Prečo sa vaša ulica volá ...

... podľa ...

Dnes prinášame posledný príspevok do rubriky Prečo sa vaša ulica volá... Počas celého roka sme sa snažili dopátrať k tomu, po kom alebo prečo dostala tá-ktorá košická ulica meno.

KOŠICE. Dopracovali sme sa až do záverečnej fázy. Medzitým pribúdali nové ulice, ktoré sme sa snažili zakomponovať do zoznamu. Azda sa nám aspoň čiastočne podarilo zodpovedať na otázku, ktorú sme kládli v titulku. Dúfajme, že sme nevynechali žiadnu z ulíc a ak áno, tak to nebolo zámerne.

Počas nášho prieskumu sme zistili, že neexistujú jednotné pravidlá a žiaden materiál, ktorý by zmapoval všetky ulice. Pomenované boli dosť chaoticky, podľa toho, ktorá mestská časť aký návrh podala a kto v názvoslovnej komisii sedel a schválil ho. Tematické bloky nie sú usporiadané. Spisovateľov máme v rôznych lokalitách mesta, podobne hudobníkov, maliarov, mestá, rastliny či horstvá. Takmer monotematická je iba mestská časť sídliska Dargovských hrdinov. Mnohí volajú po premenovaní komunistických ulíc.

Chceli sme zistiť koho mená nesú ulice, pretože ani tí, čo na nich bývajú, to niekedy nevedia. Dokonca v tom nemajú jasno ani v mestských častiach, odkiaľ návrhy vzišli.

Zostalo niekoľko ulíc, o ktorých netušíme, po kom asi boli pomenované. V Krásnej je to Goldírova ulica. Z južanských ulíc zostali Košťova, Krasiňského a Galgovecká, o ktorej tušíme, že sa tak volala lokalita, kde sa našli pozostatky bukovohorskej kultúry. Na Západe je to Tučková ulica. Možno sa to dozvieme dodatočne.

( pod)  ( 21.decembra 2007 )                        

... podľa rázovitých obcí

Do názvov ulíc si dve mestské časti zvolili rázovité obce. Na Sídlisku Nad jazerom sú takto pomenované dve - Važecká a Ždiarska a na Severe Štrbská.

KOŠICE. Štrbská ulica má meno po tatranskej obci Štrba. Nachádza v štrbine medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami. Prvé zmienky pochádzajú z roku 1208. Z malej osady vyrástla veľká dedina, ktorá si uchováva svoje osobitosti. K rozvoju cestovného ruchu vo Vysokých Tatrách prispelo vybudovanie Košicko-bohumínskej železnice a ozubnicovej železnice z Tatranskej Štrby na Štrbské pleso. K pôvodným architektonickým pamiatkam patrí evanjelický kostol z roku 1784 a rímsko-katolícky kostol sv. Ondreja z roku 1844. Zachovala sa aj pôvodná štrbská drevenička, ktorá bola vyhlásená za chránenú kultúrnu pamiatku spolu s lokalitou Šoldovo - zaniknutou stredovekou osadou.

Važecká ulica bola pomenovaná po podtatranskej obci Važec. Prvá písomná zmienka je z roku 1280. Podľa týchto dokumentov ju založil Šoltýs Gerhard. Starý drevený Važec, zdokumentovaný fotografiami Karola Plicku a olejomaľbami Jána Halu v roku 1931 vyhorel. Zostalo len niekoľko vzácnych dreveníc. V jednej z nich žil Hala. Práve v nej bola zriadená galéria obrazov. Obecné múzeum otvorili v roku 1994. Popri histórii rázovitej obce s bohatými folkloristickými tradíciami, dokumentuje aj život a tvorbu významných osobností. Expozíciu dotvárajú osobné veci a pracovný stôl zberateľa ľudových piesní a spisovateľa Štefana Rysuľu, fotografie Karola Plicku a objaviteľa Važeckej jaskyne Františka Havránka.

Ždiarska ulica nesie meno výnimočnej rázovitej goralskej obce Ždiar. Jej poloha medzi Belianskymi Tatrami a Spišskou Magurou ju predurčuje k rozvoju turistického ruchu. Nachádza sa v lone hôr a blízkosť chránených národných parkov, jaskýň, termálnych kúpalísk, kultúrnych a historických pamiatok je ideálnym miestom na oddych a rekreáciu. Ždiar je lákadlom pre vyznávačov zimných športov a turistiky s výbornými lyžiarskymi terénmi s možnosťami ubytovania. Obec je známa rázovitým ľudovým odevom.

Zajtra ukončíme túto rubriku ulicami, k pôvodu názvu ktorých sme sa nedopátrali.

( pod)  ( 20.decembra 2007 )                        

... podľa miesta

Dnes ukončíme putovanie po uliciach, ktoré boli pomenované podľa miesta, kde sa nachádzajú.

KOŠICE. Furčianska ulica v Košickej Novej Vsi sa viaže ku kopcu Furča, na ktorom bolo postavené sídlisko Dargovských hrdinov. V tejto mestskej časti je aj ulica Pod Furčou. Ulica Na Demetri má meno po názve miestnej lokality v Ťahanovciach.

V Košickej Novej Vsi boli domy postavené v doline, a tak sa ulica volá Na doline. Poľná stojí na poli, Ortvaňová v lokalite Ortvaň. Bočiarska ulica v Šaci vedie do Bočiara, Cesta do Hanisky práve tam. Vo Vyšnom Opátskom je ulica V úvoze, v MČ Dargovských hrdinov zasa Vo výmoli a Vyšná úvrať. V Krásnej sme našli Vyšný dvor, ale nižný nie. Ulica Za dolným mlynom v Myslave vedie logicky poza mlyn.

V obci Ťahanovce je Želiarska ulica. Zrejme na nej bývala dedinská chudoba. V Barci pomenovali Zemiansku ulicu po zemanoch. V Krásnej je ulica Na močidlách, teda na mieste, kde sa močilo konope a ľan. Železničná trať vedúca cez Barcu sa podpísala pod názvy ulíc Pri stanici a Pri vagovni. Kubíková má názov po časti obce, ktorá sa volala Na kubíku. Močiarna je po močariskách.

V Poľove sa nachádza ovocný sad, na mieste ktorého postavia domy. Ulica, vedúca popri ňom, sa preto volá Sadovnícka. Ovocná sa nachádza v Barci. Piesočná v Krásnej je príznačná štrkovisku. Mestskú časť Nad jazerom a Krásna spája ulica Pri Krásnej. Na mieste, kde je ulica Tri hôrky na Západe, boli zrejme tri kopčeky. Paseka znamená zmätok, trmu-vrmu, neporiadok. Možno sa vo Vyšnom Opátskom v miestach, kde je ulica Včelárska paseka, vyskytovali včely v hojnom počte.

Hrbová ulica na Severe bola postavená na kopci, ktorý pripomína hrb. Ulica Pod Stavencom v Šaci má pôvod názvu zrejme v mieste s hájom. Stavenec je vysadený les, ktorý sa nesmie rúbať.

Túto kapitolu môžeme uzavrieť ulicami Námestie mladých poľnohospodárov v Barci, kde je škola a Námestím nádeje na Severe, kde stojí kostol. Vojenská v Starom Meste súvisí s blízkymi kasárňami. Vojvodská na Juhu existuje, ale žiaden vojvoda v Košiciach nežil.

( pod)  ( 19.decembra 2007 )                        

Dnes pokračujeme v zisťovaní o pôvode názvu ulíc ďalším blokom. Ich pomenovanie vzišlo z polohy či miesta, kde sa nachádzajú. Prečo dostali také meno, je viacmenej jasné.

KOŠICE. Niektoré sa nachádzajú pod niečím, takže aj ich názov bol odvodený práve od toho. A tak máme ulice Pod kaštieľom, Pod šiancom a Pod vlekom na Severe. Poštová v Starom Meste sa viaže k poštovému úradu, na Požiarnickej sa nachádza sídlo hasičov.

Keď sú ulice pri nejakom objekte alebo mieste, dostávali mená s predložkou "pri". Tak máme v Košiciach ulice Pri bitúnku na Juhu, Pri Hrušove v Ťahanovciach, Pri jazdiarni a Pri Miklušovej väznici v Starom Meste, Pri nemocnici, Pri plynárni, Pri pošte v Barci, Pri sídlisku v Krásnej. K niekdajšej prachárni, čiže skladu pušného prachu sa viažu dve ulice Pri prachárni a Stará pracháreň na Juhu.

Priemyselná zóna v Starom Meste je na Priemyselnej ulici. Podnikateľská sa nachádza v Barci. Rampová súvisí so železničnou traťou a križovaním železnice s cestou. Zaujímavosťou je, že je na rozhraní troch mestských častí Džungľa, Sever a Staré Mesto. Traťová sa nachádza v Krásnej, Železničná v Starom Meste. Staničná ulica na Juhu je prirodzene pri stanici, rovnako ako Staničné námestie v Starom Meste.

Rehoľná ulica v Krásnej sa spája s cirkvou. Rozvojová ulica na Juhu pripomína obdobie prudkého hospodárskeho rozvoja. Ulica Sajkov v Krásnej má pôvod v pomenovaní lokality. Senný trh v Starom Meste bol odvodený od trhu so senom, Skladná na Juhu od skladov. Sklepárska ulica v Poľove bola pomenovaná podľa toho, že tam bývali obchodníci, ktorí predávali v sklepe. Bola to rodina Nemcovcov. Keďže ich bolo viac, rozlišovali ich podľa toho čo robili. Slivník pod sídliskom Dargovských hrdinov dostal meno po slivkovom sade.

Na Strojárskej ulici v Starom Meste sídli strojnícka priemyslovka. Suchodolinská na Severe bola odvodená od Suchej doliny. Svetlá pusta je lokalita v Barci. Na Teplárenskej Nad jazerom je tepláreň a na Textilnej bola textilná fabrika.

( pod)  ( 18.decembra 2007 )                        

Trolejbusová

Zoznam ulíc, po pôvode názvoch ktorých sme pátrali, sa blíži ku koncu. Zostali už len tie, ktoré nenesú mená významných osobností, ale meno dostali podľa toho, kde sa nachádzajú.

KOŠICE. K takým, ktoré nepotrebujú zvláštne vysvetlenie, patria napríklad ulica Dolina v Poľove, keďže sa nachádza v doline. Na doline je zasa ulica v Košickej Novej Vsi. Domčeková na Juhu má meno podľa rodinných domov. Dopravná na Sídlisku Ťahanovce súvisí s dopravou, rovnako ako Trolejbusová (na snímke) v Džungli. Dúbravská v Šaci sa nachádza na mieste s dubovým porastom. Fakľovú na Severe pomenovali asi podľa faklí. Prečo, nevieme. Hraničná v Barci nadväzuje na smer na hranice s Maďarskom. Inžinierska na Západe je venovaná inžinierom. Jarmočná na Juhu pripomína tradíciu jarmočníctva a trhov.

Južná trieda sa nachádza na juhu mesta. Kostolná ulica na Severe vedie ku kostolu. Blízko je aj ulica Na Kalvárii, podľa vyvýšeného miesta s výjavmi biblickej krížovej cesty. Maša v Myslave je miestnym pomenovaním územia, kde je dnes chatová osada i rodinné domy. Jedinou mestskou časťou bez názvov ulíc je Lorinčík. Ťažko určiť, prečo je Mliečna ulica v Košickej Novej Vsi pomenovaná práve tak. Nenachádzal sa tam ani kravín, ani mliekareň. Asi sa tak volá preto, že taká ešte v zozname ulíc nebola a návrh názvoslovná komisia schválila. Predtým sa volala 19. januára.

Myslava sa pridržiavala pri tvorbe mien ulíc miestnych názvov lokalít. Preto je tam napríklad ulica Na Kope, Pereš má ulicu Na Košarisku. V Krásnej majú Pasienkovú podľa pastvín pre dobytok. V obci Ťahanovce je ulica Na sihoti, teda na území porastenom krovím a trávou pri rieke. Na Severe sme našli ulicu Na šajbe. Ťažko povedať, z čoho bol názov odvodený.

Medzi mostami je ulica v Džungli doslova medzi mostami ponad Hornád. Národná trieda a Národné námestie na Severe sú venované národu. Veľa špekulovať sa nedá ani nad Nižnou úvraťou na Vyšnom Opátskom, či o ulici Nižný Heringeš pod kopcom s rovnakým názvom. Obchodná ulica na Západe je plná obchodov. Panelová na Juhu je podľa prvých panelákov postavených v Košiciach.

( pod)  ( 17.decembra 2007 )                        

Jána Pavla II.

Ulica Jána Pavla II. v mestskej časti KVP nesie meno 264. pápeža len od mája tohto roku. Dovtedy sa volala Lechkého. Karol Jozef Wojtyla (1920 - 2005) bol prvým netalianskym pápežom od roku 1522 a najmladším od roku 1846.

KOŠICE. Po poľskom teológovi intelektuálovi, básnikovi, dramatikovi, profesionálnom filozofovi nie je v Košiciach pomenovaná iba ulica, ale v Barci stojí aj pamätník, ktorý je pamiatkou na jeho návštevu v našom meste.

Karol Wojtyla sa narodil vo Wadoviciach pri Krakove. Vyrastal v skromných pomeroch. Bol veľmi talentovaný a rád športoval. Pravidelne hrával futbal, v zime lyžoval. Prijali ho na Štátne gymnázium. Už vtedy sa vyznačoval obrovskou vierou. Zaujímal sa aj o divadlo. Bez prijímacích skúšok začal študovať na Filozofickej fakulte Jagelonskej univerzity v Krakove. Štúdium mu prerušila vojna.

Pracoval v chemických závodoch a spojil sa s organizáciou Unia, ktorá bola zviazaná s katolíckym prostredím a snažila sa chrániť Židov. Založil divadlo Teatr Rapsodyczny. Neskôr sa rozhodol študovať teológiu a vstúpil do tajného Metropolitného duchovného seminára. Pracoval ako asistent na univerzite a viedol semináre z histórie dogmy. Mal veľké nadanie na jazyky. Plynule hovoril deviatimi jazykmi a ovládal aj latinčinu.

Za kňaza ho vysvätili v roku 1946. Učil etiku na Jagelonskej univerzite v Krakove a potom na Katolíckej univerzite v Lubline. V roku 1958 ho pápež Pius XII. vymenoval za titulárneho biskupa ombijského a pomocného biskupa arcibiskupa Baziaka, apoštolského administrátora Krakovskej arcidiecézy. Bol vysvätený za biskupa. Po smrti arcibiskupa bol zvolený za kapitulárneho vikára. V roku 1963 bol vymenovaný za krakovského arcibiskupa a o štyri roky za kardinála.

Karola Wojtylu zvolili kardináli za pápeža 16. októbra 1978 ako prvého Slovana vôbec. Jeho viac ako sto zahraničných ciest pritiahlo enormné davy ľudí. Prešiel väčšiu vzdialenosť ako ostatní pápeži dohromady. Zbližoval rôzne národy a náboženstvá. Blahorečil a kanonizoval viac ľudí ako jeho predchodcovia. Zomrel po dlhom boji s Parkinsonovou chorobou.

( pod)  ( 15.decembra 2007 )                        

Harčárova a Šuhajova

Dostávame sa na koniec zoznamu košických ulíc a pátrania po tom, koho meno nesú. Medzi novšie, ktoré vznikli po vybudovaní nových domov, patria aj dve v Krásnej nad Hornádom. Pri výbere názvov siahali Krasňania po osobnostiach cirkvi a vzdávajú hold farárom, ktorí tam pôsobili. Pomenovali po nich ulice Harčárovu a Šuhajovu.

KOŠICE. O pôvode názvu Harčárovej ulice sa nám veľa zistiť nepodarilo. Jednou zo stôp je zápis do farskej matriky v Krásnej z roku 1960, kde dp. Ján Harčár napísal tieto slová: "Tento nový chrám sa vypína nad stavbami a rozličnými budovami svojou vežou a každému pripomína Ži, pracuj a nezabúdaj na to, čo je hore." Týka sa kostola sv. Cyrila a Metoda. Spomína, že ho postavili Krasňania povzbudzovaní svojím kňazom Mons. Michalom Adamom a chrám požehnal biskup Jozef Čársky v roku 1935.

Viac sme sa dozvedeli o jednej z najnovších ulíc v tejto mestskej časti - Šuhajovej, ktorá nesie meno Dr. Vojtecha Šuhaja. Narodil sa v roku 1902 v Nižnom Medzeve a vyštudoval teológiu. Činnosť rímsko-katolíckeho farára začal vo svojom rodisku. Neskôr sa stal kaplánom v Košiciach. Pôsobil aj ako profesor na maďarskom gymnáziu v Košiciach. Od roku 1939 do roku 1952 bol farárom v Krásnej nad Hornádom. Počas svojho pôsobenia v tejto obci sa venoval osvetovej činnosti. Časť jeho života je spätá aj s Krásnou, preto jeho pamiatku pripomína ulica nesúca jeho meno.

( pod)  ( 14.decembra 2007 )                        

sv. Gorazda

Po sv. Gorazdovi bola pomenovaná jedna z novších ulíc v mestskej časti Krásna. Gorazd bol žiakom sv. Cyrila a Metoda. Pochádzal z okolia Nitry, kde rod Gorazdovcov vlastnil svoje majetky. Úctu k nemu na Slovensku dokazujú nielen jemu zasvätené kostoly, ale aj veľký počet jeho vyobrazení.

KOŠICE. Gorazd spolu s Cyrilom a Metodom a ich pomocníkmi Klimentom, Naumom, Angelárom a Sávom patrí do skupiny svätcov označovaných svätí Sedempočetníci. Za kňaza ho vysvätil biskup Formozus v Ríme v roku 868. Metod si pred smrťou zvolil za nástupcu v biskupskom úrade práve sv. Gorazda. Považoval ho za pravoverného slobodného muža, dobre učeného v latinských knihách.

Po smrti kráľa Svätopluka bol s najväčšou pravdepodobnosťou vysvätený za biskupa a povýšený na arcibiskupa Veľkej Moravy. Po vpáde Maďarov do Karpatskej kotliny bol nútený utiahnuť sa do zahraničia. Pôsobil v Čechách, Poľsku alebo v Bulharsku, kde je zaradený do zoznamu Sedempočetníkov. Podľa bulharskej legendy sv. Gorazda vyhnal z Veľkej Moravy Viching.

Predpokladá sa, že je autorom životopisu Život Metoda, pretože svojho učiteľa dokonale poznal. Gorazdovi sa pripisuje aj preklad staroemerámskej spovednej modlitby zo starej hornonemčiny do staroslovienčiny.

Dobové správy o sv. Gorazdovi sú skromné. Aj z toho je zrejmé, že to bol horlivý kňaz, pedagóg, literát, vzdelanec aurópskeho formátu, diplomat, ale aj mučeník. Nemožno vylúčiť, že to bol práve on, kto pozval vierozvestcov na Slovensko. V roku 885 vzrástol počet Metodových žiakov na 200 a Gorazd istotne pomáhal pri vedení vysokej školy.

Cyril a Metod založili na Morave slovanskú literárnu školu. Medzi najvýznamnejších literárnych spolupracovníkov patril práve Gorazd. Pokladajú ho za spolupracovníka slovanského prekladu Svätého písma. Gorazdove životné cesty sú po rozpade Moravskej ríše zahalené tajomstvom.

( pod)  ( 13.decembra 2007 )                        

Nemessányiho

V mestskej časti Šaca sme našli ulicu Nemessányiho. Koho meno nesie? Z tejto rodiny pochádza viacero významných členov, ktorí by si zaslúžili mať ulicu, pripominajúcu ich meno, ale táto dostala meno po Lászlóovi.

KOŠICE. Novú ulicu v lokalite individuálnej bytovej výstavby navrhla názvoslovná komisia vlani pomenovať po známom lekárovi, ktorý pôsobil aj v Šaci. MUDr. László Nemessányi sa narodil v roku 1885 v Užhorode a zomrel po roku 1945. Presný dátum jeho úmrtia nie je známy.

Bol to lekár - chirurg, ktorý dostal vysokoškolský diplom v Budapešti v roku 1911. Ako chirurg pôsobil počas prvej svetovej vojny vo vojenskej nemocnici v Szegede, na fronte a v Košiciach, kde zriadil 200-lôžkovú vojenskú chirurgickú nemocnicu. Vykonával v nej veľké operácie aj civilným osobám, pretože verejná nemocnica nebola dobre vybavená.

V roku 1916 pôsobil v Sýrii a Palestíne. Po roku sa vrátil do Košíc ako vojenský lekár. Nemessányi si v roku 1921 zriadil súkromné sanatórium, ktoré viedol do roku 1939. Potom ho menovali za riaditeľa a chirurga štátnej nemocnice. Na dva roky odišiel do Mukačeva, kde bol riaditeľom a chirurgom štátnej nemocnice. Odtiaľ sa vrátil do Košíc.

V našom meste bol hlavným lekárom Okresnej nemocenskej poisťovne a za I. ČSR bol predsedom Spolku maďarských lekárov a maďarskej pobočky Čsl. zväzu lekárov.

( pod)  ( 12.decembra 2007 )                        

Tatarkova

Tatarkova ulica v mestskej časti Krásna nesie meno slovenského prozaika, esejistu a publicistu Dominika Tatarku (1913 - 1989).

KOŠICE. Pochádzal z roľníckej rodiny a mal sedem sestier. Po ukončení gymnázia v Nitre študoval filozofiu na Karlovej univerzite v Prahe. V štúdiu pokračoval v Paríži na univerzite Sorbona. Počas druhej svetovej vojny pôsobil ako profesor slovenského a francúzskeho jazyka na gymnáziách v Žiline a Turčianskom sv. Martine. Na konci vojny sa zúčastnil SNP.

Po skončení vojny pracoval ako štátny úradník a redaktor vo viacerých denníkoch, bol tiež výtvarný redaktor v Tatrane a pôsobil ako scenárista pre Československý film v Bratislave. Po roku 1948 sa venoval budovaniu socialistickej spoločnosti, ale v rokoch 1968-1969 sa angažoval za presadenie demokratizačných zmien. Bol proti okupácii Československa sovietskymi vojskami a stal sa kritikom totality.

V roku 1969 mu bol udelený titul zaslúžilý umelec. Po vystúpení z KSČ bol vyčiarknutý zo zoznamu Zväzu slovenských spisovateľov. Bol prenasledovaný režimom a jeho diela boli stiahnuté z knižníc. Udržiaval styky s disidentským hnutím, publikoval v samizdate a ako jeden z mála Slovákov podpísal Chartu 77.

Literatúre sa začal venovať ešte pred 2. svetovou vojnou. Jeho prvotinou boli prózy Cesty a Záchvevy duše, ktoré vyšli v stredoškolskom časopise Svojeť. Prvým knižným dielom sa stalo až dielo V úzkosti hľadania. Okrem prózy napísal i cestopis a viacero odborných statí o literatúre. Venoval sa i prekladom z francúzštiny a napísal aj niekoľko filmových scenárov.

Za trilógiu Písačky mu v roku 1986 udelila Nadácia Charty 77 v Štokholme Cenu Jaroslava Seiferta. V roku 1990 mu bola udelená Národná cena Slovenskej republiky in memoriam a Rad Tomáša Garriquea Masaryka I. triedy in memoriam.

( pod)  ( 11.decembra 2007 )                        

Pollova

Pollova ulica v mestskej časti Krásna nesie meno slovenského historika a archeológa Belu Polla (1917 - 2000), ktorý robil v Krásnej archeologický výskum.

KOŠICE. Narodil sa v Humennom. Do ľudovej a meštianskej školy chodil v rodisku, na gymnázium do Michaloviec. Potom študoval slovenčinu a dejepis na FF v Bratislave. Východu venoval niekoľko kľúčových výskumov, ako aj teoretických prác z oblasti historickej archeológie a výskumu stredovekých pamiatok. Publikoval niekoľko samostatných prác.

Ako archeológ v roku 1970 dostal ponuku vykonať archeologický výskum v lokalite Breh v Krásnej nad Hornádom. Výskum trval desať rokov počas letných prázdninových mesiacov. Výsledky rozsiahleho archeologického výskumu na zaniknutom stredovekom benediktínskom kláštore v Krásnej nad Hornádom spracoval v publikácii Košice - Krásna. Všetky nálezy z vykopávok boli umiestnené v Archeologickom múzeu v Bratislave. Časť sa nachádza vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach.

Bol pracovníkom Archívu Ministerstva vnútra v Bratislave, profesorom slovenčiny a dejepisu na Učiteľskej akadémii v Bratislave, pracovníkom Historického odboru Matice slovenskej v Martine, archivárom v Oblastnej pobočke Poľnohospodárskeho archívu v Košiciach.

Nezákonne bol odsúdený a pracoval ako väzeň v Handlovských baniach. Krátko po prepustení ho znovu zaistili. Po návrate z väzenia sa zamestnal ako mzdový účtovník na Krajskej vodohospodárskej službe v Košiciach. V roku 1953 nastúpil do Štátneho archeologického ústavu - pobočky v Košiciach. Až do dôchodku bol vedúcim historicko-archeologického oddelenia SAV v Nitre a tiež vedeckým pracovníkom Slovenského národného múzea v Bratislave, kde aj zomrel.

Knižne vydal populárnu prácu Východoslovenské hrady a kaštiele, brožúru Ohlas zrušenia Matice slovenskej na uhorskom sneme, monografiu PhDr. Štefan Moyses, Historicko-archeologický výskum Bratislavského hradu a Pohrebiská zo staršej doby bronzovej na Slovensku i mnoho ďalších prác.

( pod)  ( 10.decembra 2007 )                        

Žižkova

Žižkova ulica v mestskej časti Juh bola pomenovaná po českom vojvodcovi a bojovníkovi, tvorcovi vojenskej defenzívnej taktiky opierajúcej sa o vozovú hradbu Janovi Žižkovi (okolo roku 1360 - 1424).

KOŠICE. Husitský vojvodca pochádzal zo schudobneného juhočeského zemianskeho rodu. Narodil sa v Trocnove. V rokoch 1406 - 1409 patril k lapkovskej družine, vedúcej odboj proti Rožmberkovcom. V roku 1410 sa pravdepodobne zúčastnil na bitke pri Grunwalde na strane Poliakov proti Rádu nemeckých rytierov.

Husiti boli prívrženci nábožensko-reformačného hnutia v Čechách. Zaviedli prijímanie pod oboma spôsobmi hostiu i víno z kalicha, preto ich nazývali kališníci. Kalich sa stal symbolom husitov. Napriek upáleniu J.Husa v Kostnici sa jeho učenie v Čechách ďalej šírilo. Militantnú revolučnú podobu nadobudlo až v roku 1419, keď radikálne krídlo husitov vyhádzalo z okien pražskej novomestskej radnice konšelov a začalo plieniť pražské kostoly a kláštory.

Žižka slúžil na dvore kráľa Václava IV. Podieľal sa na husitskom prevrate v Prahe. Ovládol Plzeň a odišiel do Tábora, kde sa stal jedným z hajtmanov, neskôr najvyšším hajtmanom. V júli 1420 vybojoval víťazstvo na Vítkove a ubránil Prahu proti I. križiackej výprave.

Tábor pre nezhody opustil a stal sa hajtmanom východočeských orebitov. Niekoľkokrát porazil križiacke výpravy proti husitom aj vojská domácich nepriateľov. V roku 1424 bojoval pri Malešove s predstaviteľmi umiernených husitských strán. Uzatvoril s nimi prímerie a dohodol spoločnú výpravu, počas ktorej pri Příbyslave zomrel.

Vojenské umenie obohatil Žižka o nové taktické prvky - spojenie pechoty s vozovou hradbou, použitie ľahkého delostrelectva a stálu operačnú iniciatívu.

Spolubojovníci sa po jeho smrti nazývali sirotkovia. Centrom umiernených husitov kališníkov bola Praha a pražská univerzita.

( pod)  ( 8.decembra 2007 )                        

Zvonárska

O tom, že Košičania boli vynikajúci remeselníci a chýr o kvalite ich výrobkov sa šíril za hranicami Uhorska niet pochýb. V meste bolo najviac zastúpené spracovanie kovov a baníctvo, zlatníci, mečiari, kováči, výrobcovia lukov, ihlári, cinári, mediari, klinčiari, klampiari, panvičiari, minciari, ale aj zvonári. Práve posledným je venovaná Zvonárska ulica v Starom Meste.

KOŠICE. Názvy ulíc nevznikali náhodne. Na Zvonárskej boli kedysi kovolejárske dielne, ale kde presne, to dnes už nikto nevie. Vieme, že na tejto ulici a v jej okolí sa usadzovalo židovské spoločenstvo tradične spolu. V stredoveku Židia v meste nežili. Prvý, ktorý sa dostal za hradby priamo do mesta bol striebrotepec Jakub Burger v roku 1841. Potom nastalo sťahovanie košického geta z Rozhanoviec.

V rokoch 1842 - 1843 si zo sýpky prestavali prvú modlitebňu synagógu. Tento objekt už neexistuje. Na jeho mieste si postavili v rokoch 1871 - 1881 novú. Okolo nej si vybudovali školu, miesto útulku pre cestujúcich spoluveriacich, útulok pre núdznych a byt rabína učiteľa, poprípade úradovňu.

Všetky synagógy sú situované k Jeruzalemu, kde stál jediný chrám Židov. K vybaveniu patrí skriňa na zvitky tóry, stôl na čítanie, svietniky a lampy, ktoré sú skoro vždy z rýdzeho striebra.

Medzi vstupmi je umiestnená pamätná tabuľa s hebrejským nápisom na počesť umučeným a zavraždeným košickým Židom za druhej svetovej vojny. Do roku 1995 synagógu využívala Vedecká knižnica ako sklad kníh.

Ďalším objektom na tejto ulici je modlitebňa z roku 1900. Je to prízemný objekt. Uličná časť slúžila na bývanie, jeden priestor bol vyčlenený pre predajňu mäsa rituálne zabíjaných zvierat. Modlitebňa sa nepretržite využíva na svoj pôvodný účel. Pôvodne meštiansky dom z roku 1884 bol postavený po zbúraní mestských hradieb. V súčasnosti sa objekt na poschodí využíva pre kancelárie Židovskej náboženskej obce a v pristavanom priečnom krídle je ľudová "kóšer" kuchyňa. Okrem spomínaných objektov tu stáli ďalšie stavby, ktoré boli asanované.

( pod)  ( 7.decembra 2007 )                        

Zupkova

Galériu komunistických predstaviteľov v názvoch košických ulíc dopĺňa František Zupka, podľa ktorého bola pomenovaná Zupkova ulica v mestskej časti Dargovských hrdinov. Na tomto sídlisku ich možno nájsť asi najviac.

KOŠICE. Tento komunistický politický činiteľ sa narodil v roku 1901 v rakúskom meste Marchegg. Zupka bol popredný odborár, komunista, "verný syn komunistického režimu" a spoluzakladateľ komunistických ľudových milícií. Bol funkcionárom najvyšších štátnych odborárskych orgánov a medzinárodného odborového hnutia.

V rokoch 1949 -1965 pôsobil ako podpredseda Svetovej odborovej federácie. Z jeho životopisných údajov sa dozvedáme, že v rokoch 1945-1965 bol členom jej generálnej rady. Bol nositeľom Radu SNP I. stupňa I. triedy, ktorý získal v roku 1945.

V tridsiatych rokoch minulého storočia navštevoval v Piešťanoch komunistickú rodinu Pobjeckých. Za manželku si zobral vdovu po Vojtechovi Pobjeckom. V dňoch 20. - 22. júla 1945 viedol v Bratislave a v Piešťanoch rokovania odborového hnutia.

Od roku 1966 žil v Piešťanoch s manželkou na dôchodku. Bývali na Nálepkovej ulici, kde bola pred dvadsiatimi rokmi nainštalovaná bronzová pamätná tabuľa. Odstránili ju v roku 1990 a je uložená v depozitári Balneologického múzea v Piešťanoch. Po Zupkovi bolo pomenované aj rekreačné zariadenie architekta Poničana, dnes zotavovňa Park na Nábreží Ivana Krasku. V Košiciach nesie stále jeho meno ulica.

Zupka zomrel v roku 1976 počas liečenia v kúpeľoch Mariánske Lázně a pochovaný je v Prahe.

( pod)  ( 6.decembra 2007 )                        

Zombova

Zombova ulica v mestskej časti Sídlisko KVP bola pomenovaná po hudobníkovi Františkovi Xaverovi Zombovi (1779 - 1823). Jeho meno je úzko späté s Košicami, pretože tu celý život pôsobil.

KOŠICE. Pamätná tabuľa na Kováčskej ulici 30, teda na budove, kde bola umiestnená Prvá hudobná škola v Košiciach, pripomína, že Francisci X. Zomb učil v tejto škole. Bol organizátor hudobného života, významný hudobný skladateľ, dirigent a pedagóg. Autorkou bronzovej tabule s bustou je sochárka Mária Bartuszová. Tabuľu na jeho počesť odhalili v roku 1970.

Narodil sa i zomrel v Košiciach. Pochádzal z hudobníckej rodiny. Študoval na gymnáziu a Hudobnej škole v Košiciach, kde neskôr pôsobil ako pedagóg. V rokoch 1819-1823 bol tiež regenschori v Dóme sv. Alžbety. Skladateľsky sa orientoval na cirkevnú hudbu. Publicistickým príspevkom do viedenských novín sa zaslúžil o propagáciu hudobného života v Košiciach.

Aj Zombov mladší brat Jozef bol hudobným skladateľom a pedagógom. Obaja pôsobili v hudobnom spolku Kunstverein. František sa skladateľsky orientoval na cirkevnú hudbu, zväčša v duchu raného klasicizmu. Najpôsobivejšie sú lyrické časti omší a niektoré ofertóriá. Jozef bol aj dobrým huslistom a gitaristom. Skomponoval hudbu k divadelným hrám.

Obaja Košičania si zaslúžia miesto v názve ulice, pretože obaja boli pre naše mesto prínosom a komponovali hudbu, ktorá prežila dodnes.

( pod)  ( 5.decembra 2007 )                        

Zbrojničná

KOŠICE. V súvislosti so Zbrojničnou ulicou v Starom Meste si dlho historici mysleli, že Horná brána mestského opevnenia z 13. storočia stála pred západným priečelím budovy dopravnej priemyslovky, kde boli tzv. Horné kasárne. Zrejme však bola bližšie k tejto ulici.

Z článku Jozefa Duchoňa, publikovaného v Košickom večeri, sa dozvedáme, že pri výmene kanalizácie v roku 2001 sa na Zbrojničnej odkryl pred Jiskrovými kasárňami základ hradby dlhý takmer 35 metrov. Charakteristické mierne zakrivenie rešpektovala už v stredoveku budova mestskej zbrojnice. Po jej zbúraní severnú stranu ulice geometricky vyrovnala výstavba kasárenského komplexu.

Južnej uličnej čiary, kde sa nachádzal suchý mlyn na konský pohon, sa stavebný vývoj nedotkol a zachovala sa vo svojej línii dodnes. V osi pôvodnej trasy uličky prebiehala a čiastočne sa aj uchovala kamenná kanalizácia z polovice 19. storočia. V mieste križovania Zbrojničnej a Mäsiarskej ulice zničila základ hradby betónová šachta kanalizácie.

Podľa historikov murivo sa zrejme práve v mieste šachty spájalo pôvodne s hradbou, ktorá bola z rovnakého druhu kameňa ako najstaršie mestské múry (nápadne sa hrúbkou podobala hradbám pri Dolnej bráne). Kameň z blízkej pôvodnej hradby zrejme použili na vybudovanie južnej steny delostreleckého kavaliera. Nedávno objavená hradba v mieste odkrytých a stojacich fragmentov opevnenia Košíc na Zbrojničnej je pravdepodobne najstarším stavebným článkom. Horná brána zrejme stála v mieste Hlavnej ulice.

( pod)  ( 4.decembra 2007 )                        

Zborovská

Za pomenovaním Zborovskej ulice v mestskej časti Juh netreba hľadať žiadnu osobnosť, ale historickú udalosť, ktorá sa spája s obcou Zborov v Bardejovskom okrese a prvou svetovou vojnou.

KOŠICE. Zborov je pamätným miestom bojov medzi ruskou a rakúsko-uhorskou armádou, ktoré sa odohrali v roku 1914. Vojna, ktorá vypukla, sa bezprostredne dotkla tejto obce a jej okolia. Prvá razia Rusov tam bola 20. novembra, keď po prvých výstreloch opustilo rakúsko-uhorské vojsko zákopy a prvý ruský generál sa ubytoval v Zborove. Býval v dome notára Jozefa Schultza, potom prišli do dediny aj ďalší generáli Rjadkov, Dimitrijev, Kornílov, Duchonin a ďalší.

Začiatkom decembra Rusi opustili Zborov a obsadili ho vojská rakúsko-uhorskej armády. Druhá razia Rusov bola 25. marca 1915, keď podstatná časť obyvateľov opustila obec. Bola veľmi zničená, o čom sú zápisy v miestnej kronike. Tvrdé boje tam prebiehali 1. - 3. mája. Bitka si vyžiadala mnoho mŕtvych zo strany ruskej aj rakúsko-uhorskej armády. Zborov bol spustošený. Po odchode Rusov sa obyvateľstvo znova začalo vracať domov, ale mnohí sa už nevrátili.

Keď sa vrátime do dávnejšej histórie, prvá písomná správa o obci pochádza z roku 1355, keď sa na podnet uhorského kráľa Ľudovíta I. vykonala obhliadka smilianskeho panstva. V dokumente o prehliadke sa spomína hrad Makovica a dedina Zborov s kaplnkou a mlynom. Z toho sa dá usúdiť, že existovala ešte predtým a bola súčasťou rozsiahleho panstva v Smilne, ktoré patrilo šľachticom Thekulovcom.

Po Thekulovcoch sa obec ocitla v moci Cudorovcov, zemanov z Rozhanoviec, nejaký čas patrila sliezskemu šľachticovi Schellenbergovi, Tarczayovcom, Šeredyovcom, Andrejovi Balassovi, poľskému magnátovi Jánovi z Ostrogu, Rákociovcom, Aspromontiovcom a súčasne aj Szirmayovcom. Najväčší rozmach zaznamenal Zborov v čase, keď patril šľachticom Šerédyovcom.

V roku 1660 vybudovali pod hradom papiereň na ručnú výrobu papiera zo starých handier. Pravdepodobne v roku 1884 vyhorela.

( pod)  ( 3.decembra 2007 )                        

Zborovjanova

Zborovjanovu ulicu pomenovali Barčania po slovenskom básnikovi Julovi Zborovjanovi (1921 - 1974). Narodil sa v Šarišských Michaľanoch v početnej rodine dedinského kováča. Jeho život bol úzko spätý aj s divadlom.

KOŠICE. Mal päť súrodencov a už v sedemnástich rokoch odišiel z domu. Básnický talent sa u neho začal prejavovať počas gymnaziálnych štúdií v Prešove. Začal písať verše, ktoré publikoval v Slovenských pohľadoch, Eláne, Mladi a Pozdrave mladých. Hrával tiež v dedinskom divadle a spolu s bratom stál aj pri zrode prvej futbalovej jedenástky v obci.

Od Antona Prídavka získal Zborovjan predprípravu spoluprácou v tamojšom Slovenskom rozhlase a divadelnom krúžku Záborský. Po maturite a neukončenom vzdelaní na Právnickej fakulte v Bratislave ho v roku 1945 prijal do služieb Východoslovenského národného divadla Janko Borodáč. Spájalo ich trvalé priateľstvo. Ani po jeho smrti nezabudol na túto poctu. Stal sa editorom jeho pamätí.

V košickom Východoslovenskom národnom a neskôr Štátnom divadle vykonával funkciu tajomníka, redigoval bulletiny pre činohru, spevohru a balet a celé jedno štvrťstoročie vydržal v profesii dramaturga a divadelníka, dramatizátora, režiséra, redaktora a publicistu. Večery poézie a hudby položili základy pre známe Divadielko pod kupolou.

Napriek pracovnému nasadeniu vyštudoval filozofiu v Prešove. Po vydaní Prvotiny nasledovalo 12 básnických zbierok. Napísal 5 rozprávok, prevažne veršovaných. Preložil drámy španielskych autorov. Je autorom 14 inscenácií, 4 zborníkov a dvoch monografií o Jankovi Borodáčovi a Andrejovi Chmelkovi.

Zborovjan zomrel uprostred tvorivej práce plný plánov, príprav, rozrobených prác. Zanechal stovky básní, ktoré by si vyžiadali rukopisné úpravy. V rodnej obci mu odhalili náhrobok od maliara a grafika Ernesta Zmetáka a architekta, profesora Viktora Malinovského. Epitaf tvoria posledné verše z básne Rozlúčka: "Všetko, čo žije po mne v mojom mene v práci a v láske, to ma pripomenie..."

( pod)  ( 1.decembra 2007 )                        

Zámočnícka

V historickom jadre mesta sú ulice pomenované aj podľa remesiel. Zámočnícka ulica je jednou z nich. O zručnosti košických remeselníkov vedeli aj za hranicami mesta.

KOŠICE. Zámočníctvo ako kovospracujúce remeslo vzniklo už v stredoveku, keď sa oddelilo od kováčstva. Zámočníci vyrábali zámky a kľúče, spúšťacie mechanizmy do pušiek, hodiny a podobne. Postupne sa puškárstvo, hodinárstvo, ostrohárstvo vyčlenilo. Uhorskí zámočníci boli vlastne ostrohármi. Najstarší cech vznikol v roku 1461 v Košiciach. Neskôr vznikali ďalšie. V Bratislave až v 16. storočí.

Zámočníci vyrábali väčšinou pre miestny trh. Košický cech zámočníkov združoval mečiarov a panciernikov, pričom zámočníci vykonávali aj ostrohárske remeslo, špecializovali sa tiež na výrobu zubadiel pre jazdecké a ťažné kone a okúvali aj čižmy. Časom sa časť zámočníkov špecializovala len na výrobu ostrôh.

Košickí zámočníci - ostrohári boli známi široko-ďaleko a ich ostrohy mali svoje charakteristické znaky. Väčší počet aj s kľúčmi našiel v Krásnej počas archeologického výskumu lokality stredovekého zaniknutého benediktínskeho kláštora Dr. Belo Polla. Práve podľa remeselníckeho rukopisu ich odborníci identifikovali ako výrobky, vykované košickými remeselníkmi. Najstaršie krásňanské ostrohy pochádzajú z 12., ďalšie z 15. - 17. storočia.

Zakladanie remeselníckych spolkov v stredoveku možno chápať ako prirodzený spôsob ochrany trhu pred dovozom tovarov z iných miest či krajín. Medzi majstrami vznikal i konkurenčný boj a bolo nutné tovaru dodať značku kvality.

Cechy sa vyznačovali pomerne presnou organizačnou štruktúrou, ktorú zabezpečovali artikuly, čiže vnútorný poriadok. V tejto listine boli obsiahnuté práva a povinnosti členov, ich vzájomný pomer, určovali platby a pokuty. Artikuly boli písané na pergamene alebo v honosných väzbách s veľkými pečaťami.

( pod)  ( 30.novembra 2007 )                        

Záborského

Záborského ulica v mestskej časti Sever je venovaná prozaikovi, básnikovi a dramatikovi Jonášovi Záborskému (1812 - 1876). Bol tiež historikom, publicistom, kňazom, literárnym kritikom a teoretikom.

KOŠICE. Narodil sa v zemianskej rodine. Vyštudoval teológiu na evanjelickej akadémii v Prešove, krátko bol kaplánom v Pozdišovciach. Odtiaľ odišiel študovať do Halle. Po príchode z cudziny sa stal farárom v Rankovciach. Pod tlakom existenčnej a ideovej krízy konvertoval na katolicizmus. Stal sa kaplánom na nemeckej fare v Košiciach. Bol zástancom češtiny. Krátko pôsobil ako profesor na právnickej akadémii v Košiciach. V roku 1850 sa stal redaktorom provládnych Slovenských novín. Odišiel kvôli problémom s cenzúrou. Potom sa stal farárom v Župčanoch, kde pôsobil až do smrti.

Ako básnik začal svoju tvorbu ódami, dumami, hrdinskými listami, epigramami s vlasteneckou tematikou. Jeho tvorba obsahuje veľa archaických čŕt. Záborský sa dostal do sporu so Štúrom a jeho kodifikáciou spisovnej slovenčiny a odmietol aj jeho program ako nerealistický. Napokon prijal novú podobu slovenčiny.

Základom jeho dramatických diel sú tragické dôsledky zrady, bratovraždy a vierolomnosti, ktoré vyvolávajú večný kolobeh pomsty. Ťažisko tvorby je v parodistickej grotesknej próze. Zostal nekompromisným analytikom, komentátorom a kritikom romantických ilúzií o živote.

Básnická zbierka Žehry, Básně a dvě řeči nesie viaceré klasicistické prvky. Romantici dielo striktne odmietli a Záborský sa na istý čas tvorivo odmlčal. Potom začal písať po slovensky, predovšetkým prózu a drámu, menej poéziu. V rukopisnej podobe zostalo jeho najväčšie veršované dielo Vstúpenie Krista do Raja. Je autorom satirických próz Panslavistický farár, Faustiáda, Chruňo a Mandragora, Pompězňa, didaktických humoresiek Dva dni v Chujave, historických poviedok Blud Svätoplukova zrada a drámy Lžedimitrijády. To je len zlomok z jeho tvorby. Napísal rozsiahlu historickú prácu Dejiny uhorského kráľovstva od počiatku do časov Žigmundových.

( pod)  ( 29.novembra 2007 )                        

Wurmova

Wurmova ulica sa nachádza v mestskej časti KVP. Prečo sa tak volá, sa nám podarilo zistiť len čiastočne. Dozvedeli sme sa len toľko, že nesie meno Mikuláša Wurma. Narodil sa v roku 1896 a zomrel v roku 1969. Bol to obchodník a zúčastnil sa Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. S jeho menom sa spája tiež pôsobenie v Komunistickej strane Sovietskeho zväzu. Uvádza sa ako politický pracovník. Viac o tejto osobnosti, podľa ktorej bola pomenovaná ulica, nemajú informácie ani v samotnej mestskej časti. Asi sa v tom čase jednalo o významného človeka, keď názvoslovná komisia pri hľadaní mena pre ulicu siahla práve po Wurmovi. Nositeľov tohto mena, o ktorých je dostupných dosť informácií, je viac, ale ulica na Sídlisku KVP dostala názov práve po Mikulášovi. Osobnosti, ktoré sú späté s históriou mesta, nie sú dostatočne zdokumentované. Kto vie o ňom viac a vie, že si naozaj zaslúži ulicu, môže nám o tom napísať. Ľudia, ktorí bývajú na nej by mali vedieť, kto významný to bol.

( pod)  ( 28.novembra 2007 )                        

Werferova

Werferova ulica v mestskej časti Juh nesie meno kníhtlačiara, vydavateľa a kníhkupca Karola Werfera (1838 - 1919). Jeho život bol úzko spojený s Košicami. Pochádzal z nemeckej rodiny z Tirolska, ktorá sa usadila v Sedmohradsku. Werferovci pôsobili v Košiciach takmer sto rokov.

KOŠICE. Karol bol majiteľom, vydavateľom a tlačiarom. Bol tiež redaktorom novín Kaschauer Zeitung. Ako kníhkupec zriadil obchod na Hlavnej ulici 91, ktorý prenechal bratovi Gustávovi.

Vynález kníhtlače je jedným z najväčších objavov v dejinách ľudstva. V roku 1610 sa usiloval o zriadenie stálej tlačiarne v meste Ján Fischer. Fungovala do roku 1614. V prvej polovici 19. storočia prežívali Košice hospodársko-spoločenský rozmach. Osobitné miesto zaujali tlačiarne - Ellingerova, založená v roku 1787 a Landererova, ktorá vznikla v roku 1775. Landererovu kúpil v roku 1823 Karol Werfer. Prišiel z Viedne, kde viedol známu Grundovu tlačiareň. Vybavil ju novým zariadením s modernými literami.

Werfer získal cisárske povolenie na zriadenie litografickej dielne. Uľahčovala výzdobu tlače a ilustrovanie knižných diel. Kameňotlačiarenskému umeniu sa naučil aj jeho syn Jozef, ktorý dielňu viedol. Od roku 1836 začal vyrábať hracie karty v továrni na Garbiarskej ulici. Tlačili tam 26 druhov nemeckých, francúzskych, piketových i whistových, pasiansových a 6 druhov tarokových kariet. Najobľúbenejšie nemecké mariášové a piketové vyrábali pomocou drevorytových odtlačkov, vyfarbených ručne pomocou kartónovej šablóny.

Werfer používal možnosti tlače z plochy všade, kde sa dalo. Kameňotlač sa využívala najmä pri výrobe úradných a obchodných tlačív. Zachovali sa napríklad kolekcie župných máp. Vysokú úroveň mali grafické listy. V revolučných rokoch pôsobila pri maďarskom vojsku Werferova poľná tlačiareň a litografia. V roku 1872 vyšla v Košiciach rozmernejšia farebná litografovaná výveska, ktorá propagovala Werferom vydávané noviny a filiálku v Spišskej Novej Vsi. Bol to najstarší obrazový plagát na Slovensku.

( pod)  ( 27.novembra 2007 )                        

Watsonova

Pomenovanie Watsonovej ulice sa viaže k britskému publicistovi a historikovi, ktorý sa zaoberal dejinami slovanských národov. Robert William Seton-Watson (1879 - 1951) v čase prvej svetovej  vojny zastával myšlienku zriadenia česko-slovenského štátu.

KOŠICE. Watson navštívil Maďarsko ako obdivovateľ jeho histórie. Skutočnosť, že Maďari prejavili negatívne postoje voči Rakúšanom a v Budapešti ho oklamali, že Slováci vôbec neexistujú, ho motivovala k tomu, aby sa dôkladne začal venovať národnostnej otázke v Uhorsku. Stal sa najuznávanejším anglicky hovoriacim odborníkom na národnostné pomery v Uhorsku. Svojimi prácami výrazne napomohol vzniku Česko-Slovenska. Kniha Racial Problems in Hungary vyšla aj po slovensky.

Rakúsko-uhorská monarchia si na prelome 19. a 20. storočia vyslúžila prezývku žalár národov. V uhorskej časti vláda tvrdo potláčala aj emancipačné snahy Slovákov. Maďarizácia spoločenského života začínala nadobúdať charakter kultúrnej genocídy menšín. Represia sa nekončila len šikanovaním politických vodcov, ale napríklad v Černovej pri Ružomberku vyústila do streľby a vraždeniu dedinčanov. Pri vysviacke kostola v roku 1907 sa domáhali účasti svojho bývalého farára Andreja Hlinku. Výsledkom bolo 15 mŕtvych a desiatky ranených.

Watson žil v presvedčení, že Rakúsko-Uhorsko je krajinou skutočnej slobody a demokracie. Vo svojom diele Budúcnosť Rakúsko-Uhorska označuje monarchiu za os európskej politiky a predpovedá jej skvelú budúcnosť podmienenú uzákonením všeobecného hlasovacieho práva a veľkorysejším prístupom k národnostiam.

Na cestách po Slovensku Watson navštívil Bratislavu, Skalicu, Liptovský Mikuláš a ďalšie mestá. Zoznámil sa s poprednými politickými a kultúrnymi osobnosťami. Získal informácie o maďarizačnom tlaku Pešti a zoznámil sa s etnografickými i umeleckými hodnotami Skalice. Výsledky vedeckého bádania zhrnul v historickoprávnej štúdii Národnostná otázka v Uhrách. Stal sa zapáleným a cieľavedomým obhajcom Slovákov. Po vypuknutí prvej svetovej vojny ponúkol svoje služby formujúcemu sa československému zahraničnému odboju.

( pod)  ( 26.novembra 2007 )                        

Vozárova

K uliciam, v názvoch ktorých dominujú spisovatelia, možno priradiť aj Vozárovu ulicu v Barci. Pomenovaná bola po slovenskom básnikovi, publicistovi a prekladateľovi Samovi Vozárovi (1823 - 1850).

KOŠICE. Narodil sa v rodine garbiara v obci Hrachovo. Študoval v Rožňave, na lýceu v Levoči a Bratislave. Tam sa stal členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry československej. Na krátko sa vrátil domov, potom odišiel znovu do Bratislavy pomáhať Ľudovítovi Štúrovi. Spolu s Jánom Franciscim-Rimavským, Štefanom Daxnerom a ďalšími ho počas revolúcie v roku 1848 uväznili.

Po revolúcii pracoval Vozár ako slúžny, neskôr ako stoličný prísažný v Rimavskej Sobote. Zomrel za doposiaľ neobjasnených okolností, pravdepodobne násilnou smrťou. Predpokladá sa, že ho ako pansláva prepadli a zbili maďarskí nacionalisti.

Prvé básne začal písať v češtine ešte počas štúdií v Bratislave. Po zavedení štúrovskej slovenčiny sa stal jej prvým používateľom. Od štúrovskej tvorby sa odlišoval subjektivizmom, lyrickosťou a metaforickosťou. Sú pre ňu typické motívy ako melanchólia, pesimizmus a nihilizmus. Samovraždu považoval za slobodnú vôľu človeka.

Písal básnicke cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy. Venoval sa opisom ľudského vnútra, ale utápal sa aj vo vlastnom žiali a bôli. Používal také žánrové útvary ako napríklad sonet, ktoré sa v tom období v literárne takmer neobjavovali.

V publicistickej tvorbe obhajoval štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšienku a kritizoval spoločenské pomery. Venoval sa aj prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry (Shakespeare, Goethe, Puškin, Miczkiewicz). Okrem brožúry Hlas od Taťjer, ktorá vyšla v rokoch 1966-1967, zostala celá jeho tvorba len v rukopisnej podobe. Napísal napríklad cykus 18 sonetov Akžeby srdce, báseň Slamený domček, biela izbička či cyklickú báseň Ukojenie tôní, pozostávajúcu zo 64 sonetov, k napísaniu ktorých ho inšpirovala smrť matky. Jednou z najlepších Vozárových básní je Zomrela Zenda, mladá nevesta.

( pod)  ( 24.novembra 2007 )                        

Vajanského

Vajanského ulica v mestskej časti Juh bola pomenovaná po priekopníkovi modernej slovenskej poézie a prózy a otcovi slovenského románu Svetozárovi Hurbanovi Vajanskom (1847 - 1916). Jeho občianske meno bolo Svetozár Miloslav Hurban.

KOŠICE. Narodil sa v Hlbokom v rodine farára, literáta a predstaviteľa štúrovského hnutia Jozefa Miloslava Hurbana. Ako dieťa zažil meruôsme roky, v ktorých jeho otec zohrával významnú úlohu. Povstanie slovenských dobrovoľníkov sa odrazilo na živote rodiny. Museli ujsť na Moravu, faru im vyrabovali a pre otca bola pripravená šibenica. Na Slovensko sa vrátili po dvoch rokoch.

Vajanský študoval na gymnáziach v Modre, v Tešíne a Horných Strelciach. Zaujímal sa o nemeckú literatúru, grécku klasickú kultúru a výtvarné umenie. Začal písať žartovné skladby a lyriku. V stredoškolskom štúdiu pokračoval v Sasku a ukončil ho v Banskej Bystrici. Angažoval sa v slovensko-srbskom spolku Naprej.

Študoval právo v Bratislave a ako advokát sa usadil v Skalici, kde sa mu nedarilo, a tak odišiel do Martina. Po vojenčine pracoval v Národných novinách ako redaktor, neskôr sa stal šéfredaktorom. Prispieval do literárneho časopisu Orol a do Slovenských pohľadov. Bol tajomníkom spolku Živena. Napísal asi 6-tisíc článkov. Za novinársku a publicistickú činnosť bol viackrát uväznený.

Už ako desaťročný prispieval do doma písaného časopisu Zrnká. Písal novely, črty, romány, rozprávky, cestopisy, besednice. Prvá básnická zbierka Tatry a more mala veľký úspech. Najznámejšími románmi sú Letiace tiene, Suchá ratolesť, Koreň a výhonky, Kotlín. Písal v slovenčine i nemčine a venoval sa tiež prekladom.

Bol spolutvorcom modernej slovenskej poézie a prózy, literárnej kritiky a esejistiky. Stal sa vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia. Bol tiež funkcionárom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku a organizátor výstavby Národného domu v Martine. Ako kritik obsiahol širokú škálu diel slovenskej i zahraničnej tvorby a prejavil sa aj ako dokonalý kritik vo výtvarnom umení a divadle.

( pod)  ( 23.novembra 2007 )                        

Uršulínska

Uršulínska ulica v Starom Meste sa viaže k rehoľnej spoločnosti Uršulínok. Jej názov vyplynul aj zo skutočnosti, že sa tam nachádza uršulínsky kostol, okolo ktorého postupne vyrástli farské a rádové stavby. Pôvodne bol postavený pre košickú cirkevnú obec kalvínov. Jeho užívateľmi boli striedavo kalvíni, katolíci, evanjelici, armáda a rád uršulínok.

KOŠICE. Rannobarokový chrám bol postavený v rokoch 1652 - 1655. Prešiel viacerými stavebnými zmenami. Začiatkom 18. storočia boli pristavené barokové bočné kaplnky a kostol bol prispôsobený na konanie katolíckych bohoslužieb. V roku 1898 zväčšili presbytérium, pristavali sakristiu a na hlavnom priečelí postavili vežu. Exteriér je veľmi jednoduchý, interiér vyžaruje ženskú atmosféru. Na stenách sú veľké plastiky svätíc a svätca a v prostriedku je umiestnený patrón sv. Michal archanjel.

Cisárovna Eleonóra a cisár Leopold síce v roku 1698 prikázali, aby kostol dostali uršulínky, ale v roku 1706 ho František II. Rákoczi vrátil kalvínom. Na istý čas sa potom zmenil na vojenský sklad. Uršulínky sa v roku 1731 vrátili do Košíc a kostol im odovzdali. V roku 1840 pri požiari zhorela strecha a v roku 1876 sa pri uragáne zvalil vrcholec veže. Zvony počas prvej svetovej vojny zobralo vojsko. Košická zvonolejárska dielňa bratov Buchnerovcov musela odliať v roku 1926 nové.

V susednej budove zriadili uršulínky učiteľský ústav a penzionát, potom Dievčenský rímskokatolícky učiteľský ústav, po druhej svetovej vojne základnú školu a istý čas tam bola aj osobitná škola. Aj ďalšiu stavbu dali postaviť uršulínky, kde bývali mníšky, bol tam i internát a rôzne školy.

Uršulínky sa zaslúžili o vzdelávanie. V Košiciach mali materskú, ľudovú, meštiansku školu, gymnázium, učiteľský ústav a rodinnú školu pre ženské povolanie. Zakladateľkou rehoľnej spoločnosti Uršulínok bola sv. Angela Mericiová. Začala okolo seba zhromažďovať chudobné dievčatá a učila ich užitočné práce a vychovávala ich tak, aby z nich boli dobré kresťanské ženy a matky.

( pod)  ( 22.novembra 2007 )                        

Urbánkova

Urbánkovu ulicu v mestskej časti Sever poznajú Košičania aj ako ulicu Ferka Urbánka, takže niet pochybností o tom, po kom bola pomenovaná. Ferko Urbánek (1859 - 1934) bol spisovateľ a dramatik, ktorý napísal viac ako 60 celovečerných hier z malomestského a dedinského prostredia.

KOŠICE. Vyrastal v rodine staviteľa, ktorý sa z Moravy presťahoval na Slovensko. Študoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Po jeho zatvorení uhorskou vrchnosťou pokračoval na benediktínskom gymnáziu v Ostrihome a v Banskej Bystrici. Bol členom tajného študentského spolku Budič. Pre chorobu sa ďalšieho štúdia vzdal.

Urbánek pracoval ako notársky pomocník v Dolnom Kubíne, kde sa zoznámil s Hviezdoslavom a Kukučínom. Potom hospodáril na rodnom majetku v Dohňanoch. Bol tajomníkom Spolku sv. Vojtecha v Trnave a od roku 1923 tajomníkom nadácie Slovenská liga.

Bol literárne i spoločensky činný. Tvoril v období vrcholiacich maďarizačných snáh uhorskej vlády. Svojou tvorbou sa zasadzoval o základné politické, sociálne a jazykové práva Slovákov, bránil ich kultúrne tradície v duchu kresťanských princípov.

Vynikal najmä v dráme, ktorá tvorila v jeho literárnej činnosti ťažisko. Ako herec, organizátor a postupne aj autor pôsobil v ochotníckom divadle. Spočiatku písal krátke spoločenské veselohry a salónne frašky. Už prvá hra Pokuta za hriech vzbudila veľký záujem. Nasledovali komédie Za živa v nebi a Diabol v raji manželskom a ďalšie. Humorne zachytával príbehy hrdinov z vyšších vrstiev z malomestského prostredia. Najhrávanejšie boli Strídža spod hája, Rozmajrín, Kamenný chodníček, Bludár, Škriatok a Pokuta za hriech.

Písal aj divadelné hry pre deti a mládež: Vianoce, Jánošíkov poklad, Janko a Anička, Biela pani. Populárne boli aj vlastenecké a náboženské verše, ktoré zhudobnil Schneider-Trnavský. Prozaická tvorba zostala bez väčšieho ohlasu. Ako spolumajiteľ tlačiarne Urbánek a spol. v Trnave zasiahol do vydávania slovenských kníh v medzivojnovom období.

( pod)  ( 21.novembra 2007 )                        

Ungárova

Ungárova ulica sa nachádza v mestskej časti Západ. Aj keď nebývalo zvykom, aby predchádzajúci režim velebil veľkopodnikateľov, v tomto prípade platila výnimka a Ungárovi sa dostalo takého uznania.

KOŠICE. Začiatkom 19. storočia zaznamenali Košice hospodársky rozmach. Pôsobili tu tri manufaktúry na výrobu kameniny, súkna a klobúkov. Vzniklo viacero ďalších dielní, ktoré položili základy továrenského priemyslu. Farbilo sa tu plátno a súkno, vyrábali sa likéry, mydlo, zápalky, dyhy, hracie karty a spracovával sa aj tabak. Neskôr vznikli prvé továrne na výrobu klincov, cukrovar a prvý peňažný ústav. V roku 1828 bolo v Košiciach 70 remeselných špecializácií a 460 majiteľov remeselníckych dielní.

Prvým kapitalistickým podnikateľom v potravinárskom priemysle bol Leopold Ungár. Prisťahoval sa do Košíc v prvej polovici 19. storočia a začal obchodovať s kožami. Po revolúcii 1848 - 1849 začali fungovať nové továrne. Okrem iných aj Ungárov podnik, ktorý patril medzi najsolídnejšie. V roku 1852 založil liehovar, ktorý rozšíril o výrobu droždia aj o mlyn na výrobu kukuričnej a jačmennej krupice i škrobu. Taký podnik dovtedy v Uhorsku nebol. Schopnými podnikateľmi boli aj jeho traja synovia a v ďalšom období i celá rodina Ungárovcov, ktorá mnohé desaťročia v Košiciach podnikala a pôsobila aj v rôznych funkciách verejného života.

Synovia Jonáš, Ignác a Samuel v roku 1859 prevzali po otcovi podnik. Aby získali financie na jeho rozšírenie, zriadili pri Hornáde v severnej časti mesta výkrmňu ošípaných a hovädzieho dobytka s 20 zamestnancami. Na južnom predmestí v liehovare začal Leopold Ungár vyrábať likéry a ocot.

V južnej časti mesta postavila akciová spoločnosť okolo roku 1867 Ungárov mlyn. Ten sa stal majetkom ambicióznej Košickej obchodnej banky v roku 1880. Silnejúca konkurencia Budapešti ale spôsobila postupný úpadok a spoločnosť sa snažila zachrániť podnik pod firmou UNION, čo sa nepodarilo. S likvidáciou banky zanikol v roku 1898 aj Košický obchodný mlyn.

( pod)  ( 20.novembra 2007 )                        

sv. Ladislava

Po sv. Ladislavovi bola pomenovaná ulica v mestskej časti Košická Nová Ves. Je patrónom rímskokatolíckej farnosti a zasvätený mu je aj tamojší kostol. Za svätého bol vyhlásený v roku 1192 a o jeho obľube na území Slovenska v 13. a 14. storočí svedčia kostoly a časté zobrazenia na gotických freskách. Jeho atribútom je sekera.

KOŠICE. Sv. Ladislav (1040  - 1095) pochádzal z arpádovského rodu. Radí sa medzi najvýznamnejších uhorských kráľov. Bol synom kráľa Bélu I. a poľskej princeznej Ryksy. Narodil sa v Poľsku, kde bol jeho otec vo vyhnanstve. Po nastúpení otca na kniežací stolec žil v Nitre. V roku 1074 pomohol svojmu bratovi Gejzovi zosadiť z uhorského trónu bratranca kráľa Šalamúna. Vystriedal ho Gejza. Po jeho smrti v roku 1077 prinútili Ladislava ujať sa vládnutia, hoci to nechcel. Snažil sa zmieriť so Šalamúnom a chcel mu dokonca odovzdať kráľovskú hodnosť, ale zabránili mu v tom.

Ladislav bol úspešný panovník. Rozšíril územie Uhorska o Chorvátsko a upevnil kresťanský poriadok v krajine. Zaslúžil sa o kanonizáciu viacerých uhorských kandidátov svätorečenia: kráľa Štefana, jeho syna Imricha, biskupa Gerharda a dvoch slovenských svätcov Svorada a Benedikta. Založil niekoľko biskupstiev, čím ukončil cirkevnú organizáciu Uhorska a upevnil postavenie kléru. Obnovil a postavil mnoho kláštorov a kostolov.

V zápase o udeľovanie cirkevných hodností podporoval pápežov proti nemeckému cisárovi Henrichovi IV. Postavil sa i za Henrichovho súpera Rudolfa Švábskeho, ktorého dcéru Adelaidu si vzal za ženu. Mali dcéru Pirošku. Zomrel v Nitre a pochovali ho vo veľkovaradínskej katedrále, ktorú dal postaviť. Stal sa hrdinom maďarských legiend, ktoré sa zachovali v kronikách. Od 14. storočia sa jeho postava objavuje na minciach a jeho sochy spolu so sv. Štefanom sú súčasťou výzdoby starších kostolov.

( pod)  ( 19.novembra 2007 )                        

Uherova

Mená partizánskych veliteľov prevažne dominujú v pomenovaniach furčianskych ulíc, ale nechýbajú ani na Západe. Dôkazom je Uherova ulica. Miloš Uher (1914 - 1945) bol v medzivojnovom období kováčom a príležitostným robotníkom, počas Slovenského národného povstania sa stal výnamným organizátorom partizánskeho hnutia na západnom Slovensku.

KOŠICE. Koncom roku 1939 ho pri pokuse utiecť cez Maďarsko do Juhoslávie zatkli a na tri mesiace zatkli v Budapešti. Po návrate sa aktívne zapojil do protifašistického hnutia v Myjave.

V roku 1943 založil s Medvedevom sovietsko-česko-slovenskú partizánsku skupinu a nadviazal spojenie s pionierskym práporom v Novom Meste nad Váhom, odkiaľ získal zbrane. V deň vypuknutia povstania jednotku vyzbrojil a od septembra 1944 velil oddielu Hurban. Bola to 2. československá partizánska brigáda J. V. Stalina.

Vo februári 1945 jednotku v Cetune napadol oddiel Abwehrgruppe 218-Edelweiss a slovenskí gardisti. Partizáni zlikvidovali asi sto fašistov, ich padlo 15, medzi nimi aj Uher. Neďaleko jeho rodiska Lubiny na vrchu Roh mu po vojne vybudovalí pomník. In memoriam bol vyznamenaný Radom červenej hviezdy.

Lubina bola jednou z obcí podjavorinského kraja, kde bolo silné protifašistické hnutie. Skupina Hurban mala v čase svojho najväčšieho rozmachu okolo tisíc bojovníkov. Partizáni uskutočňovali mnohé diverzné a spravodajské akcie, prepadávali nemecké jednotky. Zviedli celý rad úspešných bojov. Najťažší sa odohral práve na myjavských kopaniciach v Cetune.

( pod)  ( 16.novembra 2007 )                        

Tyršovo nábrežie

Tyršovo nábrežie v mestskej časti Sever dostalo meno po českom kritikovi, historikovi umenia a zakladateľovi organizovaného telovýchovného hnutia Sokol Miroslavovi Tyršovi (1832 - 1884). Bol estetikom, profesorom dejín, predsedom výtvarného odboru Umeleckej besedy a členom poroty pre sochársku výzdobu Národného divadla v Prahe.

KOŠICE. Narodil sa v Děčíne v rodine lekára, ale vyrastal pri Mladej Boleslavi a neskôr v Prahe. Po smrti rodičov ho vychovával strýko. V detstve bol chorľavý, preto na radu lekára začal cvičiť. Podieľal sa na založení spolku Sokol. Nevznikol by bez finančnej podpory Jindřicha Fügnera.

Miroslav Tyrš bol autorom Základov telocviku. K Sokolu patril aj Telocvičný spolok žien a dievčat pražských. Názov dal spolku pedagóg Emanuel Tonner, Fugner navrhol tykanie a oslovenie brat a sestra, Mánes kroj, Barák pozdrav "Nazdar!" a Tyrš bol tvorcom sokolovských zásad: sila a mužnosť, činnosť a vytrvalosť, láska k voľnosti a vlasti, dobrovoľná práca a disciplína, vzájomný bratský vzťah členov. Prvá sokolovňa bola vybudovaná v Prahe. Tyrš začal zakladať spolky aj na vidieku. V roku 1863 bolo v Čechách asi 20 jednôt s približne 2 000 členmi.

Dlhý čas žil Tyrš len pre spolok. Až po smrti Fügnera sa zamiloval do jeho dcéry Renáty, ktorú vychovával a vzdelával ako domáci učiteľ. Oženil sa s ňou, ale krátko po svadbe sa u neho prejavili príznaky nervovej choroby. Odišiel sa liečiť do cudziny, kde aj tragicky zomrel. Utopil sa v riečke v Tirolských Alpách.

Po absolvovaní štúdií sa aktívne podieľal na českom kultúrnom a politickom živote. Spočiatku sa chcel venovať filozofii, ale prevážil u neho záujem o výtvarné umenie a estetiku. V roku 1882 ho vymenovali za mimoriadneho profesora na FF českej univerzity v Prahe. Bol iniciátorom prvého všesokolského zletu v roku 1882.

Tyrš vydával časopis Sokol, prednášal na vysokej škole a veľa cestoval. Zvolený bol za poslanca do českého snemu a stal sa členom ríšskej rady. Funkcie sa vzdal z časových dôvodov.

( pod)  ( 15.novembra 2007 )                        

Turgenevova

V mestskej časti Juh je viacero ulíc pomenovaných po ruských spisovateľoch. Po jednom dostala meno Turgenevova ulica. Ivan Sergejevič Turgenev (1818 - 1883) sa preslávil najmä románom Otcovia a deti, ktorý je považovaný za jedno z najlepších prozaických diel 19. storočia.

KOŠICE. Pochádzal zo šľachtickej rodiny. Študoval na univerzitách v Moskve a Petrohrade, neskôr v Berlíne filozofiu a klasickú filológiu. Prvé romanticky ladené básne uverejnil v časopise Sovremenník. Neskôr písal poviedky a divadelné hry. Najznámejšie sú Čo je tenké, praská, komédia Príživník a dráma Mesiac na dedine. Na scénu sa v tom čase cez cenzúru nedostali.

V zbierke Poľovníkove zápisky zachytáva ťažký život na nevoľníckej dedine. Pre nekrológ za Gogoľom bol odsúdený do väzenia. Skutočným dôvodom bola kritika cárskeho režimu. Po prepustení žil pod policajným dozorom vo svojom šľachtickom sídle v Oriole. Neskôr sa venoval problémom ruskej inteligencie. Prvým z týchto diel bol román Rudin, ktorý otvoril problém zbytočného človeka. Spoločenským životom sa zaoberal aj v románoch Šľachtické hniezdo, V podvečer a Otcovia a deti.

Zvyšok života strávil prevažne vo Francúzsku, kde aj zomrel. Z Ruska odišiel na protest, pretože ho vykázali z hlavného mesta. V zahraničí propagoval ruskú literatúru a písal poviedky a novely s ľúbostnou tematikou. V tomto období vznikol aj román Dym. Potom vyšli ešte Básne v próze. Napriek tomu, že bol realistickým spisovateľom, hlavnou témou celého diela bola láska a hrdinkami emancipované ženy silného ducha s intenzívnym citovým životom.

( pod)  ( 14.novembra 2007 )                        

Tranovského

Tranovského ulica v mestskej časti Juh bola pomenovaná po významnom predstaviteľovi slovenskej barokovej literatúry Jurajovi Tranovskom (1592 - 1637). Bol to slovenský evanjelický farár a tvorca českých a latinských duchovných piesní a modlitieb.

KOŠICE. Pochádzal z poľskej evanjelickej remeselníckej rodiny. Vzdelanie získaval v sliezskom Tešíne, nemeckom Gubene, Kolbergu, Wittenbergu a v Česku. Pôsobil ako učiteľ v Prahe na gymnáziu pri Chráme sv. Mikuláša na Malej strane a v Holešove. Potom odišiel do Valašského Meziříčí, kde sa stal evanjelickým farárom. Po bitke na Bielej hore v roku 1620 ho vyhnali z Moravy a odišiel do mesta Bielsko a odtiaľ na Slovensko. Pôsobil v Oravskom Podzámku a v Liptovskom Mikuláši.

Tranovský vytvoril asi 1 200 náboženských piesní, ktoré evanjelici používajú dodnes pri obradoch. Písal latinskú a českú svetskú a náboženskú literatúru - latinské príležitostné piesne, prozaické modlitby, odbornú prózu. Túžil dať evanjelickému ľudu to, čo mu najviac chýbalo, a to knihu nábožných piesní. Zbieral a hľadal staré piesne, prekladal z latinčiny a nemčiny. Sám napísal 90 piesní a rok pred smrťou pripravil do tlače Citharu Sanctorum. Zahŕňa 414 piesní.

Je to jeho najvýznamnejšie dielo. Bolo prvým tlačeným evanjelickým spevníkom na Slovensku. Piesne sú o svetskej márnosti, pominuteľnosti, utrpení a nebeskej večnosti a radosti, ale majú aj sociálny podtón. Vyjadruje v nich sympatiu s chudobou. Cithara dosiahla vyše 140 vydaní a rozšírila sa na 1 350 piesní. Na Slovensku mal spevník vyše 100 vydaní. Používali ho v evanjelických cirkvách v Česku a na Slovensku.

Počas svojho života publikoval viaceré diela ako Výklad Zjavenia Jána, knihu modlitieb Phiala Odoramentoru a ďalšie.

Tranovského označujú za slovenského Luthera.

( pod)  ( 13.novembra 2007 )                        

Trieda SNP

O Slovenskom národnom povstaní sme už v tejto sérii článkov o uliciach písali už veľakrát. Najmä v súvislosti s mestskou časťou Dargovských hrdinov, ktorá má ulice pomenované najmä po hrdinoch SNP a miestach bojov. Trieda SNP sa však nachádza na Západe.

KOŠICE. Slovenské národné povstanie bolo ozbrojené a politické vystúpenie proti obsadeniu Slovenska nemeckou armádou, proti nacizmu a politickému systému na Slovensku. Bolo jedným z najväčších protinacistických vystúpení počas 2. svetovej vojny v Európe.

Už v roku 1939 sa vytvorilo niekoľko ilegálnych skupín nespokojných s existenciou Slovenskej republiky, jej politickým systémom a pomermi. Orientovali sa buď na čs. exilovú vládu v Londýne alebo na vedenie KSČ v Moskve. Až podpísanie zmluvy medzi čs. vládou v Londýne a sov. vládou a frontové úspechy sov. armády priniesli zjednotenie opozičných politických síl, ktoré vyústilo do podpísania Vianočnej dohody, ohlasujúcej vznik SNR.

Povstanie malo byť podľa vojenského plánu koordinované so sovietskou armádou a zabezpečiť jej prechod cez Karpaty. Núdzový nevýhodný variant počítal s jeho vyhlásením v prípade príchodu nemeckej armády na Slovensko. Od r. 1943 silnelo domáce partizánske hnutie podporované sovietskymi zajatcami. Postupne sa stalo nekontrolovateľné. Štátny prevrat mal na Slovensku nastoliť vojenskú diktatúru, Čatlošov plán počítal so zachovaním samostatnej slovenskej štátnosti.

Nemecké vojská obsadili Slovensko 28. augusta 1944. Povstanie sa začalo ako reakcia na nemeckú okupáciu. Vyhlásil ho 29. augusta pplk. Golian v Banskej Bystrici. Nemci 31. augusta odzbrojili dve slovenské divízie na východe, ktoré mali byť základom povstania. Na čelo povstalcov sa postavila SNR, ktorá 1. septembra vyhlásila obnovenie ČSR.

Povstanie bolo od svojho začiatku odsúdené na neúspech. Nemecké jednotky povstaleckú armádu porazili v noci z 27. na 28. októbra 1944 obsadením Banskej Bystrice. Časť jednotiek prešla na partizánsky spôsob boja a pokračovali v bojoch až do oslobodenia krajiny na jar 1945.

( pod)  ( 12.novembra 2007 )                        

Trieda arm. gen. Svobodu

Sídliskom Dargovských hrdinov prechádza Trieda arm. gen. Svobodu, ktorá bola pomenovaná po československom generálovi a prezidentovi ČSSR Ludvíkovi Svobodovi (1895 - 1979).

KOŠICE. Jeho armádna kariéra bola plná zvratov. Za prvej svetovej vojny padol do ruského zajatia a vstúpil do československých légií v Rusku. V roku 1922 opäť vstúpil do armády a bol veliteľom práporu na Podkarpatskej Rusi.

V čase mobilizácie roku 1938 velil pešiemu pluku. Po okupácii sa zapojil do odboja. Utiekol do Poľska, kde organizoval česko-slovenskú jednotku. Padol do sovietskeho zajatia. Vyhlásili ho za špióna a odsúdili na smrť, ale vzápätí rozsudok zrušili. Bol agentom sovietskej kontrarozviedky. Stal sa veliteľom 1. československého samostatného práporu, ktorý sa formoval v Buzuluku.

V roku 1944 sa vytvoril 1. česko-slovenský armádny zbor, ktorému velil Svoboda. Dňa 6. októbra 1944 ako prvá česko-slovenská zahraničná pozemná jednotka prekročil hranice na Dukle. V roku 1945 sa stal divíznym generálom a ministrom obrany ČSR ako nestraník, ale svoju činnosť plne podriadil cieľom KSČ. Aktívnu úlohu zohral pri komunistickom puči vo februári 1948. Zakázal nasadenie armády voči robotníckym milíciám a iným nátlakovým skupinám KSČ. Na začiatku 50. rokov bol z politiky stiahnutý a krátky čas väznený. Do politického života sa vrátil po roku 1954. Bol členom predsedníctva Národného zhromaždenia, predsedom Zväzu protifašistických bojovníkov, náčelníkom Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave a náčelníkom Vojenského historického ústavu v Prahe.

V roku 1968 bol zvolený za prezidenta. V auguste sa postavil na stranu Kremľa a odmietol podporiť robotnícko-roľnícku vládu. Pomáhal paralyzovať armádu a sám navrhol rokovania v Moskve, ktoré vyústili k podpísaniu Moskovského protokolu. Podporou Husákovho vedenia KSČ sa nepriamo podieľal na normalizácii. V roku 1975 bol zbavený prezidentskej funkcie zvlášť schváleným zákonom pre túto príležitosť.

( pod)  ( 9.novembra 2007 )                        

Továrenská

Na Továrenskej ulici v Starom Meste by sme dnes ťažko našli nejakú továreň. Jej názov má však historický pôvod, pretože na tejto ulici továreň skutočne bola v priestoroch Mlynskej bašty. Pripomína ju už len pamätná tabuľa s nápisom Cisárska a kráľovská privilegovaná košická kameninová továreň 1802 v nemeckom jazyku. Predtým sa ulica volala Thälmannova.

KOŠICE - Košice začiatkom 18. storočia zaznamenali značný úpadok hospodárstva. Stratili postavenie, pretože sa pod vplyvom absolutistického vládnutia všetky právomocí sústreďovali do Viedne. Nový impulz dal mestu rozvoj priemyslu. Vzniklo viacero manufaktúr a neskôr tovární. Na rozvoj priemyslu malo veľký vplyv aj vybudovanie železnice.

Hradbový systém Košíc začal strácať obranný význam už koncom 18.storočia. Ukázalo sa, že hradby, veže, bašty nemusia ležať ladom a dajú sa využiť. Skupina podnikateľov na čele s veľkoobchodníkom Mollom dala za 30-tisíc zlatých postaviť prístavbu k nárožnej bašte mestského opevnenia, aby v nej zriadila prvú košickú manufaktúru na výrobu kameninového riadu. Od roku 1802 v nej vyrábali kvalitný a umelecky hodnotný riad. Ukážky z tejto výrobne sú uložené vo Východoslovenskom múzeu a v troch maďarských.

Manufaktúra bola v prevádzke 40 rokov. Výrobňa riadu sa v roku 1843 pretransformovala na garbiareň, ktorú založili bratia Wirknerovci a prevádzkovali ju takmer dvadsať rokov. Celý objekt Mlynskej bašty s priľahlými stavbami a dvorom odkúpil košický lekár Jozef Wojnarovits a dal ho prestavať na bývanie. Komplexu dal názov Mariánsky dvor na počesť svojej manželky Márie.

Už na začiatku 19. storočia pôsobili v meste tri manufaktúry, a to na výrobu kameniny, súkna a klobúkov. Vznikli dielne, ktoré kládli základ továrenského priemyslu. Farbili v nich plátno a súkno, vyrábali likéry, mydlo, zápalky, dyhy, hracie karty a spracovávali tabak. Neskôr otvorili prvé továrne na klince, cukrovar a prvý peňažný ústav. V druhej polovici 19. storočia už Košice patrili k najpriemyselnejším mestám Uhorska.

( pod)  ( 8.novembra 2007 )                        

Tomášikova

Po romantickom prozaikovi a básnikovi Samuelovi Tomášikovi (1813 - 1887) bola pomenovaná ulica v mestskej časti Sever. Svojou tvorbou sa radí do medziobdobia kollárovskej a štúrovskej generácie.

KOŠICE. Narodil sa v Jelšavskej Teplici. Vzdelanie získaval v Jelšave a Gemeri. Študoval na rožňavskom gymnmáziu, potom na filozofickom a teologickom učilišti v Kežmarku. Za výborný prospech získal štipendium, ktoré využil na prázdninovú návštevu Krakova a Wieliczky.

V roku 1834 ho poslali na bohosloveckú fakultu berlínskej univerzity. Zastavil sa na desať dní v Prahe. Po počiatočnej radosti zo stretnutia s českými vlastencami zažil rozčarovanie. Na českom predstavení Stavovského divadla nebol v panských lóžach skoro nikto, na uliciach česky rozprávali iba chudobní a nižšie vrstvy, všade sa hovorilo po nemecky. V žiali napísal Tomášik tri slohy textu Hej, rodáci, ešte naša slovenská reč žije. Vtedy ešte netušil, že sa stal autorom budúcej hymny Slovenského štátu.

Po ukončení vzdelávania pracoval dva roky ako vychovávateľ v Bánréve, no keď mu otec ochorel, vrátil sa domov a po jeho smrti pôsobil v Chyžnom ako evanjelický farár. Stal sa dozorcom škôl a pričinil sa o založenie prvého slovenského gymnázia v Revúcej.

Svoju tvorbu začínal poéziou v latinčine, ale zaujímal sa aj o ľudovú tvorbu. Písal tiež česky a slovensky. V jeho dielach sa často objavuje výzva do boja za slobodu a spravodlivosť, snaží sa dokázať dôležitosť slovenského národa v dejinách Uhorska. Písal aj básne satirické, manželské a s ľudovými motívmi. Diela sa dotýkajú gemerského regiónu.

Jeho verše sa stali národnými piesňami. Takými sú Hej, pod Kriváňom, Hej, Slované (Hej, Slováci), Ja som bača veľmi starý. Je autorom poézie Básně a písně, historických próz s romantickými prvkami Vešelínov odboj, Vešelínovo dobytie Muráňa, Malkotenti, Kuruci. Báseň Hej, Slováci sa stala hymnou hnutia panslavizmu a bola preložená do všetkých slovanských jazykov. My používame jej pôvodnú verziu textu dodnes.

( pod)  ( 7.novembra 2007 )                        

Tolstého

Tolstého ulica v mestskej časti Sever nesie meno ruského spisovateľa, esejistu, dramatika a filozofa. Lev Nikolajevič Tolstoj (1828 - 1910) sa narodil v šľachtickej rodine v Jasnej Poľane. Neúspešne sa snažil vyštudovať právo. Viac sa mu darilo v literatúre.

KOŠICE - So svojim bratom bojoval na Kaukaze, čo mu poslúžilo ako námet k mnohým poviedkam. Tolstoj je autorom troch najvýznamnejších a aj najprekladanejších románov, ako v 19. storočí vznikli. Ku klasickým dielam nesporne patria Vojna a mier, historická epopeja o generácii Tolstého rodičov, Anna Kareninová a Vzkriesenie. Napísal tiež slávnu novelu Kreutzerova sonáta a Smrť Ivana Iľjiča.

Po roku 1855 cestoval po Európe a po návrate si uvedomil zúfalý stav Ruska. Myslel si, že všetko vyrieši, keď dá mužíkom vzdelanie, preto pre nich a ich deti otvoril školu, kde vyučoval. Mužíci to považovali za záťaž a ostatní statkári sa s ním prestali stýkať. Cár ho pokladal za revolucionára, preto bol vylúčený z cirkvi.

Patril ku kultovým postavám už za života. Novinári obliehali Jasnú Poľanu. Neposkytoval im klasické rozhovory, ale pozýval ich k rodinnému stolu, kde s ním mohli diskutovať. Rozhovory s ním vychádzali každý týždeň.

Ku koncu života bol stelesnením vlastného svetonázoru. Krúžok tolstojovcov existoval aj na Slovensku. Tak sa k Tolstému dostal ako osobný lekár Slovák Dušan Makovický a vďaka tomu posledný román Vzkriesenie vyšiel po slovensky skôr než v ruštine.

Tolstoj bol otcom veľkej rodiny. Jeho najväčším nešťastím bola údajne jeho žena, ktorá ho milovala vlastníckou malomeštiackou láskou a pravidelne mu predvádzala hysterické pokusy o samovraždu. Opačná verzia hovorí o nepotlačiteľnom intelektuálnom egoizme, ktorým ju panovačný manžel celý život týral.

Ako jeden z prvých autorov sa Tolstoj pokúsil priblížiť ruskú literatúru k západnej civilizácii. Základnou tézou jeho diel bolo neprotivenie sa zlu násilím a celkové odmietanie násilia. Podľa neho sa všetko dá riešiť po dobrom. Tvrdil tiež, že žena sa má starať o rodinu, rodiť deti a nerozmýšľať.

( pod)  ( 6.novembra 2007 )                        

Tokajícka

Mestská časť Dargovských hrdinov je kronikou národnooslobodzovacích bojov a druhej svetovej vojny. Takou je aj Tokajícka ulica, ktorá pripomína tragédiu v dedinke Tokajík v Stropkovskom okrese. Tá ľahla popolom pred 63 rokmi.

KOŠICE. Obyvatelia tejto obce sa aktívne zapájali do protifašistického odboja. V lesoch, ktoré ju obklopujú, pôsobili partizánske jednotky Čapajev, Požarskij a Majorov. Miestni im poskytovali potraviny, šatstvo a informovali ich o pohybe nemeckých vojsk. V polovici novembra 1944 fašistické jednotky zorganizovali proti partizánom v Ondavskej vrchovine rozsiahly útok, ktorého cieľom bolo aj civilné obyvateľstvo.

V nedeľu, 19. novembra, obsadili nacisti obec a všetkých mužov sústredili pri kostole a presunuli ich na lúku pod Pereliskom. Postavili ich do troch radov a veliteľ trestnej jednotky prečítal rozkaz: "Za pomoc a podporu partizánom odsudzujú sa na trest smrti zastrelením. Rozsudok bude vykonaný okamžite. Dr. Jozef Tiso." Príkaz bol splnený do bodky. Z 34 verejnú popravu iba zázrakom prežili dvaja. Ženy a deti vyhnali, dedinu vydrancovali a zapálili. Zhorelo 27 domov a 28 hospodárskych budov. Oheň nezničil iba jeden dom a gréckokatolícky kostolík.

Zavraždených dedinčanov pochovali na mieste, kde ich zastrelili a až neskôr obete exhumovali a uložili do hrobov na cintoríne. Pozostalí sa uchýlili do pivníc a prežiť im pomáhali ľudia zo susedných dedín.

Tokajík prestal existovať, ale natrvalo vymazať z mapy Slovenska sa ho nepodarilo. Na jar v roku 1948 sa začalo s výstavbou obce. Pomoc poskytol vtedajší minister národnej obrany gen. L. Svoboda. Vo februári 1948 poslal ženijné vojsko, aby vybudovalo cestu do obce. Ani nie za dva roky sa všetci pozostalí nasťahovali do novových domov.

Na mieste, kde Nemci vraždili, postavili kamenný obelisk Návrat do vypálenej obce. Na cintoríne postavili pamätník obetiam fašizmu. V dedine bolo aj múzeum. V roku 1995 expozíciu presťahovali do Svidníka. V Tokajíku zostali iba fotografie.

( pod)  ( 5.novembra 2007 )                        

Timravy

Viacero ulíc v Barci je pomenovaných po spisovateľoch a do tejto série spadá aj ulica Timravy. Meno dostala po slovenskej prozaičke a dramatičke. Božena Slančíková-Timrava (1867 - 1951) sa narodila v rodine evanjelického farára a viacerí z jej desiatich súrodencov boli literárne činní.

KOŠICE. Celý život prežila v zapadnutom kraji. Začínala s rukopisnými veršami Pesničky. Napísala ich 70, ale potom začala svoje tvorivé schopnosti orientovať na prózu. Slančíkovci si vydávali rukopisný časopis Ratolesť, zachovalo sa však iba jedno číslo z roku 1887, kde Božena prispela poviedkou Na vrchoch.

Medzi jej prvé diela patria satirické verše, no neskôr sa venovala najmä románom a poviedkam, menej divadelným hrám. Do roku 1896 uverejňovala svoje diela len v periodikách, neskôr ako samostatné knihy. Často v nich bola hlavným motívom láska, ale nikdy sa k nej nestavala sentimentálne. Poukazovala na vypočítavosť, čím sa odlišovala od iných autorov.

Prínos Timravy do literatúry spočíva v novom spôsobe písania. Hlavných hrdinov nenechala len prijímať údery osudu, ale viedla ich k tomu, aby sa proti nemu postavili. Pomery v spoločnosti zobrazovala so sarkazmom a kriticky sa stavala proti malomeštiactvu.

Literárne vzdelanie si dopĺňala čítaním domácej i zahraničnej literatúry. Prostredie svojej mladosti i literárne začiatky opísala v autobiografickej novele Všetko za národ, zážitky zo slovenského malomestského prostredia v novele Skúsenosť.

Medzi najvýraznejšie prózy z prvého tvorivého obdobia, keď písala monografické poviedky o jednom človeku alebo s typickým príbehom z dedinského prostredia, patrí Ondro Karman. V ďalšom období zachytáva celú atmosféru života vidieckej spoločnosti aj s pocitmi zbytočnosti, rozčarovania, chudobného myšlienkového sveta. Medzi vrcholné diela patrí novela Veľké šťastie. Jednou z najkritickejších poviedok sú Ťapákovci. Timrava písala aj divadelné hry, ktoré nedosiahli úroveň prozaických prác. Úspešné boli aj diela Skon Paľa Ročku, Dve doby a Záplava.

( pod)  ( 3.novembra 2007 )                        

Titogradská

Družobné mestá sa odrážajú v názvoch niekoľkých ulíc na Sídlisku KVP. Jednou z nich je Titogradská ulica, ktorá už len pripomína časy dávno minulé, pretože mesto v Čiernej Hore, podľa ktorého bola pomenovaná, si už dávno zmenilo názov. Košická ulica nie a ani o nejakých čulých priateľských vzťahoch nevieme.

KOŠICE - Hlavným mestom najmladšieho štátu na svete Čierna Hora je dnes Podgorica. Úplnu nezávislosť získala len nedávno. Podgorica bola až do roku 1990 známa ako Titograd a meno dostala podľa prezidenta vtedajšej komunistickej Juhoslávie. Josip Broz-Tito sa v roku 1963 stal doživotným prezidentom a hovorí sa, že držal Juhosláviu pohromade. V roku 1980 zomrel a na jeho počesť sa premenovalo veľa obcí v Juhoslávii, vrátane Podgorice.

Meno Titograd metropole vydržalo do roku 1992. Meno košickej ulice dodnes. Vráťme sa však trochu do histórie tohto mesta, ktoré patrilo medzi spriatelené nášmu mestu.

Podgorica leží len 40 kilometrov od pobrežia. Žije v nej viac ako 160-tisíc obyvateľov. Leží na rieke Morača a je tesne pod horami. Kotlina patrí k najteplejším miestam krajiny. Jej história siaha až do obdobia rímskych čias. Terajší názov sa začal používať už v 14. storočí. Počas prvej svetovej vojny mesto okupovalo Rakúsko-Uhorsko, potom sa stalo súčasťou Juhoslávie a počas druhej svetovej vojny ho okupovali Taliani. Väčšina historických pamiatok z tureckých čias sa nezachovala. Vo vojne sa zničilo skoro celé mesto. Zachovali sa len hodinová veža, rímsky akvadukt a zvyšky starej pevnosti.

Ako hlavné mesto je ekonomickým, hospodárskym a kultúrnym centrom. Podgorica je nové moderné mesto vybudované na troskách starej. Jej predchodkyňou bola Ribnica. Mesto bolo niekoľko storočí v tureckých rukách a vrátilo sa Čiernohorcom až po oslobodzovacích bojoch v roku 1879.

( pod)  ( 2.novembra 2007 )                        

Timonova

Timonova ulica v Starom Meste bola pomenovaná po Samuelovi Timonovi (1675 - 1736), slovenskom polyhistorovi, pedagógovi a zakladateľovi kritickej historiografie. Pôsobil v Košiciach ako profesor na Košickej univerzite.

KOŠICE - Timon študoval na jezuitskom gymnáziu v Trenčíne a neskôr vstúpil do jezuitského rádu. Ako novic pôsobil vo Viedni, neskôr vyučoval v Skalici. Vzdelanie si doplnil v Judenburgu a Budíne. Bol pedagógom na jezuitskom gymnáziu, potom na Trnavskej univerzite a od roku 1721 na Košickej univerzite.

Je autorom v poradí druhej známej košickej kroniky Košice staré a nové, vydanej v roku 1732, z ktorej vieme najviac o prvej známej kronike richtára Wassa z roku 1631. Aj keď sa tu nenarodil, ale strávil tu časť svojho života a je v Košiciach pochovaný.

Už počas štúdií prejavil veľký talent pre históriu, ale pôsobil aj v iných odboroch. Ako študent filozofie v Trnave napísal pre žiakov gymnázia abecedný gramatický slovník a knižku Zemepis významnejších uhorských miest a mestečiek. Na Trnavskej univerzite prednášal filozofiu a kazuistiku, pôsobil ako predstavený kongregácie a viedol kroniku rádového domu. Napísal oslavné dielo venované cisárovi Karolovi VI - Obdivuhodná koruna kráľovstva uhorského.

Mimoriadne literárne plodný bol jeho pobyt v Trnave, kedy vydal prvé dva zväzky rozsiahleho diela Nový chronologický prehľad uhorských kráľov a knihu o uhorských kardináloch Panónske purpury.

V Košiciach bol od roku 1719. Stal sa regentom jezuitského seminára a profesorom kontroverzistiky a Svätého Písma. Bol tu v čase rekatolizácie. Odišiel do Kluže, potom bol vicerektorom školy v Užhorode a od roku 1726 pôsobil opäť v Košiciach ako regent seminára, ale aj ako knihovník, poradca a kronikár rádového domu. V tomto období vydal svoje najvýznamnejšie dielo Obraz starého a nového Uhorska. Pre Košičanov je najvzácnejšia už spomínaná kronika, o ktorej je známe, že existovala, ale zo súčasných historikov ju nikto nevidel, dokonca ani v minulom storočí. Dozvedáme sa o nej z inej kroniky.

( pod)  ( 31.októbra 2007 )                        

Thurzova

Thurzova ulica v Starom Meste sa nepochybne viaže k dynastii Thurzovcov, ktorí patrili k najbohatším šľachticom v Uhorsku. Jej historicky najvýznamnejší členovia mali prevažne slovensko-nemeckých rodičov. Pôvodné majetky rodu boli na Spiši v Betlanovciach.

KOŠICE. Prvým známym predstaviteľom rodu je Ján z Betlanoviec, ktorý tam žil na prelome 14. a 15. storočia spolu s bratmi Jurajom Tatárom a Martinom. Priezvisko Turzo prvý raz použil jeho syn Juraj, ktorý bol levočským mešťanom. Od konca 15. storočia boli mešťanmi firmy s kovmi v Krakove a Levoči a podnikateľmi na Spiši, Gemeri, strednom Slovensku, Poľsku, Sedmohradsku, Čechách a Nemecku v oblasti hutníctva a baníctva. V roku 1494 založili Thurzovsko-fuggerovskú spoločnosť. S ňou získali svetový monopol na trhu s meďou a otvorili obchodné miesta po celej Európe. Okolo roku 1500 ovládali výrobu drahých a neželezných kovov v Uhorsku.

Skupovali pozemky a stali sa vlastníkmi mnohých panstiev v Uhorsku a Nemecku. Zastávali takmer všetky najvýznamnejšie hodnosti v správe Uhorska. Boli dedičnými županmi Spiša a Oravy. V súvislosti s Košicami sa spomína Alexander Thurzo, ktorý v roku 1542 odkázal jednoposchodový dom stojaci na rohu Hlavnej a Univerzitnej ulice mestu Levoča. Levočský dom bol najstarší známy ubytovací hostinec v Košiciach. S týmto menom sa stretávame aj na listine starostov mesta. V rokoch 1731-1733 bol na čele mesta Johannes Thurzo.

Medzi významných členov rodiny patril palatín Juraj Thurzo, syn Františka, ktorý sa oženil s Katarínou Zrínskou. Juraj bol mimoriadne vzdelaný. Po otcovi zdedil obrovské majetky. Bol županom Oravskej stolice, hlavným pohárnikom, preddunajským hlavným kapitánom, vrchným veliteľom uhorského vojska v bojoch proti Turkom. Vernosť panovníckemu rodu osvedčil tým, že sa nepridal k Bocskayovmu povstaniu. Významnú úlohu zohral v mierových rokovaniach. Viedol delegáciu, ktorá nadviazala prvé kontakty s Bocskayom začiatkom júla 1605 v Košiciach. Prejavil diplomatickú obratnosť a vernosť svojej cirkvi. Prichádzali za ním vyslanci protestantských stavov z Rakúska, aby sa ich zastal.

( pod)  ( 30.októbra 2007 )                        

Tešedíkova

Tešedíkova ulica v Barci dostala meno po pedagógovi, spisovateľovi, publicistovi, zakladateľovi poľnohospodárskeho školstva v Uhorsku a farárovi Samuelovi Tešedíkovi (1742 - 1820).

KOŠICE. Vyštudoval teológiu, ale zaujímal sa aj o prírodné vedy a medicínu. Vzdelával sa na nemeckých univerzitách. Narodil sa v Peštianskej stolici, kde bol jeho otec farárom slovenských prisťahovalcov. Jeho celoživotným cieľom bolo spojiť školu a výchovu s potrebami života. V časopisoch publikoval množstvo štúdií a úvah najmä z pedagogiky a hospodárstva. Roľníkom poskytoval praktické rady a kritizoval vtedajšie pomery na dedine.

Bol jedným z najvýznamnejších dolnozemských slovenských intelektuálov, vynikajúci učenec a pedagóg. Bol nielen farárom, ale aj učiteľom, národohospodárom a osvetárom. Napísal niekoľko diel z oblasti poľnohospodárstva, štátnej správy, pedagogiky a spoločenských vied.

Najvýznamnejšia je jeho reformno-pedagogicko-osvietenská činnosť a úsilie o hospodárske povznesenie uhorského roľníka najmä zavádzaním racionalizačných metód a noviniek až po podľa plánu stavanú a riadenú typovú vzorovú dielňu.

Tešedíkova pedagogická práca vrcholila v Sarvaši. Uhorské školstvo chcel povzniesť na taký stupeň, aby mohlo držať krok s vyspelejšími európskymi krajinami. Rovnako chcel zvýšiť produktivitu remesiel a rozvíjať priemyselnú výrobu. Kľúčom k tomu mala byť vyššia vzdelanostná úroveň všetkých spoločenských vrstiev, ktorá sa mohla dosiahnuť len reformou školstva.

V roku 1779 založil ústav, ktorý bol otvorený aj pre deti a mládež z chudobnejších rodín. Do vyučovania zaradil reálne predmety a vyučovanie spojil s výrobnou prácou. Základným princípom jeho reformy bolo spojenie vyučovania s výrobnou prácou. Ústav mal pozemok a remeselnícke dielne. V roku 1782 Tešedík rozpracoval plán Prakticko-ekonomickej priemyselnej školy a predostrel ho vrchnosti. Tešedíkova škola bola jediná svojho druhu v celom Uhorsku. Ústav zanikol v roku 1805 z nedostatku hmotných prostriedkov.

( pod)  ( 29.októbra 2007 )                        

Teslova

Po slávnom fyzikovi, ktorý zmenil svet, Nikolovi Teslovi (1856 - 1943) bola pomenovaná jedna z ulíc v mestskej časti Juh. Slávny vynálezca udivoval svet desiatkami metrov dlhými elektrickými výbojmi, žiarovkou svietiacou bez zjavného zdroja energie či loďou na diaľkové ovládanie. Bol označovaný za človeka, ktorý vynašiel dvadsiate storočie.

KOŠICE - Tesla sa narodil v chorvátskom Smiljane. Študoval matematiku a fyziku na polytechnike v rakúskom Graze, odkiaľ odišiel na univerzitu do Prahy. Pracoval najprv v Budapešti a Paríži a v roku 1884 zamieril so štyrmi centami vo vrecku do Ameriky. Prácu si našiel u vynálezcu a podnikateľa Edisona. Rozchádzali sa však v názoroch na budúcnosť elektrických systémov.

Patril k záhadným vedcom, ale oveľa záhadnejšie boli jeho objavy. Existuje hypotéza o tzv. tunguzskej katastrofe v roku 1908, ktorú spôsobil Tesla. V ruskej tajge došlo následkom odoslania energie na diaľku k výbuchu, ktorý jeden až dvetisíckrát prevýšil silu bomby zhodenej na Hirošimu Američanmi.

Venoval sa hlavne výskumu vlastností dvoch a viacfázových elektrických prúdov a experimentom s vysokým napätím. Medzi najdôležitejšie plody jeho bádania patria systémy produkujúce a využívajúce striedavý prúd, najmä trojfázový elektromotor. Jeho meno nesie aj transformátor. Dlhodobo experimentoval s bezdrôtovým prenosom energie a informácií. Počas života si dal patentovať viac ako stovku nápadov.

Po rozchode s Edisonom si zriadil vlastné laboratórium. Riaditeľ elektrárenskej spoločnosti z Pittsburghu George Westinghouse kúpil mnoho jeho patentov na zariadenie produkujúce a využívajúce striedavý prúd. Podieľal sa na konštrukcii generátorov inštalovaných vo vodnej elektrárni pri Niagarských vodopádoch. V roku 1888 uzrel svetlo sveta prvý trojfázový indukčný elektromotor.

Bez Teslu by sme dnes nemali rádio, automobilové zapaľovanie, telefón, výrobu a prenos striedavého prúdu či televízor. Zomrel opustený vo veku 87 rokov v New Yorku. Jeho menom je označená jednotka magnetickej indukcie.

( pod)  ( 27.októbra 2007 )                        

Teplého

Teplého ulica v Barci bola pomenovaná po rodákovi, amatérskom archeológovi Jaroslavovi Teplom. Ten objavil hradisko nad Beganyiho mlynom, pohrebisko otomanskej kultúry, ďalšie severozápadne od obce z rozhrania bronzovej a železnej doby, miesto po osade zo staršej doby kamennej a ďalšie nálezy. Ulica sa nachádza práve v miestach výskumov.

KOŠICE - Major Jaroslav Teplý (1881 - 1970), ktorému nedávno odhalili v Barci pamätník, bol českej národnosti. Slúžil v Československej armáde a vo výslužbe sa venoval rozvoju spoločenského života v Barci. Bol zberateľom archeologických a historických pamiatok. Objavil stopy starého osídlenia a bez štátnej podpory začal robiť archeologické výskumy. Bol aktívnym členom obecnej rady, jeden zo zakladateľov futbalu, člen dobrovoľných hasičov, hudobného a ovocinárskeho krúžku. Snažil sa o povznesenie Barce. Svoj dom venoval obci. Je v ňom dlhodobo zriadené zdravotné stredisko. Pochovaný je na cintoríne v Barci.

V nálezisku sa podarilo zistiť rozsiahle obydlia, z ktorých sa zachovali už iba do zeme vyhĺbené základy. Boli to stavby z prútia podobné stanom. Bolo v nich množstvo nástrojov, štiepaných z tvrdých kameňov, ktoré slúžili ako nože, škrabadlá a iné nástroje.

Vek sídliska odborníci odhadujú na 70 000 rokov, čím sa zaraďuje medzi najstaršie doteraz známe sídliská v strednej Európe. V Barci sa podarilo zachytiť zvyšky sídlisk z mladšej doby kamennej na piatich miestach. Neskôr tam objavili rozsiahlu osadu s množstvom zlomkov bohato zdobených hlinených nádob. Zaujímavým nálezom je nádobka, ktorá dokumentuje stopy obchodu s inými územiami. Našiel sa aj zlatý poklad s náhrdelníkom, náušnicami, špirálkami, trubičkami a zlatými korálkami.

Objavené boli aj pohrebiská. K najvzácnejšiemu nálezisku nad Beganyiho mlynom sa viažu aj zvyšky tábora, ktorý postavili vojská Jána Jiskru z Brandýsa z doby okolo roku 1450.

( pod)  ( 26.októbra 2007 )                        

Tajovského

Po slovenskom prozaikovi, dramatikovi a básnikovi Jozefovi Gregorovi Tajovskom (1874-1940) bola pomenovaná Tajovského ulica v Starom meste. Do slovenskej literatúry priniesol portréty prostých chudobných ľudí. Literárne meno si zvolil po rodisku.

KOŠICE - Narodil sa v mnohodetnej rodine remeselníka, ale detstvo strávil u starého otca. Študoval na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom. Vystriedal mnoho učiteľských miest, pretože sa väčšinou nezhodol s vrchnosťou pre národné presvedčenie. Keďže nechcel byť nástrojom pomaďarčovania slovenských detí, zanechal učiteľstvo a už ako známy spisovateľ odišiel do Prahy na obchodnú akadémiu. Aktívne pracoval v študentskom spolku Detvan. Po absolvovaní školy nastúpil do Vidieckej ľudovej banky, potom do Tatra banky a súčasne pracoval aj v Ľudových novinách.

Tajovský sa stal v roku 1912 tajomníkom Slovenskej národnej strany v Martine a počas vojny bol redaktorom Národného hlásnika. Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval a dostal sa do ruského zajatia. Vstúpil do československých légií. Do vlasti sa vrátil v roku 1919. Žil v Martine, neskôr v Bratislave. Spolu s manželkou sa venoval rozvoju slovenského kultúrneho a umeleckého života.

Veľká časť života Tajovského je spätá s rodným Tajovom, Banskou Bystricou a obcami v jej okolí. Vytvoril nezabudnuteľné postavy slovenského ľudového života. Starého otca vykreslil v spomienkovej próze Do konca, úbohého sluhu Maca Mlieča, statočnú Mamku Pôstkovú, obetavú matku v próze Horký chlieb, do krajnej núdze zahnaného dedinského bedára z črty Na chlieb. Realitu vedel zachytiť pravdivo a kriticky, ale aj so zmyslom pre humorné situácie. Lásku k rodnému kraju vyjadril v diele Slovensko a jeho ľud.

Ako prozaik patril J. G. Tajovský k vedúcim predstaviteľom druhej vlny slovenského literárneho realizmu a ako dramatik bol zakladateľom slovenskej realistickej drámy. V jeho tvorbe dominovala poviedka, dráma, ale písal aj črty, fejtóny, novely, medailóny a nekrológy. Publikoval aj politické články.

( pod)  ( 25.októbra 2007 )                        

Táborská

Pôvod pomenovania Táborskej ulice v mestskej časti Juh netreba hľadať v takých súvislostiach ako je husitské hnutie či mesto Tábor. Jej názov bol odvodený od obyvateľov, ktorí ju obývali a žili vo veľmi skromných malých a jednoduchých domčekoch, nalepených jeden na druhom. Práve na týchto miestach bol cigánsky tábor na predmestí mesta.

KOŠICE. Slovensko, podobne ako ďalšie krajiny strednej a juhovýchodnej Európy, sa vyznačuje mimoriadne vysokým podielom rómskeho obyvateľstva. Najstaršie správy o Rómoch na Slovensku pochádzajú zo 14. storočia. Výskumy spresňujú a posúvajú postup Rómov z Balkánu už v 12. a 13. storočí. Súviselo to s tlakom osmanských Turkov, ktorí postupne z Byzantskej ríše rozširovali svoje územia na Balkán a neskôr takmer až do strednej Európy.

Slovensko zaujímalo v stredoveku strategickú polohu a malo značný hospodársky význam, preto sa stávalo korisťou znepriatelených strán. Politicko-mocenský vývoj v geografickom priestore Balkánu, Uhorska i samotného Slovenska, ekonomické zaostávanie a agrárny charakter oproti západnej Európe, môžu byť príčinami omnoho väčšej tolerancie voči Rómom a ich početného výskytu na tomto teritóriu. Ich práca s kovmi, kováčstvo, klampiarstvo, výroba zbraní i ďalšie remeslá oceňovala najmä šľachta a bol o nich veľký záujem. Vykonávali rôzne služby a práce pre feudálov, pre mestá i obyvateľstvo. Preto im umožnili usadzovať sa tu.

Cigánsky tábor na predmestí Košíc sa uvádza už v roku 1686. Jednoznačne sa nedá odhadnúť zabraný priestor ani počet usadlostí, pretože za Cigánov platil kolektívnu daň ich vajda. Podľa jej značnej výšky 180 zlatiek (florénov) alebo 100 toliarov sa dá predpokladať, že už vtedy šlo o nemalý počet. Pri známom spôsobe života neprichádzali takmer do úvahy pre výpočet výmery pôdy. Zaujatá im právne ani nepatrila.

( pod)  ( 24.októbra 2007 )                        

Štúrova

Štúrova ulica, ktorá sa nachádza na rozhraní Juhu a Starého mesta, bola pomenovaná po najvýznamnejšom predstaviteľovi slovenského národného života prvej polovice 19. storočia, poslancovi uhorského snemu a kodifikátorovi súčasného slovenského jazyka Ľudovítovi Štúrovi (1815 - 1856).

KOŠICE - Študoval na evanjelickom gymnáziu v Rábe, odkiaľ prestúpil do Bratislavy. Na lýceu existovala Katedra reči a literatúry česko-slovenskej. Študenti tam založili Spoločnosť česko-slovenskú, ktorej hlavným cieľom bolo vzdelávať sa v rodnej reči, cvičiť sa v gramatike, písať literárne práce a študovať dejiny slovanských národov.

Členovia spoločnosti organizovali slávnosti, návštevy a podujatia. Významná bola národná slávnosť na Devíne, kde si účastníci zvolili k svojmu menu druhé, slovanské meno. Štúr si pridal Velislav. V rokoch 1836-1837 sa stal námestníkom profesora Palkoviča. Ovládal nielen latinčinu, ale aj maďarský, nemecký, francúzsky, grécky, poľský, srbo-chorvátsky, ruský jazyk a učil sa aj hebrejčinu a angličtinu. Prednášal českú a poľskú gramatiku a dejepis.

Štúr sa zapísal na univerzitu v Halle. Bol stúpencom slovanskej vzájomnosti a spolupráce. Slovákov považoval za svojbytný národ. V roku 1843 sa spolu s Hurbanom a Hodžom na fare v Hlbokom dohodli na uzákonení slovenského spisovného jazyka na základe kultúrnej stredoslovenčiny. Tento čin zdôvodnil v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. Jeho dielo Náuka reči slovenskej je prvou gramatikou spisovnej slovenčiny.

Štúra odvolali z postu zástupcu a na protest odišlo zo školy 22 študentov. S vlastencami založil v roku 1844 Tatrín a o rok neskôr vydával Slovenské národné noviny s literárnou prílohou Orol tatranský. Stal sa poslancom uhorského snemu za mesto Zvolen.

Počas revolúcie stál pri všetkých významnejších politických a ozbrojených akciách. Usiloval sa o vytvorenie slovenskej autonómie, oddelenie Slovenska od Uhorska a vytvorenie slovenskej korunnej krajiny podriadenej priamo Viedni. Po revolúcii žil pod policajným dozorom. Zomrel na následky zranenia pri poľovačke.

( pod)  ( 23.októbra 2007 )                        

Štefánikova

Ulica v Starom Meste dostala meno po astronómovi, politikovi, generálovi, zakladateľovi československého štátu a prvom československom ministrovi vojny Milanovi Rastislavovi Štefánikovi (1880 - 1919).

KOŠICE. V mladosti bol stúpencom hlasistov. Študoval astronómiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. V roku 1904 odišiel do Francúzska. Už v prvých rokoch publikoval 12 vedeckých prác. V rokoch 1908 - 1914 robil astronomické a meteorologické pozorovania v Turkestane, Alžírsku, Polynézii, Južnej Amerike, Antarktíde a inde. V Paríži pracoval v slávnom observatóriu Meudone. Neskôr sa stal spoluriaditeľom observatória na Mont Blancu. Po získaní francúzskeho štátneho občianstva bol vymenovaný za rytiera Čestnej légie.

Zvesť o prvej svetovej vojne ho zastihla v Maroku. Vrátil sa do Francúzska, kde absolvoval výcvik v leteckej škole a v stíhacej divízii. Odvelili ho na front. Vo Francúzsku poznal ľudí z najvyšších kruhov a uviedol do nich Masaryka a Beneša, s ktorými založil v Paríži Národnú radu československú, vrcholný orgán čs. zahraničného odboja, ktorého sa stal podpredsedom. Jeho úlohou bolo vytvoriť československú armádu zo zajatých vojakov českej a slovenskej národnosti. V roku 1918 sa podarilo podpísať zmluvu o jej organizácii. Vyslúžil si hodnosť generála.

V auguste 1918 podstúpil náročnú cestu k légiám na Sibíri. Štefánik dojednal ich postupný odsun z Ruska. Koncom apríla zabezpečil odchod našich zajatcov. Potom odišiel do Talianska, kde urovnával spor medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou a ten sa mal definitívne doriešiť po príchode do Bratislavy. Dňa 4. mája 1919 nastúpil do lietadla a cieľom bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Lietadlo však nikdy nepristálo, pretože sa zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji. Štefánik a všetci členovia posádky boli na mieste mŕtvi. Tragédia ministra vojny sa nikdy nevyjasnila.

( pod)  ( 22.októbra 2007 )                        

Šrobárova

Po slovenskom lekárovi, profesorovi, politikovi a ústrednej postave medzivojnovej slovenskej politiky v Česko-Slovensku Vavrovi Šrobárovi (1867 - 1950) sú pomenované ulice v rôznych mestách. Výnimkou nie sú ani Košice. Jeho meno nesie ulica v Starom Meste.

KOŠICE. Študoval na gymnáziách v Ružomberku, Levoči a Banskej Bystrici. Ako pansláv musel opustiť Slovensko. Doštudoval na gymnáziu v Přerove. Potom odišiel na Lekársku fakultu Karlovej univerzity do Prahy, kde sa zapojil do spolku Detvan. Po promócii zostal ešte rok v Prahe.

Lekársku prax vykonával v Ružomberku. Potom sa plne zapojil do politického života v ČSR. Začal vydávať časopis Hlas, ktorý neskôr sám redigoval. Pre buričstvo a protištátnu činnosť bol uväznený. Po prepustení pokračoval v činnosti pre národ. Na prvomájovej oslave 1918 v Liptovskom Mikuláši žiadal právo na sebaurčenie národov i pre slovenský národ, volebné právo, 8-hodinový pracovný čas. Zhromaždenie prvýkrát vyjadrilo vôľu utvoriť spoločný štát Čechov a Slovákov. Za to bol zatknutý a uväznený. Po prepustení bol pod policajným dozorom, ale aj tak odišiel do Prahy na zasadnutie Národného výboru.

Stal sa prvým ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, ministrom zdravotníctva a školstva. Od roku 1925 bol senátorom hornej snemovne parlamentu. Neskôr sa viac venoval práci na bratislavskej univerzite, kde pôsobil ako profesor v odbore sociálneho lekárstva. Politicky sa opäť začal aktivizovať v československom odboji za slovenského štátu. Keď vypuklo Povstanie, postavil sa na čelo odboja. Spolu s Karolom Šmidkem sa stal jedným z predsedov Slovenskej národnej rady. Po oslobodení bol ministrom financií, neskôr ministrom pre zjednotenie zákonov. V roku 1946 pred parlamentnými voľbami založil Stranu slobody a bol jej prvým predsedom.

Publikoval v slovenských i českých periodikách, písal recenzie a v ďalšej literárnej činnosti sa sústredil na zdravotnícku popularizáciu a na memoárovú literatúru, úzko súvisiacu s jeho politickou aktivitou.

( pod)  ( 20.októbra 2007 )                        

Šoltésovej

V mestskej časti Juh sa nachádza Šoltésovej ulica, ktorá nesie meno spisovateľky, redaktorky a publicistky Eleny Maróthy-Šoltésovej (1855 - 1939). Narodila sa v rodine farára a spisovateľa. Študovala na nemeckom dievčenskom ústave v Lučenci a v Poprade.

KOŠICE. Ako dvadsaťročná sa vydala za obchodníka a presťahovala sa do Martina. Bola členkou výboru Živeny, neskôr sa stala podpredsedníčkou a predsedníčkou. Zaslúžila sa o založenie výrobného účastinárskeho spolku Lipa, ktorý zabezpečoval prácu pre slovenské ľudové vyšívačky a odpredaj ich umeleckých výrobkov. Zaoberala sa najmä edičnou činnosťou venovanej ženám. Stala sa vedúcou osobnosťou slovenského ženského hnutia. V čase likvidácie slovenských gymnázií sa zúčastnila na poslednom matičnom zhromaždení pred zatvorením Matice slovenskej.

Svoju spisovateľskú tvorbu začala prvotinou Na dedine, potom vyšiel dvojzväzkový román Proti prúdu. Po narodení svojich deti začala písať knihu spomienok a zápiskov Moje deti s podtitulom Dva životy od kolísky po hrob. Obidve jej totiž zomreli. Kniha zožala veľký úspech a bola preložená do viacerých európskych jazykov. V medzivojnovom období vychádzali zobrané spisy v Čechách, Chorvátsku, Francúzsku a inde.

Presadzovala vzdelanie, prácu a uplatnenie slovenskej ženy v spoločnosti. V Martine bola otvorená prvá slovenská vyššia škola pre ženské povolania a popri nej aj päťmesačná škola gazdinská. Začali vznikať pobočky Živeny a školy a vzdelávacie kurzy pre dievčatá a ženy.

Šoltésová bola spolu s Teréziou Vansovou zakladateľkou časopisov Dennica, Živena a Letopisy Živeny. Po celý život bola veľmi plodná. Svojej práci dokázala obetovať svoj voľný čas. Slovenská univerzita v Bratislave chcela oceniť jej celoživotné dielo udelením čestného doktorátu, ktorý odmietla s tým, že patrí iba študovaným ľuďom. Elenu Maróthy-Šoltésovú pochovali na Martinskom cintoríne s veľkou slávou.

( pod)  ( 19.októbra 2007 )                        

Škultétyho

Po literárnom kritikovi, historikovi, jazykovedcovi, prekladateľovi a novinárovi bola pomenovaná Škultétyho ulica v Starom Meste. Redaktor Národných novín a Slovenských pohľadov Jozef Škultéty (1853 - 1923) bol správcom Matice slovenskej v Martine, pedagógom na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a organizátorom slovenského literárneho života koncom 19. storočia.

KOŠICE. Narodil sa v rodine kožušníckeho majstra. Študoval na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde sa prejavili jeho literárne ambície. Po maturite sa stal učiteľom v Sučanoch. Štátnu učiteľskú skúšku zložil v Kláštore pod Znievom. Potom učil vo Vrútkach. V štúdiách pokračoval v Budapešti a stal sa budapeštianskym dopisovateľom Národných novín. Potom pracoval na školskom inšpektoráte v Rimavskej Sobote, kde pomáhal pri zostavovaní školských učebníc.

V roku 1879 odišiel do Martina a stal sa úradníkom banky Slávia. Spolu s Vajanským redigoval obnovené Slovenské pohľady. Neskôr bol aj vydavateľom. Súčasne bol aj redaktorom Národných novín. Redigoval Slovenskú knižnicu, časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Letopis Matice slovenskej a Zborník Matice slovenskej. Za priestupky a politické postoje bol šesťkrát odsúdený.

Po smrti Vajanského zostal v redakcii Národných novín sám a musel prestať vydávať Slovenské pohľady. Stal sa predsedom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine. Po vzniku ČSR pôsobil ako expert pre slovenské veci na mierovej konferencii v Paríži, spolu s J. Vlčekom sa stal doživotným správcom Matice slovenskej. Bol nielen profesorom na FFUK, ale aj čestným doktorom Karlovej univerzity v Prahe. Bol predsedom Muzeálnej slovenskej spoločnosti a po smrti Andreja Kmeťa bol jej úradujúcim podpredsedom.

Prózu publikoval Škultéty v časopisoch Dennica, Dunaj, Národný hlásnik, Orol, Národnie noviny a v almanachu Napred. Svoju tvorbu považoval za službu národu. Je autorom viacerých vedeckých prác, zostavil antológiu slovenskej poézie Veniec slovenských národných piesní.

( pod)  ( 18.októbra 2007 )                        

Šafárikova trieda

Meno Pavla Jozefa Šafárika (1795 - 1861) nesie univerzita v Košiciach, niektoré katedry prešovskej univerzity a pomenovaná po ňom je aj Šafárikova trieda v mestskej časti Západ. Kedysi sa po ňom volalo aj mesto Tornaľa.

KOŠICE. Slovenský básnik, historik, etnograf, slavista a univerzitný profesor, ktorý založil vedeckú slavistiku, sa narodil v Kobeliarove. Svoje diela písal prevažne po nemecky alebo po česky. Základné vzdelanie ukončil na evanjelickom lýceu v Kežmarku. Tam vydal svoju prvú zbierku poézie Tatranská múza s lýrou slovenskou.

Úspechy žal všade

Teológiu študoval na univerzite v Jene. Roky strávené na univerzite vyústili do celoživotných štúdií histórie, filozofie, poézie i folklóru slovanských národov. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy, budovanie slavistických katedier a vydávanie prameňov.

Šafárik dosiahol úspechy v oblasti vzdelávania, vedy, literatúry i v osobnom živote. Oženil sa s Júliou Ambrózy, s ktorou mal 11 detí. V roku 1833 prijal ponuku na miesto riaditeľa Univerzitnej knižnice v Prahe, kde zotrval takmer do smrti. Výsledkom jeho aktivít boli výskum, publikovanie a vydávanie jeho prác zameranýcn na históriu slovanských národností v časopisoch. Počas svojej plodnej tvorby vydal 19 kníh a sérií štúdií, prekladov a recenzií. Bol členom vo vedeckých spoločnosltiach v rámci celej Európy.

V revolučných rokoch sa venoval len svojim vedeckým záujmom. Zbieral historický materiál pre najstaršie obdobie slovanských dejín. Výsledkom sú dve monumentálne práce Slovanský národopis a po smrti publikovali jeho III. diel Slovanských starožitností.

Trpel fóbiami

V posledných piatich rokoch života Šafárik chorľavel a trpel fóbiami. Psychické depresie ho priviedli k tomu, že skočil do Vltavy. Podarilo sa ho zachrániť. Vzdal sa miesta riaditeľa knižnice. Cisár František I. jeho žiadosti vyhovel a ponechal mu ako dôchodok plný plat. Rýchlo chradol, strácal zrak, až napokon zomrel.

( pod)  ( 17.októbra 2007 )                        

Szakkayho

Budova na rohu Komenského a Strojárenskej ulice je najstaršou priemyselnou školou v bývalom Uhorsku a v strednej Európe vôbec. V roku 1872 ju založil ako súkromný ústav Jozef Szakkay (1832 - 1886). Podľa neho bola pomenovaná ulica v mestskej časti Sever.

KOŠICE. Škola vznikla ešte skôr ako podobné v Bratislave či Budapešti. Zakladateľ trojročného vyššieho strojníckeho učilišťa sa stal riaditeľom školy. O štyri roky požiadal z finančných dôvodov o zoštátnenie a dokúpil pozemky na vybudovanie dielní. Svojou návštevou poctil školské zariadenie aj František Jozef, ktorý ju prirovnal k vidieckej škole. Szakkay ju stále zveľaďoval a povzniesol na európsku úroveň. Žiaci museli nosiť rovnošaty.

V máji roku 1885 sa začala stavať nová budova a v novembri sa už v nej učilo. Zariadenie vyrobili v dielňach. O rok neskôr riaditeľ predčasne zomrel vo veku 54 rokov. Jeho nástupca Tetmayer pozdvihol školu a patrila medzi najslávnejšie inštitúcie Rakúsko-Uhorska. Pokračovalo rozširovanie a prestavba školy. Budova tak vyzerá dodnes.

Počas prvej svetovej vojny škola slúžila ako vojenské veliteľstvo a vojenská nemocnica. V dielňach sa opravovali motorové vozidlá, neskôr sa vyrábali zbrane a munícia. Po ukončení vojny sa začalo s vyučovaním po slovensky a štúdium sa stalo štvorročným. Druhým prelomom bola druhá svetová vojna, keď sa rozdelila. Po skončení vojny sa zmenil oficiálny názov na Štátnu priemyselnú školu v Košiciach.

Unikátom školy je školské múzeum, jediné vo východoslovenskom regióne, v ktorom sú i vzácne exponáty z 19. storočia. Budova je zaujímavá architektonicky i históriou. Škola je národná kultúrna pamiatka. Od 60. rokov minulého storočia si začali študenti vyrábať učebné pomôcky, ktoré vystavovali na svetovej výstave vo Švajčiarsku, potom v Brne, Budapešti, Prahe a Košiciach.

V prvom školskom roku mala škola pod vedením Jozefa Szakkayho 19 žiakov, o dva roky neskôr už tri triedy. Kúrilo sa v nej kachľovými pecami a svietilo petrolejovými lampami. Taká je história školy, ktorá sa začala písať pred 135 rokmi, keď ju založil Jozef Szakkay.

( pod)  ( 16.októbra 2007 )                        

Svätoplukova

Veľká Morava a jej vládcovia sa odrážajú aj v názvoch košických ulíc, ktoré boli podľa nich pomenované. Tak je to aj v prípade Svätoplukovej ulice v Starom Meste, ktorá pripomína knieža Svätopluka, synovca Rastislava.

KOŠICE - Nitrianskemu kniežatstvu začal vládnuť koncom 50. rokov 9. storočia. Celú východnú časť Veľkej Moravy dostal do léna od Rastislava. V roku 870 zveril kniežatstvo pod ochranu Východofranskej ríše a Rastislavovi vypovedal poslušnosť, za čo ho chcel zabiť a obnoviť svoj vplyv. Svätopluk ho však zajal a následne predal do rúk východofranského kráľa Ľudovíta Nemca. Rastislavovi vypichli oči a do smrti ho väznili v kláštore.

Vládca Veľkej Moravy

Do západnej časti Veľkej Moravy poslal kráľ regentov. Svätopluk si robil zálusk na túto časť ríše. Odmietol uznať východofranskú okupáciu, za čo ho spolu s Metodom uväznili. V roku 871 vypuklo povstanie proti regentom pod vedením Slavomíra. Frankovia prepustili Svätopluka pod podmienkou, že im pomôže poraziť povstanie. Obrátil sa však proti Frankom, porazil ich a stal sa novým vládcom Veľkej Moravy.

V roku 874 uzavrel s kráľom Forchheimský mier a začal pripájať k Veľkej Morave územie Čiech, Lužice, Sliezsko, Vislansko, Panóniu. Vtedy dosiahla ríša najväčší rozsah. V roku 880 došlo k pokusu rozdeliť ríšu na diecézy. Pápež vyhlásil Veľkú Moravu za léno Svätej stolice, čo znamenalo postavenie na roveň s Východofranskou ríšou a de jure sa Svätopluk stal kráľom. Arcibiskup Metod zosadil nitrianskeho biskupa Wichinga za napísanie falošného pápežského listu, podľa ktorého mali vyhnať Metoda z Veľkej Moravy. Krátko pred Metodovou smrťou ho znovu vymenovali za biskupa a ten dal roku 886 vyhnať Metodových žiakov a zrušil používanie staroslovenskej liturgie.

Rozpad ríše

Roku 880 listinou Industriae tuae pápež očistil Metodovo meno, určil ho za duchovného pastiera v samostatnej diecéze so sídlom v Nitre a povolil slovenskú liturgiu. Nástupcom Svätopluka mal byť syn Mojmír II. Synovia sa nedokázali dohodnúť a ríša sa začala rozpadať.

( pod)  ( 15.októbra 2007 )                        

Stodolova

Stodolova ulica v mestskej časti Západ by sa mohla volať po dvoch významných slovenských osobnostiach. Ivan Stodola bol dramatik, lekár, najvýznamnejší predstaviteľ slovenskej dramatickej spisby medzivojnového obdobia, synovec Aurela Stodolu (1859-1924), ktorý mal predsa bližšie ku Košiciam a na poli vedy dosiahol mimoriadne úspechy.

KOŠICE. Študoval na nemeckej reálke v Levoči, ale maturoval na maďarskom gymnáziu v Košiciach, potom na technike v Budapešti a strojné inžinierstvo študoval v Zürichu. Štúdiá ukončil na parížskej Sorbone. Bol to fyzik, technik, konštruktér, vynálezca a zakladateľ teórie parných a plynových turbín.

Učarovali mu turbíny

Pracoval v Strojárňach štátnych uhorských železníc v Budapešti, potom v Strojárenskej spoločnosti Ruston a spol. v Prahe. Až do svojej smrti bol profesorom na vysokej technickej škole v Zürichu. Vo svojej vedeckej činnosti sa sústredil na oblasť teórie automatickej regulácie strojov, položil základy projekcie a stavby parných a spaľovacích turbín. V spolupráci s chirurgom Sauerbruchom skonštruoval pohyblivú umelú ruku tzv. Stodolovu. Na tomto princípe fungovali aj protézy nôh a chodidiel. Najväčšie úspechy dosiahol v odbore parných turbín. Pracoval na rôznych miestach Európy.

Najvyššie pocty

Fundamentálne Stodolove dielo Parné a plynové turbíny vyšlo v piatich svetových jazykoch v šiestich vydaniach. Mnohé svetové vedecké spoločnosti a univerzity udelili Aurelovi najvyššie vyznamenania a hodnosti. Aj keď bol Slovák, po smrti ho za svojho považovali Švajčiari, Nemci a Maďari. Slovenská akadémia vied na jeho počesť udeľuje za najlepšie práce vo fyzike a strojárstve medailu Aurela Stodolu.

Jeden parný stroj je vo Veľkom Šariši ako živá technická pamiatka. Parník Cisárovná Mária Terézia vznikol na rysovacej doske Stodolu. Jeho žiakom bol aj Albert Einstein, ktorý obdivoval technické dielo svojho profesora, neskôr sa stal jeho kolegom a blízkym priateľom.

( pod)  ( 12.októbra 2007 )                        

Stierova

Čie meno nesie Stierova ulica v mestskej časti KVP, je pre mnohých záhadou. Odpoveďou je, že bola pomenovaná po Košičanovi Vojtechovi Stierovi, ktorý tu pracoval ako typograf a bol aktívne činný aj politicky.

KOŠICE - V druhej polovici 19. storočia s rozvojom kapitalizmu napredovalo aj triedne uvedomenie robotníkov. Začiatky tohto hnutia sa začínajú prejavovať už v 70. rokoch. Vytvorenie pobočky Všeobecného robotníckeho spolku, vydávanie robotníckeho týždenníka a účasť delegátov košických odborov na prvom celouhorskom zjazde dokazuje revolučnú aktivitu košického robotníctva už pred založením Všeobecnej robotníckej strany Uhorska. Založenie organizácie sociálnodemokratickej strany v Košiciach v roku 1894, masové májové oslavy, stranícka a odborová organizovanosť, boj proti oportunistickým tendenciám, štrajky, demonštrácie a vydávanie robotníckych časopisov sú dôkazom ich neúnavného boja proti buržoázii. V roku 1907 začínajú vychádzať noviny Kassai Munkás, ktoré viac ako tridsať rokov bojovali za práva robotníckej triedy - najprv ako orgán marxistickej ľavice a od roku 1924 ako orgán KSČ.

Vojtech Stier sa narodil sa v roku 1884 v Juhoslávii a smrť našiel v nemeckom koncentračnom tábore Sachsenhausen pri Berlíne v roku 1945. Od roku 1905 bol funkcionárom hornouhorskej sociálnodemokratickej strany. Od roku 1909 bol aktívnym činiteľom odborovej organizácie tlačiarov a podpredsedom robotníckej nemocenskej pokladnice.

Stier bol jedným zo zakladateľov Sprostredkovateľne práce v Košiciach, členom správy košického výrobného a spotrebného družstva a po roku 1918 predsedom družstva Jednota. Bol členom maďarskej národnej a robotníckej rady, potom členom mestskej administratívnej komisie.

Patrí medzi zakladajúcich členov Komunistickej strany Československa, ale neskôr sa vrátil k sociálnym demokratom. Jeho manželka bola aktívna pri organizovaní žien v rámci sociálnodemokratickej strany v roku 1914.

( pod)  ( 11.októbra 2007 )                        

Starozagorská

Medzi súčasnými partnerskými mestami Košíc síce Stara Zagora nefiguruje, ale patrí medzi spriatelené mestá, s ktorými udržiava kontakt. V minulosti boli vzťahy čulejšie v oblasti kultúry i školstva. Starozagorská ulica sa nachádza v mestskej časti KVP v blízkosti ďalších partnerských ulíc ako sú Wuppertalská či Cottbuská.

KOŠICE - Stara Zagora je oblasť v Bulharsku v strede krajiny. Má rozlohu viac ako 5000 štvorcových kilometrov a žije tam takmer 400-tisíc ľudí. Sídlom je mesto s rovnakým názvom, kde je sústredených 165-tisíc obyvateľov. Je administratívnym centrom a priemyselným strediskom. Nachádzajú sa tam tri univerzity a viacero fakúlt vysokých škôl.

Metropoly Európy sú v klube

V Štrasburskom klube, ktorý združuje 39 hlavných miest a metropol nových a budúcich členských krajín Európskej únie, sú nielen Košice, ale aj Stara Zagora. Združenie vzniklo v roku 2003 a odvtedy sa každý rok v máji stretávajú primátori metropole Alsaska. Jeho cieľom je zvýrazniť postavenie a úlohu miest pri vytváraní spoločnej Európy. Mestský rozmer predstavuje sám o sebe kultúrnu charakteristiku Európy a mestá boli vždy silnými vektormi tvorby, rozvoja a kultúrnej výmeny. Zaviazali sa budovať kultúrnu Európu, priestor výmeny a partnerstva, slobodu a otvorenosť ďalším, tvorbu a vzdelávanie schopné bojovať proti pokušeniu ustupovať a proti vylúčeniu a netolerancii. Kultúra je prvoradým prvkom, ktorý plne dáva zmysel budovaniu európskeho domu. Stratégiou je vytvoriť do roku 2010 najdynamickejšiu a najkonkurencieschopnejšiu poznatkovo orientovanú ekonomiku.

Na stretnutiach sa diskutuje o rôznych konkrétnych možnostiach spolupráce a rozvíjaní vzájomných kultúrnych vzťahov. Bulharská Stara Zagora je len jedným z mnohých miest, s ktorými má aj metropola východu priateľský vzťah. Mnoho umelcov už vystúpilo v Košiciach a predstavili sa aj košickí na dňoch kultúry na Balkáne.

( pod)  ( 10.októbra 2007 )                        

Smetanova

Hudobní skladatelia majú v Košiciach vyhradených viacero ulíc, ktoré nesú mená velikánov. Nesporne k nim patrí aj Bedřich Smetana (1824 - 1884), tvorca českej národnej hudby. Jeho opery Braniboři v Čechách, Prodaná nevěsta, Libuše a Dve vdovy sú klenotmi, ktoré dodnes zapĺňajú divadlá publikom.

KOŠICE - Už ako štvorročný začal hrať na husle a klavír. Študoval na gymnáziu v rôznych mestách, kde nebol veľmi úspešný. Viac ho zaujímala hudba. Bol učiteľom hudby v rodine grófa Thuna. Kompozíciu a virtuóznu hru na klavír začal študovať u slepého profesora Josepha Prokscha. Podarilo sa mu založiť hudobný ústav a popritom sa venoval výučbe v šľachtických rodinách.

Počas revolúcie Smetana písal pochody a neskôr polky. Prahu opustil a odišiel do Švédska, kde sa mal finančne lepšie a splnil sa mu sen stať sa dirigentom. Späť ho ťahalo zvlášť to, že sa malo vybudovať stále české profesionálne divadlo. Po piatich rokoch sa vrátil a stal sa členom Mešťanskej besedy, zbormajstrom speváckeho zboru Hlahol, zvolili ho za predsedu hudobného zboru Umeleckej besedy a stal sa kapelníkom opery Prozatímního divadla. Vtedy začal komponovať už spomínané opery.

Hudobný skladateľ v roku 1874 ohluchol, čo ho prinútilo k odchodu z divadla. Hluchotou však nestratil schopnosť komponovať a začal pracovať na cykle symfonických básní Má vlast. Rozsahom a vnútornou väzbou je ojedinelým dielom vo svetovej hudobnej literatúre vôbec. Nasledovali opery Hubička, Tajemství a Čertova stěna.

Smetanove České tance pre klavír, štylizácia klavírnych poliek, duá pre husle a klavír Z domoviny, zbory Veno, Roľnícka, Pieseň na mori, Odrodilec, Traja jazdci, Tri ženské zbory a kvartet Z môjho života sú diela, ktoré vývoj českej hudby orientovali k pozitívnym národným hodnotám. K vrcholom jeho tvorby patrí Predaná nevesta, ktorá mu priniesla na svetovej výstave vo Viedni svetovú slávu. Opera Libuša zaznela prvýkrát po siedmich rokoch od skomponovania pri slávnostnom otvorení Národného divadla. V tom čase bol už Smetana hluchý.

( pod)  ( 9.októbra 2007 )                        

Sládkovičova

Sládkovičova ulica v mestskej časti Sever nesie meno slovenského básnika, kritika literárnych a dramatických prác, publicistu a prekladateľa Andreja Sládkoviča (1820-1872). Z jeho ľúbostnej lyriky je najznámejšia skladba Marína, ktorá je vyznaním žene a národu.

KOŠICE - Narodil sa v Krupine v rodine učiteľa národnej zmiešanej školy ešte z jozefínskych čias a spisovateľa Andreja Braxatorisa. Matku stratil v mladom veku. Mal trinásť súrodencov a keď sa otec oženil druhýkrát, pribudli mu ďalší traja. Študoval na gymnáziu v Krupine, na štiavnickom lýceu, evanjelickom lýceu v Bratislave a teológiu na univerzite v Halle.

Sládkovič sa spolu so Samuelom Jurkovičom pričinil o založenie slovenského národného divadla v Sobotišti. Predtým, než bol vysvätený za kňaza pôsobil v rôznych rodinách ako vychovávateľ. S nadšením vítal revolúciu a veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do vedomia národov. V roku 1849 ho kossuthovské vojsko zaistilo a vyšetrovalo, hoci sa priamo na revolúcii nezúčastnil. Až do svojej smrti pôsobil ako farár v Radvani nad Hronom.

Zúčastnil sa na memorandovom zhromaždení v Martine a bol zakladajúcim členom Matice slovenskej. Ako člen literárno-dramatického odboru posudzoval novovznikajúce práce. Po smrti Kuzmányho sa stal predsedom Zpěvníkového výboru, ktorý vydával duchovné piesne a náboženské knihy. V roku 1868 vážne ochorel.

Prvé básne prezentoval v almanachu Nitra. Popri poézii sa venoval aj prekladaniu diel Puškina, Chomiakova, ale aj Goetheho a ďalších, písal publicistické články, recenzie a posudky. Najprekladanejším dielom do cudzieho jazyka je Marína. K vrcholným dielam patrí aj Detvan.

Zapájal sa do práce v študentskom Ústave reči a literatúry, kde bol zapisovateľom. Za pomoci učiteľa Jána Slujku založil slovenský spevokol. Prvým básnikom Slovenska sa stal súborom poézie Spisy básnické Andreja Sládkoviča.

( pod)  ( 8.októbra 2007 )                        

Rooseveltova

V Košiciach máme aj prezidentskú ulicu. Je ňou Rooseveltova ulica v Starom Meste. Pomenovaná bola podľa 32. amerického prezidenta Franklina Delana Roosevelta (1882 - 1945). Bol jediný, kto bol vo funkcii viac ako dve volebné obdobia. Na čele Ameriky stál v čase Veľkej hospodárskej krízy a 2. svetovej vojny.

KOŠICE - Ulica bola vymeraná po zbúraní hradieb začiatkom 19. storočia. Zástavbu tvorili solitérne, zväčša prízemné objekty s rozsiahlymi záhradami. Postupne sa stavali honosné obytné domy - paláce, ale aj reprezentačné verejné stavby. Na začiatku stál hotel Shálkház s neskôr pristavenou koncertnou halou.

Obnova ekonomiky

Rooseveltov otec bol bohatý vlastník pôdy a viceprezident Delawarskej a Hudsonskej železnice. Jeho rodina žila v New Yorku približne od roku 1650. Franklin sa stal prezidentom v roku 1933. Priniesol program obnovy ekonomiky, ktorý zavádzal sociálnu a ekonomickú reformu. Prekonal ním dôsledky svetovej hospodárskej krízy. Patril k najvýraznejším, ale aj najspornejším postavám americkej politickej scény. Vládol v ťažkých medzinárodných a vnútropolitických podmienkach. Do najvyššieho úradu kandidoval štyrikrát. Predtým, než sa stal Roosevelt prezidentom, vykonával úrad guvernéra štátu New York.

Roosevelt nevynikal mimoriadnym intelektom, ale bol rodeným vodcom. Vedel sa obklopiť schopnými ľuďmi. Vyštudoval prestížnu súkromnú strednú školu, históriu na Harvarde a právnickú fakultu Kolumbijskej univerzity. Pracoval ako advokátsky koncipient. Jeho politická kariéra sa začala v roku 1910.

Do druhej svetovej vojny vstúpil po boku Veľkej Británie a ZSSR. Rooseveltovým prvoradým cieľom bolo poraziť Nemecko, v ktorom videl aj pod vplyvom informácií od Alberta Einsteina o nemeckom jadrovom výskume najväčšiu hrozbu pre USA. V roku 1944 nebolo vhodné meniť najvyššieho veliteľa, a tak ho zvolili aj štvrtý raz. Svoju krajinu doviedol k víťazstvu, aj keď sa toho nedožil. Zomrel niekoľko týždňov pred skončením vojny v kúpeľoch v štáte Georgia.

( pod)  (5.októbra 2007 )                        

Riznerova

Podľa učiteľa, spisovateľa a zakladateľa slovenskej bibliografie Ľudovíta Vladimíra Riznera (1849-1913) bola pomenovaná ulica v mestskej časti Juh. Meno Rizner naznačuje, že by mohol patriť medzi najväčších Slovákov. Der Reise znamená obor a ešte sa aj podpisoval Obrov.

KOŠICE - Pochádzal zo Zemianskeho Podhradia, kde pôsobil ako evanjelický učiteľ. Celý život zasvätil spisovateľskej a ľudovýchovnej práci. Hoci ho cirkevná vrchnosť prenasledovala pre panslavizmus, uznávala ho ako dobrého učiteľa. Okrem predpísanej učebnej látky vzdelával svojich žiakov aj zo zemepisu a histórie. Jeho Denník vyšiel knižne a je svedectvom vtedajšej doby.

Monumentálna bibliografia

Štyridsať rokov pracoval na monumentálnej šesťzväzkovej Bibliografii písomníctva slovenského od najstarších čias do roku 1900, v ktorých sú státisíce bibliografických záznamov. Študoval, čítal, kupoval slovenské knihy, cez prázdniny navštevoval knižnice, dopisoval si s mnohýmui bibliografmi v zahraničí. Popritom redigoval časopis Obzor, prispieval do iných časopisov, slovenských a českých kalendárov, vedeckých publikácií ako napríklad Ottov slovník náučný. Písal poviedky, básne pre mládež i dospelých. Z ďalších diel možno spomenúť Dialektický sborník Bošáckej doliny a Materiál k topografickému slovníku.

Rizner vydal celý rad učebníc a vyrobil unikátne pedagogické pomôcky. Na veľkú škodu jeho "pedagogické múzeum" niekto spálil. Bol tiež vynikajúcim knihovníkom a pasportizoval slovenské knižnice a programovo ich zakladal. Bol jazykovedec, vytvoril unikátne jazykovednoé dielo o dolnotrenčianskych nárečiach. Spracoval ľudovú slovesnosť i etnografiu Bošáckej doliny. Zozbieral pre nich množstvo povier, miestopisných názvov, priezvísk. Zapísal sa aj do slovenskej archeológie. Jeho nálezy sú v Slovenskom národnom múzeu. Hrával aj na organe.

Ľudmila Riznerová-Podjavorinská bola jeho neterou a mal veľkú zásluhu na jej profilovaní.

( pod)  (4.októbra 2007 )                        

Rázusova

Rázusova ulica v mestskej časti Juh dostala meno po slovenskom básnikovi, prozaikovi, dramatikovi a politikovi Martinovi Rázusovi (1888 - 1937). Pri vyslovení jeho mena sa mnohým vybavia klasické diela slovenskej literatúry - romány Maroško a Maroško študuje, ktoré sú autobiografiou autora. V prvom opisuje svoje detstvo, v druhom roky štúdia na lýceu a teologickej fakulte.

KOŠICE - Narodil sa na Liptove v obci Vrbica, dnes súčasť Liptovského Mikuláša, v rodine chudobného garbiara. Bol najstarším bratom spisovateľky Márie Rázusovej-Martákovej. Študoval na lýceu v Kežmarku a teológiu absolvoval v Bratislave a Edinburghu. Pôsobil ako kaplán v Modre, neskôr v Pribyline a Moravskom Lieskovom, neskôr ako evanjelický farár v Brezne. Uverejňoval politické úvodníky, úvahy a parlamentné reči v Národných novinách, Ľudovej politike, Robotníckych novinách, Cirkevných listoch a ďalších. Bol predstaviteľom nacionálneho krídla.

Od roku 1929 až do smrti bol predsedom Slovenskej národnej strany a stal sa poslancom národného zhromaždenia. Pod jeho vedením vytvorila SNS automistický blok s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou v záujme autonómie Slovenska.

Prvé verše napísal už na základnej škole. Neskôr ich publikoval vo viacerých časopisoch Dennica, Prúdy, Živena, Stráž na Sione, Národnie noviny. Vydal veľa básnických zbierok Z tichých a búrnych chvíľ, To je vojna!, Hoj, zem drahá. Mnohé básne, v ktorých zobrazil osudy ľudí počas vojny, mali baladický charakter. Napríklad Matka zo zbierky To je vojna. Písal poéziu, prózu, ale je aj autorom dvoch divadelných hier. Známe sú jeho romány Svety, Júlia, Krčmársky kráľ či Odkaz mŕtvych. Jeho poézia je obrátená k svetu a človeku, k jeho túžbam, bolestiam a trápeniam. Vyjadroval v nej aj vlastné pocity. Bál sa o osud nového štátu a demokracie. Únik hľadal vo svete umenia, krásy, abstrakcií a vnútornej sebareflexii. Napísal mnoho politických článkov, polemík a úvah do slovenských i českých novín.

( pod)  (3.októbra 2007 )                        

Rastislavova

Do série kniežacích ulíc môžme zaradiť aj Rastislavovu. K Pribinovi, Mojmírovi, Svätoplukovi patrí aj Mojmírov synovec Rastislav. V rokoch 846 - 870 bol druhým veľkomoravským kniežaťom. Za jeho vlády prišli na územie Veľkej Moravy Konštantín a Metod ako byzantská misia, ktorá vytvorila základy slovanského písomníctva.

KOŠICE. Rastislava dosadil nasilu za vládcu Veľkej Moravy východofranský kráľ Ľudovít Nemec. V prvých rokoch vlády sa vyhýbal účasti na bojoch. Okolo roku 850 sa zbavil Ľudovítovho vplyvu, podporoval jeho nepriateľov a vyhnal bavorských kňazov z Veľkej Moravy. Ľudovít poslal menšie vojsko do Čiech a zaútočil s veľkým vojskom na Veľkú Moravu pri Devíne. Skončilo sa to jeho porážkou. Nasledoval odvetný vpád do Východnej marky. V roku 858 sa Ľudovítov syn Karolman spolčil s Rastislavom a pripravovali útok na Ľudovítovu ríšu. Karolman odstránil grófov verných otcovi a dosadil svojich, Rastislav zatiaľ napadol Pribinu, ktorého zabil. Spoločne zaútočili na Východofranskú ríšu a dobyli územie až po Inn. V roku 863 Ľudovít svojho syna porazil.

Príchod vierozvestcov

Rastislav sa rozhodol skoncovať s východofranským vplyvom na Veľkej Morave a obrátil sa na pápeža s prosbou, aby mu poslal biskupa a učiteľov kresťanstva. Keďže nereagoval, požiadal byzantského cisára Michala III., ktorý mu poslal Cyrila a Metoda, ktorí zostavili staroslovienske písmo, tzv. hlaholiku.

V lete 864 sa očakávaná Ľudovítova výprava na Devín uskutočnila. Východofranské vojsko bolo v presile. Nepodarilo sa mu však pevnosť dobyť. Uzavreli kompromis - Ľudovít odtiahol a Rastislav prisahal, že mu zachová vernosť, aby zachoval nové christianizačné dielo.

Frankovia sa vojnovými výpravami a intrigami usilovali zbaviť Rastislava moci. Podarilo sa im to až s prispením Rastislavovho synovca Svätopluka I. Ten zajal strýka a vydal ho nepriateľom. Odvliekli ho do Bavorska a odsúdili na smrť. Kráľ ho omilostil. Frankovia mu vypichli oči a väznili až do smrti.

( pod)  (2.októbra 2007 )                        

Radlinského

Radlinského ulica v mestskej časti Barca bola pomenovaná po národnom buditeľovi, jazykovedcovi, vydavateľovi a redaktorovi Andrejovi Ľudovítovi Radlinskom (1817-1879). Bol zakladateľom Spolku sv. Vojtecha a spoluzakladateľom Matice slovenskej.

KOŠICE. Narodil sa v Dolnom Kubíne. Jeho matka bola dcérou brata Antona Bernoláka, otec bol richtárom. Študoval v seminári v Bratislave a doktorát z filozofie získal na peštianskej univerzite. Po vysvätení pôsobil ako kaplán. Z Banskej Štiavnice musel utiecť ako pansláv počas revolúcie 1848 do Viedne, kde s Danielom Lichardom redigoval Slovenské noviny a vydával časopis Cyrill a Method.

Spoločný jazyk

Spolu so Štúrom, Hurbanom a Hodžom má veľký podiel na vytvorení spoločného jazyka a zjednotení kultúrneho i literárneho života. Napísal a vydal vyše 40 kníh. Vydával Poklady kazateľského rečníctva, zbierky básní na nedele a sviatky. Vydal aj zbierku 653 kázní svojho bývalého profesora pod názvom Všenáuka kresťansko katolická ako aj Kázne sviatočné a príležitostné.

Radlinský síce prijal Štúrovu opravenú slovenčinu, ale istý čas taktizoval so staroslovenčinou. Vypracoval pravidlá staroslovenčiny a vydal ich pod názvom Pravopis slovenský s krátkou mluvnicí. Vo Viedni vydal spevník cirkevných katolíckych pesničiek slovenských. Je autorom Prostonárodnej bibliotéky, ktorá obsahovala hviezdovedu, zemepis, prírodopis a fyziku, ale aj vianočné spevohry. Z náboženského hľadiska je najhodnotnejšie dielo Nábožné výlevy. Stali sa encyklopédiou náboženských vedomostí.

Pozornosť venoval zakladaniu nedeľných škôl, zriaďoval knižnice, čitateľské a iné vzdelávacie spolky. Založil Ženský spolok a Slovenskú besedu. Zásluhu mal aj na založení prvého stáleho slovenského ochotníckeho divadla v Banskej Štiavnici. Svojimi všestrannými schopnosťami zasahoval aj do hospodárskeho života i politiky.

( pod)  (1.októbra 2007 )                        

Puškinova

Asi po nikom nie je pomenovaných toľko ulíc a námestí, múzeí, horských vrcholov, údolí, mostov či obcí ako po ruskom básnikovi, prozaikovi a dramatikovi Alexandrovi Sergejevičovi Puškinovi (1799 - 1837). Puškinova ulica je aj v košickom Starom Meste.

KOŠICE. Pochádzal zo šľachtickej rodiny a študoval na privilegovanom lýceu v Cárskom Sele. Počas štúdií napísal 120 básní. Po skončení pracoval na ministerstve zahraničných vecí. Vrcholom prvého obdobia jeho tvorby je rozprávkový epos Ruslan a Ľudmila. Bol nenapraviteľný rebel. Dvakrát si odkrútil vyhnanstvo za svoje satirické básne, politické pamflety a epigramy zosmiešňujúce cára a kritizujúce samoderžavie, ale nikdy nedržal jazyk za zubami. Odišiel na Krym a Kaukaz. Vtedy dokončil poému Kaukazský zajatec.

Alkohol a škandály

Po intervenciách priateľov sa dostal do Odesy. Napísal poému Bachčisarajská fontána a Cigáni a začal pracovať na Eugenovi Oneginovi. Medzitým napísal tragédiu Boris Godunov a žartovnú poému Gróf Nulin. Nový cár Nikolaj I. povolil Puškinovi vrátiť sa do Moskvy a ustanovil ho za svojho osobného cenzora. Opäť začal holdovať alkoholu a zaplietať sa do škandálov. Dostal povolenie na návrat do rodného Petrohradu, kde začal písať román o svojom pradedovi, ktorý pochádzal z Etiópie pod názvom Černoch Petra Veľkého, ktorý nedokončil. Odcestoval na Kaukaz a po návrate sa oženil s chýrnou petrohradskou krásavicou Natáliou Gončarovou.

V roku 1933 mu udelil cár najnižšiu dvorskú hodnosť, aby jeho žena, ktorej otvorene dvoril, mala prístup na plesy. Puškin odchádza na Ural, kde napísal novelu Piková dáma a vrcholnú poému Medený jazdec. Po roku 1835 prežíva osobnú i tvorivú krízu. Posledné dielo, ktoré dokončil, bola Kapitánova dcéra.

Osudný duel

Údajne žiarlivosť a intrigy ho vyprokovalu k duelu s francúzskym barónom, ktorý dvoril jeho manželke. Jeho koníček sa mu stal osudný. Bol smrteľne zranený a po dvoch dňoch ruský básnik zomrel.

( pod)  (29.septembra 2007 )                        

Protifašistických bojovníkov

Ulica Protifašistických bojovníkov v Starom meste je ďalšou z ulíc, ktoré sa viažu k národnooslobodzovaciemu boju počas druhej svetovej vojny. Po oslobodení vzniklo občianske združenie Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, ktorý združuje účastníkov boja za národné oslobodenie a proti fašizmu, za demokraciu a sociálnu spravodlivosť.

KOŠICE. Po ťažkých bojoch v Slanských vrchoch, a hlavne v Dargovskom priesmyku sa oslobodzovanie Košíc začalo 17. januára 1945 obchvatným útokom pozdĺž cesty Seňa-Košice a z juhozápadného smeru od Moldavy nad Bodvou. Oslobodzovacie jednotky vstúpili do mesta 19. januára. K výraznejším bojom priamo v meste nedošlo a ani k jeho väčšiemu poškodeniu. Hrôzovláda szálasiovcov, ktorí v zime postrieľali stovky antifašistov, 5. januára na výstrahu verejne obesili na stromy a stĺpy verejného osvetlenie na Hlavnej ulici 12 vlastencov bez rozsudku.

Prežila len jedna

Nyilašiovskí vrahovia v Košiciach zastrelili mnoho ďalších ľudí pri Gajdových kúpeľoch, na Bankove, pri Rudníku, v lese Chvalabohu, v Petrovom sade, pri železničných blokoch, pri mestských kúpeľoch, v Čermeli, pri Kalvárii, v Čermeľskom údolí a v Krásnej nad Hornádom. Nyilašiovci vraždili ešte dva dni pred príchodom Sovietskej armády 17. januára. V tento deň prišli na policajné riaditeľstvo po svoje obete, z ktorých si vybrali 16, z toho tri ženy. Pätnástich zavraždili pri ťahanovskom tuneli. Túto hrôzu prežila len jedna žena. Na tom mieste dnes stojí pamätník zavraždeným protifašistickým bojovníkom.

Poslanie SZPB

Poslaním SZPB je okrem iného presadzovať demokratický a humánny odkaz národnooslobodzovacieho boja, ktorý vyvrcholil Slovenským národným povstaním. SZPB organizuje spomienkové oslavy, stará sa o údržbu pamätníkov, pomníkov, pamätných tabúľ a hrobov padlých hrdinov boja proti fašizmu.

( pod)  (28.septembra 2007 )                        

Pribinova

Pribinova ulica v Starom meste dostala meno po prvom historicky známom slovenskom kniežati Pribinovi ( 800 - 861 ). Bol posledné knieža samostatného Nitrianskeho kniežatstva a prvé knieža Blatenského kniežatstva na území dnešného Maďarska.

KOŠICE - Vo svojom kniežatstve dal postaviť už okolo roku 828 kresťanský kostol, ktorý bol prvý známy kostol západných a východných Slovanov. Vysvätil ho soľnohradský arcibiskup Adalram. Keď v roku 833 dobyl vládca susedného Moravského kniežatstva Mojmír Nitrianske kniežatstvo, Pribinu vyhnal a premenil ho na údelné kniežatstvo v rámci svojho vlastného štátu Veľkej Moravy. Jediný písomný prameň je spis O obrátení Bavorov a Korutáncov, ktorý spomína vysviacku kostola v Nitre a neskoršie vyhnanie Pribinu. Potvrdzujú to aj archeologické nálezy.

Pribinove úteky

Pribina utiekol s družinou k markgrófovi franských "východných oblastí" Ratbodovi, ktorý ho predstavil kráľovi Ľudovítovi Nemcovi. Na jeho príkaz ho pokrstili. Pre spory s Ratbodom Pribina čoskoro utiekol do Bulharska a neskôr do Chorvátska k príbuznému kniežaťu Ratimirovi. Ratbod dobyl Ratimirovo kniežatstvo, takže Pribina utiekol k Salachovi, kniežaťu Kranska, ktorého územia vtedy už pravdepodobne patrili do franského Korutánska ovládaného Radbodom. Salacho zmieril Pribinu s Radbodom a pomohol mu získať priazeň kráľa.

Pribina od neho dostal do správy územie, ktoré dnes nazývame Panónske kniežatstvo, neskôr do doživotnej a do dedičnej držby. Hlavné mesto Blatnohrad dal prestavať na obrovskú pevnosť a postavil najmenej 15 kostolov. Pribina bol verným vazalom franských kráľov, ochraňoval ríšu pred útokmi Veľkej Moravy, Bulharska a juhozápadných Slovanov. Pribina padol v bojoch Karlomana s Rastislavom v nevyjasnených okolnostiach. Nástupcom sa stal jeho syn Koceľ.

Pôvod mena

Pôvod mena Pribina má viacero verzií. Najpravdepodobnejšia je tá, ktorá hovorí o odvodení od slova pribúdať, staršie pribývať. Keďže mu pribúdala moc, sláva, majetok, takéto vysvetlenie môže byť opodstatnené.

( pod)  (27.septembra 2007 )                        

Povstania českého ľudu

Tak ako Slovenské národné povstanie zohralo v našich dejinách dôležitú úlohu, v Čechách to bolo Májové povstanie pražského ľudu. V Košiciach sa s protifašistickým odbojom spájajú mená viacerých ulíc, ani jedna sa nevolá Slovenského národného povstania. Sú zväčša sústredené na Sídlisku Dargovských hrdinov, kde sa nachádza aj ulica Povstania českého ľudu.

KOŠICE - Ozbrojené povstanie českých antifašistov sa začalo 5. mája 1945 v Prahe. Vtedy sa skončila bitka o Berlín a pád Tretej ríše bol zrejmý. V Čechách a na Morave bolo ešte stále početné nemecké vojsko, ktoré sa pokúšalo ustúpiť alebo sa prestrieľať na západ a vzdať sa anglo-americkým jednotkám, ktoré dosiahli rieku Labe.

Cieľom povstania bolo oslobodenie Prahy od Nemcov. Podobne ako SNP nebolo dobre skoordinované s postupom sovietskych vojsk z východu. Povstalecké sily usúdili, že Červená armáda je už na dosah a začali povstanie. Slabo vybavené a nevycvičené oddiely prebrali kontrolu nad značnou časťou Prahy a rýchlo tam vybudovali barikády. Povstalcom pomáhali aj jednotky generála Vlasova. Čoskoro bolo jasné, že tak robia z čisto alibistických príčin, preto ich pomoc odmietli.

Pražská operácia

Na barikádach prebiehali ťažké boje. Vlasové jednotky sa pripojili k ustupujúcim nemeckým vojskám. Tretia americká armáda Georga Pattona nemala povolenie na oslobodenie Prahy a vojská 2. ukrajinckého frontu boli ešte ďaleko. Na pomoc Prahe sa uskutočnila Pražská operácia, ktorej cieľom bolo obchvatným manévrom oslobodiť Prahu a obkľúčiť nemeckú skupinu armád Mitte. Praha odolávala nemeckému nepriateľovi, ktorý 8. mája podnikol najťažší útok. Zachránil ju príchod sovietskej tankovej armády, ktorá prišla z Drážďan. Jednotky prenikli do mesta a veľkú časť z neho oslobodili. Boli to posledné väčšie boje druhej svetovej vojny na európskom bojisku. Tým sa skončilo oslobodenie Československa. Nemci kapitulovali v Prahe 9. mája, hoci Nemecko už deň predtým.

( pod)  (26.septembra 2007 )                        

Postupimská

Mestská časť Dargovských hrdinov má ešte niekoľko ulíc, ktorých mená sa spájajú s druhou svetovou vojnou. Takou je aj Postupimská. Pomenovaná bola po Postupimskej konferencii, na ktorej sa stretla tzv. Veľká trojka. Na nej sa rozhodovalo, aké bude povojnové usporiadania a rekonštrukcie zničenej Európy.

KOŠICE - Spojenecké jednotky zavŕšili na jar v roku 1945 úspešnú ofenzívu proti hitlerovskému Nemecku a navrátili starému kontinentu po šiestich rokoch mier. Sovietsky zväz, Spojené štáty a Veľká Británia sa snažili riešiť dôležité otázky prostredníctvom konferencií. Posledná sa uskutočnila v nemeckom Postupime. Konala sa od 17. júla do 2. augusta 1945.

Závery konferencie

Záver konferencie s krycím názvom Terminal mal zásadný dopad na povojnové usporiadanie Európy, predovšetkým na osud niekdajšej Hitlerovej ríše. Veľmoci rozhodli, že k Nemecku budú naďalej pristupovať ako k jednotnému hospodárskemu celku. Postupimskou dohodou bolo stanovené, že všetky nemecké anexie po roku 1937 budú vrátené späť a Rakúsko oddelené od Nemecka. Hlavnými cieľmi boli odzbrojenie nemeckej armády, zbavenie moci nacistov a ich potrestanie, demokratizácia krajiny a dekartelizácia veľkých priemyselných odvetví.

Dohodli sa, že Nemecko sa rozdelí do štyroch okupačných zón pod oddelenou správou USA, ZSSR, Veľkej Británie a Francúzska. Rovnako rozdelili Berlín. Niektorým štátom boli stanovené nové štátne hranice. Československo stratilo Zakarpatskú Ukrajinu. Uznané boli západné hranice Poľska na riekach Nisa a Odra, čo vyriešila až vzájomná zmluva Nemecka a Poľska z roku 1990. Veľmoci schválili požiadavku na odsun Nemcov zostávajúcich mimo nemecké hranice a okupačným mocnostiam priznali možnosť čerpať vojnové reparácie z vlastných okupačných zón. Konferencia nenariadila odsun nemeckého obyvateľstva z Poľska, Československa a Maďarska.

( pod)  (25.septembra 2007 )                        

Poničanova

Jedna z barčianskych ulíc nesie meno Jána Poničana (1902 - 1978), slovenského básnika, prozaika, dramatika, prekladateľa a publicistu. Používal pseudonym Ján Rob Poničan, rob a iné.

KOŠICE - Pochádzal z roľníckej rodiny. Narodil sa v Očovej. Rodičia mu skoro zomreli, preto ho vychovávali príbuzní. Študoval v Banskej Bystrici a Lučenci. V štúdiu pokračoval na vysokej škole technickej v Prahe. Po dvoch rokoch prestúpil na právo, ktoré ukončil. V roku 1924 vstúpil do KSČ. Pracoval ako koncipient v Bratislave a vo Zvolene. Za komunistické prejavy bol odsúdený a dva roky uväznený. Potom bol koncipientom u Vladimíra Clementisa a po roku si otvoril vlastnú advokátsku prax. Zastupoval najmä komunistov a robotníkov.

Stal sa tajomníkom Advokátskej komory, verejným a štátnym notárom. Po roku 1945 bol tajomníkom a podpredsedom Spolku slovenských spisovateľov. Pôsobil aj ako vedúci redakcie Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry a neskôr sa stal jeho riaditeľom. V tejto funkcii zotrval až do dôchodku.

Prvé verše uverejňoval Poničan vo viacerých časopisoch ako Svojeť, Mladé Slovensko, Pravda chudoby, Hlas ľudu. Spolu so Siráckym, Okálim a Clementisom založil časopis DAV. Jeho básne vyjadrujú politické názory, revolučné a proletárske nadšenie, vlastný nepokoj. Písal aj básne erotické a ľúbostné, opisoval mestské zážitky z Paríža, ale venoval sa aj sociálnym témam.

Okrem poézie, prózy a drámy prekladal diela svetových dramatikov a ruských autorov ako boli Jesenin, Majakovský, Ady, Petöfi, ale aj diela z bulharského jazyka. Jedno z najznámejších prozaických diel je Búrlivá mladosť. Prvou zbierkou slovenskej proletárskej poézie je Som, myslím, cítim a vidím, milujem všetko, len nenávidím. Napísal 11 drám. Máje zhudobnil Bartolomej Urbanec. Tvoril aj pre deti a mládež. Historický román Skaza hradu vyšiel až po jeho smrti. Bohatá bola aj jeho prekladateľská činnosť.

( pod)  (24.septembra 2007 )                        

Polárna, Poludníková a Rovníková

Mestská časť Nad jazerom sa pri tvorbe názvov ulíc inšpirovala kozmom, kozmickými telesami, astronomickými úkazmi, geografickými líniami ale aj jazerami a riekami. Jednu sériu tvoria ulice Polárna, Poludníková a Rovníková.

KOŠICE. Polárna nám pripomína južný polárny kruh. Je to myslený kruh, ktorý pretína všetky najsevernejšie miesta na južnej pologuli, z ktorých je možné vidieť 24 hodín Slnko za letného slnovratu, teda za letného slnovratu nezapadne za obzor a za zimného nevyjde nad obzor. Severný polárny kruh pretína všetky najjužnejšie miesta na severnej pologuli, z ktorých je možné vidieť 24 hodín Slnko za letného slnovratu, teda kde nezapadne za obzor a za zimného nevyjde nad obzor.

Poludníková ulica bola pomenovaná po poludníku alebo meridiáne, čo je polkružnica spájajúca body s rovnakou zemepisnou dĺžkou. Spája severný a južný pól a prechádza kolmo na rovnobežky. Na jednom poludníku je na všetkých zemepisných šírkach slnko naraz najvyššie nad obzorom, teda na jednej zemepisnej dĺžke je všade v rovnakom čase poludnie. Je priamo spätý s časovým pásmom. Nultý poludník prechádza hvezdárňou Greenwich v Londýne. Rozdeľuje Zem na západnú a východnu pologuľu. Poludníkom 180 stupňov prechádza dátumová hranica, ktorej prekročenie spôsobí prechod do časového pásma nasledujúceho alebo predchádzajúceho dňa.

Vo vzdelávaní môžeme pokračovať rovníkom, podľa ktorého dostala meno Rovníková ulica. Je to najdlhšia rovnobežka na Zemi. Rozdeľuje ju na severnú a južnú pologuľu. Meria približne 40 075 km a jeho poloha na Zemi je stanovená na základe rotácie Zeme okolo svojej osi. Slnko sa na svojej zdanlivej dráhe po oblohe nepohybuje rovnobežne s rovníkom, ale pod uhlom približne 23,5 stupňa. Počas roka tak Slnko nad rovníkom prejde dvakrát, a to v dňoch jarnej a jesennej rovnodennosti. Rovnobežky, nad ktorými sa Slnko pohybuje od rovníka najďalej, sa nazývajú obratník Kozorožca a obratník Raka. Miesta na rovníku takmer nepociťujú striedanie ročných období a dostávajú najvyšší príjem slnečného svitu, tepla i najviac zrážok. Podľa rovníka (ecuator) je pomenovaný Ekvádor.

( pod)  (22.septembra 2007 )                        

Podtatranského

Podtatranského ulica v mestskej časti Staré Mesto nenesie meno našich hôr, ale slovenského spisovateľa a učiteľa Rehora Urama Podtatranského (1864 - 1924), aj keď jeho umelecké meno má veľa spoločného s Tatrami.

KOŠICE - Rehor Uram sa narodil v Liptovskom sv. Mikuláši, kde strávil väčšinu svojho života. Štúdium ukončil v Banskej Štiavnici, kde prišiel s dvadsiatimi zlatými. Tie mu ušetrila chudobná matka, ktorá bola vdovou. Zašila ich do podšívky kabáta. Na štúdium si musel zarábať sám. Ako výborný žiak aj pri veľkom nedostatku peňazí vychodil celú strednú školu a stal sa učiteľom. Po maturite sa dal zapísať vo Viedni na lekársku fakultu, ale z finančných dôvodov tam zotrval iba tri mesiace.

Cítil povinnosť postarať sa o svojich osirelých súrodencov. Spočiatku prijal miesto v advokátskej kancelárii a po dvoch rokoch nastúpil na učiteľské miesto vo svojom rodnom meste. Učiteľskému povolaniu zostal verný viac než štyridsať rokov.

Podtatranský bol veľmi plodným spisovateľom. Písal čítanky, šlabikáre, gramatiku, zdravovedu, mravouku, dejiny. Napísal asi 300 noviel a poviedok. Je autorom poézie, veršovaných povestí, drobnej poézie, ale napísal aj obsiahly román V zajatí. Okrem toho zozbieral okolo dvoch tisíc ľudových porekadiel a cez sto národných piesní. Celý svoj život venoval národu.

Posledné roky svojho života strávil v Košiciach. Pôsobil tu štyri roky a tu aj zomrel vo veku 79 rokov. Bol čestným členom Matice slovenskej. V Košiciach je po ňom pomenoaná ulica, ale tomuto významnému slovenskému učiteľovi a spisovateľovi odhalili v Košiciach aj pamätnú tabuľu, o čo sa pričinil v roku 1928 miestny odbor Matice slovenskej. Je umiestnená na budove na Štefánikovej ulici 4. Na bronzovej tabuli je reliéf spisovateľa, košický Dóm sv. Alžbety, lipová vetvička a kniha.

(pod)  (21.septembra 2007 )                        

Podjavorinskej

Po prvej žene v dejinách slovenskej poézie a významnej osobnosti slovenskej realistickej prózy bola pomenovaná Podjavorinskej ulica v mestskej časti Lunik IX. Ľudmila Riznerová - Podjavorinská (1872 - 1951) sa svojou tvorbou zaradila medzi klasikov slovenskej literatúry.

KOŠICE. Bola dcérou dedinského učiteľa. Z jej deviatich súrodencov, šesť zomrelo a aj ona bola chorľavá. Po osýpkach prišla o oko, čo spôsobilo jej utiahnutosť. Venovala sa knihám, v ich rodine sa veľa čítalo. Na štúdium nemala peniaze. Veľa čítala a učila sa cudzie reči. Už ako 15-ročná začala písať poviedky, básne, žartovné veršíky do novín. Čarovné sú jej básne o zvieratkách Do školy, Zajko bojko. Kto z detí by nepoznal básne Demikát, Na tanci, Snehuliak, Sánkovačka, Žabiatko, Medový hrnček, Čin-čin, Čarovné skielka, Išli svrčky poza bučky, Už ho vezú a iné.

Prvé príspevky uverejňovala v časopisoch Slovenské noviny, Obzor, Černokňažník, neskôr v Slovenských pohľadoch, v Dennici a prispievala aj do novín amerických Slovákov. Používala viacero pseudonymov. Deťom sa prihovárala ako Teta Ľudmila. Krátko pracovala ako úradníčka Červeného kríža.

Prvým publikovaným textom Podjavorinskej bola próza Stratená mladosť, uverejnená v časopise Priateľ dietok. Do časopisov písala nenáročné humoristické príbehy z dedinského prostredia. Vydala básnickú zbierku Z vesny života. Bola to prvá zbierka ženskej autorky, ktorá na Slovensku vyšla. Ženy publikovali iba v časopisoch. Písala nenáročné situačné humoresky Kmotrovia, Figliari, Sokovia, Fako Ďura Kotúlku. V ďalšom tvorivom období napísala psychologicko-sociálne novely V otroctve, Blud a Žena. Napísala aj veršované novely Po bále a Na bále. Jej posledné diela sú výpoveďou o životnej situácii starnúcej autorky a o hodnotách, ktoré po celý život uznávala.

Veľkú časť svojej tvorby venovala Podjavorinská deťom, ktoré si jej verše osvojili, radi ich počúvajú a recitujú. Veršovanú rozprávku o vrabčej rodine hrajú deti aj na javiskách a poznáme ju aj z televíznej obrazovky.

(pod)  (20.septembra 2007 )                        

Petzvalova

Petzvalova ulica je ďalšou zo série ulíc, ktoré dostali meno po významných vynálezcoch. Jozef Maximilián Petzval (1807 - 1891) bol matematik, fyzik, objaviteľ fotografického objektívu, zakladateľ modernej optiky a fotografie a univerzitný profesor.

KOŠICE. Narodil sa v Spišskej Belej v rodine učiteľa a organistu. Otec opravoval hudobné nástroje a mal aj funkciu mestského geometra. Vymyslel originálnu konštrukciu bicích hodín a písací stroj. Jeho syn vyštudoval filozofiu a neskôr Inštitút geometrie v Pešti. Stal sa profesorom na tejto univerzite. Pozdejšie pôsobil vo Viedni na katedre matematiky.

V roku 1840 Petzval zhotovil štvoršošovkový portrétový objektív, čo prispelo k rozmachu fotografie. Parametre fotografického prístroja neboli prekonané celé desaťročia. Neskôr zhotovil krajinkársky objektív. Obidva vynálezy majú svetový význam. Odovzdal ich známemu viedenskému optikovi F. Voigtländerovi, ktorý začal ich výrobu vo veľkom. Konštruktér nemal z toho zaslúžený zisk. Nemal zmluvu s výrobcom a nedal si svoj vynález patentovať. Preto medzi nimi došlo k sporom. Neskôr zdokonalil krajinársky objektív, ale komerčný zisk zo svojich objavov nemal.

Objavil zákony, ktorými sa optika riadi dodnes. Petzvalove objektívy sa dodnes používajú v iných optických prístrojoch v astronómii, kinematografii, v meracej technike a ďalších. Položil všeobecné teoretické základy konštruovania šošovkových optických sústav, kde uvažoval aj s korekciou rozličných chýb zobrazovania. Na škodu je, že jeho pripravované viaczväzkové dielo o optike nikdy neuzrelo svetlo sveta.

Vynikal aj ako matematik. Jeho hlavným matematickým dielom bola nemecky písaná rozsiahla monografia o diferenciálnych rovniciach. Vedeckou obcou zostala nepovšimnutá. Jeho konfliktná povaha brzdila všeobecné uznanie. Obvinili ho z plagiátorstva. Pôct od vedeckých spoločností za spôsob výroby objektívov sa mu dostalo ešte za života. Žil vo Viedni, kde sa mu do domu vkradli zlodeji a zničili jeho rukopisy a výsledky mnohoročných optických výskumov. Už nikdy ich nedal dohromady.

(pod)  (19.septembra 2007 )                        

Paulínyho

Paulínyho ulica v mestskej časti Juh nesie meno spisovateľa a publicistu, podpredsedu Matice slovenskej a spoluzakladateľa jedného z najstarších slovenských peňažných ústavov - Turčiansko-svätomartinskej sporiteľne.

KOŠICE. Viliam Paulíny-Tóth (1826 - 1877) študoval na evanjelickom gymnáziu v Modre, kde bol členom Ústavu reči a literatúry československej. Na evanjelickom lýceu v Bratislave bol poslucháčom Ľudovíta Štúra. Po skončení školy bol vychovávateľom v šľachtických rodinách a pedagógom na lýceu v Kremnici.

Na jeseň 1848 vstúpil do košútovskej armády, z ktorej dezertoval a vstúpil do slovenského dobrovoľníckeho zväzu, kde získal hodnosť kapitána. Po revolúcii bol úradníkom na župnom úrade v Trenčíne. V Budíne, kde neskôr žil, začal vydávať humoristický časopis Černokňažník a beletristický časopis Sokol. Potom bol redaktorom v Skalici a v Martine, kde pôsobil ako popredný činiteľ slovenského národného života. Prispieval do Letopisu Matice slovenskej a Národných novín.

Popredný činiteľ porevolučného obdobia

Napísal alegorickú veršovanú drámu Ľudská komédia, historickú novelu Trenčiansky Matúš a básne s vlasteneckým obsahom. Knižne vydal básnickú zbierku Staré a nové piesne V. Podolského a Básne Viliama Paulínyho-Tótha. Prekladal z ruskej, francúzskej, nemeckej a maďarskej literatúry. Bol popredným činiteľom porevolučného obdobia. Aktívne zasahoval do slovenského národného diania.

Pre založenie Matice slovenskej bol obzvlášť významný, pretože v časopisoch, ktoré vydával, nechával priestor pre šírenie myšlienky Matice slovenskej a pre publikovanie dokumentov spätých s jej zrodom. Bol iniciátorom celého radu ďalších aktivít, ktoré sa prejavili na kultúrnom a hospodárskom raste mesta. Ako správca martinského gymnázia vykonal mnoho organizačných krokov, ktoré posilnili jeho pedagogické, hmotné a sociálne postavenie.

Na pôde snemu zastával záujmy slovenského národa a usiloval sa nájsť cestu k dohode s Maďarmi. Od roku 1870 bol predsedom Národnej strany.

(pod)  (18.septembra 2007 )                        

Pasteurova

Po fyzikovi a predovšetkým chemikovi, ktorý nasmeroval medicínu k bakteriológii, dostala názov Pasteurova ulica, ale aj námestie v mestskej časti Juh. Jeho meno nesie aj nemocnica. Luis Pasteur (1822 - 1895) položil základy pre vznik a rozvoj biológie, biochémie, mikrobiológie a imunológie.

KOŠICE - Pasteur bol najväčším biológom svojho času. V Paríži študoval prírodné vedy a promoval z fyziky a chémie. V roku 1849 dostal profesúru pre chémiu na Univerzite v Strassburgu, ktorá nesie jeho meno. Bol vysokoškolským profesorom v Lille a Sorbonne a od roku 1888 až do svojej smrti bol riaditeľom ním založeného Pasteurovho inštitútu v Paríži.

Paster sa obzvlášť zaujímal o chemické rozdiely medzi kvasením a tlením. Začal sa zaoberať fermentáciou, teda kvasením. Poukázal na to, že kvasenie je reakciou malinkých buniek ako výsledok ich životného procesu. Dospel k záveru, že aj najmenšie jednobunkové organizmy sú "továrňami", ktoré sa pri nedostatku kyslíka vedia deliť. Pod prívodom vzduchu nasledovalo ďalšie hnitie, čiže rozklad najmä bielkovinových látok.

Pasterizácia zabraňuje rozkladu

Pasteur popísal drobné mikroorganizmy tzv. schizomycéty, ktoré sa premenovali na baktérie a mikróby. Zistil, že nie sú tepelne stále a tekutina sa cez zohriatie môže stať sterilnou a uchrániť sa pred hnitím a rozkladom, pritom sa nezmenia vlastnosti surovín. V štúdii o chorobách vína poukázal na všadeprítomné octové hríby, ktoré produkujú octovú kyselinu, a tým ovplyvňujú vznik a zachovanie vína. Minútu trvajúce zahriatie vína v uzavretej fľaši na 69 až 75 stupňov Celzia zabránilo neskoršiemu rozkladu. Takto objavil princíp pasterizácie.

Zistil, že aj niektoré choroby môžu spôsobiť baktérie. Objavil pôvodcu ochorenia priadky morušovej, čím zachránil ohrozenú hodvábnu továreň v Lyone. V medicíne sa najviac cenia jeho štúdie o slezinovej sneti a pôvodcovi vtáčej cholery. Objavom očkovacej látky proti besnote a vôbec prvým očkovaním v roku 1885 sa začalo obdobie aktívnej imunizácie.

(pod)  (17.septembra 2007 )                        

Palkovičova

Po slovenskom básnikovi, novinárovi, prekladateľovi, pedagógovi a organizátorovi kultúrneho života Jurajovi Palkovičovi (1769 - 1850) bola pomenovaná ulica v mestskej časti Sever. Bol profesorom bratislavského evanjelického lýcea a poslancom uhorského snemu za mesto Krupina.

KOŠICE. Palkovič pochádzal z roľníckej rodiny. Absolvoval gymnázium v Šoproni. V štúdiach pokračoval na univerzite v Jene, kde otvoril so svojimi krajanmi vysokoškolský čitateľský spolok Societas Slavica, v ktorom prednášal o Husovi či Komenskom. Po návrate pôsobil ako profesor na gymnáziu v Lučenci. Od roku 1803 až do svojej smrti bol na Katedre reči a literatúry česko-slovanskej na evanjelickom lýceu v Bratislave, ktorej bol spoluzakladateľom. Prednášal česko-slovenskú gramatiku, ale aj literárnu históriu spojenú s vyučovaním srbského, poľského a ruského jazyka.

Kalendáre a slovník

Realizoval sa hlavne vo vydavateľskej, prekladateľskej a jazykovednej činnosti. Jeho literárnou prvotinou bola zbierka Múza ze slovenských hor. Zostavil Kalendář, vydával Vetší a zvláštnejší Nový a Starý kalendář a doplnil ho Přídavkem ku kalendáři, v ktorom popularizoval vedecké poznatky, propagoval modernizáciu poľnohospodárskej výroby a publikoval beletriu. Vydával aj diela slovenských a českých autorov, cirkevné knihy, zdravovedné knihy a šlabikáre. Zostavil Pamätné príhody hrabete Beňovského. Jeho celoživotným dielom bol dvojzväzkový Česko-latinsko-nemecký slovník, ku ktorému pripojil aj slovník slovakizmov a slovenských rečových zvratov. Pokúsil sa tiež o divadelnú veselohru Dva buchy a tri šuchy v slovenskom dialekte.

Snažil sa založiť pravidelne vychádzajúce noviny, čo mu nadriadené úrady zamietli. Až pozdejšie sa mu podarilo cisárskym dekrétom získať privilégium na vydávanie Týdenníka. Potom vydával Tatranku. Bol zástancom biblickej češtiny, teda radikálnym odporcom Štúrovej spisovnej slovenčiny.

(pod)  (14.septembra 2007 )                        

Palárikova

Po priekopníkovi divadla, dramatikovi, novinárovi, národnom dejateľovi Jánovi Palárikovi (1822-1870) bola pomenovaná jedna z košických ulíc v mestskej časti Juh. Bol zakladateľom časopisu Cyril a Method a zostavovateľom šlabikára a čítaniek.

KOŠICE. Narodil sa na Kysuciach v rodine dedinského učiteľa a organistu. Absolvoval gymnázium v Žiline a pokračoval v štúdiu teológie v maďarskom Kecskeméte, Bratislave a v kňazskom seminári v Trnave. Študoval francúzsku a nemeckú dramatickú literatúru. Bol zástancom štúrovskej slovenčiny.

Cirkev ho odsúdila

Vo svojich článkoch kritizoval vyšších cirkevných hodnostárov za protiľudový postoj a odnárodňovaciu politiku. Obvinili ho, že šíri nebezpečné myšlienky. Cirkev ho odsúdila na mesačné cirkevné väzenie. Našiel si inú formu verejného protestu. Po konfliktoch s cirkevnou hierarchiou účinne ovplyvňoval a formoval slovenskú spoločnosť cez dramatickú tvorbu, ktorá tvorí hlavný význam v jeho literárnej činnosti.

Stal sa dramatickým autorom. Do centra svojho záujmu postavil prostý ľud a cez postavy vyjadroval pálčivé problémy národného života, najmä odrodilstvo a úžerníctvo. Jeho veselohry nám dodnes prinášajú kus dobovej atmosféry. Prispel do nej tromi veselohrami Inkognito, Drotár a Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch. Po smrti bola vydaná Palárikova tragédia Dimitrij Samozvanec. Hrala sa až o sto rokov.

Organizátor

Palárik spolupracoval pri zakladaní Matice slovenskej, zúčastnil sa na založení novej politickej strany - Novej školy slovenskej a venoval sa aj organizovaniu národného školstva a osvety. Spočiatku publikoval v časopise Cyril a Method, ktorý vydával, neskôr redigoval Katolícke noviny pre dom a cirkev. Jeho literárne dielo sa skladá najmä z drám, ale tiež z mnohých publicistických diel a učebníc náboženstva, čítaniek a gramatík pre slovenské školy. Presadzoval v nich vlastenectvo a snaha o rozmach slovenského jazyka, kultúry, no najmä o uvedomenie si a dôležitosť postavenia slovenského národa.

(pod)  (13.septembra 2007 )                        

Palackého

Podľa autora Dejín národa českého bola pomenovaná Palackého ulica, ktorá leží na rozhraní mestských častí Staré Mesto a Juh. František Palacký (1798 - 1876) bol historik a politik a ešte za života sa mu dostalo uznania. Ľudia ho nazývali otcom národa.

KOŠICE. Narodil sa v rodine evanjelického farára na Morave. Študoval na evanjelickom gymnáziu v Trenčíne a na bratislavskom lýceu. Vzdal sa úmyslu stať sa kňazom. Venoval sa básnickej tvorbe a vede. Pôsobil ako vychovávateľ v zemianskych rodinách na Slovensku a v Uhorsku. Po odchode do Prahy sa ako žiak Josefa Dobrovského venoval v službách grófa Šternberka archívnej a rodopisnej práci. Za úlohu mal napísať dejiny jeho rodu. Absolvoval mnoho ciest po archívoch a knižniciach a študoval históriu.

Politická kariéra

V roku 1848 stál na čele liberálneho tábora, bol členom Národného výboru a predsedom Slovanského zjazdu. Po revolúcii sa vzdal svojej dovtedajšej činnosti. Do buržoáznej politiky vstupuje až v 60. rokoch. Svoj ideál vyjadril v úvahe Idea štátu rakúskeho. Jeho cieľom bolo zachovať Rakúsko ako monarchistický štátny a hospodársky celok a premeniť ho na federálny štát, ktorý by umožňoval politické a národné práva všetkým národom. Jeho ideály sa nenaplnili a po rakúsko-uhorskom vyrovnaní odišiel z politiky a venoval sa vedeckej práci a pôsobil aj na kultúrnej scéne.

Prvé básnické pokusy zostali v rukopisoch. Študoval estetiku a vydal celý rad článkov v Časopise českého múzea, ktorý založil a redigoval 11 rokov. Jeho Prehľad dejín krasovedy a jej literatúry je jednou z najstarších prác o vývoji estetiky. Na popud Palackého bola založená Matica česká. Svoje vedecké a politické články a prejavy vložil do trojdielneho Radhošta, nemecké do Gedenkblättera. Ako politický spisovateľ uverejnil mnoho článkov v Pražských novinách, Národných novinách, Národných listoch, Národe. Drobné spisy Františka Palackého vydal jeho vnuk Bohuš Rieger.

Zomrel v Prahe a jeho pohreb sa stal veľkou českou národnou manifestáciou.

(pod)  (12.septembra 2007 )                        

Pajorova

Na Pajorovej ulici v mestskej časti Staré Mesto dominuje komunistický aktivista a vedúci predstaviteľ Federácie proletárskej telovýchovy v Košiciach Jozef Pajor (1910 - 1945).

KOŠICE. Pajor je pôvodom Poliak. Do Košíc, kde sa narodil, sa jeho rodičia prisťahovali v období veľkého vysťahovalectva. Učil sa na maďarských školách. Skončil meštianku. Na ďalšie štúdia sa z finančných dôvodov nedostal. Pracoval v tehelni s otcom, kde sa formovala aj jeho ďalšia politická dráha. Do KSČ vstúpil v roku 1921. V tom čase sa jej členmi stalo 80 percent košických robotníkov.

Po cvičení politika

Bol funkcionárom Federácie robotníckej telovýchovnej jednoty - FRTJ, neskôr premenovanej na Federáciu proletárskej telovýchovy, sa stretávala košická mládež. V Čermeľskom údolí, na Alpínke, pri ťahanovskom tuneli, na brehoch Hornádu sa po cvičeniach stretávali na politických prednáškach, ktoré viedol aj J. Pajor. Angažoval sa v Komsomole, v Spolku robotníckych divadelných ochotníkov v Československu a v robotníckom spevokole.

Za spev revolučných piesní v uliciach Košíc spolu s hosťujúcimi sovietskymi športovcami si vyslúžil ako 24-ročný väzenie. Aj po vypuknutí 2. svetovej vojny sa politicky angažoval a rozdával ľuďom komunistické letáky. Neunikol pozornosti maďarských úradov, ktoré ho zatkli a uväznili. Po prepustení sa ukrýval u svojej budúcej manželky. Do Budapešti ušiel pod krycím menom Miško Jánoš, kde sa zapojil do odbojovej práce. Pre ilegálnych pracovníkov zabezpečoval rodné listy, potravinové lístky a potraviny. S dokladmi, ktoré prenášala jeho manželka, sa mohli zamestnať mnohí odbojári.

Z koncentráku sa nevrátil

V roku 1943 bol odsúdený na sedem rokov žalára. Trest si vykonával v Maďarsku, odkiaľ ho preložili do Komárna. Odtiaľ ho transportovali do koncentračného tábora v Dachau, neskôr do Dautmergenu. Tam ho vybrali do skupiny práceschopných, ktorých odviedli na "pracovisko". Nikto sa späť nevrátil.

(pod)  (11.septembra 2007 )                        

Ovručská

Históriu druhej svetovej vojny a protifašistický odboj, jeho hrdinov a miest, kde sa bojovalo, dopĺňa na Sídlisku dargovských hrdinov Ovručská ulica. Pomenovaná bola podľa bieloruského mesta Ovruč, kde padol kpt. Ján Nálepka.

KOŠICE. Bolo to silne opevnené mesto, kde Nemci dislokovali okolo osemtisíc vojakov. Jeho oslobodenie malo pre Červenú armádu strategický význam, lebo nemeckí okupanti sa chystali zničiť dôležité objekty. Účasť na dobytí Ovruče bola posledným bojom 1. čs. partizánskeho oddielu. Jeho príslušníci sa rozhodli pokračovať v zápase za oslobodenie vlasti už v zostave Svobodovej armády.

Popravou bola sloboda

Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa ako dôstojník v zálohe prihlásil Nálepka na front, aby mohol prebehnúť na stranu bojovníkov proti fašizmu. Stal sa náčelníkom štábu a zástupcom veliteľa 101. pluku Slovenskej zaisťovacej divízie. Mal prístup k všetkým dôležitým spisom a rozkazom. Organizoval akcie, ktoré nacistom škodili, dodával partizánom zbrane a muníciu, lieky a potraviny. Upozorňoval ich na akcie, ktoré sa proti nim chystajú a dodával im správy o postaveniach a presunoch nemeckých jednotiek. Viedol útoky na partizánov, vypočul chytených, a potom ich poslal na slobodu. Veliteľstvu hlásil, že ich dal popraviť.

Po prechode k partizánom dostal Nálepka možnosť odletieť do Moskvy a nastúpiť do 1. čs. armádneho zboru, ale rozhodol sa zostať s partizánmi. Generál Saburov 18. mája 1943 vydal rozkaz o vytvorení Čs. partizánskeho oddielu a za jeho veliteľa menoval Nálepku. Ich úlohou bolo ničiť dopravné prostriedky, mínovať cesty a robiť prepady na nemecké kolóny a posádky.

Osudová bitka

Partizánska delostrelecká batéria spustila paľbu na kasárne a železničnú stanicu v novembri. Do bojov sa zapojil aj čs. oddiel. Na štábe sa Nálepka dozvedel, že sa Nemci sústreďujú na železničnej stanici. Vojaci začali boj proti veľkej presile. Práve tam zasiahla Jána Nálepku osudová paľba z guľometu. Po poslednom veliteľskom príkaze "Bite vrahov!" zraneniu podľahol.

(pod)  (10.septembra 2007 )                        

Ostrovského

V mestskej časti Juh nachádzame ulicu, ktorá nesie meno ruského dramatika Alexandra Nikolajeviča Ostrovského (1823 - 1886). Jeho dramatické diela, v ktorých sa zameriaval predovšetkým na život moskovskej spoločnosti, sa radia k dielam Tolstého, Dostojevského a Turgeneva.

KOŠICE. Narodil sa v rodine obchodného právnika v Moskve. Študoval právo, ale univerzitu opustil pred ukončením a odišiel pracovať na obchodný súd. V rodine i v zamestnaní spoznával moskovských kupcov a z ich života čerpal námety pre svoje hry. Nazývali ho Balzakom ruských kupcov. Ukázalo sa to hneď v prvej jeho komédii Bankrot alebo Vrana k vrane sadá. Získal síce reputáciu zručného dramatika, ale pravdivý obraz o moskovských obchodných kruhoch v nich vzbudil veľkú nevôľu a hra bola zakázaná. Po zásahoch cenzúry bola uvedená v nie veľmi vydarenej verzii o dva roky. S pôvodným textom sa do divadla dostala až po dvadsiatich rokoch.

Za kritiku spoločnosti cenzúra

Prinieslo mu to policajný dohľad a cenzúrny zákaz ďalších hier. To ho neodradilo. Napísal 48 dramatických textov, z toho bolo osem veršovaných. Vo svojej tvorbe sa venoval ruským dejinám i rozprávkovým hrám. Ťažiskom však bola kritika moskovskej spoločnosti. Intenzívne organizoval divadelný a umelecký život v Moskve. Založil Moskovský umelecký krúžok a napísal mnoho pamätných spisov o stave ruského divadla. Roku 1885 bol menovaný intendantom moskovských imperátorských divadiel a stál v čele moskovskej divadelnej školy.

Vrcholom tvorby je Búrka

Za zmienku stoja aj jeho ďalšie hry Chudoba cti netratí, Bez vena a Nesadaj si do cudzích saní. Ostrovského hry Les a Búrka odrážajú jeho cestu po krajoch v okolí Volgy, ktoré mal zmapovať. Uchádzal sa o post ministra námorníctva. Odrazilo sa to práve v jeho majstrovskom diele, tragédii Búrka.

Výnimočnosť Ostrovského spočíva v tom, že po odchode zo štátnej služby sa naplno venoval na rozdiel od iných ruských autorov výlučne dráme a divadlu.

(pod)  ( 8.septembra 2007 )                        

Nešporova

Osobnosti Slovenského národného povstania nachádzame nielen na Sídlisku Dargovských hrdinov, ale aj v mestskej časti Západ. Jedna z ulíc nesie meno Mirka Nešpora (1924 - 1944), antifašistu a priameho účastníka SNP, ktorého umučili gardisti.

KOŠICE. Pochádzal z veľmi chudobnej a početnej rodiny. Narodil sa v Skalici, odkiaľ sa presťahovali do Holíča, kde chodil do školy. Keďže bol veľmi nadaný, rodičia ho dali študovať na gymnázium v Skalici. Chcel sa stať inžinierom. Politicky sa formoval pod vplyvom rodičov. Otec bol komunista. Začal študovať na Vysokej škole technickej v Bratislave.

Partizánska spojka

Do ilegálnej činnosti sa zapojil v lete 1944. Po skončení prvého ročníka odišiel na prázdninovú prax na stavbu priehrady v Ústí nad Oravou. Spolu s Linhartom sa podieľal na organizovaní a zakladaní národných výborov v obciach. Do vojenských posádok chodil agitovať slovenských vojakov, aby sa pripojili k povstaniu. Robil spojku medzi Oravou a Banskou Bystricou, čo bolo veľmi nebezpečné. Informácie odovzdával redakcii povstaleckých novín Pravda. Partizánska skupina, v ktorej bol, sa presunula do Poľska. Keďže ochorel, poslali ho domov. Žil v ilegalite, ale gardisti po ňom sliedili.

Mlčanie ho stálo život

Pred zatknutím sa rozhodol ujsť do Bratislavy. V Skalici ho zatkli príslušníci Hlinkovej gardy. Po dvojdňovom výsluchu ho previezli do Bratislavy, kde ho čakalo mučenie. Neprezradil však ani jedno meno spolubojovníka. Nešpor bol popravený v pivničnej cele. Podľa oficiálnej správy väzeň spáchal samovraždu obesením. V skutočnosti ho zabili.

Pochovaný je v Slávičom údolí v Bratislave, kde mu postavili pamätník. In memoriam dostal vyznamenanie Hrdina SNP. Pomenovaná bola po ňom bratislavská ulica i vysokoškolský internát, v Holíči má pomník. V súčasnosti je Nešporova ulica v Prešove, Liptovskom Mikuláši a Košiciach. Roku 1946 mu bol udelený titul inžinier.

(pod)  ( 7.septembra 2007 )                        

Nerudova

Galériu básnikov a prozaikov v názvoch ulíc dopĺňa český predstaviteľ literárneho hnutia májovcov, priekopník kritického realizmu, publicista, prozaik a básnik Jan Neruda (1834 - 1891). Pomenovaná po ňom bola ulica v mestskej časti Juh.

KOŠICE - Narodil sa v Prahe. Študoval na právnickej fakulte, ktorú z finančných dôvodov nedokončil. Veľmi často cestoval. Navštívil Paríž, Balkán, Orient, Taliansko a Nemecko. Stal sa žurnalistom a písal pre nemecký časopis, neskôr bol fejtonistom v denníku Čas, v Hlase a v Národných listoch. Bol najaktívnejším členom literárnej skupiny, ktorá pripravila almanach Máj. V roku 1871 bol prehlásený za zradcu národa.

Nerudove lásky

Neruda sa nikdy neoženil, ale svojej prvej láske Anne Holínovej to pravdepodobne navrhol. Venoval jej mnoho básní. Niektorí ju nazývajú večnou Nerudovou nevestou. Jeho druhou láskou bola Karolína Světlá, ktorú považoval za ideálnu ženu. Jeho tretia milenka Terezie Macháčková zomrela. Ako starý sa zamiloval do mladučkej Boženy, ktorej priezvisko nie je známe. Po celý život sa cítil neuznaný a od toho sa odvíjal jeho často záporný vzťah k ľuďom. Mal problémy s alkoholom.

Neruda bol zakladateľom fejtónov a podpisoval ich rovnostranným trojuholníkom. Napísal ich viac ako dvetisíc. Veľmi vzácne sú Parížske obrázky. Hoci jeho prozaické dielo nedosahuje kvalitu jeho poézie, bolo oceňované už za jeho života. Veľká časť jeho tvorby je spojená s novinárskou činnosťou. Jeho básnická tvorba je plná skeptizmu a pesimizmu. Prvé dve poviedky uverejnil v knihe Arabesky, v druhom vydaní počet arabesiek rozšíril a pripojil druhý diel. Pražské obrázky opisujú život chudobných.

Povídky malostranské

Život v Prahe na Malej strane zachytávajú Povídky malostranské. Sú považované za jeho vrcholné prozaické dielo. Nerudova dramatická tvorba je len malou časťou v jeho tvorbe. Okrem niekoľkých veselohier sa pokúsil aj o tragédiu Francesca di Rimini.

Najznámejšia je jeho poézia. Prvá Nerudova zbierka Hřbitovní kvíti je pesimistická. Za ňou boli vydané Knihy veršů. Neskôr písal verše o ľudových tradíciách a mýtoch, ktoré sú zhrnuté v zbierke Písně kosmické a Balady a romance. Vydal aj zbierku intímnej lyriky Prosté motívy. Zpěvy páteční vyšli knižne až po jeho smrti. Z Paríža si Neruda priviezol knihu J. Verna Päť týždňov v balóne, ktorú považoval za kuriozitu. Pod pseudonymom J. Drn ju preložil.

(pod)  ( 6.septembra 2007 )                        

B. Němcovej

Osud spisovateľky Boženy Němcovej ovplyvnila babička Magdaléna Novotná, ktorá sa stala prototypom ideálnej babičky. Jej dobrotu, lásku, ale aj hlboké skúsenosti a znalosti prírody opísala v ťažkých časoch, po smrti syna Hynka. Román Babička sa stal čarovným čítaním pre niekoľko generácií.

KOŠICE - Ulica nesúca meno literátky B. Němcovej sa nachádza v mestskej časti Sever. Pripomína pôvabnú ženu s aristokratickými spôsobmi. Bola nielen spisovateľkou, ale aj zberateľkou ľudových rozprávok. Jej narodenie v roku 1820 je zahalené tajomstvom. O rodičoch sama hovorí ako o pánovi a panej Panklových. Podľa niektorých údajov sa narodila v roku 1817 a Panklovci vraj neboli jej rodičmi. Údajne bola dieťaťom Dorothey - sestry kňažnej, preto mali privilegované postavenie. Hovorí sa aj o tom, že matkou Němcovej bola kňažná Zaháňska z Viedne a otcom knieža Metternich.

Babička je spomienkou na detstvo

Život Němcovej nebol ľahký. Ženícha jej vybrali rodičia. Manžel nemal pochopenie pre jej písanie, bol drsný a panovačný. Pred skutočnosťou unikala k literatúre a do priateľstiev so spisovateľmi. Vo svojich literárnych prácach kritizuje boháčov a vyzdvihuje dobrých obyčajných ľuďoch. Bola zberateľkou aj slovenských rozprávok a vďaka nej sa zachovala rozprávka O dvanástich mesiačikoch. Za písanie proti režimu bola jej rodina prenasledovaná, sťahovať sa museli z miesta na miesto a mali aj finančné problémy. Manžela jej obvinili zo spiknutia a prišiel o prácu komisára finančnej stráže. Božena hľadala pomoc u priateľov v Prahe. Práve v tom čase napísala Babičku.

Po smrti syna Hynka nezhody s manželom pokračovali a Němcová sa stiahla do úzadia. Objavila sa až na pohrebe Karla Havlíčka Borovského. V roku 1861 opúšťa manžela a odsťahuje sa do Litomyšle, kde sa pokúša živiť sa prácou u vydavateľa Augustu. V tom čase už bola vážne chorá, čo ju donútilo vrátiť sa k nemu. Krátko na to v roku 1862 umiera.

Písala o údele žien

Svojou literárnou činnosťou Němcová ukázala, že údelom ženy nie je kuchyňa a rodenie detí. Je považovaná za zakladateľku novodobej českej prózy. Svoju prvú báseň Ženám českým napísala v roku 1843 a o dva roky neskôr prvé rozprávky, neskôr poviedky. Babička prvýkrát vyšla v roku 1855 a druhého vydania sa dočkala deň pred smrťou. Niektoré poviedky písala do časopisov kde používala pseudonymy Ludmila z Hájku nebo Štěpán Danielli.

(pod)  ( 5.septembra 2007 )                        

Námestie Košických mučeníkov

Košice - Trom košickým mučeníkom je zasvätený kostol v mestskej časti Nad jazerom. Celé námestie, ktoré ho obklopuje, dostalo tiež meno po svätcoch Marekovi Križinovi, Štefanovi Pongrácovi a Melicharovi Grodeckom. Tí boli umučení 7. septembra 1619 v Košiciach počas protihabsburského povstania Gabriela Bethlena.

V Košiciach v tom čase pôsobili traja misionári s úmyslom rekatolizovať mesto, ktoré bolo prevažne protestantské. Marek Križin bol ostrihomský kanonik, ktorý bol vyslaný arcibiskupom do Krásnej nad Hornádom spravovať majetky bývalého benediktínskeho opátstva. Pongrác a Grodecký boli jezuiti. Po obsadení Košíc povstaleckými vojskami sa začalo prenasledovanie katolíkov.

Vojaci hneď chytili a uväznili kapitána mesta Andreja Docziho, ktorý zastupoval kráľa. Väzňami Rákocziho vojakov sa stali aj kňazi. Mučením ich chceli donútiť, aby sa zriekli katolíckej viery. Tí radšej prijali utrpenie. Po smrti ich telá hodili do odpadového kanála, ktorý vytekal z kráľovského Levočského domu do Čermeľského potoka na Hlavnej ulici. Ľuďom na očiach zostali po celý nasledujúci deň. K mŕtvym sa chodili modliť ľudia. Verili, že za takú strašnú smrť sú v nebi. Radní páni sa začali báť. Prikázali mestskému katovi, aby ich zo stoky vybral a v noci tajne pochoval.

Za svätých ich vyhlásil Ján Pavol II.

Na mieste, kde boli umučení, stojí Kostol premonštrátov, ktorí ho postavili z úcty k mučeníkom. Až o niekoľko mesiacov sa podarilo vyžiadať od Bethlena telá kňazov a pochovať ich dôstojne. Zásluhu na tom mala Katarína Forgáčová, manželka uhorského palatína Pálffyho. Pozostatky boli uložené na jej panstve v Nižnej Šebastovej a v Hertníku. Na žiadosť kardinála Pázmaňa boli v roku 1635 prevezené do Trnavy do kostola klaristiek, dnes sú v uršulínskom a jezuitskom kostole Najsvätejšej Trojice.

Cirkevný proces za blahorečenie sa začal krátko po ich smrti. Zakončený bol až v polovici januára 1905. Za blahoslavených ich vyhlásil pápež sv. Pius X. a za svätých ich vyhlásil pápež Ján Pavol II. v roku 1995 počas návštevy Košíc na letisku. Ich sviatok pripadá na 7. septembra.

(pod)  ( 4.septembra 2007 )                        

Námestie Maratónu mieru

Najveľkolepejším športovým podujatím mesta Košice je každú prvú októbrovú nedeľu Medzinárodný maratón mieru. Je najstarší v Európe a druhý najstarší na svete po americkom meste Boston. Teší sa vždy masovému záujmu vytrvalcov z celého sveta. Prvýkrát sa bežal v roku 1924.

Myšlienka usporiadať vytrvalostné bežecké preteky v Košiciach sa zrodila na VIII. olympijských hrách v Paríži. Atletické súťaže tam sledoval aj Vojtech Bukovský. Po návrate mal jediný cieľ - usporiadať každoročne sa opakujúcu športovú akciu v Košiciach. Podarilo sa mu to za rekordné tri mesiace. Preteky na vzdialenosť 42 195 metrov sa uskutočnili 28. októbra a priniesli nové vzrušenie do športového a atletického života Košíc. Z Turne nad Bodvou sa vydalo po košickej hradskej na maratónske dobrodružstvo 8 pretekárov. Do cieľa na ihrisko v Gajdových kúpeľoch ich dobehlo 7. Prvým víťazom sa stal Karol Halla.

Dominantou je socha

Na severnom okraji pamiatkovej rezervácie je urbanistickým centrom Námestie Maratónu mieru, ktoré je pomenované po športovej akcii. Pripomína ju aj socha maratónca od akademického sochára Arpáda Račka. Na jej podstavci sú vyryté mená víťazov každého ročníka. Bronzová socha Posla víťazstva bola odhalená v roku 1959. Jej výška je 320 cm a stojí na podstavci z požárskej žuly.

Ako sa námestie menilo

Plocha námestia sa začala vytvárať v druhej tretine 19. storočia. Mesto dalo Hornú bránu, pevnostné a mestské hradby zbúrať, násypy a valy splanírovať. Voľný priestor od mesta sa zapĺňal postupne. Predĺžením Hlavnej ulice vyrástli kasárne a meštianske dvojpodlažné nájomné domy. V 60. rokoch bola táto voľná plocha pomenovaná Stavebníckym námestím. V rokoch 1883-85 postavili kasárne nesúce meno panovníka, a tak bolo námestie premenované na Námestie Františka Jozefa.

Na prelome 19. a 20. storočia novorenesančná budova Košického múzea bola stavebne ukončená v roku 1901. O sedem rokov neskôr bola skolaudovaná secesná budova vojenského veliteľstva, ktorá bola najväčšou a najmodernejšou stavbou Košíc. Stará budova priemyselnej školy na začiatku Čermeľskej cesty bola zbúraná a postavená nová.

V období prvej Československej republiky sa námestie volalo Husitské námestie, v čase maďarského anektovania Námestie Štefana Báthoryho. Po 2. svetovej vojne Námestie generalissima Stalina. Stála tam aj jeho socha. Po páde Stalinovho kultu sa potichu premenovalo na Námestie Maratónu mieru. Niekoľko rokov tu bol štart i cieľ pretekov.

(pod)  ( 3.septembra 2007 )                        

Námestie L. Novomeského

Košice - Po jednom z najvýznamnejších predstaviteľov avantgardnej ľavicovej poézie bolo pomenované Námestie L. Novomeského v Starom Meste. Laco Novomeský (1904 - 1976) sa narodil v Budapešti v rodine krajčíra, ktorý sa presťahoval zo Senice do Maďarska. Tam začal chodiť do školy, potom študoval na učiteľskom ústave v Modre. Pôsobil ako učiteľ a externe sa zapísal na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského.

V roku 1925 vstúpil Novomeský do KSČ a odišiel do Ostravy. Stal sa redaktorom komunistických novín Pravda chudoby. Neskôr prešiel do Rudého práva v Prahe a v ďalších rokoch pracoval vo viacerých tlačových orgánoch KSČ. Patril k najvplyvnejším osobnostiam literárnej skupiny DAV. V roku 1939 sa vrátil na Slovensko.

Patril k popredným organizátorom SNP, bol členom V. ilegálneho vedenia KSS. Po druhej svetovej vojne pôsobil ako politik v oblasti osvety a kultúry. Bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu a odsúdený na desať rokov väzenia. V tom čase nemohol publikovať. Z väzenia posielal pašovanou ceruzkou svoje odkazy plné nádejí tým, čo boli na slobode. Po dvoch rokoch ho podmienečne prepustili. Pracoval v Prahe. Rehabilitovali ho až v roku 1963. Presťahoval sa do Bratislavy, kde pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV. Po sovietskej okupácii sa stal členom predsedníctva Ústredného výboru KSS a predsedom Matice slovenskej. V roku 1970 sa na protest proti normalizačnej politike vzdal funkcie člena predsedníctva ÚV KSS a krátko na to vážne ochorel.

Prvé básne publikoval v časopisoch Vatra, Svojeť, Nový rod. Okrem vlastnej básnickej tvorby sa venoval aj prekladom z ruskej literatúry a publicistike. Jeho básnické dielo významne ovplyvnil český poetizmus. Spolu s V. Clementisom patril k prvým slovenským ľavicovým intelektuálom, ktorých akceptovala Európa. Je autorom rozsiahleho publicistického diela. Prispieval do Pravdy chudoby, Spartakus, Rudá záře, Tvorba, Haló-noviny, Ľudový denník, Slovenské zvesti a iných. Významné sú jeho príspevky v Ročenke slovenskej chudoby.

Z jeho tvorby spomeňme zbierky básní Nedeľa, Romboid, Svätý za dedinou, Otvorené okná, Pašovanou ceruzkou, poémy Vila Tereza, Do mesta 30 minút, Stamodiaľ a iné, Nezbadaný svet či cyklus lyrických básní Dom, kde žijem. Zanechal aj bohatú publicistickú tvorbu.

(pod)  ( 31.augusta 2007 )                        

Murgašova

Košice - Staré Mesto je miestom, kde sa do názvov ulíc dostali významné osobnosti. Jednou z nich je Murgašova ulica, ktorá bola pomenovaná po slovenskom vynálezcovi Jozefovi Murgašovi (1864 - 1929). Bol priekopníkom bezdrôtovej telekomunikácie. Ako prvý na svete uskutočnil prenos hovoreného slova. Svojimi patentmi si vyslúžil uznanie celého sveta.

Murgaša zaujímalo najmä maliarstvo. Po maturite na gymnáziu študoval teológiu. V Budapešti začal navštevovať maliarsku školu a zapísal sa na povestnú maliarsku akadémiu v Mníchove, ale opustil ju pred ukončením. Pôsobil ako kaplán, ale cirkevná maďarská vrchnosť ho podozrievala z panslavizmu. Vo všetkých kostoloch, kde pôsobil, namaľoval oltárny obraz. V roku 1896 emigroval do USA a usadil sa v baníckom mestečku Wilkes Barre v Pensylvánii. Bol farárom pre slovenskú kolóniu, ktorú tvorilo asi 300 slovenských rodín. Založil tam školu, knižnicu, telocvičňu, vybudoval kostol, ihriská a kúpele.

Už počas štúdií sa zaujímal o elektrotechniku. V roku 1903 podal vo Washingtone svoju prvú prihlášku na uznanie patentu zariadenia na bezdrôtovú telegrafiu a druhý sa týkal spôsobu prenášania správ bezdrôtovou telegrafiou. Na využívanie jeho patentov vytvorili vo Philadelphii účastinnú spoločnosť. Postavil si laboratórium, vysielacie a prijímacie rádiotelegrafické zariadenie s vežami. Prijímacia veža bola v 30 km vzdialenom mestečku Scrantone. Víchor mu poškodil zariadenie a zrútil veže. Spoločnosť mu nebola ochotná ďalej financovať jeho pokusy.

Prínosom pre ľudstvo boli aj ďalšie patenty ako Vlnomer, elektrický transformátor, zariadenie na výrobu elektromagnetických vĺn, prístroj na výrobu elektrických oscilácií, navijak na rybársky prút a zariadenie na výrobu elektrických oscilácií. Známy bol tiež ako zberateľ húb, nerastov a rastlín. Vlastnil unikátnu zbierku hmyzu s asi 9000 exemplármi.

Počas prvej svetovej vojny sa angažoval na vytváraní spoločného štátu Čechov a Slovákov v Československej republike. Bol jedným zo signatárov Pittsburghskej dohody, zorganizoval zbierku s výťažkom milión dolárov na základný valutový fond ČSR. Na Slovensko sa vrátil v roku 1920 a chcel vyučovať elektrotechniku, ale nikto mu to neumožnil, preto sa vrátil späť.

(pod)  ( 30.augusta 2007 )                        

Mudroňova

Košice - Zakladajúcemu členovi a tajomníkovi Matice slovenskej, politikovi, právnikovi, vodcovi národného hnutia, hercovi a spoluzakladateľovi Slovenského spevokolu je venovaná Mudroňova ulica v mestskej časti Juh.

Pavol Mudroň (1835 - 1914) sa narodil ako dvojča. Spolu s bratom Michalom nadviazali kontakty so Štúrom, Hurbanom, Kalinčiakom a Tomaškovičom počas štúdií. Študoval na Právnickej akadémii v Bratislave a Právnickej fakulte vo Viedni. V Martine pomáhal pripravovať memorandové zhromaždenie a bol jeho zapisovateľom. Bol iniciátorom založenia mládežníckeho spolku Slovenská omladina a Kníhtlačiarskeho učastinného spolku. Bol vydavateľom Národných novín, podieľal sa na obnovení Slovenských pohľadov. Zúčastnil sa na založení a vedení martinskej Sporiteľne a Tatra banky a prispel k výstavbe Národného domu a múzea v Martine.

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní patril medzi vedúcich predstaviteľov slovenského národno-politického života. Stál na čele Slovenskej národnej strany. Od 90. rokov začal byť aktívnejší a pripravoval masové zhromaždenia v slovenských mestách a dedinách. Ako vedúci slovenských delegácií sa pokúšal presadiť na panovníckom dvore a v uhorských vládnych orgánoch slovenské národné a kultúrne práva.

Prispieval najmä do Národných novín, kde objasňoval rozličné právne normy, analyzoval spoločenské pomery, kritizoval uhorský štátny systém a cieľavedomý nurodnostný útlak, ale i sociálny útlak širokých más. Pokusy o drámu a umeleckú literatúru zostali väčšinou iba v rukopisoch.

Jeho politická a národno-kultúrna činnosť prekážala uhorskému štátnemu aparátu, za čo bol prenasledovaný. Zbavili ho funkcie inšpektora turčianskeho a trenčianskeho seniorátu. V tzv. banskobystrickom procese bol spolu s ďalšími odsúdený na tri mesiace väzenia. Pokutovali ho tiež za prípravu ľudových zhromaždení žiadajúcich uzákonenie všeobecného volebného práva.

Jeho pohreb sa stal manifestáciou proti politike maďarských vládnucich tried. Bustu Pavla Mudroňa môžme vidieť v Národnej dvorane prvej budovy Matice slovenskej. Ako sa o ňom Vajanský vyjadril, nebolo mu nič cudzie, čo sa týkalo slovenského národa, slovenskej národnosti, slovenského jazyka, práv a celého duševného i hmotného života národného.

(pod)  ( 28.augusta 2007 )                        

Mozartova

Košice - V mestskej časti Krásna venovali Mozartovu ulicu významnému hudobnému skladateľovi. Wolfgang Amadeus Mozart (1756 - 1791) sa narodil v Salzburgu. Jeho otec Leopold bol hudobník veľkého významu. Opisujú ho ako bezcitného človeka, ktorý využíval zázračné dary svojho syna, ktorého kariéra sa začala v jeho siedmom roku, keď ho otec vzal na cestu po Európe.

Prvé skladby napísal ako päťročný, ako šesťročný bol vynikajúcim klaviristom a improvizátorom. Sedemročný skomponoval prvú symfóniu, desaťročný prvé oratórium a dvanásťročný skomponoval operu Bastien a Bastienka. V Ríme sa mu podarilo neuveriteľné, keď po dvoch počutiach spamäti presne znotoval Allegriho skladbu Misererre a pápež ho vymenoval za rytiera Radu zlatej ostrohy. Po návrate sa Mozart zamestnal u salzburgského arcibiskupa Colloreda, ktorý nemal pochopenie pre jeho umenie, odmietal mu koncertné cesty a ponižoval ho.

Jeho posledné turné do Paríža v roku 1776 nebolo úspešné. Medzi Mozartom a arcibiskupom vznikali problémy. Chcel si nájsť iné zamestnanie, ale nič vhodné nenašiel. Za sebou už mal dlhý zoznam opier, symfónií a po parížskom turné začal tvoriť majstrovské diela, ktorými sa preslávil.

V roku 1779 vznikla jeho veľkolepá koncertná symfónia pre husle, violončelo a orchester. Na skutočnú operu dostal objednávku od Mníchovského dvorného divadla, čoho výsledkom bola opera Idomeneo. Prepustenie zo zamestnania v Salzburgu ho priviedlo do Viedne. Jeho prvá viedenská opera Únos zo serailu mu priniesla veľkú slávu. Veľký úspech mala aj Figarova svadba.

Mozart dostal objednávku na operu aj z Prahy. Skomponoval Dona Giovanniho, potom nasledovali ďalšie. Cosi fan tutte (Takí sú všetci) je založená na cynickej a trochu nepravdepodobnej historke o ženskej nestálosti. Ďalej skomponoval dramatickú operu Čarovná flauta, Singspiel. Keď všetko vyzeralo nádejne, Mozart zomrel pravdepodobne na upchanie ľadvín. Hovorí sa, že práve písal zádušnú omšu, ale neexistuje žiadny dôkaz k domnienke, že bol otrávený sokom Salierim. V Rekvieme je Mozartov posledný odkaz geniálne vyjadrujúci tragické tušenie smrti.

Keby Mozart žil, určite by dal svetu viac veľkej hudby. Zanechal dielo obdibuhodné kvantitou i kvalitou. Mnohí ho považujú za najväčšieho zo všetkých hudobných skladateľov. Zomrel vo veku 35 rokov a za ten čas napísal 626 skladieb. Významné miesto v Mozartovej komornej tvorbe zaberajú sláčikové kvartetá, duetá, triá a kvintetá. Sú to trúbkové divertimento, Haffnerova serenáda, serenáda pre dychové nástroje. Najobľúbenejšia skladba je Malá nočná hudba.

(pod)  ( 27.augusta 2007 )                        

Moyzesova

Košice - Moyzesova ulica v Starom Meste nesie meno prvého predsedu Matice slovenskej. Aj keď významných osobností s týmto priezviskom je viac, táto ulica patrí Štefanovi Moyzesovi (1797 - 1869). Po absolvovaní gymnázia študoval filozofiu na bohosloveckom seminári v Trnave, teológiu na ústrednom seminári v Pešti, ktorú skončil v Ostrihome. Na filozofickej fakulte peštianskej univerzity získal titul doktor filozofie, profesor filozofie a gréčtiny na Kráľovskej akadémii.

Moyzes bol záhrebským kanonikom, rektorom diecezálneho seminára v Záhrebe, vyslancom na uhorskom sneme a členom prvej chorvátskej krajinskej vlády, cisárskym dôverníkom pre Chorvátsko vo Viedni a biskupom banskobystrickej diecézy. Počas pobytu v Chorvátsku patril k vedúcim osobnostiam ilýrskeho hnutia. Zaslúžil sa o vydávanie chorvátskych literárnych pamiatok a o rozvoj chorvátskeho jazyka. Podieľal sa na vydávaní viacerých novín a bol spoluzakladateľom spolkov. V roku 1861 viedol slovenské vyslanstvo k cisárovi Františkovi Jozefovi I., ktoré predložilo žiadosti slovenského národa v tzv. Viedenskom memorande obsahujúcom základné národné, politické, hospodárske a kultúrne požiadavky Slovákov.

Po návrate z Chorvátska bol u Slovákov pomerne neznámy. Diecézu prevzal v úbohom stave. Najprv pozdvihol hospodársky a duchovne svoje biskupstvo, pritom začal nepretržite pracovať pre národ a za národ slovenský. Patril medzi najlepších biskupov bývalého Uhorska. Podporoval ideu československej jazykovej jednoty, vydávanie časopisov v bibličtine, myšlienku založenia slovenskej celonárodnej kultúrnej inštitúcie. Spolupracoval s Karolom Kuzmánym a rozvinul novú kampaň za zakladanie slovenských škôl. Školstvo považoval za základ národnej vzdelanosti. Preto sa podujal zakladať školy a už založené reformovať, aby sa slovenská mládež mohla vzdelávať v rodnom jazyku.

Po založení Matice slovenskej r. 1863 Moyzesa zvolili za predsedu a v tejto funkcii usmerňoval jej činnosť v záujme všestranného rozvoja národnej kultúry, vedy, vzdelávania a ľudovýchovy. Na jej čele stál až do svojej smrti. Zaslúžil sa o vybudovanie banskobystrického gymnázia, tlačou vydal matičné prejavy a hospodársky spis Myšlienky o záhradníctve a venoval sa aj tvorbe náboženskej literatúry. Pričinil sa aj o založenie Spolku sv. Vojtecha. Zomrel v deň sviatku sv. Cyrila a Metoda, keď sa slávilo tisícročie smrti slovanského apoštola sv. Cyrila.

(pod)  ( 25.augusta 2007 )                        

Mojmírova

Košice - V Košiciach máme aj kniežacie ulice. V Starom Meste sa nachádza Mojmírova ulica, ktorá dostala meno po veľkomoravskom kniežati Mojmírovi I. Prenesieme sa teda do čias Veľkomoravskej ríše.

Začiatkom 9. storočia sa zjednocovali slovanské kmene na území dnešnej Moravy, aby spoločnými silami mohli lepšie odolávať vonkajším nepriateľom. Nie je známe, kedy sa Mojmír narodil, ale okolo roku 831 prijal spolu s družinou Moravanov kresťanstvo. Patril k potomkom skúsených vojvodcov, ktorých volili členovia vojenských družín. Mojmírovo kniežatstvo bolo už dobre zorganizovaným územnosprávnym útvarom. Po vyhnaní Pribinu z Nitry Mojmír obe kniežatstvá spojil a položil základy novej ríše - Veľkej Moravy. Najprv musel zlomiť Pribinovu vojenskú moc a poraziť vojská na ďalších mocných hradiskách.

Podľa údajov bavorského geografa sa ríša delila na 30 stredísk, ktorým dominovali hrady alebo hradiská. Veľká Morava susedila s rozpínavou Franskou ríšou a hoci sa Mojmír usiloval nažívať s ňou v priateľstve, východofranský panovník Ľudovít Nemec ho zosadil. Podľa inej verzie sa hovorí, že Mojmíra vydal Frankom jeho synovec Rastislav a ďalšia je, že prvý veľkomoravský panovník zomrel prirodzenou smrťou pravdepodobne v roku 846.

O jeho panovaní sa nezachovali takmer žiadne informácie. Niet nijakej správy o tom, že by bol viedol nejakú vojnu proti Frankom. Susedom vychádzal v ústrety. Ich misionárom dokonca umožnil, aby na území Veľkej Moravy šírili kresťanstvo.

S pôsobením Mojmíra I. je spojený významný úsek dejín Slovenska z 9. storočia. Zaslúžil sa o zjednotenie moravsko-slovenských kmeňov vo vyšší útvar. Možno ho považovať za tvorcu druhej slovanskej ríše, ktorú byzantský cisár Konštantín Porfirogennetos neskoršie nazval Veľkou Moravou. Táto ríša sa skladala z územia zväčša južných krajov dnešného Slovenska a z povodia Moravy. Po smrti nahradil Mojmíra I. na čele ríše jeho synovec Rastislav.

(pod)  ( 24.augusta 2007 )                        

Mlynárska a Mlynská

Košice - Ulice Mlynárska a Mlynská majú veľa spoločného, aj keď jedna leží v mestskej časti Juh a druhá v Starom meste. Ich spoločným menovateľom sú mlyny, ktorých bolo v Košiciach naozaj veľa. Kým prvá z nich bola odvodená od mlynárskeho remesla, druhá od mlyna a Mlynského náhonu, ktorý vodu z Hornádu naháňal na mlynské kolesá i neďalekej Mlynskej bašte.

Podľa historika O. R. Halagu bolo v rokoch 1480 - 1502 v Košiciach 13 rodín s menom Mlynár, ktorým ich označovali podľa remesla. Nedá sa špecifikovať, koľko ich bolo mlynárov poživatín a koľko mlynárov iných surovín. Mlynárov uvádza medzi drevospracujúcimi remeslami, pretože zvyčajne tvorili jeden cech s doskármi (tesármi), ktorí boli známi aj ďaleko od Košíc už pred rokom 1412. Po mlyne mala meno ulica v centre mesta v prvej polovici 15. storočia. Na Mlynskej ulici bola strážna veža vedľa veže krajčírskeho cechu. Mlyny a mlynári súviseli so stavebníctvom aj preto, lebo vodný pohon mlynských jarkov sa využíval aj na pílenie trámov a dosák.

V roku 1862 bola v Košiciach založená účastinná spoločnosť Košický umelý mlyn, o dva roky Čaňanský so sídlom v Košiciach. Postupne im patrili bývalé vodné mlyny. Prvým kapitalistickým podnikateľov v potravinárskom priemysle bol Leopold Ungár. Obchodoval s kožami, založil v roku 1852 liehovar, ktorý rozšíril o výrobu droždia, aj o mlyn na výrobu kukuričnej a jačmennej kukurice a škrobu. Taký podnik dovtedy v Uhorsku nebol. Schopnými podnikateľmi boli aj jeho traja synovia, ktorí prevzali po otcovi podnik. Aby získali financie na jeho rozšírenie, zriadili pri Hornáde v severnej časti mesta výkrmňu ošípaných a hovädzieho dobytka s 20 zamestnancami. Na južnom predmestí v liehovare začal Leopold Ungár vyrábať likéry a ocot.

V južnej časti mesta v 19. storočí okolo roku 1867 postavila akciová spoločnosť Ungárovcov mlyn. Ten sa stal majetkom Košickej obchodnej banky v roku 1880, ktorá chcela ovládnuť mlynársky priemysel v Košiciach. Silnejúca konkurencia Budapešti spôsobila jej postupný úpadok a spoločnosť sa snažila zachrániť podnik pod firmou UNION, čo sa nepodarilo. S likvidáciou banky zanikol r. 1898 aj Košický obchodný mlyn.

Vyšný mlyn vo východnej časti mesta na Mlynskom jarku predalo mesto spoločnosti moldavských mlynárov Hungaria a tá ho sprevádzkovala v roku 1896. Nákladná rekonštrukcia rodinou Wirtschafterovcov mlyn zmenila na výkonný podnik, lenže ten v roku 1910 vyhorel.

Mlynská ulica získala názov najpravdepodobnejšie podľa mlyna, ktorý sa spomína už v prvej písomnej zmienke z roku 1230. V 19.storočí to bola Kossuth Lajos utca, neskôr Benešova ulica a za socializmu bola pomenovaná po generálovi Petrovovi. Patrí medzi najstaršie ulice, ale jej význam začal rásť, keď sa postavili parné kúpele a železničná stanica.

(pod)  ( 23.augusta 2007 )                        

Mládežnícka

Košice - Niektoré košické ulice sú z čias budovania socializmu a sú akousi spomienkou na heslá, ktoré sme povinne vykrikovali na prvého mája. V mestskej časti Šaca nastal budovateľský boom po tom, čo sa začal stavať hutnícky kombinát. Ako pribúdali zamestnanci VSŽ, tak pribúdali nové bloky. Mládež ako držiteľka rána a budúcnosť železiarní dostala ulicu Mládežnícku, ale popri nej sa do názvov ďalších dostali aj budovatelia, železiari či oceliari. Domy sa vybudovali a mládež ako naša budúcnosť predsa môže mať ulicu. Nie je na tom v podstate nič zlé, aj keď pôvodný názov vznikal trochu za iných okolností.

Viac logiky má pomenovanie ďalšej šačianskej ulice, ktorá je venovaná učňom. Na Učňovskej ulici je Stredné odborné učilište hutnícke, kde sa budúci hutníci pripravovali a pripravujú na svoje budúce povolanie vo fabrike, ktorá leží v katastri obce.

Názvoslovné komisie v meste premietli do mien ulíc napríklad aj obyčajných junákov, ktorým venovali Junácku ulicu v mestskej časti Sever. Tam nachádzame aj spojitosť s mladými ľuďmi na Študentskej ulici. Možno, že má pripomínať Deň študentstva, pretože tam sa nenachádzajú žiadne mládežnícke domovy. Na Juhu majú obyčajnú Školskú ulicu, keďže sa tam nachádza škola, v Krásnej nachádzame Žiacku ulicu, po ktorej kráčajú žiaci do školy a ulica Za školou vedie poza školu v Barci.

Nezabudlo sa ani na vysokoškolákov. Aj oni majú svoje ulice. Vysokoškolská na Severe dostala meno z jednoduchých dôvodov. Patrí mladým študentom, ktorí bývajú v internátoch. Rovnako bolo odvodené meno Medickej ulice na Západe, o ktorej sme už písali, pretože sú na nej medické študentské domovy.

Univerzitná ulica v Starom meste vedie k Právnickej fakulte UPJŠ na Kováčskej ulici. Pripomína tiež založenie Košickej univerzity v roku 1657, ktorá mala byť významnou protireformačnou univerzitou na záchranu katolicizmu v Uhorsku. Založil ju jágerský biskup B. Kisdy a odovzdal ju jezuitom. Spočiatku mala dve fakulty - teologickú a filozofickú. V roku 1777 sa zmenila na Košickú kráľovskú akadémiu.

(pod)  ( 22.augusta 2007 )                        

Milosrdenstva

Košice - Ulica Milosrdenstva, predtým Máarova, v mestskej časti Juh je ulicou súcitu s trpiacimi. Nachádza sa tam Kostol Kráľovnej pokoja, ktorý bol postavený zo zbierok v roku 1938. Po necelom roku už stáli kostol i kláštor. Správa budúceho kostola a pastoračná činnosť bola zverená rádu františkánov, ktorý prevzal na seba aj náklady výstavby rádového domu pri kostole.

V kláštore Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul je kaplnka Nepoškvrneného počatia Panny Márie s domom na Smetanovej ulici v Košiciach. V roku 1931 bola v ňom zriadená zdravotnícka škola a učilo sa v nej do roku 1952, kedy boli zrušené všetky cirkevné školy a rehoľníkov a rehoľníčky vyviezli do sústreďovacích táborov len s osobnými vecami.

V kaplnke sestier bola pekná socha Nepoškvrnenej Panny Márie. Istý lekár - katolík ju odniesol k jednej veriacej rodine s prorockými slovami: "Keď sa raz sestry vincentky vrátia, odovzdajte im ju!" Po páde totalitného režimu v roku 1991 bol dom vrátený vincentkám vo veľmi zlom stave. Po rekonštrukcii sa osem sestier nasťahovalo do ešte nezrekonštruovaného domu na Smetanovú ulicu. V roku 1992 sa socha vrátila na svoje miesto.

V Košiciach šíria pravé skromné a mimoriadne obetavé sestričky vincentky nadčasové hlboké ľudské posolstvo sv. Vincenta de Paul, aby biedni, opustení, núdzni a nepotrební neostávali vo svojom nešťastí sami. Už niekoľko rokov pripravujú pre bezdomovcov teplé jedlo a starajú sa i o iných opustených, bezvládnych a chorých v SOS stredisku.

Spoločnosť apoštolského života bola založená v roku 1633 vo Francúzsku v Paríži pre pomoc ľuďom trpiacim duchovnou a telesnou biedou. Jej zakladateľmi boli sv. Vincent de Paul a sv. Lujza de Marillac. Prvé sestry vyučovali chudobné deti, navštevovali starých opustených ľudí, starali sa o siroty. Posielali ich aj na bojiská k raneným vojakom, ku galejníkom, k väzňom a do nemocníc.

Spoločenstvo sv. Vincenta v Košiciach sľúži ľuďom v núdzi. Na Slovensku bola táto spoločnosť založená ešte za Rakúsko - Uhorska, v roku 1922 vznikla komunita v Košiciach. V budove v Mestskej časti Košice-Juh, kde sestry žijú, vznikla prvá ošetrovateľská škola založená v roku 1929. Ošetrovateľky pomáhali ako zdravotné sestry v starej nemocnici, v sirotinci v Barci a niektoré učili v školách.

Poslaním sestier je predovšetkým pomáhať. Ich pomoci sa dočkali chorí i bezdomovci. Milosrdné sestry sú tam, kde ich potrebujú. Nezištne sa starajú o všetkých, ktorým sa život otočil z tej druhej strany.

(pod)  ( 21.augusta 2007 )                        

Mikovíniho

Košice - Pamiatke na slovenského inžiniera - zememerača, kartografa a polyhistora Samuelovi Mikovínimu (1684 - 1750) je venovaná Mikovíniho ulica v mestskej časti Západ. V Norimbergu sa priúčal medirytectvu, neskôr študoval na nemeckých univerzitách v Altdorfe a v Jene a napokon kartografiu na vojenskej akadémii vo Viedni. Krátko pôsobil ako dvorný matematik saského kniežaťa, bol stoličným matematikom - inžinierom Bratislavskej stolice. Venoval sa najmä melioračným prácam Dunaja a Váhu, ale aj hydroregulačným prácam pri Tate.

V roku 1735 ho menovali profesorom banskej školy v Banskej Štiavnici a inžinierom stredoslovenských banských miest. Počas terénnych prác na výstavbe protipovodňovej hrádze v Trenčíne ochorel a krátko na to zomrel.

Jeho prvá mapa pochádza z obdobia, kedy bol v Norimbergu. Je to mapa Demänovskej ľadovej jaskyne, ktorú vyryl do medi podľa Bucholtzovho náčrtu. Miesto našla aj v diele Mateja Bella Prodromus, kde sa dostali aj jeho ďalšie ilustrácie. Okrem iných aj pohľady na Sklené Teplice a Vyhne.

Mimoriadny talent Mikovíniho vyvolal veľkú pozornosť u nemeckých učencov. Bol poctený členstvom vo vedeckej akadémii v Berlíne, čo bolo v tom čase mimoriadnou výnimkou. Jeho prvé kartografické práce, pri ktorých využíval v značnej miere už aj astronomické pozorovania, sú z čias pobytu v Bratislave. Robil ich zo svojho astronomického observatória, ktoré si urobil v zadnej časti svojho domu.

Mikovíni sa podieľal aj na Bellovom monumentálnom historicko-geografickom diele o Uhorsku, na vydaní ktorého mal veľký záujem cisár Karol VI. Poveril ho vypracovaním mapy. Vzniklo dielo, ktoré nemalo obdobu v Európe. Ako cisársko-kráľovský geometer sa mimoriadne zaslúžil o začiatok "zlatého veku" banskoštiavnického baníctva, kedy sa tam ťažilo najviac striebra v Európe.

Banská Štiavnica bola v roku 1993 zapísaná na Listinu svetového dedičstva UNESCO. Sú tam zahrnuté aj technické pamiatky ako je banský vodohospodársky systém pozostávajúci z umelých vodných nádrží, zberných náhonných jarkov a vodných štôlní, ktorých tvorcom bol Samuel Mikovíni. Okrem stavby nových vodných nádrží opravil prakticky aj všetky dovtedajšie významné vodné nádrže, ktoré slúžili banskej prevádzke. Postavil alebo aspoň opravoval či zväčšoval hrádze vodných nádrží Rozgrund, Veľká Vindšachtská, Veľká a Malá Rich%navská, Evička, Bakomi, Veľká a Malá Kolpašská, Horná a Dolná Hodrušská, Krechsengrund, Kornberg, dve Komorovské, Belianska a dve Michalštôlnianske. Banský vodohospodársky systém vytvorený pred viac ako dva a pol storočím sa zachoval v podstate dodnes.

(pod)  ( 20.augusta 2007 )                        

Mengusovská

Košice - O uliciach pripomínajúcich tatranské štíty sme už v tejto rubrike písali. Dnes sa pozrieme do jednej z dolín Tatier, podľa ktorej dostala meno Mengusovská ulica v mestskej časti Sever.

Rovnomenná dolina patrí k najväčším a zároveň najkrajším na južnej strane našich veľhôr. Obkolesuje ju mnoho známych a dôležitých štítov: Končistá, Zlobivá, Rumanov štít, Ganek, Vysoká, Rysy, Žabí štít, Volia veža, Mengusovské štíty, Čubrina a v hrebeni bášt - Zadná bašta, Satan a Patria.

V osemkilometrov dlhej doline leží Popradské pleso. Pod Váhou je najvyššie položená tatranská Chata pod Rysmi vo výške 2250 metrov. Mengusovskú dolinu charakterizuje bohaté vodstvo. Mnohé malé plesá sú nestále, v lete vysýchajú. Na jej konci sa nachádza najväčšie (20,08 ha) a najhlbšie (53 m) pleso na slovenskej strane Tatier Veľké Hincovo pleso vo výške 1946 m.n.m.

Prvými návštevníkmi boli pravdepodobne lovci, pastieri, zlatokopi a baníci. Stopy po banskej činnosti sú na svahu Patria, ale aj v Hincovej kotline. Vzácnym nálezom sú hroty železnej kopie a oštepu, ktoré sa našli pod vrcholom Rysov. Pochádzajú asi z čias rímskych légií na území Slovenska.

Prílev turistov si vyžiadal výstavbu horských objektov. Majláthovu chatu postavili pri Popradskom plese v roku 1897. Po roku vyhorela a nahradila ju Hincova koliba. Nový majiteľ dal v roku 1898 postaviť novú chatu. Z pôvodne vojenskej útulne v kotline pod sedlom Váha nad Popradským plesom sa stala Chata pod sedlom Váha v roku 1933. Slúžila turistickej verejnosti. V polovici minulého storočia bola chata pri Popradskom plese prestavaná na horský hotel.

Územie, na ktorom sa rozprestiera Mengusovská dolina je súčasťou Tatranského národného parku a patrí medzi najvzácnejšie. Prevažná časť Furkotskej, Mlynickej a Mengusovskej doliny pre svoje mimoriadne hodnoty je zahrnutá do národných prírodných rezervácií, z čoho vyplýva osobitný režim ochrany.

Pri Popradskom plese sa nachádza jedinečná kultúrna pamiatka - Symbolický cintorín s kaplnkou a vyrezávanými drevenými krížmi v ľudovom štýle, zriadený ako spomienka na obete hôr. Zo Štrbského Plesa na Popradské pleso vedie náučný chodník, venovaný problematike tatranských lesov. Na tomto území sa nachádza vyše 20 štítov vyšších ako 2000 metrov, ktoré oddeľujú jednotlivé doliny. Prístupné sú podľa náročnosti, prevažne len s horským vodcom.

(pod)  ( 18.augusta 2007 )                        

Medická

Košice - V mestskej časti Západ nachádzame ulicu Medickú. Jej názov vyplynul zo skutočnosti, že práve medici - budúci lekári obývajú študentské domovy. Štyri bloky sú vyhradené študentom Lekárskej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika. Práve tam sa teda pripravujú na svoje budúce povolanie. Pri tejto príležitosti je namieste načrieť do histórie alma mater.

Tradícia univerzitného vzdelávania na území nášho mesta vznikla už v roku 1657, keď biskup Benedikt Kišdy založil listinou "studium universale" akadémiu a dal jej do vena 40-tisíc toliarov. Akadémia alebo univerzita vznikla pod vedením jezuitov Spoločnosti Ježišovej. V roku 1660 vydal v Grazi cisár Leopold I. zlatú bulu Košickej univerzity, ktorá jej zabezpečila rovnaké privilégiá, ako mali všetky ostatné univerzity habsburskej monarchie vo Viedni, v Prahe, v Kolíne nad Rýnom, Grazi, Trnave, Olomouci a v ďalších európskych mestách.

Dominantnou fakultou bola v tom čase Teologická fakulta. Okrem nej tvorili súčasť univerzity aj filozofická a právnická fakulta. V roku 1773 univerzita prestala patriť jezuitskému rádu a stala sa štátnou inštitúciou. Stratila samostatnosť a ostala len pobočkou jedinej uhorskej univerzity v Budíne. V roku 1850 sa premenila na Právnickú akadémiu a v tejto podobe pôsobila do roku 1921.

Po skončení 2. svetovej vojny bola postupne v Košiciach zriadená Vysoká škola poľnohospodárska a lesného inžinierstva, pobočka Pedagogickej fakulty Slovenskej univerzity a v roku 1948 pobočka Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. O rok vznikla Vysoká škola veterinárska a neskôr Vysoká škola technická. Univerzita Pavla Jozefa Šafárika vznikla v roku 1959 zlúčením pobočky Lekárskej fakulty UK a Filozofickej fakulty vytvorenej z Filologickej fakulty Vyššej školy pedagogickej v Prešove. Pred desiatimi rokmi sa UPJŠ znovu rozdelila na dva subjekty - Univerzitu P. J. Šafárika v Košiciach a Prešovskú univerzitu v Prešove. Počet košických fakúlt sa zredukoval na tri - lekársku, prírodovedeckú a právnickú. K nim pribudli fakulta verejnej správy a filozofická fakulta.

(pod)  ( 17.augusta 2007 )                        

Maurerova

Košice - Spomienkou na časy komunistické je aj ďalšia z ulíc na Sídlisku Dargovských hrdinou, kde sa pri výbere názvov siahalo práve po komunistoch alebo partizánoch, veliteľoch či miestach, kde sa bojovalo počas druhej svetovej vojny. Maurerova ulica je toho dôkazom.

Július Maurer (1896 - 1961) bol robotník, funkcionár KSČ a verejný činiteľ, dvojnásobný držiteľ Radu republiky. Pracoval ako robotník v železorudných závodoch v Krompachoch, potom v Budapešti a Györi. Od roku 1915 bol členom sociálnej demokracie a jedným z popredných predstaviteľov marxistickej ľavice na Slovensku. Členom KSČ bol od roku 1921, kedy sa stal tajomníkom ÚV KSČ v Spišskej Novej Vsi, neskôr Krajského výboru KSČ v Košiciach. Pre revolučnú činnosť ako organizátor triednych bojov bol perzekvovaný.

V roku 1926 emigroval do Sovietskeho zväzu. Stal sa členom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Pracoval ako robotník v Moskve, potom bol pracovníkom Ľudového komisariátu pre financie. Počas pobytu v zahraničí študoval národohospodárske plánovanie na moskovskej akadémii. Krátko bol vedúci plánovacieho oddelenia v Smolensku, štyri roky zástupca vedúceho československého oddelenia národohospodárskych predmetov na Leninskej škole v Moskve. Bol pracovníkom Ľudového komisariátu priemyslu stavebných hmôt v Smolensku. V rokoch 1944 - 1945 pôsobil ako politický pracovník Sovietskej armády v štábe 4. ukrajinského frontu.

Po návrate do ČSR sa meno Maurera opäť spája s Košicami. Stal sa tajomníkom Oblastného výboru KSČ, predsedom Mestského národného výboru a predsedom Krajského výboru Národného frontu v Košiciach. Bol tiež námestníkom povereníka priemyslu, potom ministra všeobecného strojárstva, ministrom bez kresla a zástupcom ČSR v RVHP. Bol členom ÚV KSČ a poslancom Národného zhromaždenia.

Aktívne pôsobenie v politike bolo ocenené viacerými vyznamenaniami. Radom republiky bol vyznamenaný dvakrát, je držiteľom Radu SNP I. triedy, Radu 25. februára 1948 a viacerých medailí.

(pod)  ( 16.augusta 2007 )                        

Matúškova

Košice - Matúškova ulica v mestskej časti Západ dostala meno po slovenskom štúrovskom básnikovi, spisovateľovi, publicistovi a autorovi textu slovenskej hymny Jankovi Matúškovi (1821 - 1877). Narodil sa v Dolnom Kubíne. Na bratislavskom lýceu sa zoznámil so štúrovcami a stal sa mimoriadnym, neskôr riadnym členom Ústavu reči a literatúry československej.

Keď v roku 1944 suspendovali Ľudovíta Štúra z Katedry reči a literatúry, mladý Matúška na protest odchádza spolu s ďalšími študovať na lýceum do Levoče, kde sa malo vytvoriť centrum mladoslovenského hnutia. Pri tejto príležitosti zložil text hymnickej piesne Nad Tatrou sa blýska, ktorá je dnes hymnou Slovenskej republiky. Študoval teológiu, ale kňazom sa nestal. Odišiel na Oravu a pôsobil tam ako vychovávateľ.

Matúška písal vlastenecky ladené básne a veršované povesti. Keď sa uzákonila spisovná slovenčina, prezentoval sa svojimi lyrickými básňami a baladami v almanachu Nitra. Revolučný meruôsmy rok oživil spoločenskú činnosť Janka Matúšku. Spoločne s inými významnými oravskými mužmi, Samuelom Novákom a Ctiborom Zochom, patrili k popredným predstaviteľom Slovenského povstania na Orave. Neúspešný výsledok zanechal ťažké stopy na jeho zdraví a ovplyvnil celý jeho ďalší život. Pred Maďarmi sa veľký vlastenec musel skrývať v horách. Literárne sa odmlčal. Na následky ťažkej choroby zomrel vo svojom rodisku.

Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. V povesti Svätý zákon propagoval názory Štúra, najmä požiadavku obetovať osobné záujmy národným cieľom. Vo veršovaných historických povestiach Pomsta, Klára Zachová, Hrdosť zdôrazňoval romantickú osudovosť. Napísal balady na motívy ľudovej slovesnosti Kozia skala, Púchovská skala, príležitostnú lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky. V dráme Siroty a prozaických prácach Zhoda liptovská nedosiahol umeleckú úroveň svojej poézie.

Počas jeho života bola vydaná jediná kniha Siroty. Matúškove literárne dielo vydal až po národnom oslobodení Slovákov v Československej republike osobný ctiteľ Jaroslav Vlček pod názvom Janka Matúšku Sobrané spisy básnické. Hymnická pieseň Nad Tatrou sa blýska bola napísaná na nápev ľudovej piesne Kopala studničku, pozerala do nej. Pôvodne mala šesť strof, neskôr bola upravená na štyri.

(pod)  ( 15.augusta 2007 )                        

Matičná

Košice - Matičná ulica sa nachádza v mestskej časti Barca. Jej pomenovanie súvisí s Maticou slovenskou, ktorá je celonárodnou slovenskou kultúrnou ustanovizňou. Úvahy o jej založení sa objavovali od 20. rokov 19. storočia. Konkrétny návrh vzišiel zo slovenského národného zhromaždenia v Martine.

Matica slovenská bola založená po schválení stanov panovníkom. Vznikla v roku 1863 v Martine, kde sídli dodnes. Nadviazala na činnosť Tatrína a jej prvým predsedom sa stal Štefan Moyzes, po jeho smrti Jozef Kozáček. Prvým podpredsedom bol Karol Kuzmány, neskôr Viliam Paulíny-Tóth. Matica bola jedinou slovenskou celonárodnou kultúrnou inštitúciou s povolenými stanovami. Pri absencii politických orgánov predstavovala nielen centrum národného života Slovákov, ale aj reprezentanta a symbol ich národnej svojbytnosti, čo ešte zvýraznila silná maďarizácia.

Po desiatich rokoch pôsobenia mala Matica slovenská 1300 členov, z toho veľa kolektívnych. Jej činnosť bola pestrá. Žila výlučne z darov, financie získala aj z grajciarovej zbierky, na ktorú prispelo asi 10-tisíc jednoduchých ľudí. Tisíc zlatých jej venoval cisár František Jozef I.

Položila základy slovenského múzejníctva, archivníctva a knihovníctva. Vďaka viacerým odborom sa na jej pôde rozvíjal vlastivedný vedecký výskum. Vydávala osvetové a vedecké monografie, kalendáre i prvý slovenský vedecký časopis Letopis Matice slovenskej. K činnosti podnecovala ochotnícke divadelné a spevácke súbory. Počas jej pôsobenia výrazne stúpol kultúrny život na Slovensku, ako aj pocit národnej spolupatričnosti a hrdosti.

Matica prekážala maďarským politickým silám, osočovali ju z panslavizmu, jej činnosť bola protivlastenecká, protištátna a 6. spríla 1875 ju zatvorili. Jej majetok zhabali. Obnovili ju až 1. januára 1919 po vzniku Česko-Slovenska na základe rozhodnutia ministra pre správu Slovenska Vavra Šrobára. Je konzervačnou i depozitnou knižnicou, prednostne uchováva slovenské dokumenty a dokumenty týkajúce sa Slovenska. Spravuje a ochraňuje historický knižný fond, je národným pracoviskom pre oblasť reštaurovania, konzervovania, ochranného kopírovania a digitalizácie knižných dokumentov, spravuje súborný katalóg monografií knižníc a koordinuje jeho tvorbu. Od roku 1990 je predsedom Matice slovenskej Jozef Markuš.

(pod)  ( 14.augusta 2007 )                        

Mäsiarska

K historickým uliciam mesta patrí aj Mäsiarska ulica v Starom Meste. Je ďalšou, kotrá bola pomenovaná po remeslách. Mäsiarstvo ako samostatné remeslo sa odčlenilo od poľnohospodárstva vo včasnom stredoveku. Jeden z najstarších cechov mäsiarstva vznikol v roku 1452 práve v Košiciach. V Prešove až v roku 1517, Bardejove 1561, Levoči 1573 a v Humennom až v roku 1630.

Cechový štatút určoval práva i povinnosti, ktorých porušenie ich mohlo stáť aj zrušenie výseku. Napríklad za predaj skazeného alebo zlého mäsa, za predaj mäsa staršieho ako sedem dní, za kúpu kradnutého dobytka. Kto predal nekvalitné mäso, musel vrátiť peniaze, zaplatiť pokutu odovzdať všetko mäso a podriadiť sa vylúčeniu z cechu. Štatút určoval okrem iného aj dni a hodiny predaja a zakazoval sekať počas dní pôstu.

Až do 16. storočia bola cena každého kusa mäsa rovnaká, nevážili ho a sekali odhadom.

Mäsiarske cechy patrili v prostredí uhorských miest a mestečiek zvyčajne medzi najstaršie, početné a vážené remeselnícke cechy. Zabezpečovali pokrývanie jednej zo základných potrieb obyvateľstva - výrobu potravín.

Na Mäsiarskej ulici bývali košickí mäsiari a predávalo sa tam mäso. Dobytok a ošípané sa porážali na jatkách na dnešnej Moyzesovej ulici. Boli to vážení občania mesta.

Tak ako ostatné cechy, aj mäsiarsky mal povinnosť strážiť jednu z mestských bášt. Vnútorný okruh mestských hradieb bol v 15. storočí opevnený deviatimi baštami. Boli pomenované podľa cechu, ktorý bol zodpovedný za ich obranu. Svoju baštu mali garbiar, zámočníci, debnári, mäsiari, kolesári, hrnčiari, povrazníci, obuvníci a kováči.

Okrem výrobno-organizačných povinností plnili košické cechy rozličné náboženské, spoločenské, sociálne a obranné povinnosti. Keď niektorý člen cechu zomrel, poskytli jeho vdove výpomoc a podporu, starali sa o pohreb zosnulého a pod.

Na Mäsiarskej ulici predávali svoje mäsiarske a údenárske výrobky remeselníci z celých Košíc. Za kvalitu svojho tovaru ručili vlastným menom. Museli byť organizovaní v cechu. Svojimi výrobkami zásobovali celé mesto. Strata dôvery zákazníka znamenala koniec obchodovania. Každý obchodník musel dodržiavať prísne pravidlá predaja.

(pod)  ( 13.augusta 2007 )                        

Masarykova

Košice - Masarykova ulica v mestskej časti Staré mesto nesie meno prvého prezidenta slobodného Československa. Tomáš Garrigue Masaryk (1850 - 1937) sa narodil v Hodoníne. Na štúdium do Viedne sa dostal vďaka cirkvi a svojmu talentu. V štúdiách pokračoval v Lipsku. V mladosti sa venoval vede - filozofii, histórii a politike. Jeho politické postoje dlhý čas smerovali k federalizácii krajiny a upevneniu postavenia Čiech v rámci Rakúsko-Uhorska a nie k rozbitiu monarchie.

V roku 1891 sa stal poslancom ríšskej rady a redaktorom časopisu Naša doba. Na Slovensku ovplyvnil cez svojich študentov časopis Hlas. V roku 1914 opustil domovinu a vybral sa do sveta robiť revolúciu a bojovať na strane tých, ktorým dôveroval, teda Dohody. O rok neskôr začína československú akciu. V zahraničí bojuje za vznik nového štátu. V Paríži založil Národnú radu Československa a stal sa jej predsedom. V roku 1918 nástupnícke štáty dostávajú legitímnu podobu v mierových zmluvách z Paríža a najmä zmluvou z Trianonu z roku 1920. Prvým prezidentom Československa sa stáva práve Masaryk. Parlament ho zvolil ešte trikrát. Pre vysoký vek sa funkcie vzdáva v roku 1935. Jeho nástupcom bol jeho žiak Edvard Beneš.

Spočiatku sa venoval najmä organizácii vedeckého života v oblasti filozofie, sociológie a politiky, nadväzujúc na západnú filozofiu. V Prahe sa zapojil do českého politického života a začal študovať českú problematiku. Jeho populárne prednášky na univerzite mu získali veľa mladých stúpencov, okrem iných aj Slovákov študujúcich v Prahe. Vavro Šrobár a Milan Rastislav Štefánik boli združení v spolku Detvan a Masaryk ich primäl k vydávaniu časopisu Hlas (odtiaľ názov hlasisti) a venovaniu sa materiálno-duchovnému pozdvihnutiu Slovákov.

Na začiatku svojej politickej dráhy Masaryk ešte obhajoval zachovanie Rakúska a chcel, aby sa reformovalo na štát rešpektujúci všetky svoje národy. Po vypuknutí prvej svetovej vojny roku 1914 spracoval prvú predstvu o Česko-Slovenskom štáte, ktorá bola určená R. W. Setonovi-Watsonovi. Ten ju spracoval do podoby memoranda pre britskú vládu. Keďže pochyboval o životaschopnosti Rakúska-Uhorska, emigroval v decembri do západnej Európy (Taliansko, Švajčiarsko, Paríž, Londýn). Nadviazal styk so zahraničnými priateľmi Čechov a Slovákov a postavil sa do čela odboja za rozbitie Rakúsko-Uhorska a vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Išlo o to presvedčiť štáty Dohody, že treba Rakúsko-Uhorsko zrušiť.

(pod)  ( 11.augusta 2007 )                        

Maršala Koneva

Košice - Maršal Konev je ďalší z galérie vojnových hrdinov, ktorí sa objavujú v názvoch ulíc na Sídlisku dargovských hrdinov. S jeho menom sa spája Karpatsko-duklianska operácia. Bola jednou z významných epizód druhej svetovej vojny a mnohí ju charakterizujú ako "vstupnú bránu, ktorou k nám vstupovala sloboda". Bol veliteľom 1. ukrajinského frontu, ktorého vojská sa rozhodujúcou mierou podieľali na porážke nemeckých vojsk.

Ivan Stepanovič Konev (1897 - 1971) sa do armády dostal v roku 1916 počas prvej svetovej vojny. Absolvoval poddôstojnícku školu a v roku 1918 sa dostal na juhozápadný front. Počas Občianskej vojny bol komisárom obrneného vlaku, neskôr brigády najmä v bojoch na východe Ruska a aj proti japonskej intervencii. Ukončil dôstojnícky kurz a niekoľko rokov velil streleckej divízii. Potom ukončil štúdium na Vojenskej akadémii.

Na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny velil 19. armáde Západného frontu. V roku 1941 utrpeli jeho jednotky sériu ťažkých porážok od postupujúcich nemeckých vojsk. Hrozil mu vojenský súd a trest smrti. Stalinovi to vyhovoril generál Žukov a vyžiadal si ho za svojho zástupcu. Konev viedol smelé protiútoky, ktoré zahnali Nemcov pred Moskvou. Za tieto úspechy bol vyznamenaný.

Neskôr velil Severno-západnému frontu v bojoch pri Stalingrade. Bitky pri Kursku sa zúčastnil ako veliteľ Stepného frontu. Jeho jednotky najprv upevnili sovietsku obranu a neskôr viedli protiútoky v záverečnej fáze bitky. Oslobodili Belgorod, Charkov a prekročili Dneper. Neskôr velil 2. ukrajinskému frontu počas Korsuň-ševčenkovskej operácie, kedy mu bol udelený titul Maršal Sovietskeho zväzu. Nasledovali ďalšie úspešné bitky a v máji 1944 bol poverený vedením 1. ukrajinského frontu, za čo si vyslúžil titul Hrdina Sovietskeho zväzu spolu so Zlatou hviezdou a Leninovým radom.

Jeho vojská sa zúčastnili bitky o Berlín, ako aj Pražskej operácie, za čo mu postavili v Prahe pamätník. Počas vojny sa pohyboval v prvej línii. Dokázal vynikajúcim spôsobom maskovať svoje prípravy, vďaka čomu svojich nepriateľov neraz zaskočil nečakaným manévrom.

V povojnovom období velil Strednej skupine armád, bol veliteľom pozemných vojsk, po Stalinovej smrti sa stal 1. námestníkom ministra obrany a hlavným veliteľom spoločných vojsk Varšavskej zmluvy. Po smrti ho pochovali pod kremeľskou stenou.

(pod)  ( 10.augusta 2007 )                        

Markušova

Košice - Pôvod názvu Markušovej ulice v mestskej časti Západ sa neviaže k Matici slovenskej a jej predsedovi, ale k druhej svetovej vojne a protifašistickému odboju. Niektoré ulice nesú mená ľudí, ktorí sa stali jej obeťami. Slovenský historik a publicista Alexander Markuš (1913 - 1945) bol jedným z nich.

Začiatkom februára 1945 fašistická vláda v Bratislave odovzdala gestapu všetkých politických väzňov na prevezenie do koncentračných táborov v Nemecku. Dňa 19. februára 1945 pri transporte väzňov z Bratislavy do Mauthausenu zahynuli neďaleko Melku v Rakúsku za náletu amerických lietadiel protifašistickí bojovníci. O život ich prišlo celkom 60. Medzi nimi boli Karol Černocký, Ján Osoha, Ladislav Lečko, Alexander Guderna, Ladislav Sára, Štefan Szabó a ďalší. Po niektorých z nich sú pomenované ulice Západu, niektoré už premenovali.

Spomínaným udalostiam predchádzalo prevzatie väznice Krajského súdu v Bratislave príslušníkmi Einsatzkommanda na základe rozkazu dr. Witisku. Povolenie na zabranie časti väznice pre potreby nemeckej bezpečnostnej polície dal minister pravosúdia slovenskej vlády Štefan Tiso. Fašisti tam premiestnili väzňov z Leopoldova a Nitry. Priamo v Bratislave sa do rúk fašistických katov dostalo 47 politických väzňov. Dňa 19. februára odišiel z Bratislavy transport politických väzňov do koncentračného tábora Mauthausen. Celkove v piatich nákladných autách fašisti transportovali 250 väzňov. Pri rakúskom meste Melk transport napadli anglo-americké lietadlá, ktoré zaútočili v štyroch vlnách. Esesáci z áut povyskakovali, no väzňom zakázali pod trestom smrti autá opustiť.

Počas náletu alebo na jeho následky zahynulo 25 významných príslušníkov odboja. Ďalších 45 väzňov bolo ťažko ranených a 6 týmto zraneniam podľahlo. Veliteľ transportu SS - sturmbannführer Hammer zakázal raneným poskytnúť lekársku pomoc. Všetkých ranených potom nahádzali do jedného baraku, ale neposkytli im ani vodu, ani potraviny, preto svojim zraneniam podľahli. Transport zostávajúcich zo 180 väzňov prišiel do Mauthausenu 20. februára. V tábore fašisti oddelili 20 väzňov a hneď ich povraždili. Ostatných zadelili do pracovného útvaru, ktorý pracoval v neďalekom Anstettene. Celkove v Mauthausene z tohto transportu zahynulo ďalších 80 väzňov.

(pod)  ( 9.augusta 2007 )                        

Mánesova

Košice - Český maliar a ilustrátor Josef Mánes (1820-1871) dominuje v názve ulice v mestskej časti Sever. Jeho otcom bol maliar Antonín, profesor krajinomaľby na pražskej maliarskej Akadémii. Strýko Václav bol na tejto škole riaditeľom.

Josef Mánes je považovaný za zakladajúcu osobnosť českého výtvarníctva a najväčšieho majstra českej maľby a krajinárstva. Na Akadémii študoval od svojich pätnástich rokov, neskôr v Mníchove, Drážďanoch, Poľsku a Sliezku. Intímny vzťah nadviazal so slúžkou, ktorá pracovala u Mánesovcov v Prahe. Mal s ňou dcéru Josefu. Nikdy ju neuznal a nezabránil tomu, aby ich sestra vyhnala z domu. Po tejto afére odišiel Josef na zámok k priateľovi neďaleko Prostějova. Práve tam vznikli niektoré z jeho vrcholných diel.

Ďalšou úspešnou etapou jeho života bolo obdobie, kedy dostal mimoriadnu zákazku na vytvorenie medailónu na staromestskom orloji. Po roku 1866 sa začal prudko zhoršovať jeho zdravotný stav. Postavám na obrazoch začal prikresľovať vlčie pazúry a priateľom začal písať listy plné gramatických chýb a nezmyselných slovných spojení.

Duševné a fyzické problémy spôsobovala progresívna paralýza, čiže postupné odumieranie mozgových buniek po infekcii sifilídou. Po dvoch rokoch na túto chorobu zomrel vo veku 51 rokov.

Mánes sa vo svojej tvorbe inšpiroval životom dedinského ľudu, ktorý pre neho predstavoval ideál čistoty a ľudskosti. Jeho najznámejším dielom je kalendárna doska zobrazujúca 12 mesiacov z roku 1865 na orloji. Originál je uložený v pražskom múzeu.

Bol predstaviteľom Umeleckej besedy, navrhol kroj a zástavy pre pražský Sokol a mnoho speváckych a čitateľských vlasteneckých spolkov. Za pozornosť stoja ilustrácie k Rukopisom a jeho najslávnejší portrét Josefína. Mánesoví súčasníci prijali jeho dielo s nepochopením. Pre české maliarstvo je nedoceniteľný. Zasiahol do všetkých oblastí maliarstva od nástennej maľby až po knižné ilustrácie. Ťažisko Mánesovho umeleckého odkazu spožíva v kresbách, v ktorých vytvoril nový český svet predstáv.

(pod)  ( 8.augusta 2007 )                        

Magdalénska

Košice - V mestskej časti Sever sa nachádza Magdalénska ulica. Je v blízkosti kostola na kopci Kalvária. Táto sakrálna stavba je dielom staviteľa Nikodéma Litzkého. Stavať sa začala v roku 1742 a ukončená bola až po šestnástich rokoch. Jezuitom slúžila len 15 rokov. Kostol mal dve podlažia, čo bolo netypické. Jezuitský rád bol rozpustený a chrám si prisvojilo vojsko, ktoré si v ňom zriadilo muničný sklad. Po napoleonských vojnách kostol získala katolícka cirkev, ktorá ho zrekonštruovala a nanovo vysvätila. Predávali sa v ňom odpustky.

Na ceste je postavených 14 kaplniek krížovej cesty. Ďalšie dve boli postavené na počesť Panny Márie. Pri otvorenej kaplnke sa nachádzajú súsošia Krista so ženou pri studni, Krista s Máriou Magdalénou a ďalšie.

Aj tam možno hľadať pôvod názvu Magdalénskej ulice. Mária Magdaléna (Magdalská, z Magdaly) je biblická svätica, ktorú po Panne Márii spomínajú evanjeliá najviac. Patrila medzi ženy, ktoré sprevádzali Krista, podľa možností mu slúžili, stáli pod jeho krížom a boli prvými svedkami jeho vzkriesenia.

Žiadna žena z biblických postáv nebola natoľko pošpinená ľudskou domýšľavosťou ako práve ona. Cirkev z nej urobila neviestku, ktorá sa vďaka Ježišovmu vplyvu obrátila. Pravda je niekde inde. Podľa knihy Mária Magdaléna to bola krásna a inteligentná žena, bohatá a vážená občianka, ktorá sa stretávala s najvýznamnejšími ľuďmi. Zanechala svoj pohodlný život, vyhľadala Ježiša a stala sa jednou z jeho najvernejších služobníčok. Známa pasáž z biblie, kde ju apoštoli označili ako hriešnicu, mohla skôr znamenať jej prázdny bohatý pohodlný život bez viery.

Západná kresťanská tradícia stotožňovala Máriu Magdalskú s hriešnicou, ktorá Ježišovi umývala nohy slzami a utierala ich vlasmi. Kristus jej odpustil hriechy, lebo preukázala veľkú lásku. Niektorí pokladali nepomenovanú hriešnicu z Lukášovho evanjelia, Máriu Magdalénu a Máriu z Betánie za jednu osobu. Novší západní biblisti sa prikláňajú k mienke východných cirkevných otcov, že tri ženy sú celkom odlišné osoby.

Mária Magdalská sa pravidelne zdržiavala v skupine žien, ktoré pomáhali Ježišovi. Aj keď sa jeho najbližší učeníci rozutekali, ony stáli pri ňom. Tak to bolo aj pri jeho ukrižovaní.

(pod)  ( 7.augusta 2007 )                        

Lupkovská

Košice - Lupkovská ulica v mestskej časti Dargovských hrdinov spadá do kategórie ulíc, ktoré dostali meno buď podľa osobností, ktoré sa zaslúžili o oslobodenie Československa alebo miest, kde sa viedli krvavé boje. Lupkov nebol žiaden vojenský veliteľ ani partizán, ale je to priesmyk, ktorý sa nachádza na predhorí Karpát. Toto strategické miesto malo dôležitý význam pri postupe Červenej armády na slovenské územie počas oslobodzovacích bojov.

Otvorenie karpatských priesmykov malo umožniť rýchly postup Červenej armády cez Slovensko. Karpatsko-duklianska operácia bola útočná operácia sovietskych a česko-slovenských vojsk na severovýchodnom Slovensku na jeseň 1944, ktorá mala spojiť povstalecké sily SNP so sovietskymi armádami. V lete roku 1944 už Červená armáda oslobodzovala juhovýchodnú a strednú Európu. Hlavný vojenský plán, s ktorým počítalo vojenské ústredie a organizátori Slovenského národného povstania predpokladali, že dve východoslovenské divízie, držiace okolo 100 km frontu medzi nemeckými jednotkami v oblastiach severovýchodného Slovenska, otvoria Karpatské priesmyky a zápoľná armáda sústredená na strednom Slovensku bude toto územie v spolupráci s partizánskymi oddielmi brániť až do príchodu Sovietskej armády.

Povstanie vypuklo predčasne, keď ani jedna zo strán nebola na ozbrojený boj dôsledne pripravená. Začiatkom septembra 1944 sa ľavé krídlo vojsk 1. ukrajinského frontu, ktoré tvorila 38. armáda generálplukovníka K. Moskalenka a pravé krídlo 4. ukrajinského frontu, ktorý tvorila 1. gardová armáda generálplukovníka A. Grečka, nachádzali v predhorí Karpát. Zhruba v oblasti na severovýchod od čiary Krosno - Sanok.

Karpaty sa vkliňovali do územia oslobodeného sovietskymi armádami ako najpevnejšia časť nemeckej obrany. Samotné sovietske velenie neplánovalo sprvu tieto hornaté oblasti prácne dobýjať, ale spoliehalo sa na to, že ich Nemci sami opustia, ak sovietske jednotky preniknú rovinami Poľska a Maďarska ďalej na západ. Do útoku boli postupne nasadzované aj ostatné sily 4. ukrajinského frontu, ktoré začali východokarpatskú operáciu, ktorej cieľom bolo oslobodiť celú oblasť Východných Karpát. 20. septembra 1944 1. gardová armáda prekročila hlavný karpatský hrebeň, vytlačila jednotky nemeckej 96. divízie a cez Lupkovský priesmyk vstúpila na česko-slovenské územie.

(pod)  ( 6.augusta 2007 )                        

Ludvikov dvor

Košice - Ludvíkov dvor je súčasťou mestskej časti Šaca. Leží mimo nej a vyzerá ako samostatná obec, ale ňou nikdy nebola. Nemala richtára ani starostu. Bol to majer, ktorý sa začal osídľovať na spôsob dediny až po druhej svetovej vojne.

Z historických prameňov sa dozvedáme, že vznikol v 18. storočí a patril grófskemu rodu Semseyovcov, ktorým patril kaštieľ v Šaci. Vlastnil obrovské pozemky, kde sa choval dobytok a pestovali poľnohospodárske plodiny. V rokoch 1710 - 1711 epidémii cholery podľahlo takmer celé obyvateľstvo Buzinky a v Šaci prežil len malý počet poddaných. Majer vznikol pravdepodobne v tomto období. Prvá písomná zmienka o Ludvíkovom dvore je až z roku 1826, kedy tam bývalo iba 7 ľudí. O dva roky neskôr ich bolo 23 a v roku 1840 tam žilo 49 obyvateľov. Ešte v roku 1843 sa toto územie spomína ako "majer za kopcom", o štyri roky už ako "praedio Lajosháza", čiže majer Ludvíkov dvor. Na veľkom majeri sa produkovalo hlavne mlieko. Chovali sa tam kravy, ovce a ošípané, pestovala sa najmä pšenica a repa.

Gróf Semsey najprv majer prenajal statkárovi Hičovi, kedy sa výraznejšie osídlil a pred začiatkom druhej svetovej vojny ho predal židovskému advokátovi Fridmanovi. Vyrábalo sa tam kóšer mlieko, ktoré sa rozvážalo do košických židovských rodín. Zvieratá sa porážali len pre vlastnú potrebu obyvateľov, ostatné sa predávali na bitúnok v Košiciach. Na kóšer mäso sa chovali aj husi a kačky. Obyvatelia Ludvíkovho dvora mohli pásť kravy na Fridmanových pozemkoch a dostávali zadarmo aj obilie na kŕmenie. Ostatní dávali dva litre mlieka denne zadarmo.

Začiatkom 40. rokov minulého storočia Maďari z Krajinského fondu výchovy a ochrany rodiny začali na Ludvíkovom dvore stavať domy pre sociálne slabšie rodiny. Bývali v nich maďarskí vojnoví veteráni a invalidi. Po vojne boli domy pridelené tamojším obyvateľom a ich prestavbou vznikla jediná trvalo osídlená ulica Ludvíkovho dvora. Tak je to aj v súčasnosti. Zvyšok pozemkov sa rozparceloval na záhrady.

(pod)  ( 4.augusta 2007 )                        

Ludmanská

Košice - Pôvod názvu Ludmanskej ulice v mestskej časti Juh netreba hľadať v žiadnej z osobností. Keď načrieme do histórie mesta, tak sa dozvieme, prečo sa táto ulica volá práve takto. Za mestským opevnením vznikali predmestia, tzv. huštáky, ktoré boli prirodzeným dôsledkom regionálneho vývinu v čase ranného kapitalizmu.

Košický chotár bol v minulosti väčší ako bratislavský. Meral vyše 16-tisíc katastrálnych holdov. Patrili do neho aj mestské lesy a 18 obcí, ktoré podliehali šiestim správnym obvodom lesnej správy mesta a mali takmer 30 uhorských jutár.

Aj samotné mesto Košice, podľa počtu zdanených domov z roku 1480, bolo dosť rozsiahle. V múroch malo vyše 500 domov. Richtárska Ves, Špitálska a Čermeľ s okolím o niečo viac. K nim sa nerátali mestské, cirkevné a kráľovské budovy, ktoré nepodliehali dani. Najrozsiahlejšia spoza tzv. huštáckych, čiže predmestských ulíc, patriacich k mestu, bola práve Ludmanova Ves. V 16. storočí mala až 65 daňových poplatníkov.

Na juhozápadnom predmestí bola Bednárska Ves, na západnom (terajšej Alžbetinej) bola Cesnakova Ves, v jej susedstve Richtárska a vedľa Tehelná Ves. Na severnom predmestí v povodí potoka Čermeľ - dnešná Komenského - bola osada Čermeľ. Patrila k nej aj ulica sv. Ladislava, rozprestierajúca sa za hradbami a volala sa podľa kostola, ktorý na nej stál medzi mestským múrom a mlynským jarkom. Bol tam aj dom plebánov. Postupne splývali chotáre a obyvatelia osád s mestom, pričom mali ďalej svojich richtárov, ktorých v meste volali huštácki richtári. Huštácke ulice, patriace k mestu, si zachovali osobitné sídelné a chotárne tradície.

Ludmanova Ves sa nachádzala na juhovýchodnom predmestí v miestach terajšej ulice Slovenskej jednoty a Palárikovej. V rokoch 1398 a 1402 sa uvádza ako villa Ludmani, v roku 1510 ako Ludmansdörfel. Ešte v roku 1760 si zachovala najviac domových parciel (49) s najväčším rozsahom pôdy spomedzi huštáckych ulíc. Začiatkom 16. storočia mala Ludmanova Ves 65 daňovníkov, v čom boli aj majere popredných mešťanov.

(pod)  ( 3.augusta 2007 )                        

Lomonosovova

Košice - Lomonosovova ulica v mestskej časti Juh pripomína osobnosť, ktorá svojimi objavmi obohatila takmer všetky oblasti ľudského poznania. Michail Vasilievič Lomonosov (1711 - 1765) bol ruský prírodovedec, filozof, chemik, spisovateľ a maliar. Zaslúžil sa aj o založenie univerzity v Moskve v roku 1775, ktorá má dodnes zvučné meno. Patrí medzi zakladateľov ruského spisovného jazyka.

Svetový význam dosiahol najmä v oblasti prírodných vied a považuje sa za zakladateľa fyzikálnej chémie, ktorú ako prvý prednášal na moskovskej univerzite. V Rusku založil prvé chemické laboratórium, brusiarne skla a iné podniky.

Narodil sa v dedinke Mišaninskaja pri Cholmogore na severe Ruska. Bol veľmi nadaný a latinsky sa naučil čítaním Biblie. Túžba po poznaní ho priviedla údajne pešo do Moskvy. Odtiaľ putoval na ďalšie štúdium do Petrohradu, odkiaľ bol vyslaný do nemeckého Marburgu a Freiburgu. Po návrate založil Akadémiu vied.

Veľkým prínosom Lomonosovova pre svetovú vedu bol jeho objav zachovania hmoty a zákony zachovania pohybu ako všeobecne platných prírodných zákonov. Svojimi formuláciami predišiel o pol storočia francúzskeho chemika Antoina Lavoisiera, ktorému sa pripisuje zákon zachovania hmoty a energie.

Objavil atmosféru Venuše, vytvoril novú teóriu o teple. Nezávisle od Benjamína Franklina a Prokopa Diviša zostrojil bleskozvod, je konštruktérom horizontoskopu, skonštruoval anometer a refraktometer.

Lomonosov napísal viaceré filologické diela, najmä Ruskú gramatiku, ktorá sa stala základom vedeckého bádania v oblasti ruského jazyka. V súvislosti s riešením vedeckých problémov vylučoval akékoľvek božské zasahovanie do prírodných procesov. Kritizoval náboženské obrady a sviatky i cirkevné kruhy. Cirkev veľmi usilovala o to, aby sa zodpovedal najvyššiemu synodu pravoslávnej cirkvi. Lomonosov bol najvýznamnejšou postavou ruskej vedy.

(pod)  ( 2.augusta 2007 )                        

Löfflerova

Košice - Významný košický sochár Vojtech Löffler vytvoril diela, ktoré pripomínajú túto osobnosť už niekoľko rokov. Monumenty ako je napríklad Pamätník neznámeho protifašistického bojovníka na Námestí osloboditeľov alebo Pamätník protifašistickým bojovníkom zavraždeným pri tuneli v Ťahanovciach sú len zlomkom z jeho bohatej tvorby. Je tiež autorom pomníkov a pamätníkov na Dukle, Dargove, v Margecanoch, Rožňave, Dobšinej a Plešivci.

Mestu zanechal so svojou manželkou Klárou ako dar svoju zbierku, predstavujúcu viac ako 2000 exponátov, ktoré sú stálou expozíciou Múzea Vojtecha Löfflera na Alžbetinej ulici. Nachádza sa v jeho dome s ateliérom, ktorý je súčasťou daru.

Košického rodáka nepripomína len múzeum, jeho diela a bohatá súkromná zbierka umeleckých diel iných autorov, ale aj Löfflerova ulica, nesúca meno sochárskeho majstra, ktorá sa nachádza v Starom Meste. Predtým sa volala Kukoreliho.

Vojtech Löffler (1906 - 1990) začal súkromné štúdium sochárstva v Prahe a pokračoval v Budapešti a Paríži. Prvý raz samostatne vystavoval svoje práce vo Východoslovenskom múzeu v roku 1937. Rozvoj umelcovho talentu výrazne ovplyvnili zahraničné študijné cesty. Pôsobil v mnohých sochárskych ateliéroch v Taliansku, Francúzsku, Anglicku, Grécku a Egypte, kde zbieral skúsenosti. V Sovietskom zväze nepôsobil v rokoch 1945-1947 ako sochár, ako sa prezentovalo, ale tam bol na nútených prácach v tábore. Rok žil a tvoril v Kanade a USA, kde usporiadal mnoho výstav.

Podporoval mladých začínajúcich autorov, ktorým poskytoval nielen rady, ale aj ateliér a často od nich diela kupoval, aby im finančne pomohol. Okrem časti svojej tvorby venoval majster mestu aj zbierku ľudovej keramiky a hrnčiarstva. Vzácna je aj ojedinelá zbierka autoportrétov výtvarných umelcov, v ktorej dominujú predstavitelia známej Košickej výtvarnej školy, zväčša osobní priatelia Vojtecha Löfflera.

V jeho dielach dominuje žena v motívoch materstva a lásky. Najmä ženský akt sa prelína celým jeho dielom. Druhým okruhom je portrét. Známy sa stal predovšetkým vďaka svojim sociálne - expresionistickým dielam. Jeho majstrovstvo sa odzrkadľuje aj v miniatúrnych kompozíciach, často vytvorených zo vzácnych materiálov ako slonová kosť, jantár, koral alebo striebro. Tieto materiály využíval aj vo svojráznom vytváraní šperkov.

(pod)  ( 1.augusta 2007 )                        

Lichardova

Košice - Lichardova ulica v mestskej časti Juh bola pomenovaná po prvom profesionálnom novinárovi Danielovi Gabrielovi Lichardovi (1812 - 1882). Bol tiež spisovateľ a jeden zo zakladateľov slovenskej odbornej terminológie. Narodil sa v rodine evanjelického farára v Slovenskej Ľupči. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, na lýceu v Kežmarku a Bratislave. Stal sa spoluzakladateľom a aktívnym členom Literárnej jednoty pri Ústave reči a literatúry československej na evanjelickom lýceu, z ktorej vzniklo pod vedením Ľudovíta Štúra významné národné hnutie.

V štúdiu pokračoval na teologickej fakulte vo Viedni, ale kňazskému povolaniu sa venoval len krátko. Viac ho lákalo novinárstvo, ekonomika, prírodné vedy a ich popularizácia. Lichard bol istý čas aj profesorom na lýceu v Banskej Štiavnici, kde vyučoval matematiku a fyziku. Potom sa už venoval iba novinárskej tvorbe. Svoje príspevky uverejňoval v slovenskej i zahraničnej tlači. Rozsah jeho publicistickej činnosti je úctyhodný. Iba počet článkov sa odhaduje na viac ako 5-tisíc.

Bol všestranným ľudovýchovným a organizátorským pracovníkom. Stal sa významným popularizátorom vedeckých poznatkov, priekopníkom spisovnej slovenčiny, tvorcom a propagátorom slovenskej odbornej terminológie. Vydával ľudovýchovnú a popularizačnovedeckú literatúru, brožúry, kalendáre, časopisy a noviny. Propagoval družstevné hnutie, bol zakladateľom pomocných pokladníc, sporiteľní, obilných skladov a spolkov. Hlásal a propagoval technický pokrok. Zaslúžil sa o založenie slovenskej lesníckej školy v Liptovskom Hrádku. V roku 1847 vydal prvý ročník kalendára Domová pokladnica, potom nasledovali Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, kalendár Čašník, Slovenský kalendár a Matičný kalendár.

Lichard bol prvý Slovák, ktorý napísal učebnicu taliančiny. Dlhé roky sa používala jeho príručka matematiky na stredných školách horného Uhorska. Jeho najobsiahlejšou prácou je dvojdielna Slovenská obrázková čítanka hospodárska. Veľkým pomocníkom roľníkom boli jeho brožúry Poučenie o cholere, Naše nové peníze, Rozhovory o Matici slovenskej, Malý gazda, Malá gazdiná a Malý účtovník.

Po revolúcii vydával politické noviny Slovenskí pozorňík s prílohou Žitva. Bol redaktorom viedenských Slovenských novín a vydával najvýznamnejšie slovenské hospodárske noviny minulého storočia Obzor. Slovenský jazyk obohatil o novotvary ako rušeň, škripec, náradie, tekutina a ďalšie.

(pod)  (31.júla 2007 )                        

Lidické námestie

Košice - Lidické námestie na Sídlisku Dargovských hrdinov je hroznou spomienkou na udalosti, ktoré sa stali počas druhej svetovej vojny. Obyvateľom Lidíc v Stredočeskom kraji sa nemeckí nacisti pomstili za atentát na Heydricha. Keď na následky zranení zomrel, rozhodli sa k neslýchanej zastrašovacej akcii - zrovnať obec so zemou a jej obyvateľov zlikvidovať.

Večer 9. júna boli Lidice obkľúčené jednotkami SS a nemeckej polície a nikto ich nesmel opustiť. Mužov začali vyvádzať z domov, ženy a deti začali odvážať do Kladna. Pripravená bola popravčia čata, ktorá mala mužov vystrieľať. Svoju úlohu splnili. Na mieste ich zastrelili celkom 173. Najstarší mal 84 a najmladší iba 14 rokov. Všetky domy, školu, kostol a faru poliali benzínom a podpálili.

V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch boli zvyšky vypálených budov vyhodené do vzduchu, zničený bol cintorín, vyrúbané stromy, sutinami zaviezli rybník a na niekoľkých miestach posunuli aj koryto potoka, aby nič nezostlo na svojom mieste. Z Lidíc sa malo stať pole a meno obce malo zmiznúť z máp.

Na strelnici v Prahe-Kobylisách bolo 26. júna 1942 popravených ďalších 26 lidických obyvateľov, ktorí neboli v osudnú noc doma. Boli medzi nimi ženy i deti. V Kladne lidické deti skúmali, či sú z rasového hľadiska vhodné k prevýchove. Z 98 detí 81 previezli do vyhladzovacieho tábora, kde ich usmrtili plynom. Ženy, ktorých bolo 184, previezli do koncentračného tábora. Po vojne sa podarilo 17 detí vypátrať a vrátiť príbuzným. O život prišlo vtedy celkom 340 obyvateľov Lidíc - 192 mužov, 60 žien a 88 detí.

Zločinné vyhladenie Lidíc pobúrilo celý svet. Mestá a obce v Mexiku, Brazílii, USA, Austrálii sa na protest premenovávali na Lidice, menom Lidice krstili práve narodené deti, britskí baníci založili hnutie Lidice budú žiť a zorganizovali zbierku na obnovu obce.

Ihneď po oslobodení bolo miesto lidickej tragédie provizorne upravené a v deň tretieho výročia prisľúbila československá vláda Lidice obnoviť a vybudovať. Na konci 40. a začiatkom 50. rokov severozápadne od bývalej obce vyrástli nové Lidice, vrátane 150 rodinných domov. Územie pôvodných bolo vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. Je tam múzeum pripominajúce lidickú tragédiu. Bronzové súsošie 82 zavraždených detí je smutnou výpoveďou zverstiev, ktoré spôsobili obyvateľom Lidíc nacisti.

(pod)  (30.júla 2007 )                        

Lackova

Košice - Svojmu rodákovi venovali obyvatelia Krásnej jednu z ulíc. Lackovú ulicu pomenovali po profesorovi Michalovi Lackovi (1920 - 1982). Tamojší farár Michal Adam presvedčil rodičov, aby dali talentovaného chlapca študovať. Zmaturoval na Reálnom štátnom gymnáziu v Košiciach. Ako 18-ročný vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, najprísnejšej mužskej rehole. Predstavení ho poslali študovať filozofiu do Záhrebu v Chorvátsku. Po návrate na Slovensko vyučoval na gymnáziu a viedol jezuitský dorast v Ružomberku.

V roku 1945 odišiel na teologické štúdia do Prahy. Aj keď bol rímskokatolík, vysviacku prijal ako gréckokatolík. Potom odišiel do Ríma na Filozofickú fakultu Štátnej univerzity La Sapienza, kde študoval odbor dejín a získal doktorát. O dva roky na to získal doktorát z teológie na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme, kde študoval aj staroslovienčinu, gréčtinu, hebrejčinu ako aj latinčinu. Nemohol sa vrátiť do vlasti, preto zostal v Ríme. Bol profesorom na Pápežskom východnom inštitúte a na Gregorovej univerzite, kde prednášal cirkevné dejiny.

Lacko vydal množstvo vedeckých prác, prispieval do časopisov. Jeho kniha Sv. Cyril a Metod bola vydaná vo viacerých jazykoch. Základným vedeckým dielom dejín Veľkej Moravy je jeho dizertačná práca Pápeži a Veľká Morava vo svetle dokumentov pápežskej kúrie. Pre výskum dejín slovenských gréckokatolíckych veriacich má základný význam jeho práca Užhorodská únia karpatských Ruténov s katolíckou Cirkvou. K nim napísal desiatky štúdii. Bol redaktorom viacerých slovenských novín a časopisov v zahraničí a pravidelným prispievateľom Vatikánskeho rozhlasu. Bol spoluzakladateľom Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme.

Zaujímal ho osud gréckokatolíkov na Slovensku i v zahraničí a snažil sa im pomôcť v období, keď bola gréckokatolícka cirkev na Slovensku zrušená. Pre svoje názory sa nemohol vrátiť ani navštíviť Slovensko. Zomrel predčasne na srdcovú príhodu. Pochovaný bol v Ríme, neskôr boli jeho telesné pozostatky prevezené na Slovensko. Odpočíva v Košiciach na cintoríne Rozália.

(pod)  (27.júla 2007 )                        

Kuzmányho

Košice - Kuzmányho ulica bola pomenovaná po významnom slovenskom spisovateľovi, novinárovi, estetikovi a priekopníkovi slovenskej prekladovej literatúry. Karol Kuzmány (1806 - 1886) bol spoluzakladateľom a podpredsedom Matice slovenskej. Bol synom literárne činného evanjelického farára Jána Kuzmányho. Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri si osvojil znalosť latinčiny, gréčtiny a maďarčiny. Pokračoval na lýceu v Bratislave, kde sa posilnil v národnom povedomí a rozšíril si znalosti o minulosti a prítomnosti slovanských národov. Patrí k iniciátorom a priekopníkom v literárnom živote 30. rokov 19. storočia. Ako vychovávateľ v rodine Jána Prónaya v novohradskom Romháni sa naučil po francúzsky. Tieto znalosti využil v časopise Hronka.

Presadzoval literárny romantizmus, reagoval na pálčivé spoločenské problémy Slovenska a pomáhal národnému a kultúrnemu životu. Študoval na univerzite v nemeckej Jene spolu s ďalšími Slovákmi. Najväčší vplyv mal na neho profesor filozofie Jakub Fridrich Fries, ktorého názory sa odrazili v Kuzmányho neskorších estetických štúdiach O kráse, ako aj profesor histórie Heinrich Luden. Po návrate z Nemecka sa stal profesorom kežmarského gymnázia a vedúcim Spolku slovenských študentov. Potom pôsobil ako farár v Banskej Bystrici, kde začal vydávať časopis Hronka. Mal upevňovať pozície spisovnej češtiny aj na Slovensku. Preto sa Kuzmány vzdal spolupráce s vydavateľmi literárneho almanachu Zora, ktorý prinášal príspevky v bernolákovskej slovenčine.

Po zániku Hronky sa Kuzmány literárne odmlčal a venoval sa takmer výlučne náboženskej poézii. Prispieval do pražských Květov, literárneho almanachu Zora, českého literárneho almanachu Vesna, Štúrových Slovenských novín, literárneho almanachu Lipa, Slovenských pohľadov, Evanjelických cirkevných novín, Černokňažníka, Lichardovho Obzoru, Dobšinského Sokola, Sokola V. Paulínyho-Tótha, Pešťbudínskych vedomostí a ďalších. Vypracoval mnoho hesiel pre Riegrov český Náučný slovník.

Kuzmány písal prózu, poéziu i literárnu estetiku, reflexívne a vlastenecké básne, je autorom spoločenského románu v listoch pod názvom Ladislav a estetickej rozpravy O kráse. Istý čas zastával funkciu univerzitného profesora teológie a neskôr biskupa autonómnej evanjelickej cirkvi. V roku 1851 vypracoval návrh na usporiadanie evanielickej a. v. cirkvi. Bol to cisársko-kráľovský patent, podľa ktorého sa organizovala väčšina slovenských cirkevných zborov. Keď bol podpredsedom Matice slovenskej, písal menej, dokonca sa aj úplne odmlčal.

Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

(pod)  (26.júla 2007 )                        

Kustrova

Košice - Zväzáci už vyšli z módy a rovnako aj Zväzácka ulica v mestskej časti Sever. V jej názve dnes figuruje človek, ktorý si to zaslúži viac. Prispel k vrcholnému obdobiu košickej atletiky. V súčasnosti nesie ulica meno najstaršieho košického atléta, dlhoročného rozhodcu Medzinárodného maratónu mieru a odchovanca Sokola Pavla Kustru (1912 - 2003).

Už ako žiak začal v roku 1920 cvičiť na náradí a ako dorastenec aj súťažiť. Bol aktívny v gymnastike i atletike. Ako vojak v Znojme bol tiež členom Sokola. Dlho bol držiteľom dorasteneckého rekordu 164 cm v skoku do výšky. V roku 1936 získal titul majstra Košíc, čo bolo jeho najvyšším triumfom. Športu sa však nemohol venovať naplno. Veľa času nemohol tráviť na tréningoch, pretože musel pracovať. Ako učeň kníhkupec bol v práci od rána do večera a neskôr bol tovarišom a hlavným predavačom, potom zástupcom a otcovým nástupcom, takže mal veľmi veľa povinností. Bol jediným slovenským kníhkupcom na východe.

Okrem atletiky hrával volejbal, hádzanú, plával, rekreačne lyžoval, korčuľoval, hral stolný tenis a holdoval aj turistike. Počas okupácie bol sedem rokov v Spišskej Novej Vsi. Veľa času trávil v horách ako horolezec. Medzi jeho obľúbené miesta patril nepochybne Slovenský raj, Nízke a Vysoké Tatry, kam sa vždy vyberal v nedeľu. Do rodného mesta sa vrátil po oslobodení.

Šport ho sprevádzal celý život. V Sokole sa stal krajským náčelníkom v Košickej župe Jána Kollára. V roku 1948 viedol cvičencov pri nácvikoch i vystúpeniach na celoštátnych spartakiádach v Prahe. V roku 1965 svoju všestrannosť dokázal v spartakiádnej súťaži zdatnosti v štvorboji vrh guľou, cyklistika na 25 km, plávanie a streľba. Bol majstrom okresu a druhý v kraji. V Prahe v konkurenci 300 pretekárov v kategórii nad 50 rokov sa umiestnil v prvej päťdesiatke.

K atletike sa vrátil v roku 1955 ako funkcionár. Bol vedúcim úseku rozhodcov a časomeračov na trati na Medzinárodnom maratóne mieru, čím zavŕšil svoje účinkovanie v športe. Aktívny bol nielen na štadiónoch a bežeckých pretekoch mimo dráhy, ale aj v krajskom zväze atletiky. Prevzal žezlo šéfa komisie rozhodcov po Ladislavovi Hlatkom.

Košický atlét Pavol Kustra tragicky zahynul pod kolesami auta v úctyhodnom veku. Mal 91 rokov. Meno ulice je spomienkou na športovca a kníhkupca, ktorý sa stal košickou atletickou legendou.

(pod)  (25.júla 2007 )                        

Kurská

Košice - História druhej svetovej vojny sa odráža v uliciach Sídliska dargovských hrdinov a ďalšou zo série je Kurská ulica, ktorá bola pomenovaná po meste Kursk. Práve tam sa odohrala bitka alebo operácia Citadela, ktorá bola významnou bitkou na východnom fronte počas vojny. Začali ju nemecké vojská 5. júla 1943 s úmyslom získať späť na svoju stranu strategickú iniciatívu na východnom fronte a pripraviť nepriateľovi natoľko vážne straty, aby nemohol počas roka začať významnejšiu ofenzívu. Jej úmyslom bolo zlikvidovať Kurský oblúk a zničiť sovietske sily v tejto oblasti. Bitka sa skončila 17. júla, keď Hitler prikázal napriek protestom Mansteina ďalšie bojové operácie ukončiť.

Po katastrofe hitlerovských vojsk pri Stalingrade si sovietske hlavné velenie myslelo, že je na najlepšej ceste vyhnať vojská zo svojho územia. Pokračovanie ofenzívy, ktorá vyhnala nepriateľa z predhorí Kaukazu, oblastí medzi dolným tokom Volgy a Donom, však čoskoro zastavil jeden z najlepších hitlerových stratégov, nemecký poľný maršal Erich von Manstein. Ten ako veliteľ skupiny armád Don vo februári 1943 prešiel do protiútoku a znovu dobyl Charkov a Belgorod. Nemci už nemali sily na to, aby mohli uskutočniť rozsiahle útočné operácie.

Nemeckým vojskám v pokračovaní obkľučovacích operácií a likvidácii sovietskych vojsk pri Kursku zabránil odmäk a príchod blata, v ktorom mali nemecké tanky veľké ťažkosti. Ako rozumné východisko zamýšľal Manstein vyprovokovať silný nepriateľský útok a následne ustúpiť s časťou jednotiek k mestám Melitopol a Dnepropetrovsk. Do tejto pasce by následne vlákal nepriateľa, ktorý by ho prenasledoval a podnikol by silný protiútok zo severu a vojsko obkľúčil z troch strán.

Ako najlepšie miesto na útok sa Nemcom pozdával Kurský oblúk. Sovieti očakávali nepriateľský útok v tejto oblasti a svoje pozície intenzívne opevňovali. Hitler dal 1. júla 1943 pokyn, aby sa útok začal o štyri dni. Na pomerne malom úseku frontu bolo sústredených viac než 50 divízií Wehrmachtu a Waffen-SS a k dispozícii bolo 900 000 mužov. Proti nim stáli jednotky Červenej armády asi 75 divízií o sile 1 300 000 mužov.

Sovieti sa dozvedeli o presnom čase nemeckého útoku a spustili silnú priehradnú paľbu a vlny náletov na nemecké letiská. Nastupujúce nemecké jednotky utrpeli prvé straty ešte pred tým, ako vyrazili proti sovietskym zákopom. Bola to prvá predzvesť toho, že sa boj nebude vyvíjať podľa nemeckých plánov a bitka sa od začiatku zmenila na krvavé peklo.

(pod)  (24.júla 2007 )                        

Kupeckého

Košice - Osobnosť Jána Kupeckého (1667 - 174O), barokového maliara, inšpirovala tvorcov názvov ulíc v mestskej časti Juh. Kupeckého ulicu môžeme zaradiť do zoznamu ulíc, ktoré majú niečo spoločné s výtvarnou tvorbou. Narodil sa v Pezinku v chudobnej tkáčskej rodine, ktorá sa tam prisťahovala z Mladej Boleslavi. Prenasledovali ju pre jej náboženské presvedčenie.

Kupecký sa učil za tkáča v otcovej dielni a ako pätnásťročný odišiel do Holíča a neskôr do Viedne, kde bol učňom švajčiarskeho maliara Benedikta Clausa. Potom pôsobil v Benátkach a v Ríme, kde sa zdokonaľoval v maliarskom umení na rímskej akadémii. Postupne sa osamostatnil a mal vlastný ateliér. V Taliansku žil 22 rokov. Do Viedne sa vrátil na pozvanie grófa Lichtensteina, kde maľoval podobizne bohatej šľachty, kráľov a cisárov. Na žiadosť ruského cára Petra Veľkého bol maľovať jeho portrét v Karlových Varoch, v Drážďanoch zase saského kurfista a poľského kráľa Augusta III a v Prahe niekoľko portrétov Wussinovej rodiny. Obrazy so slovenskými námetmi spomína Ján Kollár a boli to portréty Mateja Bela, slovenských pastierov a jeho matky v západoslovenskom kroji. Namaľoval ich v období rokov 1715-1720.

Miesto dvorného maliara vo Viedni Kupecký neprijal a pred rekatolizačným tlakom odišiel do Norimbergu, kde maľoval významné osobnosti mesta a okolia. Jeho diela sa nachádzajú v mnohých svetových galériach Paríži, Ríme, Miláne, Viedni, Norimbergu, Drážďanoch, Moskve, Leningrade či Budapešti. Vytvoril vyše 400 obrazov, z ktorých sa mnohé stratili. Z 258 rytín vyhotovených podľa nich je v galériach iba 160. Orientoval sa na portrétnu maľbu. Najmenej známa je jeho umelecká tvorba z pobytu v Taliansku. Jediné zaručené Kupeckého dielo na Slovensku je jeho autoportrét Portrét muža, ktoré sa nachádza v zbierke Slovenskej národnej galérie v Bratislave. Ešte počas umelcovho života sa popularizovalo jeho dielo prostredníctvom grafických listov, vyhotovených podľa obrazov.

Obrazy Kupeckého sú nielen v štátnych, ale aj privátnych umeleckých zbierkach v Anglicku, Dánsku, Čechách, Francúzsku, Maďarsku, Nemecku, Poľsku, Rakúsku, Rumunsku, Rusku, na Slovensku, vo Švajčiarsku a v Taliansku.

Ján Kupecký je hrdinom životopisných románov Ľuda Zúbka Ján Kupecký a Farebný sen. Zomrel v Norimbergu a pochovali ho vedľa milovaného syna, ktorý ho opustil ako 17-ročný.

(pod)  (23.júla 2007 )                        

Kubíkova

Košice - Kubíkovu ulicu v mestskej časti Barca nepoznajú ešte ani tamojší obyvatelia. Je totiž vo výstavbe a jej meno sa ešte nevrylo do pamäti. Nie je na žiadnej tabuli, ale jej názov je už pripravený. Ide teda o úplne novú ulicu v novej lokalite. Tvorcovia jej názvu vychádzali z dvoch základov. Jedným je pôvodný názov časti územia, kde vyrastajú nové domy. Mnohí si spomínajú, že chodili hrať futbal Ku kubíku. Význam slova je jasný, každý vie čo je kubík, ale či to má nejaký súvis s miestom, sme sa nedopátrali. Tak to volali miestni obyvatelia, a tak to zostalo.

Prečo Kubíkova, má aj iné zdôvodnenie ako zaužívaný názov miesta. Volá sa aj po Dionýzovi Kubíkovi (1749-1811), skladateľovi latinských barokových divadelných hier a zostavovateľovi rukopisných zborníkov a spevníkov.

Vyštudoval piaristické školy v Brezne, Krupine, Prievidzi, Nitre, Trenčíne, Banskej Štiavnici, Sabinove, ale tiež v maďarskom Veszpréme. Bol stredoškolským profesorom na štiavnickom piaristickom gymnáziu. Pre zlý zdravotný stav a problémy s reumou a srdcom odišiel do kláštora v Prievidzi, kde žil až do smrti.

Venoval sa zbieraniu latinských a slovenských ľudových, poloľudových a umelých piesní a básní. Z troch spevníkov, ktoré vydal, sa zachovali len dva jeden slovenský a jeden latinský. Slovenský je najúplnejším zachovaným spoločenským spevníkom z konca 18. storočia. Obsahuje žartovné, ironické, satirické, naturalistické piesne, piesne na vážne témy a sociálne piesne. V latinskej zbierke sú zozbierané najmä príležitostné básne a pijanské, študentské a zbojnícke piesne. Obe diela sa nachádzajú v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine.

Jeho rukopisné zborníky Prievidzký piaristický zborník, Kubíkovský spevník, Cantilenae Énkel Pesničky, Melodiae diversae (Rozličné nápevy) zohrali dôležitú úlohu v barokovom vyrovnávaní záujmu o svetskú ľudovú i umelú poéziu u vzdelaného publika a pri nástupe antididaktickej poézie.

D. Kubík bol úspešným autorom piaristických divadelných hier, prevažne s náboženským a alegorickým obsahom, ako boli Oslavná mlčanlivosť či Ruža. Hry sú v rukopisnom zborníku z roku 1773 Komické a tragické výstupy. Písal komédie i tragédie.

(pod)  (20.júla 2007 )                        

Ku Bangortu

Košice - Mnohí sa už tešili, kedy sa na rad dostane ulica s názvom Ku Bagortu v mestskej časti Myslava, aby sa dozvedeli, z čoho je odvodené jej meno. Pokúsime sa dať odpoveď a rozlúštiť hádanku.

Z histórie neďalkej obce Baška sa dozvedáme, že Bangort je pôvodný chotárny názov, ktorý pochádza z nemeckého slova Baumgarten. Keďže dedinu určitý čas obývali aj nemeckí prisťahovalci, dá sa predpokladať, že na tomto mieste pestovali ovocie. Údolie Bangorty možno považovať za historický názov, ktorý si miestni obyvatelia osvojili, a preto nie je nič nezvyčajné, že aj ulica, vedúca týmto miestom, sa volá Ku Bangortu. Logiku i súvis s ovocným sadom to predsa má.

Ďalšiu záhadnú ulicu nachádzame v mestskej časti Poľov. Volá sa Ku Gardu. Ulica vedie k niekdajším močariskám. Keďže sa spodné vody a močariny volali v nárečí gardy, tak je pôvod ukrytý práve tu. Také meno dostalo aj jazero, s ktorým má miestna samospráva veľké zámery a zmeniť ho chce na rekreačnú oblasť. Takže vôbec nie je čudné, že vodná plocha je Gard a ulica vedúca k nemu Ku Gardu. Gard pri Orange je tiež rieka a vodovod vedúci ponad ňu, Pont du Gard, je pravdepodobne najznámejšou stavbou svojho druhu v Európe. Mohutný trojposchodový impozantný most, ktorý privádzal vodu do mesta Nimes, je dokonalou ukážkou umenia rímskych staviteľov, nad ktorým neveriacky krútia hlavou i skúsení architekti 21. storočia.

K uliciam, ktoré vedú ku niečomu, možno priradiť ak ulicu K ihrisku v mestskej časti Kavečany. Nikto sa nezamýšľa nad tým, prečo, pretože je to viac než jasné. V Šaci sa nachádza ulica Ku mlynu. Smeruje k technickej pamiatke Slávikov mlyn.

(pod)  (19.júla 2007 )                        

Krupinská

Košice - V mestskej časti Sever je viacero ulíc, ktoré dostali meno po slovenských mestách. Jednou z nich je Krupinská ulica. Prečo práve toto mesto, nevieme, ale možno predpokladať, že Krupina a Trnava sú najstaršie mestá na Slovensku. Mestské práva dostali už v roku 1238.

Na základe bohatých archeologických nálezísk môžeme predpokladať, že okolie Krupiny bolo osídlené už v mladšej dobe kamennej. Najstaršia písomná zmienka je v listine Bela II. z roku 1135. Erb veľkonočného baránka dostalo mesto v roku 1218 od kráľa Ondreja II. Pôvodná osada vznikla na pravom brehu rieky Krupina, kde už v prvej tretine 13. storočia stál kostol, čo dokazujú jeho románske prvky. Predpoklady na vznik stredovekého mestečka vytvorila obchodná cesta - známa ako "magna via", ktorá spájala Jadran s Baltom. Vývoj rastúceho mesta bol násilne prerušený vpádom Tatárov r. 1241, ktorí Krupinu spustošili a mesto stratilo pôvodné mestské výsady, preto ich Bela IV. roku 1244 obnovil a potvrdili ich i panovníci Štefan V. a Ladislav IV.. V 14. storočí bola Krupina známa a významná svojim "Krupinským právom". V druhej tretine XV. storočia bolo mesto ohrozované zvyškami vojsk husitov - bratríkov, ktoré viedol Ján Jiskra. Okolo roku 1440 jeho vojská v službách záujmov habsburskej dynastie Krupinu obsadili a postavili okolo kostola obranné múry s baštami. Za vernosť preukázanú v bojoch o uhorský trón udelil panovník Ladislav Pohrobok Krupine r. 1453 privilégium, podľa ktorého mohla používať osobitnú ochranu uhorských panovníkov ako slobodné kráľovské mesto.

Po útokoch Turkov utrpela Krupina veľké škody, preto na obranu pred tureckým nebezpečenstvom mesto budovalo hradby, v roku 1541 i strážnu vežu Vartovku. Za zásluhy v protitureckých bojoch udeľuje v roku 1602 kráľ Matej II. mestu rozšírený erb. Začiatkom 17. storočia sa Krupina znovu ocitla pod hrozbou Turkov. Turci zajali mnoho ľudí z Krupiny a blízkeho okolia, mesto však nikdy neobsadili. Až porážka Turkov v roku 1683 znamenala koniec tureckého nebezpečia. Kuruckej vojne sa nevyhla ani Krupina. Vojská ju donútili kapitulovať. Rákoczi v roku 1705 však jej ochranným listom zaručil bezpečnosť. Po porážke Rákocziho vojsk pri Trenčíne kuruci mesto vykradli a podpálili. Po potlačení povstania sa Krupina zaviazala vernosťou a poddanstvom kráľovi Jozefovi I., znovu dosiahla staré privilégiá. V roku 1710 mesto postihol mor. Za obeť mu padlo okolo 2000 ľudí.

(pod)  (18.júla 2007 )                        

Krosnianska

Košice - Krosnianska ulica na Sídlisku dargovských hrdinov je ďalšou z ulíc, ktoré pripomínajú protifašistický odboj počas druhej svetovej vojny. Vojenská operácia na pomoc Slovenskému národnému povstaniu sa začala práve v predmestí poľského prihraničného mesta Krosno 8. septembra 1944. Pôvodne mala trvať iba päť dní, no zložitý horský terén, nepriaznivé počasie a celý rad vojenských faktorov spôsobili, že v krutých bojoch osloboditelia postupovali veľmi pomaly. Napríklad 19 kilometrov vzdialený Svidník od slovensko-poľskej hranice oslobodili až 19. januára 1945.

Hlavný vojenský plán, s ktorým počítalo vojenské ústredie a organizátori SNP, predpokladali, že dve východoslovenské divízie, držiace asi 100 km frontu medzi nemeckými jednotkami v oblastiach severovýchodného Slovenska, otvoria karpatské priesmyky a povstalecká armáda sústredená na strednom Slovensku bude toto územie v spolupráci s partizánskymi oddielmi brániť až do príchodu Sovietskej armády. Tento plán schválili komunisti i londýnska vláda, pričom ho prediskutovali s velením sovietskych vojsk. Povstanie však vypuklo predčasne, keď ani jedna zo strán nebola na ozbrojený boj dôsledne pripravená. Vstup nemeckých vojsk na Slovensko 29. augusta 1944 bol katalyzátorom nezvratných udalostí, ktoré sa od neho rýchlo odvíjali. Pre Karpatsko-dukliansku operáciu však bolo rozhodujúce to, že 31. augusta začali nemecké vojská odzbrojovať jednotky východoslovenskej armády, a tak narušili základné predpoklady úspechu celého povstania.

Začiatkom septembra 1944 sa ľavé krídlo vojsk 1. ukrajinského frontu, ktoré tvorila 38. armáda generálplukovníka K. Moskalenka a pravé krídlo 4. ukrajinského frontu, ktoré tvorila 1. gardová armáda generálplukovníka A. Grečka, nachádzala v predhorí Karpát, zhruba na severovýchod od línie Krosno-Sanok. Tieto vojská len krátko predtým ukončili ľvovsko-sandomerskú operáciu. Po vypuknutí bojov na Slovensku v tyle nemeckých armád velenie Sovietskej armády uložilo támto vojskám uskutočniť operáciu na pomoc SNP, prekročiť Karpaty, vstúpiť na územie Československa a spojiť sa s povstalcami. Na prípravu tohto vstupu dostali len 4 dni. Aj preto to dopadlo tak, ako to dopadlo - za cenu veľkých obetí.

(pod)  (17.júla 2007 )                        

Krmanova

Košice - Krmanova ulica v Starom Meste nesie meno slovenského barokového spisovateľa, prekladateľa a vydavateľa Daniela Krmana ml. (1663 - 1740). Bol synom náboženského spisovateľa. Študoval v Sobotišti, Ilave, Diviackej Novej Vsi, Trenčíne, neskôr na vyšších školách vo Vratislavi, Lipsku a Wittenbergu.

Po ukončení štúdia pracoval ako rektor v Ilave a Mošovciach. Pôsobil tiež ako farár na Turej Lúke, v Myjave, Žiline a Bardejove. Bol superintendentom v trenčianskej, oravskej, nitrianskej a bratislavskej stolici. Zapájal sa do náboženského, politického a občianskeho života ako evanjelik - luterán a priaznivec protihabsburského odboja. Po dvojročnom súdnom procese bol odsúdený na doživotie ako burič a bohorúhač. Hoci sa jeho známi a priatelia snažili dostať ho z väzenia na bratislavskom hrade, napokon tam aj zomrel.

Krman patril k najplodnejším autorom barokovej literatúry. Svojou tvorbou sa snažil povzbudiť slovenských evanjelikov počas stavovského povstania Františka II. Rákocziho. Svoje diela písal latinsky a česky, pričom považoval češtinu za jazyk, ktorý by mal byť i slovenským spisovným jazykom. Písal príležitostné latinské básne, kázne, polemiky, memoárovú a cestopisnú literatúru.

Na Krmanovej ulici sa dnes nachádzajú zaujímavé stavby. Polyfunkčný objekt - byt rabína a mikve. Postavený bol v 19. storočí. Jednoposchodový dom má v prízemí a prehĺbenom suteréne pôvodný rituálny kúpeľ s veľkým okenným otvorom a kovovou výplňou. Pôvodne bola zasklená viacfarebnou vitrážou. Priestor je členený na tri podlažia na spôsob galérie s kovovými zábradliami. Kamenný bazén s čírou vodou je sprístupnený schodiskami zo strán a priamym schodiskom do bazéna. Okrem kovových mreží a keramickej dlažby sa zachovali aj pôvodné majolíkové obklady a liatinová pec s rozvodmi. Na poschodí je byt rabína.

Na tejto ulici bola postavená v roku 1922 modlitebňa sefardov (chasidov). Prízemný objekt bol v 50. rokoch rapídne prestavaný a zásahmi znehodnotený.

Modelovou ukážkou košickej eklektickej architektúry je budova na rohu Puškinovej a Krmanovej ulice. Známy košický staviteľ Peter Jakab ju postavil v roku 1886. Typická je strešnými vikiermi, štíhlym arkierom na nároží s vežičkou s letopočtom výstavby. Na arkieri sa nachádza aj staviteľov monogram J. P. V roku 1916 ho odkúpil obchodník s textilom Móric Vadász. Predtým tam stál prízemný dom košického zlatníka Hagerdona.

(pod)  (16.júla 2007 )                        

Krčméryho

Košice - Krčméryho ulica sa nachádza v mestskej časti Lunik IX. Nesie meno slovenského básnika, publicistu, literárneho kritika a prekladateľa Štefana Krčméryho (1892-1955). Narodil sa v rodine evanjelického farára. Ľudovú školu navštevoval v Jasenovej, gymnázium v Banskej Bystrici, evanjelické lýceum v Bratislave a bol aj na študijnom pobyte v Paríži. Vzdelanie si doplnil neskôr na Karlovej univerzite v Prahe, kde získal titul PhDr.

Chvíľu pôsobil ako kaplán, ale potom zanechal kňazské povolanie a stal sa redaktorom Národných novín, neskôr sa stal šéfredaktorom Slovenských pohľadov v Martine. Pôsobil aj ako tajomník obnovenej Matice slovenskej. Prvé verše napísal v roku 1909 a prvé básne začal publikovať o desať rokov v Národných novinách, Slovenských pohľadoch, Svete, Živene a iných. V poézii sa opieral o slovenskú literárnu tradíciu a o Hviezdoslava, európskych romantikov a symbolistov.

Básnickym debutom Keď sa sloboda rodila, reagoval na spoločenské premeny súvisiace so vznikom Československej republiky. Napísal aj básnicke zbierky Herbarium, Pozdrav odmlčaného básnika, Piesne a balady. Písal aj prózu, o čom svedčí dielo Oslobodenie, ktoré je básnickou prózou o vlastnom živote a o živote poprevratového Slovenska. V cykle próz a čŕt Zimná legenda zachytil obraz národných dejín na pozadí historických osobností. Významné sú aj jeho literárno-historické diela Prehľad dejín slovenskej literatúry a vzdelanosti, Moyses a Kuzmány, Ľudia a knihy, Zo slovenskej hymnológie, Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry a Dejiny literatúry slovenskej 1-2. Prekladal diela z maďarčiny do slovenčiny a naopak.

Po návrate z Paríže redigoval obnovené Slovenské pohľady, Knižnicu Slovenských pohľadov a dočasne i Slovenského ochotníka, Naše divadlo, Včielku a iné časopisy. Keď sa u neho začali prejavovať psychické problémy, ktoré prerástli do vážnej choroby, prestal redigovať Slovenské pohľady a vzdal sa miesta tajomníka Matice slovenskej. V literárnej práci však neustal.

(pod)  (13.júla 2007 )                        

Kpt. Nálepku

Košice - Aj keď je Sídlisko Dargovských hrdinov pomyselnou sieňou slávy vojnových osobností v názvoch ulíc, jedna z nich sa ocitla v Starom meste. Ulica Kpt. Nálepku bola pomenovaná po slovenskom dôstojníkovi a partizánskom veliteľovi Jánovi Nálepkovi (1912 - 1943).

Pôvodne bol učiteľom a pre svoje antifašistické názory bol prenasledovaný. Po začiatku 2. svetovej vojny bol odvelený na východný front v hodnosti kapitána. Pracoval najprv v štábe Zaisťovacej divízie, neskôr ako pobočník veliteľa pluku a náčelník štábu 101. pluku. Sústreďoval okolo seba antifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov a vojakov a začal organizovať protifašistickú činnosť a prechody slovenských vojakov na sovietsku stranu. Od augusta 1942 spolupracoval so sovietskym obyvateľstvom a partizánmi v Minskej a Poleskej oblasti. Civilistom a partizánom poskytoval potraviny, lieky a informácie o činnosti nemeckých jednotiek a ich spojencov. Pre slovenských vojakov boli Ukrajinci slovanskí bratia. Na velenie 101. pluku bolo čoskoro podané udanie za bratanie sa s nepriateľom.

Nálepka nadviazal spojenie so sovietskym partizánskym veliteľom A. Saburovom. V noci zo 14. na 15. mája 1943 prebehol spolu s ďalšími. Saburov vyzval aj ostatných príslušníkov pluku, aby prešli na sovietsku stranu. Nálepka prijal medzi partizánmi krycie meno Repkin a stal sa veliteľom 1. česko-slovenského partizánskeho oddielu v ZSSR. Zaslúžil sa o rozšírenie protifašistického hnutia medzi Slovákmi nasadenými na východnom fronte. Jeho činnosť a prechod k sovietskym partizánom podryla morálku Zaisťovacej divízie, ktorá bola čoskoro presunutá do Talianska.

Nálepka zahynul pri oslobodzovaní ukrajinského mestečka Ovruč v novembri 1943. Vyznamenaný bol ocenením Hrdina Sovietskeho zväzu, in memoriam Rádom Ľudovíta Štúra II. triedy za aktívnu účasť v protifašistickom odboji. Okrem ulíc bola po ňom pomenovaná aj obec Vondrišel ako Nálepkovo v okrese Gelnica.

(pod)  (12.júla 2007 )                        

Kpt. Jaroša

Košice - Na Sídlisku Dargovských hrdinov sme zatiaľ nevyčerpali všetky mená hrdinov a miest, ktoré sa spájajú s národnooslobodzovacím bojom počas druhej svetovej vojny. Ďalšia z ulíc nesie meno Kpt. Jaroša. Pomenovaná bola po československom dôstojníkovi, účastníkovi protinacistického odboja Otakarovi Jarošovi (1912-1943).

Nezmieril sa s okupáciou a v lete 1939 sa mu podarilo utiecť do Poľska, kde vstúpil do československej jednotky v Krakove pod vedením plukovníka Ludvíka Svobodu. Po prepadnutí Poľska Nemeckom a pripojení jeho východných častí k Sovietskemu zväzu sa dostal do sovietskeho zajatia. Jaroš spolu s ďalšími čs. vojakmi a dôstojníkmi sa od roku 1942 podieľal na formovaní 1. čs. samostatného poľného práporu v Buzuluku.

Do boja zasiahli naši vojaci s Červenou armádou prvýkrát 8. marca 1943 pri obci Sokolov na Ukrajine. Bránili ju pred útokom nemeckých tankov. Vtedy sa Jaroš vyznamenal pri hrdinskej obrane a tam aj padol. V nerovnom boji proti nepriateľskej presile utrpel prápor veľké straty na životoch. In memoriam ho povýšili na kapitána a ako prvý cudzinec bol vyznamenaný titulom hrdina Sovietskeho zväzu.

Jednotka posilnená predovšetkým stovkami Rusínov z československej Podkarpatskej Rusi, prepustených zo sovietskych koncentračných táborov, ale aj Čechov, sa rozrástla na 1. čs. samostatnú birgádu. Zúčastnila sa bojov pri oslobodzovaní Ukrajiny v bitke pri Kijeve a Bielej Cerkvi.

Až do zamatovej revolúcie bolo meno Jaroša a jeho hrdinská smrť zneužívaná komunistickou propagandou. V skutočnosti bol antikomunista, ale predstavitelia KSČ ho označovali ako mladého komunistu, aby sa dokázalo, že hrdinovia boli vlastne len komunisti.

Na jeho počesť boli pomenované ulice v mnohých mestách. Niekde jeho meno vymazali z mapy a ulice premenovali, ale iní, naozaj komunistickí hrdinovia zostali.

(pod)  (11.júla 2007 )                        

Kováčska

Košice - Historické jadro Košíc netvorí len Hlavná ulica, ale aj priľahlé uličky, ktoré hovoria o bohatej minulosti mesta. Jednou z nich je Kováčska ulica v Starom Meste, ktorá bola pôvodne obývaná remeselníkmi, spracujúcimi kov. Ich domy sú väčšinou renesančné zo 17. storočia, ktoré neskôr prešli stavebnými úpravami. Dominantnými stavbami tejto ulice sú budovy Právnickej akadémie, postavenej v rokoch 1893-94 a gymnázia z roku 1905.

Košice sa pýšia najstarším dokladom existencie cechovej organizácie v celom Uhorsku. Cechy sa začali v Košiciach naplno rozvíjať až od druhej polovice 15. storočia. Boli to organizácie združujúce majstrov jedného alebo viacerých remesiel, založených na ochranu ich záujmov. Celý život cechov bol podriadený normám, zvaným štatúty, ktoré museli byť schválené mestskou radou a neskôr potvrdené panovníkom. Zodpovednosť za plnenie štatútov a záväzkov voči mestu niesli volení predstavitelia cechu - jeden alebo viacerí cechmajstri. Svoje cechy si vytvorili takmer všetky remeslá. Dôležité úlohy plnili aj pri hasení požiarov a pri obrane a údržbe mestských hradieb. Jednotlivé cechy strážili a bránili pridelené bašty, ktoré sa potom podľa toho nazývali. Jednou z nich bola aj kováčska.

Úžitkové a umelecké predmety z kovov svedčia o bohatej tradícii remeselnej zručnosti a umeleckého citu majstrov kovospracujúcich remesiel. Títo remeselníci sa začali združovať do cechov od druhej pôolovice 14. storočia. Najstarším železospracujúcim remeslom bolo kováčstvo, z ktorého sa vyvinuli ďalšie, napríklad zámočníctvo, nožiarstvo, mečiarstvo, ihlárstvo. V Slovenskom technickom múzeu je vyše 300 exponátov z kovu. V expozícii je zdokumentovaná činnosť umeleckého zámočníka, kováča a majiteľa kovolejárne Alexandra Buchnera. Vystavené sú majstrovské výrobky z jeho dielní, ako kovaný príborník, secesný stojan na kvety, štylizovaný svietnik, ozdobná predložka ku kachliam, kovaný stojan s čajovarom, ozdobná váza s motívom ruže, zvonolejárske šablóny. Figurálne a zvieracie plastiky kované z plochého pásového železa a železného plechu sú ukážkou z tvorby majstra ľudového umenia - umeleckého kováča Gabriela Nemčíka z Košíc.

V Košiciach je viacero ulíc, ktoré nesú pečať niektorého z cechu remeselníkov a prirodzene boli pomenované podľa niektorého z remesiel. Stopy po kováčskom remesle nachádzame aj v mestskej časti Poľov. Druhá najdlhšia ulica bola pomenovaná ako Kovaľská z dôvodu, že tam kedysi býval kováč, ktorý podkúval kone. V nárečí sa kováčovi hovorí kovaľ, takže po zručnom majstrovi sa volá aj ulica.

(pod)  (10.júla 2007 )                        

Kostrova

Košice - V mestskej časti Barca dostal čestné miesto v názve ulice slovenský básnik, maliar, esejista, autor literatúry pre mládež a prekladateľ Ján Kostra (1910-1975). Jeho otec bol kolárskym majstrom a richtárom. Študoval v Žiline na umeleckej priemyslovke a na filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a súčasne architektúru na Českom vysokom učení technickom v Prahe, ktorú nedokončil.

Kostra sa stal členom slovenského spolku Detvan, ako aj literárnej skupiny pokrokovo orientovaných vysokoškolákov v Prahe R-10. Počas štúdií pracoval v Dělnické divadelní obci české a bol tiež členom ich dramatického súboru, s ktorým sa zúčastnil na Divadelnom festivale v Moskve. Po ukončení vojenskej služby sa usadil v Bratislave, kde pracoval ako úradník v banke a neskôr ako redaktor v Robotníckych novinách. Bol aj redaktorom Slovenského rozhlasu v Prešove a Bratislave.

V rokoch 1949-1956 sa stal tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov a šéfredaktorom týždenníka Kultúrny život. Pracoval aj v časopise Slovenské pohľady. Verše publikoval už ako stredoškolák. Boli prevratne čisté, pritom nenapodobiteľne erotické. V jeho veršoch sa stretávame so všeobecným obdivom k ženám.

V komunistickej tlači DAV začal publikovať básne so sociálnymi námetmi. Prispieval do Svojeti, Mladého Slovenska, Slovenských pohľadov, Slovenských smerov, Tvorby, Kultúrneho života, Národnej obrody, Pravdy, Nového slova a inde.

Takmer celý život sa venoval výtvarnej tvorbe. Svoje diela považoval za intímnu vec. Niektoré kresby sa použili ako ilustračný materiál v knihe Ave Eva. Písal aj eseje o modernej slovenskej maľbe, napríklad o Ľudovítovi Fullovi.

Kostra písal aj pod pseudonymami Ján Medník, Ján Robur, Kristián Benko, ktorý používal spolu s Kristou Bendovou. Z poézie spomeňme napríklad diela Hniezda, Moja rodná, Ozubený čas, Puknutá váza či zbierka básní vydaná posmrtne Prvé a posledné. Písal aj verše pre deti a mládež spolu s Kristou Bendovou. Známe sú Vtáčky, Zvieratá, Priamy smer do Tatier, Janko Hraško a Našiel som nožík rybku. Kostra sa venoval aj prekladom. Prebásnil Hollého Selanky.

(pod)  ( 9.júla 2007 )                        

Komenského

Košice - Komenského ulica leží na rozhraní dvoch mestských častí Sever a Staré Mesto, teda patrí obom. Meno dostala po učiteľovi národov Jánovi Amosovi Komenskom (1592-1670), významnom európskom pedagógovi, teológovi a biskupovi jednoty bratskej. Po ňom je pomenovaný aj Komenského park. Narodil sa v Čechách, ale prisvojujú si ho aj Maďari, Slováci a Nemci. Mal slovenských predkov. Jeho priezvisko je odvodené pravdepodobne od obce Komňa v okrese Uherské Hradište.

Osirel, keď mal 12 rokov. Rodičia mu zomreli na mor. Vychovávala ho teta. Už ako žiak bol veľmi nadaný, študoval na bratských školách v Přerove a Strážnici, potom na latinskej škole, kde prijal meno Amos. Potom odišiel do Nemecka, kde vyrobil mapu Moravy. Zhruba sto rokov sa kopírovala v holandských a nemeckých atlasoch. Po štúdiu na Nassavskej akadémii Herborn a teologickej univerzite Heidelberk sa vrátil domov a učil na škole v Přerove.

Medzi rokmi 1618-1621 odišiel učiť do Fulneku, kde napísal dielo Listové do nebe. Bolo to päť fiktívnych listov pre Ježiša Krista o meštianskej dokonalosti. Tam sa aj oženil. Po porážke českých stavov v bitke na Bielej hore sa Komenský musel skrývať pred cisárskymi vojskami. V tom čase mu na mor zomrela manželka i dve deti. Východisko hľadal v práci. Vtedy začal pracovať na svojej knihe Labyrint světa a ráj srdce.

Znovu sa oženil a s druhou manželkou mal štyri deti. V roku 1628 opustil svoju milovanú Moravu a začal putovať po Európe. Pôsobil aj v poľskom Lešne ako učiteľ a riaditeľ bratského gymnázia. Zavádzal úplne nové spôsoby v školskej dochádzke, hlásal, že školská dochádzka musí byť povinná pre každé dieťa, či je bystré alebo hlúpe, bohaté alebo chudobné. Preslávil sa pojmami "opakovanie je matkou múdrosti" a "škola hrou". Po vypálení Lešna žil v Amsterdame.

Svojim dielom, názormi a pedagogickou činnosťou sa Komenský zaradil medzi najvýznamnejšie osobnosti svetovej pedagogiky. Vypracoval systém pedagogiky ako vedy. Natoľko predstihol dobu, že škola jeho predstáv zostáva stále ideálom.

Je autorom Veľkej didaktiky, Kšeftu umírajíci matky jednoty bratrské, diel Brána jazykov otvorená, Informatorium školy mateřské, Škola hrou, Svet v obrazoch či Všeobecná porada o náprave vecí ľudských a ďalších.

(pod)  ( 7.júla 2007 )                        

Keldišova

Košice - Vraciame sa ku Keldišovej ulici v mestskej časti Krásna. O pôvode jej názvu netušia ani Krasňania, ktorí na nej bývajú. Nepredpokladali sme, že by mohla dostať meno po ruskom matematikovi a fyzikovi, aj keď nespochybňujeme jeho veľký prínos pre ľudstvo. Záhadu nám pomohol rozlúštiť čitateľ a nemôžme s ním nesúhlasiť. Len niekto prepísal v jeho mene ypsilon na "i". Keď sa v názvoch košických ulíc vyčerpali mená revolucionárov, partizánov a veliteľov armád v druhej svetovej vojne, siahalo sa aj po iných menách. Keldyš si zrejme svoju pozíciu nevyslúžil len členstvom v Komunistickej strane Sovietskeho zväzu, ale predovšetkým ako významný matematik.

Takže už vieme, že ulica nesie meno Mstislava Vsevolodoviča Keldyša (1911-1978), kozmického vedca bývalého Sovietskeho zväzu. Narodil sa v Rige a zomrel v Moskve. Bol to popredný ruský matmatik a aerodynamik, ktorý sa predovšetkým venoval zavádzaniu výsledkov týchto vied do praxe.

Organizoval skupiny vedcov, ktorí pripravovali výskumné úlohy pre prvé družice a automatické sondy. Pod Keldyšovým vedením sa vypočítavali dráhy, po ktorých majú lietať umelé kozmické telesá. Pomáhal pri nadväzovaní spolupráce konštrukčných kacelárií s výskumnými ústavmi a priemyselnými podnikmi.

Keldyš je považovaný za hlavného teoretika sovietskej kozmonautiky. Pod jeho vedením vznikli všetky hlavné sovietske kozmické projekty (družice, sondy k Mesiacu a planétam, pilotované lode a orbitálne stanice).

Bol proferorom univerzity v Moskve, korešpondent, akademik, viceprezident a prezident Akadémie vied ZSSR. Bol zahraničným členom ČSAV a iných akadémií. Bol tiež členom ÚV KSSZ.

(pod)  ( 4.júla 2007 )                        

Klimkovičova

Košice - Niekoľko maliarov, ktorí sú spätí s Košicami, majú svoju "galériu" v názvoch ulíc na Sídlisku KVP. Jedným z nich je Vojtech Klimkovič (1833-1885), aj keby sa dalo polemizovať o tom, po kom z výtvarníckej rodiny meno dostala.

Rodina Klimkovičovcov založila v Košiciach regionálnu umeleckú tradíciu. Najstarší člen rodiny Ignác vlastnil rodinnú dielňu, ktorá sa špecializovala na výzdobu kostolných interiérov maľbami a rezbárskym mobiliárom. Jeho synovia, ktorí neskôr svoje umelecké vlohy rozvili na akadémiach vo Viedni a Budapešti, založili v Košiciach súkromnú maliarsku školu a stali sa aj spoluzakladateľmi Hornouhorského múzea, predchodcu Východoslovenského múzea v Košiciach. Vojtech bol jeho prvým riaditeľom, kde pôsobil až do smrti.

Na poli výtvarného umenia a kultúrneho života zohrala rozvetvená maliarska rodina Klimkovičovcov významnú úlohu. Zakladateľom maliarskej dynastie bol Florián, ktorý pracoval ako úradník mincovne v Smolníku a až na konci života sa venoval maliarstvu profesionálne. Syn Ignác ho nasledoval. Spočiatku pracoval ako banský úradník v Smolníku a v roku 1820 sa usadil v Košiciach, kde pôsobil ako rezbár, pozlacovač a reštaurátor a maliarstvu sa venoval ako samouk. Zhotovil nástenné maľby, olejomaľby a rezbárske interiérové práce pre viaceré východoslovenské kostoly.

Významnými predstaviteľmi výtvarného a kultúrneho života v 2. polovici 19. storočia boli jeho synovia - maliari František a Vojtech, rezbár a sochár Florián a vojak, amatérsky výtvarník a múzejník Gabriel. František a Vojtech študovali u majstra viedenského biedermeieru F. G. Waldmüllera na viedenskej akadémii. Vojtecha zlá finančná situácia prinútila čoskorov vrátiť sa do Košíc, kde prevzal vedenie rodinnej dielne.

Osobitný význam mala výtvarno-pedagogická činnosť Vojtecha Klimkoviča. Súkromná maliarska škola, ktorú založili s bratom, bola jedinou v celom Uhorsku. František potom odišiel študovať do Paríža a usadil sa v Budapešti. Vojtech pôsobil aj ako profesor kreslenia na košickej reálke. U neho sa učili takí maliari ako Benczúr, Horovitz a Csordák.

V umeleckej rodinnej tradícii pokračoval aj Vojtechov brat Florián. Vojtechove dvojča Gabriel sa po jeho smrti stal riaditeľom Hornouhorského múzea.

Viacgeneračná rodina Klimkovičovcov pôsobila na území východného Slovenska a Košíc od konca 18. storočia. Klimkovičova ulica by teda mala patriť všetkým.

(pod)  ( 3.júla 2007 )                        

Kisdyho

Košice - Kisdyho ulica v mestskej časti Sever sa kedysi volala Makarenkova. Po jej premenovaní nesie meno jágerského biskupa Benedikta Kisdyho (1598-1660), ktorý v Jasove založil základinu vo výške 40-tisíc zlatých na vytvorenie jezuitskej univerzity v Košiciach. Spolu s Trnavskou boli v 17. storočí jedinými vysokými školami v Uhorsku.

Nedostatok dobrých a vzdelaných kňazov bol hlavný a najpálčivejší problém cirkvi na Slovensku v 16. a 17. storočí. Týkalo sa to aj košickej oblasti. P. A. Possevino už roku 1583 volal po seminári-univerzite v Košiciach. Začiatkom 17. storočia, keď sa stal predstaviteľom cirkvi v Uhorsku P. P. Pázmaň, koncipoval novú štruktúru cirkveného zriadenia v Uhorsku a osobitne pritom pamätal na Košice. Pri zakladaní Trnavskej univerzity dôrazne prízvukoval, že univerzitu potrebujú aj Košice. Túto úlohu zveril jágerskému biskupovi Benediktovi Kisdymu, ktorý vydal jej zakladaciu listinu v Jasove 26. februára 1657.

Z peňazí, ktoré venoval biskup, sa mali vybudovať vhodné priestory pre študentov, zriadiť knižnica a vydržiavať dosť profesorov, kazateľov, spovedníkov. Cisár Leopold I. schválil túto školskú ustanovizeň podpísaním zlatej buly 7. augusta 1660 v Štajerskom Hradci, až keď bola zabezpečená z materiálnej stránky. Bulu signoval arcibiskup Juraj Selepčéni-Pohronec. Biskup B. Kisdy sa tejto udalosti nedožil. Zomrel v Jasove v júni 1660. Pochovaný je v Košiciach vo františkánskom kostole, ktorý patril jágerskej kapitule.

Filozofický a teologický kurz (fakulta) otvorili v roku 1658. Prvé promócie bakalárov a doktorov sa uskutočnili v roku 1661. Prvým rektorom bol M. Palkovič a po ňom M. Gribóci. Pri univerzite založili konvikt a seminár. Navštevovalo ju 400 až 500 poslucháčov. V univerzitnej tlačiarni vydávali dizertácie, vedecké práce, učebnice i kalendáre.

Košice dostali inštitúciu, akú dovtedy nemali. Univerzita získala veľké majetky. Patrili jej na Spiši Milbach, Smolník, Harichovce, Žakarovce a Illiašovce, v Šariši Brestov, Janov, Mirkovce, Malá Vieska, Ploské a Žegňa, v Abovskej a Zemplínskej stolici Vyšná a Nižná Hutka, Hýľov, Blažice, Košická Nová Ves a usadlosti v Máde, Tállyi, Szántóve a inde, v Gemeri univerzite patrilo mesto, hrad a železiarne Jelšava.

Po zrušení rádu jezuitov v roku 1773 univerzitu prevzal štát. V roku 1777 sa zmenila na kráľovskú akadémiu, filiálku univerzity v Budíne, s právom promovať svojich absolventov.

(pod)  ( 2.júla 2007 )                        

Kertésova

Košice - Názvy niektorých ulíc zostávajú zahalené tajomstvom. Niekedy sa ťažko pátra po osobnosti, o ktorej nikto nič nevie. Koho meno nesie napríklad Keldišova ulica v mestskej časti Krásna sa nám zistiť nepodarilo. Nenašli sme nikoho, kto by nám túto záhadu objasnil. Dokonca ani pamätníci bývajúci na ulici s týmto menom ani netušia kto to bol a čím si vyslúžil miesto v mene ulice. Radi by sme sa dozvedeli, kto bol Keldiš. Ak sa nám podarí zistiť to, k tejto ulici sa vrátime. Niektorí Krasňania tušia, že to bol partizán. Či naozaj, nevieme.

Pri ďalšej ulici v Krásnej sme sa k osobnosti dopracovali pomerne jednoducho, aj keď až tak veľa informácií o ňom nie je. Kertésova ulica dostala meno po rodákovi Jánovi Kertésovi (1917-1983). Bol kaplánom v Tolcsve, Tállyi a v Ruskove. V roku 1945 sa spomína ako kaplán v Dóme sv. Alžbety.

Z najnovšej publikácie o Krásnej sa dozvedáme, že od roku 1951 bol mimo pastorácie. Neskôr, po deviatich rokoch, sa stal kaplánom a až do roku 1976 pôsobil v mestskej časti Košice-Juh.

Dvadsaťpäťročné kňazské jubileum oslávil v roku 1968 v rodnej obci, kde odslúžil odpustovú svätú omšu. Neskôr sa stal správcom farnosti v Košickej Polianke, kde aj zomrel. Pochovaný je na cintoríne v Krásnej, kde sa aj narodil.

(pod)  ( 30.júna 2007 )                        

Kaštieľna

Košice - Kde inde hľadať Kaštieľnu ulicu ako pri kaštieli. Takýto názov ulice si zvolili v mestskej časti Šaca, ktorá má na svojom území klasicistický kaštieľ Buzinka. Postavený bol koncom 18. storočia. Historická obec Buzinka už neexistuje, splynula so Šacou a po nej už niet ani stopy. Zachoval sa aspoň jej názov, ktorý pripomína aj táto historicky zaujímavá budova. Prestavali ju v prvej polovici 19. storočia. Prešla tromi stavebnými fázami. Z prvej sa zachovalo niekoľko okien a dverí.

K tejto národnej kultúrnej pamiatke patrí aj priľahlý anglický park s alejou pagaštana konského. Zachovala sa z neho iba južná časť.

Kaštieľ nebol nikdy reprezentatívnou budovou a ani sloh, v ktorom bol postavený, sa nevyznačuje bohatou výzdobou. Je strohý a jednoduchý. Napriek tomu je z historického hľadiska zaujímavý. Súčasťou prízemnej budovy sú dvojpodlažné veže s výstupom do podkrovia a na dve terasy. V severovýchodnom rohu sa nachádza bývalá kaplnka. Časom boli pribudované kuchyňa a vežičky so spojovacou chodbou.

Dlhé roky objekt chátral bez využitia a hrozilo mu úplné znehodnotenie. To sa našťastie nestalo. Mesto na jeho opravu peniaze nemalo, a tak ho predalo mestskej časti, ktorá pripravuje jeho rozsiahlu rekonštrukciu. Chce kaštieľu prinavrátiť niekdajší vzhľad a mal by sa začať využívať. Bola by škoda nechať ho zdevastovať. Niektoré nevyhnutné práce na jeho záchranu sa už vykonali, to hlavné Šačanov ešte len čaká. Po jeho obnove by to mala byť reprezentatívna budova.

Je predpoklad, že tak ako nehnuteľnosť nezapadne prachom, ani park nezarastie burinou. Sedemnásťhektárovú záhradu už nový majiteľ vyčistil a skultúrnil. Postupne v ňom majú pribudnúť promenádne chodníky, amfiteáter a lavičky a mali by sa v ňom konať rôzne kultúrno-spoločenské podujatia. Mala by to byť oddychová zóna nielen pre Šačanov.

Zatiaľ kaštieľ nepôsobí ako pamiatka, ktorú možno obdivovať. Jeho obnova sa ešte nezačala, ale príde čas, keď sa po Kaštieľnej ulici dostaneme k budove, ktorá bude naozaj pýchou Šace, ako bola kedysi.

(pod)  ( 29.júna 2007 )                        

Kasárenské námestie

Košice - Mnohí si isto kladú otázku, prečo sa Kasárenské námestie v Starom meste tak volá, keď tam niet stopy po kasárňach. Omyl. Názov tejto ulice má svoje opodstatnenie, pretože sa tam nachádza budova, ktorá je kultúrnou pamiatkou. Z publikovaných zdrojov Jozefa Duchoňa sa dozvedáme, že v objekte dopravnej priemyslovky boli totiž Veľké mestské kasárne alebo Horné a navyše boli jedny z prvých na území habsburskej monarchie a v strednej Európe vôbec.

Kasárne síce existovali už v starom Ríme, ale aj predtým, ale stredoveká Európa ich nepotrebovala. Až do 15. storočia pravidelné armády prakticky neexistovali a vojaci boli ubytovaní v jednotlivých domácnostiach miest a mestečiek. Poskytnúť im ubytovanie, kúrenie, stravovanie a osvetlenie vojakom, ustajnenie a obrok koňom patrilo k daňovým povinnostiam miest.

Prvé kasárne v Košiciach mali stáť na nádvorí nedobudovanej citadely, stavanej od roku 1672. Na zachovanom pláne boli popísané ako "Soldaten Baraquen" a navrhnuté tam boli v tyle všetkých piatich kurtín /valov/, čo sa vtedy považovalo za bezpečnostnú nutnosť. Nikdy sa však nepostavili. V tej dobe stáli v meste tri účelové vojenské budovy - kapitánsky palác, zbrojnica a vojenská nemocnica, ale v žiadnej z nich nemohla sídliť početnejšia jednotka.

Prvé skutočné vojenské kasárne v meste sa postavili na Hlavnej ulici neďaleko Dolnej brány v roku 1713. Dolné nestačili, a tak o trinásť rokov postavili pri Hornej bráne druhé kasárne. Obidva vstupy do mesta tak boli vojensky chránené. Horné boli cisársko-kráľovské, Dolné patrili mestu. Časť Dolných kasární bola odkrytá pri vykopávkach Dolnej brány v roku 1997. Nenašlo sa nič mimoriadne, zdokumentovali sa iba zvyšky murív a podlahových vrstiev. Dolná brána spolu s kasárňami zmizla v roku 1831. Horné sa museli preto rozšíriť.

V roku 1750 bolo v Košiciach asi 2000 vojakov. Sila košického vojska predstavovala vyše polovicu pluku, čo bolo na tie časy prekvapujúco veľa. Vojsko zaberalo veľké územie a roztrúsené bolo po celom meste. Súčasná Vojenská ulica sa niekedy volala Katona utca. Dnes na jej začiatku sú bývalé Malinovského kasárne, ktoré už armáda nevyužíva. Aj tam možno hľadať pôvod názvu tejto ulice. Rovnako je to s ulicou Pri jazdiarni, dnes stará Športová hala. Tam malo vojsko ustajnené kone.

(pod)  ( 28.júna 2007 )                        

Kalinovská

Košice - Meno Kalinovskej ulice na Sídlisku Dargovských hrdinov nesie opäť pečať oslobodzovacieho boja počas druhej svetovej vojny. Ako prvá v bývalom Československu bola oslobodená obec Kalinov neďaleko Medzilaboriec. Preto sa dostala aj do názvu ulice.

Stalo sa tak 21. septembra 1944. Začiatok oslobodzovania spod nacistickej nadvlády spustila Karpatsko-duklianska operácia. Kalinov oslobodili sovietske vojská. Prvý československý armádny zbor pod vedením Ludvíka Svobodu vstúpil na naše územie 6. októbra. Táto operácia tesne súvisí s vypuknutím Slovenského národného povstania. Keďže nemecké velenie do Karpát stiahlo z východného úseku povstaleckého frontu okolo 12 až 13 tisíc vojakov, operácia nepochybne veľmi pomohla povstaniu, pretože znížila nemecký tlak na povstalecké územie.

Pôvodne sa rátalo s úderom východoslovenských divízií do tyla nemeckých vojsk. Plánovalo sa napríklad dobytie Prešova po piatich dňoch. Východoslovenské divízie však už boli nemeckými vojskami odzbrojené. Nebolo možné tak narýchlo naplánovať operáciu, presunúť posily a prostriedky. Prejavil sa aj nedostatok skúseností z vedenia bojovej činnosti v horách a nedostatok informácií o obrane protivníka. Karpatsko-duklianska operácia sa skončila koncom októbra 1944 po potlačení povstania.

Obec Kalinov oslobodili vojská 3. horskej streleckej divízie generála Vedenina. Dedina pred oslobodením vyhorela, zo 130 domov ľahlo 113 popolom. Ani po vytúženej slobode nenastal pokoj. Nepriateľ nemal v úmysle ustupovať. Dlho sa podľa žijúcich pamätníkov ešte strieľalo a rozviedky sa vracali do kalinovského chotára. Každý utekal do lesov a do Poľska. Život sa do dediny vrátil až o niekoľko týždňov. Ľudia nemali peniaze ani zásoby potravín, sťahovali sa do domov, ktoré zostali. Nové domy sa začali stavať až na jar.

Po Kalinove nasledovali ďalšie obce a mestá. Posledné nemecké jednotky boli zlikvidované do 1. mája 1945.

(pod)  ( 27.júna 2007 )                        

Kalinčiakova

Košice - Meno spisovateľa Jána Kalinčiaka (1822 - 1871) nachádzame v názve Kalinčiakovej ulice v mestskej časti Juh. Prozaik, literárny kritik a pedagóg pochádzal z rodiny evanjelického farára. Narodil sa v Hornom Záturčí. Študoval na evanjelickom lýceu v Levoči a Bratislave. V štúdiu filozofie a histórie pokračoval na univerzite v Halle. Pre jeho osobné a literárne formovanie boli veľmi dôležité kontakty so štúrovcami a priateľstvo s Ľudovítom Štúrom.

Po návrate z Nemecka sa s ním názorovo rozišiel a stal sa oponentom jeho literárnoestetických názorov. Preto mu nezveril pozíciu redaktora Slovenských národných novín. Namiesto toho prijal miesto vychovávateľa. Neskôr sa stal riaditeľom evanjelického lýcea v Modre, kde učil latinčinu, nemčinu a maďarčinu. Potom sa stal riaditeľom nemeckého Štátneho evanjelického gymnázia v Českom Tešíne. Z politických dôvodov bol po jedenástich rokoch predčasne penzionovaný. V rokoch 1869-1871 vydával a redigoval literárny mesačník Orol.

Kalinčiak participoval na kodifikácii spisovnej slovenčiny a bol jedným z prvých spisovateľov, ktorí začali písať novou spisovnou slovenčinou. Ťažisko jeho umeleckej tvorby je v próze, ale tvoril aj básne. V pozadí mnohých básní stojí silný individuálny zážitok. Spracovával námety z uhorských dejín, z rôznych končín Slovenska. Prezentoval ironický pohľad na zvyšky slovenského zemianstva v čase jeho úpadku. Inšpiroval sa aj historickými udalosťami, miestnymi povesťami a ústnymi podaniami. V historických prózach prevažujú novely z čias bojov proti Turkom alebo protihabsburských povstaní, príbehy šľachtických rodov, v ktorých ide o vysoké mravné hodnoty, o česť umrieť za národ. Na motívy jeho Reštavrácie vznikol film Zemianska česť.

Dejovo sú Kalinčiakove prózy zasadené do obdobia vlády kráľa Mateja Korvína a protitureckých bojov. Diela zo 40. rokov 19. storočia ako sú Králův stůl, Bozkovci, Milkov hrob, Bratova ruka, Púť lásky, Mládenec slovenský, Serbianka, Svätý duch majú romantický charakter, neskoršie texty Knieža liptovské, Láska a pomsta, Reštavrácia, Mních, román Orava nadobúdajú zreteľné realistické tendencie. Estetické názory formuloval predovšetkým v rámci polemiky o Záborského básnickej knihe Žehry.

Veľký kus práce vykonal aj na poli kultúrno-organizačnom a spoločensko-výchovnom. Jeho pedagogická práca mala pevné filozofické a teoretické zázemie.

(pod)  ( 26.júna 2007 )                        

Jiskrova

Košice - Podľa českého vojvodcu, stratéga a diplomata Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý stál na čele husitov a dlhý čas pôsobil aj na Slovensku, dostala meno Jiskrova ulica v Starom Meste. Hájil záujmy Habsburgovcov vo vzťahu k uhorskému trónu a istý čas bol kapitánom mesta Košice. Odhaduje sa, že sa narodil v roku 1400 a zomrel asi v roku 1469.

Jiskra pochádzal z bratríckych vojsk, z ľudí, ktorí bojovali pod velením Jána Žižku proti nemecko-maďarskej invázii a cirkevnému zdieraniu českého národa. Po bitke pri Lipanoch, kde boli husiti porazení, vojská bojovali už len v menších bitkách. Z vojakov sa stali profesionálni žoldnieri. Jiskra zhromaždil okolo seba niekdajších táboritov a sirotkov a vytvoril armádu, ktorá bojovala za žold v mene záujmu kráľovskej dynastie. Jej najväčším nepriateľom bola armáda Jána Huňadyho, ktorá obhajovala práva Vladislava III. Medzi jeho strategické ťahy patrilo ovládnutie kremnickej mincovne, ktorá razila kvalitné dukáty. V roku 1441 bol najvyšším hajtmanom kráľa Ladislava Pohrobka a vďaka úspešným bojom ovládal krajinu od Váhu až po Tatry.

Za svoje sídlo si zvolil Košice. V listinách sa písal ako "pán Košíc". Odtiaľ podnikal mnohé bojové výpravy proti Maďarom a Poliakom. V roku 1442 porazil pri Košiciach maďarsko-poľské vojsko vedené Perényim a českým pánom Čapkom. O dva roky poľsko-uhorský kráľ Vladislav III. padol pri Varne v boji proti Turkom a Maďari začali akceptovať kráľa Ladislava Pohrobka, ktorý sa mal stať po smrti svojho otca Albrechta uhorským kráľom. Narodil sa však až po jeho smrti a v tom čase bol ešte batoľa. Jeho matka kráľovná Alžbeta bola pobúrená. Aby jej syn neprišiel o nástupnícke právo, povolala do Uhorska Jána Jiskru z Brandýsa.

Severné Slovensko aj mesto Košice zostali pod Jiskrom, ktorý sa stal šarišským veľžupanom. Odmietol vydať svoje hrady na území dnešného západného a stredného Slovenska a naďalej bojoval s Maďarmi, ktorí sa usilovali o získanie majetkov a elimináciu Jiskrovej moci. V roku 1449 porazil dve míle severne od Košíc maďarské vojsko a v Budíne na sneme uzavreli mier. Jiskrovi ostali Košice, Prešov, Bardejov, Kremnica, Banská Bystrica a Banská Štiavnica. Ladislav Pohrobok prepustil Jiskru zo svojich služieb v roku 1453. Odišiel do zahraničia.

(pod)  ( 25.júna 2007 )                        

Jilemnického

Košice - Staré Mesto je galériou osobností, ktoré sa spájajú s literárnou tvorbou. Do názvu ulice sa dostal aj Peter Jilemnický (1901-1949), podľa ktorého bola pomenovaná Jilemnického ulica.

Narodil sa v rodine rušňovodiča. Do ľudovej a meštianskej školy chodil v Kyšperku, kde vyštudoval aj hospodársku školu a v Leviciach učiteľský ústav. Bol učiteľom a vojenčil na Slovensku. V roku 1922 sa zoznámil s K. Gottwaldom a vstúpil do KSČ. Učil vo Svrčinovci a z Kysúc odišiel ako učiteľ a kronikár družstva Interhelpo do Kirgizska a potom do Moskvy do Štátneho ústavu žurnalistiky. V roku 1928 sa stal redaktorom Pravdy a po dvoch rokoch sa vrátil k učiteľovaniu. Zo Slovenska musel odísť do Čiech. Pracoval ilegálne ako spojka ilegálneho ústredného vedenia KSČ. V októbri 1942 ho zatklo gestapo. Odsúdený bol na osem rokov nútených prác.

V roku 1945 sa vrátil na Slovensko. Zvolili ho za poslanca KSČ a stal sa vedúcim oddelenia na Povereníctve školstva. V roku 1947 začal pracovať ako delegát Stáleho slovanského výboru v Belehrade, neskôr bol kultúrnym atašé v Moskve, kde po srdcovej porážke zomrel.

Do literatúry vstúpil veršami v časopise Mladé proudy prvotinou Devadesátdevět koní bílých, ktorá je autobiografickým príbehom. Písal fejtóny a poviedky do slovenských komunistických časopisov a stal sa spolupracovníkom časopisu DAV. Pred odchodom do ZSSR dopísal román z Kysúc Víťazný pád. Ďalší súbor poviedok Červená sedma bol vydaný až po jeho smrti. Jilemnický vydal súbor reportáží zo Sovietskeho zväzu Dva roky v krajine Sovietov. Pod spoločným názvom Návrat vyšli dve novely Návrat a Prievan. Prvá je obrazom vysťahovalectva, druhá obrazom rastu robotníka, ktorý z Kysúc odchádza za prácou do Ostravy. Zuniaci krok zachytáva kolektivizáciu v ZSSR. Román Pole neorané opisuje sociálnu štruktúru Kysúc a osudy jednotlivcov. V románe Kus cukru vykreslil nevyhnutnosť spojenectva robotníkov a roľníkov proti buržoáznemu poriadku a proti cukrovarníckym kartelom. Kompas v nás je cyklus noviel z domova a Kaukazu. Kniha Návrat zahŕňa dve novely Tma a Sklári venované problematike sociálneho temna a vysťahovalectva. Posledný román Kronika zachytáva Slovenské národné povstanie v Čiernom Balogu. Práve za toto dielo bol ocenený Štátnou cenou a in memoriam sa stal národným umelcom.

(pod)  ( 23.júna 2007 )                        

Jegorovovo námestie

Košice - Dejiny Slovenského národného povstania a II. svetovej vojny sú zhrnuté na Sídlisku dargovských hrdinov. Jednou z ulíc, ktorá udalosti z roku 1944 pripomína, je námestie, ktoré bolo pomenované po Jegorovovi.

Alexej Semjonovič Jegorov bol sovietsky partizánsky veliteľ, ktorý pôsobil počas vojny v roku 1944 na Slovensku. Narodil sa v roku 1914 a zomrel v roku 1970.

Z historického kalendára sa dozvedáme, že v noci zo 7. na 8. augusta 1944 bola v priestore Veľkej hole v Nízkych Tatrách na základni skupiny P. A. Veličku vysadená 22-členná akupina kpt. Jegorova. Boli v nej aj traja Slováci. Nadviazali spojenie s odbojovými pracovníkmi v Brezne a Banskej Bystrici.

Dňa 17. augusta 1944 Jegorov osobne zabezpečil prevoz rozličných druhov potravín z nemeckého skladu vo Svätom Ondreji do Bukoveckej doliny. Pri tejto akcii značnou mierou pomohli civilní zamestnanci skladu. Partizáni odviezli asi 9 ton potravín. Od polovice augusta partizáni intenzívne hromadili a vozili zbrane do hôr, čo bol jasný náznak toho, že čoskoro zintenzívnia svoju aktivitu.

Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR okrem iného prerokúvala aj otázky súvisiace s prípravou a výcvikom partizánskych organizátorských skupín a ich presun na Slovensko. Od júla 1944 do konca vojny vysadil Hlavný štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve na území Slovenska 53 organizátorských skupín s asi 1200 osobami. Veliteľom 1. čs. partizánskej brigády bol práve kpt. Jegorov.

(pod)  ( 21.júna 2007 )                        

Jedlíkova

Košice - Jedlíkova ulica v mestskej časti Západ je ulicou vysokoškolákov, ktorí tam bývajú v internátoch. Pomenovaná bola po slovenskom fyzikovi a vynálezcovi Štefanovi Aniánovi Jedlíkovi (1800 - 1895).

Pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny. Po skončení stredoškolského štúdia v Trnave a Bratislave vstúpil do benediktínskej rehole v Pannonhalme, kde študoval teológiu a súčasne na filozofickej fakulte peštianskej univerzity matematiku a fyziku. Potom pôsobil ako profesor fyziky na gymnáziu v Rábe, neskôr v Bratislave na kráľovskej akadémii a na peštianskej univerzite. Zaoberal sa výskumami vo viacerých oblastiach fyziky, najmä v elektrine.

Jeho pozornosť pútal najmä elektromagnetizmus. V roku 1828 zostrojil elektromotor, neskôr prototyp elektrického rušňa a elektrické dynamo. Pokračoval v pokusoch s indukciou a vytvoril aj prototyp magnetického čapu, ktorý je základnou súčiastkou rušňa. Prezentoval ho na zhromaždení uhorských lekárov a prírodovedcov, ale význam jeho objavu nikto nechápal.

V priebehu rokov 1840 - 1850 zostrojil Jedlík prístroj na rezanie veľmi jemných optických mriežok a prvý raz použil automatický pohon. V ďalšom období hľadal najdokonalejší zdroj prúdu, prípadne napätia, zaoberal sa zdokonalením galvanických článkov a vytvoril rúrkový elektrický zberač. Päť rokov pred Wernerom a Siemensom popísal a použil princíp samobudenia na dyname vlastnej konštrukcie. Jedlík skonštruoval celý rad elektrotechnických a iných fyzikálnych prístrojov a demonštračných pomôcok. Medzi jeho skoré vynálezy patrilo aj zariadenie na výrobu sódovej vody, ktoré sa stalo základom prvého podniku v Uhorsku a bolo jediným jeho vynálezom, ktorý počas jeho života našiel priemyselné uplatnenie.

O svojich vynálezoch len pramálo publikoval a väčšinu svojich prístrojov skonštruoval len ako demonštračné pomôcky, a tak jeho objavy zostali väčšinou nepovšimnuté.

Vedu a techniku obohatil desiatkami vynálezov, menej známa je jeho pedagogická činnosť. Napísal rozsiahlu učebnicu fyziky. V jej prvej časti sa zaoberal všeobecnými vlastnosťami telies, druhá časť obsahovala statiku a mechaniku. Na konci zväzku pripojil náuku o kmitaní a prílohu o akustike.

Jedlík sa zaradil medzi najvýznamnejších vedcov 19. storočia. Jeho život predstavuje 50 rokov pedagogickej činnosti a 70 rokov tvorivej vedeckej práce. Zomrel vo vysokom veku, ale nedožil sa uznania za veľké dary, ktoré poskytol ľudstvu.

(pod)  ( 20.júna 2007 )                        

Jasuschova

Košice - Mená mnohých maliarov sú zvečnené nielen na obrazoch, ale aj v názvoch ulíc. Na Sídlisku KVP sa po košickom maliarovi volá Jasuschova ulica. Anton Jasusch (1882 - 1965) študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti, v Mníchove a v Paríži. V rokoch 1914 - 1918 bojoval na frontoch I. svetovej vojny najprv na talianskom a ruskom, neskôr bol v zajateckých táboroch na Ďalekom východe, odkiaľ sa oneskorene vrátil do Košíc.

Tesne po vojne, deprimovaný jej hrôzami, sa v samote ateliéru pripravoval na svoje rozhodujúce vystúpenie. Koncom novembra 1920 sa u neho začal tvorivý proces, výsledkom ktorého boli rozmerné kompozície, tematicky súvisiace predovšetkým s etickými otázkami. Vytvoril obsiahly súbor tematických obrazov týkajúcich sa existenčných otázok človeka, zmyslu života a miesta človeka na zemi i v kozme. Svoje pocity stvárnil v obrazoch Zlo, Víťaz, Oheň, Kolobeh života, Žltý mlyn, Revolúcia, Žiarlivosť, Zánik planéty.

Nastupujúce tri-štyri roky znamenali pre Jasuscha najdôležitejšie tvorivé obdobie. Vtedy vytvoril svoje ohromujúce obrazové cykly. Ide o väčší komplex malieb, ku ktorému patril cyklus dvadsiatich až dvadsiatich štyroch diel v rozmeroch asi 150 x 172 cm a veľký cyklus desiatich malieb v rozmeroch takmer 3 x 3 metre.

Jeho tvorba 20. rokov v nemalej miere prispela k aktivizácii práve sa formujúcej slovenskej moderny a stala sa tak medzníkom vo vývoji východoslovenského výtvarného života. V druhej polovici 20. rokov sa výraznejšie priklonil k sociálnej problematike, reprezentovanej sériou pohľadov na predmestské proletárske časti mesta. Odrazilo sa to v dielach Na periférii I, II. Sporadicky sa v jeho tvorbe objavujú aj kompozície s tematikou chudobných dedinských obydlí a ťažkej práce na poli.

V 30. rokoch sa predmetom jeho záujmu stávajú predovšetkým krajinárske námety. Bol citlivým pozorovateľom prírody, upútavali ho temné lesné interiéry, poetické zákutia brehov rieky, rovnako ako rozsiahle priestranstvá nížin.

Roky po II. svetovej vojne sú naplnené bohatou a neúnavnou prácou.

Z neskoršej, kvalitatívne premenlivej tvorby Jasuscha je pozoruhodná perióda na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia, keď vytvoril neobyčajnú kolekciu malieb s metaforickým motívom masiek v rôznych podobách. V poslednej fáze tvorby nájdeme súbor pastelov. Objavujú sa témy rodiny, materstva, hudby, muzikantov. Vlastnou podobizňou symbolicky uzatvára košický maliar svoju tvorbu.

(pod)  ( 19.júna 2007 )                        

Jánošíkova

Košice - Jánošíka pozná každý Slovák. Je to národný hrdina napriek tomu, že to bol zbojník. S jeho menom sa spájajú nielen slovenské filmy, ale sú podľa neho pomenované aj ulice. Jánošíkova ulica sa nachádza v mestskej časti Juh, ďalšiu nájdeme na Severe. Terchovská ulica je podľa obce Terchová, kde sa táto legenda narodila.

Juro Jánošík sa narodil v roku 1688 v chudobnej poddanskej rodine. Od detstva pracoval s rodičmi na panstve, ktoré patrilo grófovi Jakubovi Lowenburgovi z Tepličky nad Váhom. Ako 18-ročného ho zverbovali do kuruckého vojska Františka II. Rákociho. Po porážke kurucov pri Trenčíne utiekol domov, no chytili ho cisárski žoldnieri a začlenili do strážneho oddielu na Bytčianskom zámku, kde väznili kurucov. Tam ho Tomáš Uhorčík nahovoril na zboj a spoločne utiekli s príslušníkmi "zelených regimentov". Zoskupili ozbrojenú družinu, ktorej vedenie čoskoro prevzal Jánošík.

Zbojníci prepadávali kupcov a pánov v Trenčianskej, Oravskej, Liptovskej a Gemersko-Malohontskej stolici, v Poľsku, Sliezsku a na Morave. Takto zbíjali rok, kým ho nechytili v Klenovci, kde krčmárčil Uhorčík pod menom Martin Mravec. Na jar 1713 ho znovu chytili a stoličný súd v Liptovskom Mikuláši ho odsúdil na smrť obesením na hák. Vtedy mal iba 25 rokov.

Prokurátor ho obvinil, že sa stal vodcom karpatských zbojníkov, kradol a zbíjal a navrhol mu mučenie, aby prezradil mená svojich spoločníkov. Súd rozsudok smrti vyniesol a popravili ho.

Už krátko po smrti začala rásť jánošíkovská legenda o odvážnom zbojníkovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával. Ľudová fantázia ho obdarila rozprávkovými vlastnosťami, zázračnou silou, neobyčajnou rozvahou a odvážnymi činmi. Stal sa hrdinom ľudových piesní a povestí, námetom slovenského hudobného, výtvarného i filmového umenia.

Vzhľadom na neúplnosť autentických písomných prameňov asi nebude nikdy možné dôkladne poznať celú faktografiu Jánošíkovho krátkeho života. O Jánošíkovi boli nakrútené filmy. Jánošíkovská tradícia prerástla aj do odbojového hnutia počas 2. svetovej vojny. Sú po ňom pomenované prírodné útvary, slávností i jedlá.

(pod)  ( 18.júna 2007 )                        

Janigova

Košice - Mená niektorých ulíc sú dobre zašifrované, keď o osobnostiach, podľa ktorých boli pomenované, veľa informácií k dispozícii nie je. Vôbec to nie je preto, že by išlo o ľudí, ktorí pre mesto či spoločnosť neurobili niečo významné, ale preto, že sa o nich veľa nepísalo a spomínajú sa v rôznych historických dokumentoch len ojedinele. Príkladom toho je aj Janigova ulica v mestskej časti KVP. Kto bol človek, ktorého možno spájať s Košicami a jeho meno nesie aj ulica?

Ján Janigh, ktorý sa v biografickom slovníku spomína aj ako Janig či Janik, nebol pôvodom Košičan. Narodil sa v obci Michnice v okrese Chomutov v roku 1784. Istý čas pôsobil aj v našom meste. Bol to hudobný skladateľ a pedagóg.

Základné vzdelanie získal v rodine a u českých vidieckych učiteľov. V Košiciach bol od roku 1824 učiteľom hudby na hudobnej škole. Súčasne bol regenschori v Dóme sv. Alžbety.

Vrchol jeho pedagogickej činnosti a skladateľskej tvorby sa viaže práve k obdobiu, keď pôsobil v Košiciach. Komponoval cirkevnú hudbu, najmä chrámové vokálno-inštrumentálne skladby.

Ján Janigh zomrel v roku 1837 v Košiciach.

(pod)  ( 16.júna 2007 )                        

Jaltská

Košice - Ďalšiu kapitolu druhej svetovej vojny v názvoch ulíc na Sídlisku Dargovských hrdinov pripomína Jaltská ulica. Názov dostala po meste Jalta na Kryme, kde sa začiatkom roku 1945 ešte pred skončením vojny stretli na konferencii vedúci predstavitelia troch onedlho víťazných veľmocí. Roosevelt, Stalin a Churchill sa zišli, aby pripravili mier.

Počas týždňa sa im nepodarilo rozdeliť si svet, ale aspoň Európu. Churchill sa so Stalinom stretol v Moskve v októbri 1944 za Rooseveltovej neprítomnosti. Angličan a Gruzínec si percentuálne rozdelili vplyv, ktorý mal v krajinách juchovýchodnej Európy pripadnúť západným štátom a ZSSR. Prezident Spojených štátov amerických s týmto spôsobom postupu nesúhlasil. Podľa neho bola potrebná konferencia za účasti všetkých troch. Pred ňou sa stretol s Churchillom na Malte, aby sa dohodli na ďalšom postupe a potom nasledovala spoločná konferencia.

Stalin počítal, že získa rozsiahle nemecké reparácie. Jeho zámerom bolo vytvoriť vo východnej Európe defenzívne nárazníkové pásmo štátov, sféru vplyvu pri bránach do ZSSR, ktorá mala zabrániť akémukoľvek riziku novej vojenskej invázie. Churchilla táto situácia znepokojovala. Cítil, že medzi dvoma gigantmi Británia veľa nezaváži a želal si, aby sa Francúzsko zúčastňovalo na rozhodnutiach. Roosevelt sa do Jalty vybral v úlohe prosebníka. Želal si, aby sa Sovieti zapojili do vojny proti Japonskému cisárstvu. Trvalý mier si vedel predstaviť len vtedy, ak budú veľmoci ďalej spolupracovať v rámci Organizácie spojených národov. Sovieti však chceli mať v nej 16 hlasov.

Po týždni rokovaní Stalin sľúbil, že Sovieti vstúpia do vojny proti Japonsku tri mesiaci po kapitulácii Nemecka. Súhlalsil tiež s tromi hlasmi v OSN. Popri troch veľmociach Francúzsko získalo okupačnú zónu v Nemecku. Najväčším víťazom bol Stalin, ktorý začal budovať defenzívne pásmo štátov. V skutočnosti západní predstavitelia nedali ZSSR nič viac, než čo už sám získal silou svojich zbraní. Jalta bola skôr márnym pokusom zastaviť dávno rozbehnutý vývoj.

(pod)  ( 15.júna 2007 )                        

Jakobyho

Košice - Košickí maliari sú v názvoch ulíc početne zastúpení. Jedným z nich je Július Jakoby (1903 - 1985), po ktorom bola pomenovaná Jakobyho ulica v Starom Meste. Patril medzi najvýznamnejších slovenských maliarov druhej polovice 20. storočia. Umelcovo dielo neodmysliteľne spoluvytvára tradíciu moderného košického maliarstva.

Študoval na Vysokej škole ekonomickej v Budapešti. Výtvarne sa vzdelával v súkromnej grafickej škole E.Króna. Navštevoval aj súkromnú školu E. Halásza - Hradila. Potom študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti u prof. Š. Rétiho. Od roku 1928 žil a tvoril v Košiciach.

Jakoby sa venoval kresbe, pastelu, kamenným a keramickým mozaikám. Jeho počiatočná tvorba bola silne sociálne motivovaná, s groteskným a vnútorne ironickým akcentom, ktorým sú poznamenané aj diela Nezamestnaný krompašský robotník, Strach a iné. Charakteristickým pre neho je dôraz na úlohu farby, ktorá umocňuje dynamiku a bezprostredný, uvoľnený rukopis (Cirkus). Na rozdiel od prác figurálnych sú krajinárske kompozície poznamenané väčším pokojom. Vplyv budapeštianskeho školenia je evidentný v ranej portrétnej tvorbe. Svoju pozornosť zameral na prostredie, v ktorom žil a na ľudí, s ktorými prichádzal do styku.

Jakobyho tvorba je zastúpená v zbierkovom fonde Slovenskej národnej galérie v Bratislave, Národnej galérii v Prahe a Budapešti, v zbierkach ostatných slovenských galérií a múzeí, v mnohých súkromných zbierkach, ale predovšetkým je významne zastúpená vo Východoslovenskej galérii v Košiciach, ktorá od roku 1991 prezentuje jeho tvorbu. V diele Don Quijote dospieva do výtvarnej zrelosti. Obraz približuje charakteristické hodnoty majstrovej maliarskej tvorby - iróniu, zveličenie, výbušný kolorizmus, grotesknosť.

Konštantným znakom umelcových kompozícií je živelná práca s farbou, prestúpenou výraznou čiernou obrysovou líniou, vyjadrujúcou predovšetkým pohybovú stránku postáv. Sociálno-psychologický aspekt dominuje v obrazoch Mestské klzisko, Ulica, Novostavba, miernou iróniou, prechádzajúcou až do čierneho humoru, sú poznačené kompozície Asfaltéri, Odpočívajúci robotníci, Muzikanti. Určité paralely s tvorbou európskych maliarov možno nájsť v obrazoch Pred pohrebom, Novembrový pohreb, Žid, Verklikár, Nad inzerátom, Kalvária či Trpiaci. Motív FDC vychádza z Jakobyho diela Žena so žltým psíkom a na pečiatke je znázornený fragment z Vlastnej podobizne.

V roku 1968 bol ocenený titulom zaslúžilý umelec.

(pod)  ( 14.júna 2007 )                        

Irkutská

Košice - Irkutská ulica sa nachádza na Sídlisku Nad jazerom. Súvislosť s výberom jej názvu možno vysvetliť tým, že aj mesto Irkutsk sa nachádza pri jazere Bajkal, takže je táto voľba logická. Viaceré ulice sú v tejto mestskej časti pomenované napríklad podľa jazier či riek.

Pri tejto ulici si môžeme trochu zopakovať znalosti zo zemepisu. Irkutsk je významným hospodárskym, administratívnym a hlavne turistickým strediskom východnej Sibíri a oblasti jazera Bajkal. Leží na rieke Angara. História mesta siaha do roku 1652, keď kozák Ivan Pochabov založil na pravom brehu Angary zimovisko. Postavil malé opevnenie, z ktorého sa v roku 1684 stalo mesto. V 18. a 19. storočí bolo poverené úlohou obchodného spojovateľa s Čínou a Mongolskom. Vďaka jeho výhodnej polohe na ceste do Číny a Mongolska a tiež prístupu k Bajkalu sa rýchlo rozrastalo a už v roku 1686 dostalo status mesta. Neskôr sa stalo obchodným a správnym centrom východnej Sibíri so sídlom generálneho gubernátora. V 40. rokoch 19. storočia sa stal Irkutsk centrom oblasti, v ktorej sa dobývalo zlato. Významný bol aj rok 1898, kedy tam po stransibírskej magistrále prišiel prvý vlak.

Na konci druhého tisícročia žilo v Irkutsku takmer 600-tisíc obyvateľov, z toho 90 percent Rusov. Ďalej tu žijú Ukrajinci, Buriati, Tatári, Židia, Poliaci a iní. V meste a jeho okolí pracuje 97 veľkých priemyselných závodov. Od júla do októbra 1920 pracoval v Irkutsku aj svetoznámy spisovateľ Jaroslav Hašek, postupne ako náčelník internacionálneho a neskoršie náčelník organizačného oddelenia 5. armády. V Irkutsku údajne chodil do školy aj 34. prezident USA (1953-61) Dwight David Eisenhower (1890-1969). Jeho otec tu bol riaditeľom bane na zlato. Začiatkom 60. rokov sa pripravovala jeho návšteva v Irkutsku. Po zostrelení amerického špionážneho lietadla U-2 1. mája 1960 pilotovaného F. G. Powersom pri Sverdlovsku prudko ochladli vzťahy veľmocí a Eisenhower sa do Irkutska nedostal.

(pod)  ( 13.júna 2007 )                        

Charkovská

Košice - Znovu sa vraciame na sídlisko Dargovských hrdinov, ktoré je v názvoch ulíc viacmenej kronikou druhej svetovej vojny. Tentoraz sa pristavíme pri Charkovskej ulici. Čo pripomína?

Práve pri Charkove dosiahli Nemci v marci 1943 posledný významnejší úspech na východnom fronte. Zastavili a zničili silné jednotky Červenej armády a opäť dobyli niektoré územia, ktoré stratili po ústupe po porážke pri Stalingrade. Súčasťou boli aj boje 1. československého práporu pri Sokolove.

Z histórie sa dozvedáme, že väčšina nemeckých generálov navrhovala aktívnu obranu, pri ktorej by využívali lepšie manévrovacie schopnosti nemeckej armády. Červenú armádu chceli najprv vyčerpať a zaútočiť iba v prípade mimoriadne priaznivých okolností. Druhou možnosťou bolo zaútočiť na nechránený výbežok okolo mesta Kursk. Útok zo severu a juhu by znamenal obkľúčenie a zničenie veľkých ruských jednotiek, ktoré postúpili hlboko do Nemcami ovládaného územia.

Vojna sa na väčšine bojísk obrátila v neprospech ríše, preto Hitler zúfalo potreboval úspech. Napriek pochybnostiam vydal príkaz zaútočiť na Kursk, ale dátum sa stále odkladal. Namiesto prekvapenia Nemci napochodovali do pasce.

Moskva vo vnútornej strane kurského oblúka vybudovala niekoľko po sebe idúcich línií poľných opevnení, zákopov, protitankových prekážok a delostreleckých batérií, nahromadila obrovské množstvo vojakov a techniky. Nemci v podstate nemali šancu. Útok zo severu zastavili po troch dňoch, z juhu trval dlhšie a skončil sa najväčšou tankovou bitkou v dejinách.

Po zastavení nemeckého útoku prešla Červená armáda do protiútoku, ktorý 23. augusta oslobodením Charkova ukončil bitku pri Kursku. Sovieti v nej stratili asi štvrť milióna vojakov, Nemci okolo stotisíc. Nemci odvtedy na východe už iba ustupovali.

(pod)  ( 12.júna 2007 )                        

Chalupkova

Košice - Podľa Sama Chalupku bola pomenovaná Chalupkova ulica v mestskej časti Sever. Básnik a spoluautor Memoranda slovenského národa sa narodil v r. 1812 v Hornej Lehote. Bol mladším bratom dramatika Jána Chalupku. Študoval na lýceu v Kežmarku, Rožňave a Bratislave, kde sa stal jedným zo zakladateľov Spoločnosti česko-slovanskej, neskôr jej podpredsedom, kde prednášal výklad Kollárovej Slávy dcéry.

Ako dobrovoľník sa zúčastnil poľského povstania proti cárskemu samoderžaviu, odkiaľ sa vrátil ranený. V literárnej činnosti pokračoval v Bratislave. V roku 1834 uverejnil vo Fejérpatakyho kalendári tri básne, ktoré prevzal Kollár do Národných spievaniek, pretože ich pokladal za vydarenú napodobeninu ľudových piesní. Popri štúdiu teológie vo Viedni sa zúčastňoval tajných schôdzok poľskej mládeže, odkiaľ pôsobil na činnosť slovenského krúžku v Bratislave.

Pôsobil ako evanjelický farár a po otcovej smrti prevzal jeho faru v Hornej Lehote, kde pôsobil až do smrti. Zomrel v roku 1883Chalupka bol členom spolkov Vzájomnosť a Tatrín. Stál aj pri vzniku Matice slovenskej. Študoval slovanské dejiny a ľudovú epiku, zbieral slovenské ľudové povesti a piesne. Prvé diela písal v češtine pod vplyvom Jána Hollého. Prevzal na seba úlohu napísať ľudu prístupné dejiny Slovákov. Síce ich nenapísal, ale cieľ dosiahol básňami. Jeho poézia odráža hlboké vlastenecké cítenie. Hrdinovia básni stelesňujú vlastenecké cítenie celej štúrovskej generácie.

Najvýznamnejším Chalupkovým dielom je spev Mor ho! Hrdinský epos zobrazuje slovenský kraj rozprestierajúci sa od Tatier k Dunaju, tábor Rimanov, pyšného cisára s jeho vojskom a družinu hrdých slovenských poslov, ktorí mu prišli ponúknuť mier. Tieto slová sa stali heslom bojovníkov Slovenského národného povstania.

Hrdinstvo ľudu, boj proti feudálom zobrazil v básňach s Jánošíkovskou tematikou. Likavský väzeň zachytil uväzneného Jánošíka, uvažujúceho o svojom osude. Ani v ťažkej situácii neupadol do beznádeje a veril, že sa mu podarí dostať sa na slobodu, aby mohol zhromažďovať junákov-bojovníkov. Báseň Králohoľská apeluje na rovesníkov, aby povstali proti krivde. Ďalšiu sériu tvoria básne s protitureckým odbojom Branko, Turčin Poničan, Boj pri Jelšave.

(pod)  ( 11.júna 2007 )                        

Hutnícka

Košice - Hutnícka výroba, ktorá sa v Košiciach naplno rozbehla zapálením prvej vysokej pece vo Východoslovenských železiarňach, sa odrazila aj v názvoch ulíc. Podľa tohto výrobného odvetvia sa volajú dve ulice v Starom Meste a dve v mestskej časti Šaca.

Železiarstvo patrí na území Slovenska k najstarším výrobným odvetviam. Jeho rozvoj, a to najmä na východe, bol podmienený bohatým výskytom železných rúd. Železo sa tu vyrábalo už 600 rokov pred naším letopočtom, no hlavný rozvoj nastal v 13. a 14. storočí. V priebehu ďalších stáročí sa technológia výroby železa a ocele zdokonaľovala, až napokon 1. apríla 1959 vyústila do podpísania zakladacej listiny novodobého hutníckeho kombinátu - Východoslovenských železiarní.

V januári 1960 sa na rozlohe viac ako 800 ha začala výstavba, ktorá zmenila nielen charakter Košíc a okolia, ale aj celého Slovenska. V roku 1965 bola zapálená prvá vysoká pec, spustená výroba v teplej valcovni i v koksovni. V nasledujúcom roku sa v kyslíkových konvertoroch začala taviť oceľ a postupne boli uvedené do činnosti ďalšie prevádzky pre uzavretý metalurgický cyklus.

V priebehu štyroch desaťročí vyrástol v Košiciach hutnícky podnik, ktorý svojimi výrobkami dokázal získať trhy a postavenie medzi významnými oceliarskymi podnikmi. Bol prijatý za člena prestížnych medzinárodných organizácií, združujúcich výrobcov železa a ocele, stal sa partnerom renomovaných zahraničných firiem v spoločných podnikoch. Nová etapa v histórii košických železiarní sa začala pred siedmimi rokmi predajom hutníckej časti americkej oceliarskej spoločnosti.

Už v začiatkoch budovania fabriky bolo potrebné pre zamestnancov stavať byty. Tak ako sa rozširovala výroba, pribúdalo aj ľudí, ktorí boli v tomto kolose zamestnaní. Narastajúcemu počtu obyvateľov Košíc sa prispôsoboval aj ich rozvoj. Neďaleko hotela s príznačným názvom Hutník, bola pomenovaná jedna z ulíc v Starom Meste ako Hutnícka. Nie príliš ďaleko k výrobe železa má aj Haviarska ulica v tej istej mestskej časti. Haviar, čiže kvalifikovaný baník, má úzku súvislosť aj následnou výrobou železa. Najprv je potrebné rudu dostať spod zeme na povrch.

V Šaci, teda v tesnom susedstve hutníckeho kombinátu, nájdeme ulicu Železiarenskú. Pôvod názvu je jednoznačný. Nachádza sa za bránami železiarní. Hutníkom je venované aj celé Námestie oceliarov. Asi inak by sa ani nemohlo a ani nemalo volať.

(pod)  ( 8.júna 2007 )                        

Huskova

Košice - Jednou z významných osobností, ktoré sa dostali do názvov ulíc na Sídlisku KVP, je Anton Huska. Huskova ulica bola pomenovaná po hudobnom pedagógovi, dirigentovi a skladateľovi. Jeho meno sa spája aj s Košicami, keďže tu dlhší čas pôsobil.

Narodil sa v roku 1826 v Ružomberku. Po absolvovaní gymnázia a hudobnej školy, študoval dva roky filozofiu a rok právo v Bratislave. Hudobnú školu a harmónium študoval súkromne. Huska sa naučil hrať na všetkých sláčikových nástrojoch, na niektorých dychových a na klavíri a organe. Ovládal nielen slovenský, ale aj nemecký a maďarský jazyk a latinčinu.

Ako hudobník pôsobil v rokoch 1845-1846 v nitrianskej katedrále najmä ako huslista a v ďalších rokoch bol huslistom v divadelnom orchestri a v cirkevnom hudobnom spolku v Bratislave aj ako spevák a organista.

Vo svojej hudobnej kariére pokračoval na východe. Do roku 1861 pôsobil ako profesor hudby na Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule a ako organista v tamojšom kostole sv. Martina.

O rok neskôr sa presunul do Košíc ako učiteľ Hudobnej školy a regenschori Dómu sv. Alžbety, kde zotrval až do smrti. Vyučoval klavír, husle a teóriu hudby a spevu. Svojimi pedagogickými metódami povzniesol školu na vysokú úroveň. Ako regenschori zreorganizoval zbor a orchester Dómu sv. Alžbety. Jeho práca úzko súvisela s jeho zaangažovaním sa v ďalších amatérskych hudobných telesách, najmä v Košickom spevokole, v ktorom bol v roku 1862-1872 zbormajstrom.

Huska bol aktívny v organizácii hudobného života v Košiciach. Ako skladateľ sa tu výrazne neprejavil, hoci predtým už mal za sebou skladateľské výsledky na poli cirkevnej hudby. Z jeho skladieb uvedených v Košiciach sa v tlači spomína Allegro, Mandatum novum a Miserere. Zomrel v roku 1882 v Spišskej Kapitule.

(pod)  ( 7.júna 2007 )                        

Husárska

Košice - Nájsť Husársku ulicu v Starom Meste blízko pivovaru je dosť veľký problém. Na mape sa síce nachádza, ale nenájdeme ju tak ľahko. Označenie na tabuľke neexistuje a je taká zanedbaná a zarastená burinou, že ju treba hľadať skôr po pamäti. Vyzerá presne tak, ako by na ňu ľudská noha po odchode husárov vkročila len náhodne.

Prečo Husárska? Podľa husárov. Bol to druh ľahkej jazdy. Pomenovanie sa bezprostredne viaže na výraz korzár (z lat. cursor - rýchly posol), ktorý sa v 14. storočí v slovanskom prostredí na Balkáne transformoval na gusar, husar a pôvodne označoval lúpežníka na koni. Vznik husárov ako druhu jazdeckého vojska súvisí s bojom Uhorska proti expanzívnej Osmanskej ríši, keď husári v službách uhorských kráľov predstavovali od 15. storočia účinný náprotivok tureckej jazde - sipáhijom. Stali sa postrachom pre bohatú šľachtu panovníkov. Keď ich chytili, vešali ich dolu hlavou. Keď sa husári stali oficiálnou zložkou uhorského vojska, dostávali žold.

Husári spočiatku neboli rozhodujúcou silou jazdectva či armády, na rozdiel od ťažkého jazdectva, reprezentovaného v stredoveku rytiermi a v novoveku kyrysníkmi. Práve ľahká výzbroj (šabľa a kopija, ktorú neskôr nahradila krátka karabína a pár pištolí) im umožňovala mimoriadnu mobilnosť. Spočiatku plnili zväčša prieskumné, výpadové či prenasledovateľské úlohy, postupom času a s rozvojom palných zbraní vzrástol však aj ich význam a podiel na priamej útočnej bojovej činnosti.

Vyznačovali sa charakteristickou rovnošatou uhorského strihu, najmä dolománom a mentiekou s bohatým šnurovaním. Prvé dva pravidelné husárske pluky zaradené do habsburskej armády v roku 1689 boli zverbované na Slovensku. Husári sa za habsburskej monarchie verbovali takmer výlučne v Uhorsku, od prelomu 17. a 18. storočia si však husárske pluky zriadili aj iné európske armády. Ako druh vojska zanikli po prvej svetovej vojne.

Život husárov bol úzko spätý s chovom koní. Tie sa chovali aj v Košiciach. Ešte v 17. storočí sa husár verboval aj s koňom, neskôr už to nebola podmienka a o kone sa staral majiteľ pluku a potom Dvorská vojenská kancelária. Stará športová hala na Moyzesovej ulici bola vlastne jazdiareň.

(pod)  ( 6.júna 2007 )                        

Hurbanova

Košice - Po slovenskom spisovateľovi Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi (1817-1888) bola pomenovaná Hurbanova ulica v mestskej časti Sever. Bol prvým predsedom Slovenskej národnej rady, spisovateľom, novinárom, politikom a organizátorom kultúrneho života slovenského národného hnutia, evanjelickým kňazom a vedúcou osobnosťou slovenského povstania 1848 - 1849. Bol nekompromisným bojovníkom za nacionálne práva Slovákov, nezmieriteľným nepriateľom šovinizmu maďarskej vládnucej triedy i priekopníkom slovanskej vzájomnosti. Patril medzi radikálnych slovenských odporcov feudalizmu i nadvlády príživníckych šľachtických vrstiev v Uhorsku.

Narodil sa v Beckove v rodine evanjelického farára. Študoval v Trenčíne, neskôr na bratislavskom evanjelickom lýceu. Zapojil sa do činnosti študentského spolku slovenskej romantickej generácie a stal sa stúpencom kollárovského slavinizmu. V roku 1839 ho prijali do tajného spolku Vzájomnosť. Po skončení lýcea bol kaplánom v Brezovej pod Bradlom, neskôr farárom v Hlbokom, kde inicioval činnosť nedeľnej školy, ochotníckeho divadla i spolku miernosti. Jeho almanach Nitra uviedol kodifikovanú spisovnú slovenčinu do praxe. Založil časopis Slovenské pohľady a stál pri zrode spolku Tatrín.

V roku 1848 formuloval mikulášske Žiadosti slovenského národa, zúčastnil sa Slovenského zjazdu, ako aj revolučných bojov v Prahe. Po neúspechu revolúcie a páde absolutizmu sa pokúšal aktivizovať slovenský národný život na memorandovom zhromaždení v Martine, ale odpoveďou bolo jeho uväznenie.

Po zatvorení Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií vydal almanach Nitra po česky, ale bez ohlasu. Hurban sa venoval predovšetkým publicistickým žánrom, beletrizovaným cestopisom, besedniciam, satirám a humoreskám. Tlačenou prvotinou je cestovný denník Cesta Slováka ku bratrům slovanským na Moravě a v Čechách. Recenzie, správy a básne písal do časopisov Květy a Hronka. Písně, veršovanú epiku Osudové Nitry a prózu Svatba krále velkomoravského uverejnil v almanachu Nitra. Neskôr aj prózy Prítomnosť a obrazy zo života tatranského, Prechádzka po Považskom svete, Olejkár, Korytnické poháriky, Divadlo duchov nad Tatrami, Od Silvestra do Troch kráľov. Literárnohistorická štúdia Slovensko a jeho život literárny vychádzala v Slovenských pohľadoch. Posledným publikovaným textom je životopis Ľudovít Štúr.

(pod)  ( 5.júna 2007 )                        

Huncovská

Košice - Za názvom ulice Huncovská v mestskej časti Sever netreba hľadať žiadnu osobnosť. Meno dostala po obci Huncovce, ktorá leží uprostred Popradskej kotliny na Spiši. Je to sídlisko z laténskej doby. Prvý raz sa spomína v roku 1257, no osada bola založená pravdepodobne už v 10. storočí. Zvláštnosťou jej vývoja bolo, že v 19. storočí v nej prevládali Židia a v roku 1879 tu bola zriadená škola pre výchovu rabínov. Židovské obyvateľstvo bolo z obce odvlečené do koncentračných táborov v roku 1943. Dnes tam žije početná rómska komunita.

K najvýznamnejším udalostiam, ktoré dostali do povedomia obec Huncovce v posledných rokoch, patrí slávnostné odhalenie pamätnej tabule venovanej rabínskemu učilišťu.

Územie Huncoviec bolo obývané už v dobe rímskej, pred 5. storočím n. l. Dôkazom toho je správa Samuela Augustini ab Hortis, rodáka z Veľkej Lomnice, o náhodnom náleze kostí, rímskych mincí, urny s popolom a iných nádob pri kopaní pivnice na dnešnom území obce z roku 1780. Bývalý názov obce nebol prekladom latinského, ale názvom od osobného mena Hund. Prvýkrát sa spomína v 13. storočí ako Supch villa, Poloni, Zopczfolua, villa Canis, Hundsdorf, Sepchfalua, Chepanfalua, Stekchfalua, Stepkfalva, ale aj nemecky Honczdorf, Huncowcze, Huncovce, maďarsky Hunczdorf, Hunfalu, nemecky Hunsdorf, lat. Hunisvilla.

Dnešné pomenovanie obce sa úradne používa od roku 1920 a možno ho dať do súvislosti s názvom villa Canis a jeho prekladom do nemčiny, ktorý poukazuje na niekdajšie hlavné zamestnanie obyvateľov obce. Bol to chov poľovníckych psov pre miestnu šľachtu a panovníka.

Z roku 1662 sa zachoval najstarší obraz obecnej pečate, ktorá tvorí základ erbu obce. V roku 1725 prišli do Huncoviec prvé dve židovské rodiny. Najviac ich prišlo až v 19. storočí. V roku 1825 zachvátil obec obrovský požiar, ktorý zničil kresťanské aj židovské obydlia. O 60 rokov pozdejšie sa obec stala sídlom židovského matričného obvodu pre 15 okolitých dedín.

(pod)  ( 4.júna 2007 )                        

Hroncova

Košice - V blízkosti Technickej univerzity Košice dostala miesto v názve ulice osobnosť, ktorá je úzko spätá s vysokým školstvom v našom meste. Hroncova ulica, predtým Kótayho, v mestskej časti Sever nesie meno profesora Jura Hronca (1881 - 1959). Významne sa zaslúžil o zriadenie Vysokej školy technickej M. R. Štefánika v Košiciach. V roku 1937 vybral prvých profesorov a sám sa stal rektorom. Keď Košice pripadli Maďarsku, SVŠT sa premiestnila najprv do Prešova, potom do Martina a nakoniec do Bratislavy. Bol profesorom matematiky na SVŠT a vedúcim Katedry matematiky na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave.

V osobnosti Jura Hronca treba vidieť úspešného matematika a organizátora, predstaviteľa snáh o vybudovanie vysokého školstva na Slovensku. Viedol prípravy na zriadenie Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave a Vysokej školy poľnohospodárskej a lesníckej v Košiciach. Stál pri vzniku Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a Vysokej školy obchodnej.

Jur Hronec sa narodil v Gočove a záujem o matematiku a oblasť diferenciálnych rovníc u neho vzbudil počas štúdia v Kluži profesor Ľ. Schlesinger, rodák z Trnavy. V roku 1906 nastúpil do gymnázia v Kežmarku, kde učil 16 rokov. Vzdelanie si rozšíril počas ročného pobytu na Univerzite v Göttingene, kde chodil na prednášky jedného z najvýznamnejších matematikov 20. storočia Davida Hilberta. Doktorát filozofie obhájil v Giessene. V štúdiu pokračoval v Prahe, Göttingene a Giessene. V roku 1923 začal v Prahe prednášať po slovensky na Prírodovedeckej faulte Univerzity Karlovej. O päť rokov neskôr bol menovaný za profesora na Českej vysokej škole technickej v Brne.

Bol autorom prvých slovenských učebníc vyššej matematiky, ktoré zohrali významnú úlohu pri výchove novej generácie slovenských matematikov. Významné postavenie získal aj v oblasti pedagogiky. Vo svojich knihách a článkoch sa zameriaval na osobnosť pedagóga. Na vysvetľovanie vzťahov učiteľ žiak sa snažil aplikovať matematické vzťahy. Profesor Hronec sa zasadzoval ako profesor gymnázia v Kežmarku o jednotnú školu a vysokoškolskú prípravu všetkých učiteľov. Snažil sa tiež o reformu stredných škôl, ich zmenu na jednotný typ škôl s možnosťou štúdia pre všetkých.

(pod)  ( 2.júna 2007 )                        

Hrnčiarska

Košice - Pomenovanie Hrnčiarskej ulice v Starom Meste vychádzalo z toho, že sa na nej nachádzali hrnčiarske dielne. Potvrdili to aj archeologické vykopávky v podzemí Miklušovej väznice, kde sa našlo mnoho nádob a pozostatkov po hrnčiarskej výrobe.

Na tejto ulici sa nachádza veľa významných stavieb. Každá budova má svoju minulosť. Z plánu pevnosti Košíc z roku 1781 vidno niekdajšiu priekopu i vonkajší múr, ale žiadne domy v nej zakreslené nie sú. Na Topografickom pláne hlavného mesta horného Uhorska z roku 1807 je zaznačený objekt, ktorý býval vojenským skladiskom, ktorý neskôr prestavali na kalvínsky kostol. Vidno na ňom aj obrysy niekoľkých domov, čo svedčí o jej osídlení prostými ľuďmi. Mnoho z budov sa zachovalo dodnes. Pár krokov od seba sú stredoveké domy, neskôr upravené pre potreby väznice a známe ako Miklušova väznica. Za kostolom je Rodošto, čiže replika domu Františka II. Rákocziho. Dom bol vybudovaný na základoch objektu z 20. rokov 19. storočia, ktorý slúžil ako obytný priestor, ale i ako maštaľ.

Na Hrnčiarskej ulici mali začiatkom 20. storočia svoje miesto aj hasiči. Košická hasičská stráž bola najstaršou organizáciou svojho druhu v Uhorsku, existovala od roku 1874 a v čase vzniku mala štyroch profesionálnych členov.

Na rohu Mlynskej a Hrnčiarskej stál hotel Imperiál. Rušnejší život s hotelmi bol na Mlynskej. Toto zákutie Košíc bolo skôr tichou zónou, žili tam prostí obyvatelia. Dnes je to ulička starých remesiel. Miesto tam dostalo drevorezbárstvo, hrnčiarstvo, mincovníctvo či bylinkárstvo, kováčstvo, kožušníctvo, zlatníctvo, brašnárstvo a obuvník a nachádza sa tam aj zmenšenina medzevského vodného hámora. V každom dome pracuje remeselník a na poschodí býva. Zrekonštruovaná ulica žije stredovekými košickými remeslami a pripomína, že Košice ako prvé mesto v Uhorsku vydali cechové stanovy v Uhorsku v roku 1307 richtárom Arnoldom.

(pod)  ( 1.júna 2007 )                        

Hrebendova

Košice - Hrebendova ulica na Luniku IX bola pomenovaná po ľudovýchovnom pracovníkovi, národnom buditeľovi, ľudovom básnikovi, zberateľovi národných piesní, misionárovi slovenského národa a prvom slovenskom kolportérovi kníh Matejovi Hrebendovi-Hačavskom (1796-1880).

Narodil sa v Píle, kde bol jeho otec notárom. Otec nevydržal v žiadnom povolaní dlho a až do 80 rokov žil z almužny. Vzdelával sa sám a keď sa druhýkrát oženil, stal sa učiteľom, u ktorého sa Matej učil. Bol pomocníkom evanjelického kňaza. Od narodenia mal očnú chybu. Rád čítal knihy a keď už nevidel, požiadal vždy niekoho, aby mu čítal. Asi od 14 rokov začal písať verše.

Zhromažďoval knihy a do slovenskej histórie sa zapísal najmä ako rozširovateľ slovenských a českých kníh. Prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Na cestách zachraňoval staré knihy pred zničením, zasielal ich do škôl a inštiúcií alebo vzdelancom. Tak sa pričinil o budovanie knižníc.

Hrebenda zbieral aj ľudové piesne, ktoré sa dostali do zbierok Jána Kollára a Pavla Dobšinského. Zapisoval ich jeho pomocník. Známe sú jeho suplikantské cesty, počas ktorých získal finančné prostriedky na stavbu škôl, kostolov a činnosť kultúrnych inštitúcií.

Svoju životnú púť, zážitky a skúsenosti opísal vo Vlastnom životopise, ktorý je prameňom aj pre poznanie kultúrnych a spoločenských pomerov v 19. storočí. Bol v úzkom kontakte s predstaviteľmi slovenského literárneho života. Matici slovenskej daroval po založení 16 zväzkov cenných kníh, neskôr ďalších 10 a niekoľko kalendárov. Veľké nádeje vkladal do slovenského gymnázia v Revúcej. Venoval mu všetky svoje úspory a svoju knižnicu. Boli v nej knihy, ktoré vyšli na Slovensku a v Čechách v rokoch 1848-1870. Žiaľ, tieto skvosty neposlúžili národnému cieľu, lebo po zatvorení gymnázia prepadli v prospech štátu.

Keď mu už nohy zoslabli, stal sa trafikantom. Predával tabak, sviečky a ocot. V roku 1866 ho prepadol, zbil a okradol zlodej a o tri dni umrel.

(pod)  ( 31.mája 2007 )                        

Hradbová

Košice - Pôvod názvu Hradbovej ulici v Starom Meste netreba hľadať inde ako v hradbách, ktoré obkolesovali naše mesto už v stredoveku. Právo opevniť mesto hradbami získali Košice v roku 1290.

Prvá etapa mestského opevnenia sa dátuje do rokov 1260 až 1290. Prešlo komplikovaným vývojom a má množstvo stavebne odlišných etáp. Prvé tri boli pomenované podľa uhorských vládnucích dynastií ako Arpádovská, Luxemburská, a Korvínovská. Za nimi nasledovali tri moderné bastiónové etapy. Posledné fortifikačné stavby Košíc sa stavali v rokoch 1706 až 1710 za povstania Františka II. Rákocziho.

Prvý hradbový pás bol postavený z lomového kameňa do výšky 6 - 8 metrov s celkovou dĺžkou 2 260 m s piatimi až šiestimi bránami a asi 20 baštami. V prvej polovici 15. storočia hradby prestali vyhovovať potrebám mesta a začal sa budovať nový, tzv. parkanový múr dlhý 2355 m s vodnými priekopami, do ktorých privádzali vodu z Čermeľa a Mlynského jarku. Postupne nevyhovoval ani tento obranný systém a bol postavený nový vo vzdialenosti približne 40 - 50 metrov od vtedajších hradieb osadený tzv. delostreleckými rondelami. Obranný systém začal stáť v ceste rozvoju mesta, preto ho postupne odstraňovali a okolo roku 1806 už súvislé opevnenie v meste neexistovalo.

V súčasnosti je registrovaných 26 fragmentov, z ktorých najväčší je 206 m dlhý kus parkanového múra. Areál Dolnej brány je z nich najväčší a najzaujímavejší. Najzachovalejšie sú viaceré bašty, pochádzajúce z viacerých stavebných etáp a zo všetkých troch ochranných pásov.

Dodnes sa zachovali viditeľne časti hradových múrov na uliciach Čajkovského, Hrnčiarskej, Podtatranského, Kováčskej, Starej baštovej, Štefánikovej, Zbrojničnej, Baštovej, Hradbovej, Tajovského a Vrátnej. Časť hradbových múrov je použitá ako oplotenie dvorov alebo zabudovaná v murive domov, ktoré pozdejšie postavili pri hradbách.

(pod)  ( 30.mája 2007 )                        

Horovova

Košice - Mestská časť Barca zaradila do názvu ulice okrem iných osobností aj významného východoslovenského básnika a prekladateľa Pavla Horova (1914 - 1975). Vlastným menom sa volal Pavol Horovčák a používal pseudonymy Ján Onda, Pavol Horov, Peha, Péhá, PeKa, P. U. Horov, Urban Čák, Urban Horov a i. Narodil sa v Bánovciach nad Ondavou v rodine maloroľníka. Vzdelanie získaval v rodnej obci, Moravanoch, študoval na gymnáziu v Michalovciach a učiteľskú akadémiu v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ slovenčiny, dejepisu a geografie.

V rokoch 1945-1950 bol pracovníkom Československého rozhlasu v Košiciach, neskôr jeho riaditeľom. Od roku 1951 žil v Bratislave, kde bol šéfredaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, potom tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ a pracovníkom Slovenského ústredia knižnej kultúry.

Publikovať začal v študentských časopisoch Lúč, Študentský časopis a Svojeti. Prispieval do Elánu a Slovenských smerov. Jeho básne obsahovali prírodné motívy, ale aj protesty proti vojne a fašistickému násiliu. Od roku 1964 sa venoval len literárnej tvorbe. Debutoval zbierkou básní Zradné vody spodné, v ktorej reagoval na vojnové udalosti. Tejto téme zostal verný vo viacerých zbierkach. Jeho umeleckým vrcholom je dielo Vysoké nebo letné, inšpirované matkinou smrťou. Venoval sa aj prekladom z poľskej, perzskej, ruskej a bulharskej poézie. Pokúšal sa aj o prózu. Počas vojnových rokov napísal román zo súčasnosti, z ktorého vyšli dve kapitoly v Slovenských pohľadoch. Napísal rad fejtónov pre rozhlas a článkov pre tlač.

Za svoju tvorbu bol ocenený titulmi zaslúžilý a národný umelec, bol nositeľom Národnej ceny a ďalších.

(pod)  ( 29.mája 2007 )                        

Holubyho

Pri prechádzaní Holubyho ulicou v mestskej časti Juh si mnohí kladú otázku, podľa koho bola pomenovaná. Jozef Ľudovít Holuby (1836 - 1923) bol vedec, botanik, polyhistor, národopisec, evanjelický kňaz, historik, archeológ, spisovateľ, etnograf, národný buditeľ.

Narodil sa v Lubine v rodine evanjelického kňaza. Na strednej škole sa začal zaujímať o botaniku a uverejnil svoje prvé botanické práce. V Zemianskom Podhradí sa zaoberal systematickým výskumom flóry na okolí, ale aj viacerými vlastivednými disciplínami. Odborné práce publikoval v ročenkách bratislavského a trenčianskeho prírodovedeckého spolku, v Letopise Matice slovenskej a v inojazyčných časopisoch. Články uverejňoval skoro vo všetkých slovenských a viacerých českých časopisoch. Bol spolupracovníkom Slovenských pohľadov.

Články a štúdie majú pozoruhodnú štylistickú a literárnu úroveň. Jeho bádateľské záujmy, sústredené na Bošácku dolinu sa postupne rozširovali na históriu, národopis, archeológiu a folkloristiku. Všímal si nielen prírodu, ale aj charakteristické stránky ľudového života, zbieral ľudové povesti a rozprávky, príslovia a porekadlá, piesne a žarty, zariekacie formuly, povery a čary.

Holuby pôsobil ako vychovávateľ na majetku bratislavskej rodiny Scherzovcov, bol kaplánom u farára Ľudovíta Licharda, farárom, konseniorom a seniorom v Skalici, trenčianskym seniorom, predsedom Prírodovedeckého spolku župy Trenčianskej, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej a členom viacerých domácich i zahraničných vedeckých spoločností.

Za celoživotné dielo bol vyznamenaný členstvom v Českej akadémii vied a umení. Na jeho počesť udeľuje Slovenská botanická spoločnosť pri Slovenskej akadémii vied vynikajúcim botanikom pamätnú Holubyho medailu. Pomenovali po ňom viaceré rastliny.

V Zemianskom Podhradí je zriadená pamätná izba, kde je uložené množstvo dokumentov z plodného a dlhého života výnimočného človeka, ktorý vnášal do Bošáckej doliny učenosť, výrečnosť a vzdelanosť.

(pod)  ( 28.mája 2007 )                        

Hlinkova

Košice - Podľa národovca, politika, publicistu a prekladateľa, vedúcej osobnosti slovenského národného hnutia Andreja Hlinku (1864 - 1938) bola pomenovaná Hlinkova ulica v mestskej časti Sever. Narodil sa v Černovej v rodine pltníka. Bol to nadaný chlapec, a tak začal študovať na ružomberskom gymnáziu. Vyššie gymnázium absolvoval v Levoči. Prijali ho za klerika seminára v Spišskej Kapitule, kde študoval teológiu. Verejne upozornil na obmedzovanie používania slovenčiny v seminári.

Po vysviacke jeho prvé kaplánske pôsobisko bolo v Zakamennom - Kline, potom ho preložili do obce Liptovské Kľačany, neskôr do Tvrdošína a faru dostal v Troch Sliačoch. Sociálne postavenie farníkov sa usiloval zlepšiť založením spolku striedmosti a úverového a potravného spolku. Organizoval osvetové prednášky a slovenské divadelné predstavenia. Zapojil sa do politického života. Priťahovala ho Uhorská ľudová strana, ktorá sľubovala riešiť aj otázku nemaďarských národov. Vo voľbách roku 1898 kandidoval za Katolícku ľudovú stranu, ale neuspel. Zvolili ho do vedenia Slovenskej národnej strany, ktorej bol spoluzakladateľom.

V roku 1905 ho zvolili za farára v Ružomberku. Súčasne bol členom mestského zastupiteľstva, kde poukazoval na korupciu a mrhanie financiami mesta. O dva roky neskôr sa stal zakladateľom peňažného ústavu Ľudová banka. Vo voľbách v roku 1906 sa presadili siedmi Slováci a dostali sa do uhorského parlamentu. Hlinka podporoval Vavra Šrobára, čím si vyslúžil nevôľu maďarských štátnych orgánov a biskupa Párvyho. Ten ho pozbavil jeho kňazských právomocí a dostáva sa do väzenia. Jeho vystúpenia za základné práva slovenského národa považovali za poburovanie Slovákov proti Maďarom.

Ešte pred nástupom do väzby došlo v jeho obci ku krviprelievaniu. Pri pokuse o tajnú posviacku nového kostola došlo k Černovskej tragédii. Žandári zastrelili 15 ľudí. V inom procese ho odsúdili na ďalšie väzenie. Počas väzby bol Hlinka vedúcim prekladateľom Starého zákona do slovenčiny, ktorého vydanie pripravoval Spolok sv. Vojtecha. Vystúpil zo Slovenskej národnej strany a obnovil Slovenskú ľudovú stranu, ktorej sa stal predsedom. V Ružomberku založil slovenskú kníhtlačiareň Lev. Bol účastníkom a spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady v Martine 1918, ktorá sa vyslovila za vznik česko-slovenského štátu. V dôsledku protikatolíckej orientácie vládnych kruhov v Česku i na Slovensku bola obnovená Slovenská ľudová strana. Predsednícky post zastával až do svojej smrti.

(pod)  ( 25.mája 2007 )                        

Hlavná

Hlavná ulica je nepochybne pýchou Košíc, najkrajšia, najhistorickejšia, najobdivovanejšia, jedným slovom naj... A preto je hlavná. Pôvodne bola stredovekým námestím a z tých čias sa zachoval jej vretenovitý pôdorys, ktorý je typický pre väčšinu miest na východe Slovenska.

So zmenami politického režimu sa menil aj názov ulice. Do roku 1918 to bola Fö utcza, do 1934 Hlavná ulica. Štyri roky sa volala Štefánikova a do jari 1945 sa premenovala na Fö-utca, znovu bola Štefánikova a do konca šesťdesiatych rokov Ul. Vladimíra Iľjiča Lenina, potom Leninova až do roku 1990, kedy sa jej vrátil pôvodný názov Hlavná.

Povrch stredovekého námestia bol severne od Dómu sv. Alžbety veľmi nerovný a určoval ho nutný sklon do oboch jarkov Čermeľského potoka, ktorý sa pri Mariánskom stĺpe rozdvojoval a vytváral uprostred Hlavnej ulice akýsi ostrov. V roku 1805 zbúrali kamennú ohradu okolo Urbanovej veže a oboch kostolov. V r. 1840 sa začali popri domoch stavať chodníky, čo sa zintenzívnilo po povodni v r. 1845, keď voda zaplavila pivnice a nižšie položené priestory. Vtedy boli asi znovu vydláždené okruhliakmi.

Ako sa z historických prameňov dozvedáme, priestory Hlavnej ulice okolo divadla boli hlavným centrom trhoviska. Po dostavbe nového divadla bol medzi ním a Urbanovou vežou zriadený park s pseudogotickou fontánkou, bol ohradený a na noc sa zatváral. Mestská vrchnosť sa snažila preložiť trhovisko inam, ale tomu sa bránili trhovci i nakupujúci. Pri Urbanovej veži mal svoje miesto vyhradené chlebový trh.

Cez Hlavnú ulicu pretekal Čermeľský potok, ktorý bol z dôvodu rozvoja mestskej dopravy zasypaný a zvedený do kanalizačného systému. Dnes ho pripomína už len miniatúrna napodobenina. Spolu s Mlynskou a časťou Alžbetinej tvorí Hlavná ulica pešiu zónu.

V historickom jadre mesta sa nachádza väčšina najvýznamnejších historických pamiatok. Hlavnú ulicu tvoria tri parky, každý s fontánou, najväčšia je hrajúce medzi Dómom sv. Alžbety a divadlom. Práve tieto stavby sú dominanty mesta, ku ktorým patria aj Kaplnka sv. Michala, Kostol premonštrátov, Urbanova veža, Stará radnica, Levočský dom, morový stĺp.

S Hlavnou ulicou úzko súvisí Hlavné námestie, ktoré sa nachádza pri vstupe do centra mesta od Námestia osloboditeľov.

(pod)  ( 24.mája 2007 )                        

Heydukova

Košice - Čestné miesto v názve ulice v mestskej časti Sever dostal český básnik, predstaviteľ májovcov Adolf Heyduk (1835-1923), podľa ktorého je pomenovaná Heydukova ulica.

Narodil sa vo východných Čechách. V Písku od svojich 25 rokov pôsobil ako učiteľ kreslenia a krasopisu na reálke. K juhočeským Aténam okamžite priľnul celým svojím srdcom. Jeho dušu si získala krásna príroda mesta ležiaceho v mori lesov. Ako známy básnik, výborný tanečník a skvelý spoločník sa rýchlo udomácnil v tamojších meštianskych salónoch. V roku 1876 prijal miesto na I. reálnom gymnáziu v Prahe, kde sa stal predsedom literárnej časti Umeleckej besedy. Po návrate do Písku sa oženil so svojou žiačkou, dcérou reštaurátora Reinera, ktorá bola mladšia o 25 rokov. Zomreli mu obidve malé dcéry. Smrť prvej inšpirovala jeho kmotra Jana Nerudu k napísaniu Balady detskej, smrť druhej sa silno odrazila v Heydukovom rozsiahlom diele.

Napísal 60 samostatných zbierok básní, ďalšie tisíce veršov sa nachádzajú v dobových novinách, časopisoch, zborníkoch, almanachoch a ďalších tlačovinách, prípadne v rukopise. Zbierka Cigánske melódie zachytáva túlanie mladého romantika po Slovensku, Cimbal a husle vyšla v dobe zvýšeného maďarizačného útlaku voči Slovákom a značne zapôsobila na svetovú verejnú mienku.

V roku 1900 si Heyduk dal postaviť dom, ktorého priečelie je vyzdobené grafitmi Labute a Pegasa - symbolmi básnictva. Časť sa zachovala a je v starostlivosti múzea. Mal veľmi silný vzťah ku Slovensku, ktoré často navštevoval a mal tu veľa priateľov.

Mnoho Heydukových diel bolo zhudobnených, preto ho volali Pootavský slávik. Častou témou jeho básní je juhočeská a slovenská príroda, láska k žene a deťom. Do smrti jeho prvej dcéry boli jeho básne optimistické, potom sú pesimistické a smutné.

(pod)  ( 23.mája 2007 )                        

Herlianska

Desať košických ulíc dostalo názov podľa toho, kam smerujú. Dnes sa pozrieme na obce v okolí, podľa ktorých boli pomenované. Herlianska v Košickej Novej Vsi vedie k jedinečnému chránenému prírodnému výtvoru, ktorým je studenovodný herliansky gejzír. Liečivé pramene boli známe už v 17. storočí. Za vlády Jozefa II. tam boli kúpele s 25 kamennými vaňami, ktorých sláva prekročila hranice Rakúsko-Uhorska. Gejzír je európsky unikát, podobné sa nachádzajú iba na Islande. Voda samovoľne strieka do výšky 15-20 metrov s periódou 32-34 hodín a erupcia trvá 25 minút. Je aktívny nepretržite vyše 120 rokov. Aktivovaný bol umelo, vrtom hlbokým vyše 400 metrov. Pôvodne sa v tejto lokalite nachádzali štyri liečivé pramene, ktorých kapacita nepostačovala pokryť požiadavky početných návštevníkov, preto v roku 1870 navŕtali studňu.

V mestskej časti Západ si zvolili pre ulicu meno Idanská podľa potoka Ida, v blízkosti ktorého sa usídlili ľudia. Táto ulica smeruje do Veľkej Idy, ktorá bola pomenovaná po rodine Ida. V Šaci je Maloidanská ulica, veľmi blízka obec tejto mestskej časti, v ktorej čoraz viac Košičanov nachádza svoj nový domov v lokalite Pánsky les. Zo Šace je na skok aj do Bočiara, košickej priemyselnej zóny. Ďalšia z ulíc dostala preto meno Bočiarska. Blízko je aj do obce Šemša, takže v Šaci je aj Šemšianska ulica, po ktorej je možné dostať sa k susedom.

Dve mestské časti Juh a Nad jazerom sa delia o Slaneckú ulicu smerujúcu do obce Slanec. V Barci je ulica Turnianska, podľa Turnianskeho hradu zo 14. storočia, ktorý dobyli v roku 1652 Turci a vyplienili aj mestečko. Zbúraný bol na konci storočia na rozkaz generála Schultza a nikdy nebol obnovený.

Pereš vsadil na obce, kam vedú cesty z tejto mestskej časti. Nájdete tam ulicu Jasovskú, ktorá pripomína aj Jasovskú jaskyňu, Jasovskú skalu, Kláštor rádu premonštrátov s nádherným kostolom a knižnicou, obklopený francúzskym parkom. Krásnohorská ulica pripomína aj národnú kultúrnu pamiatku hrad Krásna Hôrka zo začiatku 14. storočia, reprezentačné šľachtické sídlo. Jeho posledný majiteľ D. Andrássy ho premenil na rodové múzeum. Betliarska ulica nesie meno po obci Betliar, známej emúzeom, ktoré sídli v niekdajšou poľovníckom kaštieli rodiny Andrássyovcov uprostred romantického parku.

(pod)  ( 22.mája 2007 )                        

Hemerkova

Košice - Jednou z významných osobností, ktorá sa úzko spája s Košicami, je Oldřich Hemerka (1862-1946). Jeho meno sa dostalo do názvu ulice Hemerkova na Sídlisku KVP a pripomína ho aj pamätná tabuľa na Hlavnej ulici č. 40. Práve tam organista, hudobný skladateľ, zbormajster a pedagóg žil a tvoril.

Pochádzal z mnohodetnej učiteľskej rodiny. Narodil sa vo Vrdoch pri Čáslavi. Jeho otec viedol 24-členný detský orchester, ktorého členom bol aj Oldřich. Hudba mu učarovala od detstva. Po ukončení gymnázia v Čáslavi sa zapísal na Organovú školu v Prahe. Ako 20-ročný prijal miesto regenschoriho pri bazilike sv. Egídia v Bardejove, kde pôsobil 16 rokov. Aj po odchode do Košíc viaceré skladby venoval práve Bardejovu. K tomuto obdobiu sa viaže aj zberateľská a propagátorska činnosť s východoslovenskými ľudovými piesňami. Zozbierané piesne vychádzali pod názvom Slovenské melódie, ktoré vydala Matica slovenská. V Bardejove sa oženil s učiteľkou materskej školy, s ktorou mali 7 detí.

V roku 1899 sa Oldřich zúčastnil na konkurze na obsadenie miesta organistu pri košickom Dóme sv. Alžbety. Prijali ho a hneď na začiatku zistil, že prišiel do neusporiadaných hudobných pomerov. Pustil sa do organizovania hudobného života. Posadil sa do koča a chodil z domu do domu a robil nábor do spevokolu a orchestra. Jeho úsilie bolo korunované úspechom, a to uvedením Beethowenovho oratória Kristus na hore Olivovej v roku 1903. Spieval 100-členný zbor a účinkoval orchester 34. pešieho pluku. Bol to začiatok prezentácie veľkých hudobných diel košickej verejnosti.

Hemerka bol po celý život organista, ale profesionálne ovládal hru na klavíri, hral na violu a violončelo. Na organe hrával aj v neologickej synagóge na Moyzesovej ulici. Bol veľkým milovníkom starej židovskej hudby.

Bol predovšetkým dirigentom a zbormajstrom. Pred rokom 1918 sa uplatnil ako organizátor a dirigent spevokolu robotníčok Tabakovej továrne, spevokolu a orchestra košických poštárov či dirigent dedinskej dychovej hudby v Barci. Podieľal sa na zakladaní amatérskej Košickej filharmónie a krátko pred zánikom sa stal jej dirigentom. Zomrel vo veku 84 rokov v Košiciach.

(pod)  ( 21.mája 2007 )                        

Hellova

Košice - Po vynálezcovi, astronómovi svetového významu, matematikovi a jezuitskom učencovi Maximiliánovi Hellovi (1720 - 1792) dostala meno Hellova ulica v mestskej časti Západ. Patrí k najvýznamnejším astronómom 18. storočia a učencom svojej doby. Venoval sa matematike, fyzike a pedagogike. Máloktorý učenec natoľko posilnil pokrokovú vedu ako práve on. Osobitnú zásluhu mal na vybudovaní hvezdární v Trnave, Kluži, Budíne a Jágri.

Medzinárodné uznanie získal výsledkami svojich astronomických pozorovaní na ostrove Vardö za polárnym kruhom. Viacerí chceli jeho vedecký triumf spochybniť, ale nakoniec sa dokázalo, že jeho výpočty boli správne. Úkaz prechodu Venuše popred slnečný disk vtedy sledovalo asi 200 pozorovateľov. Za svoje úspechy bol cisárovnou Máriou Teréziou, po smrti astronóma J.J.Marinoniho, poverený vybudovať veľkú hvezdáreň viedenskej univerzity. Až do konca života v nej pôsobil ako riaditeľ. Observatórium sa stalo pod jeho vedením centrom prírodovedeckého bádania v habsburgskej monarchii. Pozoroval planéty, Slnko, Mesiac a hviezdy, organizoval prednášky a udržiaval styky s vedeckým svetom, najmä s astronómami.

Maximilián Hell zomrel na zápal pľúc. Pochovali ho do rodinnej hrobky Jozefa von Penklera - verného priateľa a milovníka astronómie. Hrob už neexistuje, ale pamätná doska je umiestnená v cintorínskej kaplnke v Maria Enzensdorfe neďaleko Viedne.

O Hellovi a jeho vedeckej činnosti by sa dali popísať tisícky strán. Bol prvý, kto upozornil na skutočnosť, že polárna žiara nepodlieha iba vplyvu Zeme, ale aj Slnka a Mesiaca. Bol jedným z prvých európskych vedcov, ktorí sa vedecké poznatky o magnetickom poli snažili aplikovať v praxi. Jeho idey boli priekopnícke. Škoda, že väčšina z jeho prác o magnetickom poli sa nezachovala.

Hellovo meno nesie jeden z kráterov na Mesiaci, tiež od roku 1935 na podnet Medzinárodnej astronomickej únie aj jeden asteroid. V roku 2000 bola zaradená do astronomického zoznamu planétka MAXHELL, ktorú objavil A. Mrkos. Meno navrhli astronómovia z Astronomického ústavu v Tatranskej Lomnici.

Ocenený bol zlatou medailou poľského kráľa Stanislava, ktorému poslal do daru svoj prístroj na sledovanie planét. Vyznamenaný bol aj radom Britského impéria. Bol členom vedeckých spoločností v Paríži, Bologni, Kodani, Londýne, Trondheime, Štokholme a Göttingene.

(pod)  ( 19.mája 2007 )                        

Hečkova

Košice - S menom František Hečko sa nerozlučne spája trojdielny román a televízny film Červené víno. Práve táto osobnosť slovenskej literatúry, prozaik, básnik, publicista, redaktor a matičný pracovník, sa dostala do názvu jednej z barčianskych ulíc.

Hečko sa narodil v roku 1905 v Suchej nad Parnou. Vyštudoval Vinársko-ovocinársku strednú školu v Bratislave, Hospodársku školu v Košiciach a vyššiu družstevnú školu v Prahe. Pochádzal z mnohodetnej nemajetnej vinohradníckej rodiny, ktorá obrábala niekoľko menších vinohradov. František sa narodil na majetku svojho zámožného deda. Vystriedal viacero zamestnaní - bol hospodárskym adjunktom, prednostom revízneho oddelenia Úverových družstiev v Bratislave, redaktorom Hospodárskeho obzoru, Roľníckych novín a iných. Pôsobil v Matici slovenskej v Martine. Písal články národohospodárskeho, ľudovýchovného, družstevníckeho a kultúrneho charakteru. V medzivojnovom období sa intenzívne venoval rozvoju družstevníctva.

Od poézie prešiel Hečko začiatkom štyridsiatych rokov k próze a začal písať svoj prvý román. Pôvodne mal byť krátkou rozprávkou o spisovateľovej matke Rozálii. Nakoniec bolo z toho po piatich rokoch 60 kapitol. Červené víno je jeden z najslávnejších a najobľúbenejších slovenských románov, ktorý bol preložený do viacerých jazykov. Autor v ňom zachytáva na troch generáciách rodiny Habdžovcov plasticky západoslovenskú dedinu vo vinohradníckom kraji. Román je autobiografickým dielom.

Ďalšiu tvorbu poznamenala metóda tzv. socialistického realizmu, ktorá sa premietla do románu Drevená dedina s tematikou kolektivizácie na slovenskom vidieku. Rovnako aj do nedokončenej románovej trilógie o vojnovom slovenskom štáte Svätá tma, čo bolo príčinou, že po roku 1989 začali viacerí kritici podceňovať celé predchádzajúce Hečkovo literárne dielo. Pozoruhodné súä aj autorove besednice a fejtóny. Z jeho tvorby stoja za pozornosť zbierky básní Vysťahovalci, Na pravé poludnie, Slovanské verše, Od veršov k romány i fejtóny Prechádzky po kraji. Zomrel predčasne v roku 1960.

(pod)  ( 18.mája 2007 )                        

Havlíčkova

Košice - Havlíčkova ulica v mestskej časti Sever nesie meno novinára, básnika, spisovateľa a politika Karla Havlíčka Borovského. Narodil sa v roku 1821 v obci Borové u Přibyslavi. Študoval na gymnáziu a spočiatku sa chcel stať kňazom. Myslel si, že takto bude môcť najlepšie pomáhať ľuďom. Prostredie kňazského seminára v Prahe ho však znechutilo a neskôr katolícku cirkev ostro napádal.

Stýkal sa nielen s českými, ale i slovenskými a poľskými vlastencami a v roku 1842 podnikol cestu na Slovensko, kde sa stretol s Hodžom. P.J.Šafárik mu umožnil stať sa domácim učiteľom v Moskve, kde sa dostal medzi slovanofilskú ruskú inteligenciu. Bližšie sa zoznámil s ruskou literatúrou a veľmi si obľúbil Gogoľa. Tam sa začala jeho novinárska kariéra. Po návrate prevzal Pražské noviny. Hlásil sa k demokracii a liberalizmu.

V roku 1848 sa stal členom Svätováclavského výboru a založil nezávislé Národné noviny. Aktívne pracoval na príprave Slovanského zjazdu. Kritizoval radikálov a zároveň bojoval proti reakcii. Za svoje výpady si vyslúžil výsluchy, súdne konania a nakoniec i zákaz novín. O dva roky neskôr začal vydávať v Kutnej Hore časopis Slovan. Od začiatku mal problémy a zákazu vydávať ho predišiel ukončením vydávania. Absolutistický režim na neho nezabudol a pred Vianocami 1851 bol zatknutý a odvezený do vyhnanstva do Brixenu v Tirolsku.

Žil vo veľmi ťažkých podmienkach, napísal tam však svoje najlepšie diela. Patria medzi ne Tirolské elégie, Kráľ Lávra a Krst svätého Vladimíra. Po tri a pol roku sa mohol vrátiť do Nemeckého Brodu, ale z neho už bola psychicky nalomená osobnosť. Naviac trpel aj tuberkulózou. Zomrel v roku 1856 v Prahe.

Z Havlíčkovej ďalšej tvorby spomeňme aspoň črty z pobytu v Rusku, v ktorých kritizoval absolutizmus, Obrazy z Ruska vydávané v časopisoch alebo Knihu epigramov, ktorá obsahuje asi 400 čŕt poukazujúcich na prehnitosť vtedajšieho systému. Sú rozdelené do piatich dielov Kráľovi, Vlasti, Múzam, Svetu a Cirkvi. Prekladal aj diela Gogoľa, Puškina a Mickiewicza.

(pod)  ( 17.mája 2007 )                        

podľa lesov

Košice - V názvoch košických ulíc sa vyskytuje les v rôznych podobách. Všetky lesné a s ním súvisiace názvy sme zhrnuli do jedného bloku. Niet veľmi o čom diskutovať, pretože také mená ulíc vznikali preto, že sa nachádzali v blízkosti lesa.

Prvou z takýchto ulíc je Hájnická, ktorá sa nachádza v mestskej časti Vyšné Opátske. Pripomína háj, teda časť lesíka. Ulicu Na hájiku majú v Ťahanovciach. K háju patrili aj hájovne. Myslavčania si len nedávno nazvali novú ulicu Ku hájovni, ktorá sa nachádza na ceste k nej.

O lese ako takom sú dve ulice. Lesná je na Severe a Lesnícka na Západe. Ako by to bolo, keby sa v nich nelovila zver. Lovecká ulica je v Kavečanoch a Poľovnícka v mestskej časti Západ. Vlastníkmi a hospodármi lesov sú aj urbárnici a urbariáty a po nich dostala meno Urbárska ulica v Krásnej.

Ulice, ktoré sa nachádzajú niekde pod kopcom, nesú v názvoch ich pečať. V Myslave sa rozhodli nazvať ulicu Pod horou, ale tiež Pod hrabinou, teda pod hrabovým lesom a kopcom Hrabina. Na Opátskom pod malým hrebeňom Heringeša je ulica Pod hrebienkom.

Na Severe sme našli ulicu Na stráni, ktorá má veľa spoločného s lesom. Je to vlastne úbočie alebo svah. Zaujímavý názov pre ulicu si zvolili v Krásnej. Možno sa domnievať, že Ortoviská majú veľa spoločného s blízkou obcou Ortáše. Základ slova môžme hľadať v ortovaní, čiže klčovaní. Na týchto miestach sa kedysi pálilo drevené uhlie z vyklčovaného lesa.

Do lesných ulíc sa dá priradiť aj ulicu Lubina v mestskej časti Nad jazerom. Takto je pomenovaná aj jedna z obcí, ktorej názov je odvodený od slovného základu "lub", čo je lyko alebo podkôrna časť listnatého stromu.

Keď les, tak zvyčajne je to zalesnený kopec. Podľa neho si v Kavečanoch nazvali ulicu Kopečná. Lesných alebo zalesnených ulíc, ktorých názov vyplynul z pomenovaní kopcov alebo lokalít je ešte dosť. Niektoré sme už spomínali. Patria medzi ne napríklad Čermeľ, Jahodná a ešte niekoľko ďalších.

(pod)  ( 16.mája 2007 )                        

Haburská

Košice - Pre mestskú časť Pereš je typické, že má v názvoch ulíc mestá a dediny. Haburská ulica dostala meno po obci Habura v okrese Humenné. Prečo práve táto, nevieme, ale je to obec s bohatou históriou. Spomína sa v roku 1543 ako predmet sporu medzi Jurajom a Antonom Drugethovcami. Obyvatelia popri roľníctve pracovali v lesoch, pálili drevné uhlie a furmančili.

Habura bola počas oboch svetových vojen zničená. V roku 1915 počas prvej bola obec po vojenských operáciach úplne spustošená. V období prvej ČSR bolo vysťahovalectvo takmer jediným východiskom pre mnohých obyvateľov. Pred ďalšou vojnou ušli a po návrate našli obec znovu skoro celú zničenú.

Habura spolu s Čertižným sú známe vďaka roľníckej vzbure z roku 1935, keď sa exekúcia za daňové nedoplatky stala podnetom pre ozbrojené strety medzi četníkmi a obyvateľmi týchto obcí, ktorí žili v mimoriadne ťažkých sociálnych podmienkach. Exekúcia bola pravdepodobne tou povestnou poslednou kvapkou. Na potlačenie vzbury bolo sústredených 230 četníkov. Vtedy zatkli desiatky obyvateľov a 62 z nich odsúdili. Uväznených bolo 29 Haburčanov. V deň 25. výročia bola v budove bývalej četníckej stanice otvorená pamätná izba. Po roku 1989 boli všetky exponáty prevezené do humenského múzea. Vojenský cintorín z prvej svetovej vojny je spomienkou nielen na padlých, ale aj na zničenie obce na prelome rokov 1914-1915 počas ruskej ofenzívy.

Obyvatelia Habury počas Slovenského národného povstania podporovali partizánov v okolitých lesoch. K obci sa viaže aj meno Ľudovíta Kukorelliho, ktorý velil partizánskemu oddielu Čapajev a ktorý zahynul počas prechodu frontu medzi Haburou a Čertižným v novembri 1944. V blízkosti obce na pravej strane pri ceste na Borov mu Haburčania postavili pomník.

V päťdesiatych rokoch bola Habura obcou s najväčším počtom vysokoškolsky vzdelaných obyvateľov v pomere k celkovému počtu v rámci vtedajšieho Československa. Aj preto sa stretávame s rodákmi alebo ich potomkami po celom území bývalého Československa. Možno aj na Pereši býva niekto z nich.

(pod)  ( 15.mája 2007 )                        

Gudernova

Košice - Meno slovenského maliara, grafika a ilustrátora Ladislava Gudernu sa dostalo do názvu ulice v mestskej časti Západ. Narodil sa v roku 1921 v Nitre. V rokoch 1939-41 študoval na oddelení kreslenia a maľovania pri SVŠT u profesora J. Mudrocha. Patril k najpriebojnejším maliarom svojej generácie. Umeleckou a teoretickou aktivitou sa podieľal na tvorbe nadrealistických zborníkov.

Po vojne bol zakladateľom skupiny 29. augusta (1945) a členom výtvarného spolku Mánes. V 50. rokoch maľoval portréty a zátišia. V roku 1968 emigroval do Kanady, kde už nasledujúci rok samostatne vystavoval svoje diela v Toronte.

O desať rokov neskôr sa presťahoval do Vancouveru. Bol aktívnym členom surrealistickej skupiny Melmoth a členom surrealistických skupín Dunganom vo Švédsku a Phases vo Francúzsku. V Kanade vydával surrealistickú revue Scarabeus.

Jeho diela mohli obdivovať na výstavách niekoľkokrát v Toronte, Ottawe, Zürichu, New Yorku, Madride i vo Vancouveri.

V jeho tvorbe vidíme ovplyvnenie Picassovým kubizmom a experimentovanie s novým spôsobom vyjadrenia, neskôr aj vplyv renesančnej a klasicistickej maľby, ku koncu tvorby aj surrealistické tendencie. Charakteristickým pre neho je výrazný farebný kontrast a geometrizované tvary v priestore.

Guderna sa zaradil medzi popredných predstaviteľov generácie maliarov 2. svetovej vojny. Zomrel v roku 1999 vo Vancouveri v Kanade.

(pod)  ( 14.mája 2007 )                        

Grešákova

Košice - Kde inde ako v mestskej časti Staré Mesto pri Dome umenia a sídle Štátnej filharmónie Košice by sa mala nachádzať Grešákova ulica. Meno slovenského hudobného skladateľa Jozefa Grešáka je na čestnom mieste, čo korešponduje s hudbou, ktorá odznieva z blízkej koncertnej sály.

Jozef Grešák sa narodil v roku 1907 v Bardejove. Učiteľský ústav ukončil v Spišskej Kapitule, kde získal základy hudobného vzdelania v centre intelektuálneho diania slovenského katolicizmu. Jeho učiteľom bol Fraňo Dostalík, jediný slovenský žiak Leoša Janáčka. Nielenže ho povzbudzoval, aby budoval svojráznosť vlastného hudobného prejavu, ale poskytol mu aj orientáciu v aktuálnom európskom hudobnom dianí.

Už ako 16-ročný napísal Grešák Komornú symfóniu a o tri roky dokončil prvú operu Zlatulienka, ktorá sa nezachovala. Chcel pokračovať v štúdiu skladby v Prahe, ale Vítězslav Novák reagoval na jeho tvorbu s alergiou. Ostal samoukom a tvorbe sa venoval vtedy, keď cítil dostatok síl a motiváciu. Bratislavské akademické autority i domáce operné scény odmietli aj Grešákove vrcholné dielo - operu Neprebudený, pretože jeho hudobný jazyk bol pre nich nepochopiteľne originálny. Jeho druhá jar priniesla množstvo pozoruhodných komorných i orchestrálnych diel. Grešákove hudobno-dramatické diela si nenašli cestu na javiská dodnes.

Jeho hudba sa hodnotila ako amatérska, čudácka, originálna či geniálna. Je autorom opery Rozárka a Zuzanka Hraškovie. Operné námety pochádzajú z diel slovenskej klasiky.

Grešák sa po pôsobení v rôznych divadlách v Čechách a na Morave v roku 1949 vrátil na Slovensko. Bol učiteľom hudobnej a výtvarnej výchovy na gymnáziu v Bardejove a korepetítor Ukrajinského súboru piesní a tancov. Od roku 1957 bol tajomníkom pobočky Zväzu slovenských skladateľov v Košiciach. Zomrel v roku 1987 v Bratislave.

(pod)  ( 12.mája 2007 )                        

Gorovecká

Košice - Gorovecká ulica v Kavečanoch nebola pomenovaná podľa žiadneho významného človeka, ktorý by mohol dominovať v názve. V tejto mestskej časti sa pri výbere mien ulíc pridržiavali lokalít a starých pomenovaní pre určité časti obce. Tak to bolo aj v prípade spomínanej ulice. Starší obyvatelia si pamätajú, že sa chodilo na role na Gurovec, teda do vyššie položených častí hore, čiže na horný koniec. Aj dnes toto pomenovanie pretrvalo. Ulica však dostala meno Gorovecká.

Kavečany majú viacero ulíc, ktorých názvy boli odvodené od miest, kde sa stavali domy. Podobne je to v prípade Budanovej ulice, ktorá pripomína lokalitu Budanov. Kadlubská ulica dostala meno podľa obecnej studne, z ktorej si obyvatelia naberali vodu. Keďže tam bola studňa, čiže "kadlub", tak dostala tomu priliehavý názov.

Šamborská ulica je podľa lokality Šambor. Rokycká ulica má meno po pastvinách v lokalite Rokytka. Vyhoňská ulica je na výhone, teda poľnej ceste, ktorou sa vyháňal dobytok na pašu.

Na Strážnej ulici nebola postavená žiadna stráž. Obyvateľov stráži vrch s takýmto menom. A keď sme pri Kavečanoch, na Loveckej ulici sa nelovila žiadna zver, ale bývali na nej poľovníci. Gazdovská, o ktorej sme už písali, si vyslúžila meno podľa toho, že na nej bývali väčší gazdovia. Príznačné boli pre nich veľké dvory a gazdovstvá. Vyšnú ulicu môžeme zaradiť medzi tie, ktoré sa volajú podľa toho, kde sa nachádzajú, teda na vyšnom konci. O uliciach Na rožku či Oblá netreba špekulovať, rovnako ako o Podkamennej či Strmej alebo Širokej. Nivky sú odvodené od rovného poľa či lúky, čiže "nivy". Ulica K ihrisku prirodzene nevedie nikam inam ako práve k ihrisku. Posledná z ulíc Kavečian sa volá Lyžiarska, pretože súvisí s lyžiarskym strediskom.

(pod)  ( 11.mája 2007 )                        

Gorkého

Košice - Ruský básnik, prozaik, dramatik a publicista Maxim Gorkij sa dostal do názvu ulice v mestskej časti Staré Mesto. Alexej Maximovič Peškov (1868-1936) je považovaný za priekopníka socialistického realizmu. Do literatúry vstúpil koncom 19. storočia romantickými poviedkami z prostredia kočovných Cigánov.

Bol synom truhlára a celé detstvo strávil u despotického deda, pretože krátko po narodení osirel. Už od desiatich rokov sa musel živiť prácou. Bol poslíčkom, umýval nádoby na lodi, pracoval ako nakladač a maľoval ikony. Pri práci sa samovzdelával a pokúsil sa o štúdium na univerzite v Kazani, ale neúspešne.

Za svoje styky s ruským revolučným hnutím bol krátko uväznený. V roku 1891 sa vydal na cesty po Rusku, Ukrajine, Kryme a Kaukaze. Ako spisovateľ debutoval o rok neskôr pod menom Gorkij poviedkou Makar Čudra. Neskôr mu vyšla zbierka poviedok Črty a poviedky.

V rokoch 1899-1900 sa zoznámil s takými velikánmi literatúry ako bol A. P. Čechov a L. N. Tolstoj a moskovským divadlom MCHAT, kde inscenovali jeho prvé divadelné hry. Na začiatku 20. storočia sa Gorkij stal jedným z najvýznamnejších predstaviteľov ruskej radikálnej, demokratickej, realisticky orientovanej literatúry, vydáva zborníky Znanije, zakladá a vedie rovnomerné nakladateľstvo.

Jeho dráma Na dne, ktorá zachytáva život bezdomovcov mala iba v Berlíne 500 repríz. Od roku 1905 bol úzko spätý s ruským revolučným robotníckym hnutím. Za účasť v revolúcii bol uväznený a po víťazstve cárskych síl odchádza do exilu cez Berlín a Paríž do Spojených štátov. Tam vzniká jeho politicko-agitačný román Matka. Potom odchádza do Talianska a až do roku 1913 žije na Capri. Po cárskej amnestii sa vrátil do Ruska.

Vrcholom Gorkého tvorby je autobiografická trilógia Detstvo, Medzi ľudmi a Moje univerzity. Vrcholom dramatickej tvorby sú hry Jegor Bulyčov a tí druhí a druhý variant hry Vassa Železnovová. Litarárny samouk s takmer encyklopedickými znalosťami je jedným z najvzdelanejších spisovateľov prvej polovice 20. storočia.

(pod)  ( 10.mája 2007 )                        

Golianova

Košice - Golianova ulica v mestskej časti Krásna dostala meno po slovenskom brigádnom generálovi a organizátorovi Slovenského národného povstania Jánovi Golianovi (1906-1945). Pôsobil pod krycím menom Ley a Gama.

V rokoch 1927-1939 bol dôstojníkom Československej armády, potom pracovníkom Veliteľstva 1. divíznej oblasti v Trenčíne, od roku 1943 náčelník štábu Rýchlej divízie. V Trenčíne sa zapojil do ilegálnej odbojovej práce, pomáhal pri ilegálnych prechodoch bývalých príslušníkov čs. armády do zahraničia. Od januára 1944 bol menovaný do funkcie náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici, kde okolo seba sústredil vplyvnú skupinu antifašisticky orientovaných dôstojníkov, udržiavajúcich styk s emigrantskou česko-slovenskou vládou v Londýne.

Z historických prameňov sa dozvedáme, že na požiadanie vojenskej odbojovej skupiny vypracoval plán ozbrojeného vystúpenia slovenskej armády, ktorý bol začiatkom roku 1944 odoslaný do Londýna. Londýnskym ministerstvom národnej obrany a E. Benešom bol poverený vedením antifašistických vojenských akcií na Slovensku. Tou istou úlohou ho poverilo aj vedenie ilegálnej SNR po dohode s ilegálnym vedením KSS. Bol vymenovaný za veliteľa Vojenského ústredia SNR, ale súčasne udržiaval kontakty s domácim občianskym odbojom.

V júli 1944 sa zúčastnil na ilegálnej porade politických činiteľov a vojenského velenia v Čremošnom. Dňa 25. augusta vydal osobitnú tajnú inštrukciu veliteľom posádok pripraviť povstanie vo forme príprav na vojenské cvičenie. Deň pred povstaním dohodol v Martine ďalší postup s účasťou partizánov a vojenskou radou a vydal rozkaz o ozbrojenom vystúpení slovenskej armády proti nemeckým okupačným jednotkám a 29. augusta o 20.00 hod. vydal rozkaz zápoľnej a východoslovenskej armáde na boj: "Začnite s vysťahovaním".

Od 1. septembra bol prvým veliteľom 1. česko-slovenskej armády na Slovensku a povýšený na plukovníka, o štyri dni na brigádneho generála. Ako hlavný veliteľ československej brannej moci na Slovensku sa opieral o armádne ozbrojené zložky a usiloval sa dosiahnuť podriadenie partizánskych jednotiek veliteľstvu alebo ich odchod z frontových oblastí. Partizáni v tyle povstalcov neviedli bojovú činnosť, ale skôr vyvolávali zmätok. V októbri sa stal Golian zástupcom hlavného veliteľa povstaleckej armády gen. Rudolfa Viesta. 3. novembra boli zajatí v Pohronskom Bukovci. Transportovali ho do Berlína, kde bol nemeckým súdom odsúdený na trest smrti a v koncentračnom tábore Flossenburg ho s Viestom pravdepodobne popravili.

(pod)  ( 9.mája 2007 )                        

Gogoľova

Košice - Gogoľova ulica sa nachádza v mestskej časti Sever. Jej názov je totožný s menom ruského básnika a spisovateľa Nikolaja Vasilieviča Gogoľa (l809-1852). Bol to romantický autor ukrajinského pôvodu a hlavný predstaviteľ ruského kritického realizmu.

Narodil sa v šľachtickej rodine, ale jeho otec nepatril k bohatým, no napriek tomu bol vzdelaný a venoval sa literatúre. Písal pre divadlo a sám aj režíroval ochotnícke predstavenia, ktoré organizoval statkár Troščinskij. Gogoľ už ako dieťa nasával atmosféru divadla a hrával v otcových inscenáciách zásadne dievčenské úlohy.

Ako študent veľa čítal a prispieval do študentských časopisov. V roku 1828 sa presťahoval do Petrohradu, kde sa pokúšal zamestnať ako úradník. O rok nato vydal svoju prvú epickú báseň. Po negatívnej odozve kritikov skúpil celý náklad a spálil ho. Po období literárnych neúspechov sa zamestnal ako učiteľ dejepisu v škole pre dcéry dôstojníkov. Okrem zamestnania mu mesto poskytovalo aj bohatý materiál pre jeho budúce literárne diela. Spoznával osobnosti ruskej literatúry a zoznámil sa aj s Puškinom.

V tomto období začal publikovať poviedky, ktoré zhrnul do zbierky Večery na dedine neďaleko Dikaňky. Zbierka zaznamenala veľký úspech. V poviedkach sa inšpiroval ukrajinským folklórom. Boli dôkazom Gogoľovho výnimočného prozaického talentu. Predošlé neúspechy ho spochybňovali, a tak sa zamestnal ako asistent na petrohradskej univerzite. Poviedky písal ďalej a po roku sa rozhodol naplno venovať literatúre.

V jeho tvorbe nasledovala zbierka Mirhorod a romantická novela Taras Buľba, neskôr zbierka Arabesky. Z nej sú najznámejšie Nevský prospekt, Portrét a Zápisky blázna. Spolu s prózami Nos a Plášť tvoria cyklus o živote bezvýznamných a biednych ľudí vo veľkomeste. Vyšli pod názvom Petrohradské poviedky.

Podľa vzoru otca začal písať aj divadelné hry. Najznámejšia je satirická komédia Revízor. Po jej premiére musel ako nepriateľ štátu opustiť Rusko. Ďalšou známou komédiou je Ženba. V Taliansku začal pracovať na svojom vrcholnom diele románe Mŕtve duše. V roku 1848 sa vrátil do Ruska a pracoval na pokračovaní románu. S rukopisom nebol spokojný a prepracovával ho až do konca života. Niekoľko dní pred smrťou ho v ťažkej depresii spálil.

(pod)  ( 7.mája 2007 )                        

Goetheho

Košice - Goetheho ulica v mestskej časti Krásna nesie meno nemeckého básnika, dramatika, štátnika, filozofa a prírodovedca Johanna Wolfganga Goetheho (l749 - l832). Písal poéziu, prózu aj drámu. Narodil sa vo Frankfurte a zomrel vo Weimare.

Bol členom hnutia Sturm und Drang, čo v preklade znamená Búrka a vzdor. Už z názvu vyplýva, že jeho členovia sa búrili proti vtedajšej spoločnosti, nadvláde rozumu a žiadali uplatňovať v literatúre všetko to, čo je človeku prirodzené cit, vášeň, láska, sloboda. Pochádzal z bohatej meštianskej rodiny. Študoval právo v Lipsku. Odpor voči feudálnemu absolutizmu vyjadril v diele Prometeus. Bola to óda, ktorá oslavovala človeka. Jeho ďalším dielom bol román o nešťastnej láske Utrpenie mladého Werthera.

V roku l775 odišiel Goethe do Weimaru, kde sa stal ministrom. Jeho zmýšľanie zostalo nepochopené, preto ani jeho reformy nenašli veľký ohlas. Trpel depresiami, preto sa odišiel liečiť do Karlových Varov a do Talianska. Inšpiráciou pre jeho tvorbu bola aj antika. Napísal drámy Ifigénia v Tauride, Torquato Tasso, Egmont. Jeho najvýznamnejšou drámou je Faust, ktorý symbolizuje ľudskú aktivitu a tvorivú prácu a oslavuje v nej slobodu.

Goethe bol považovaný za najvýznamnejšieho nemeckého básnika. Román Utrpenie mladého Werthera napísal na základe vlastnej nešťastnej lásky a na základe súdnych materiálov, ktoré hovorili o jednej samovražde. Napísaný je formou listov a svojím koncom vzbudil veľký rozruch, pretože sa chápal ako protest proti meštiackej spoločnosti. Dielo je zároveň výpoveďou autora, ktorý prostredníctvom Werthera predkladá svoje vlastné myšlienky, pocity a nálady.

Veršovanú drámu Faust písal Goethe 24 rokov. Historickým základom tejto drámy je stredoveká postava alchymistu opradeného legendami. Hlavný hrdina sa na konci života rozhodne založiť vlastnú novú ríšu, v ktorej panovali spravodlivé zákony a láska. Ódou Prometeus vstúpil do literatúry a vyjadril v nej odpor k feudalizmu.

(pod)  ( 5.mája 2007 )                        

ako tatranské štíty

Košice Kúsok Vysokých Tatier si preniesla do názvov ulíc mestská časť Sever. Tri sú pomenované podľa tatranských štítov na Podhradovej.

Gerlachovská ulica nesie meno najvyššieho vrchu nielen Tatier, ale aj celých Karpát. Názov Gerlachovský štít je odvodený od obce Gerlachov. Pre svoju výšku, dostupnosť a krásnu horskú scenériu je jedným z najnavštevovanejších vrcholov. Merania výšky tatranských štítov sa datujú rokom 1763, keď viedenský dvor nariadil tzv. jozefínske mapovanie habsburskej monarchie. Výsledky neboli nikdy publikované. Zrejme na základe týchto meraní bolo v roku 1780 v diele Geographie des Königreichs Ungam uvedené, že najvyšším štítom celých Tatier je Kriváň. K takému istému poznaniu dospel v roku 1788 i bratislavský mineralóg Ján Fichtel, ktorý výšku Kriváňa odhadol na 3800 m n. m. Anglický cestovateľ Robert Townson považoval za najvyšší Lomnický štít. Ani vedci v 19. storočí neurčili výšku vrcholov správne. Gerlach bol až na 4. mieste. V rokoch 1837-1838 robil merania Ľudovít Greiner, ktorý zistil skutočnú výšku, ale verejnosť to prijala až v 70. rokoch 19. storočia.

Lomnická ulica má meno podľa Lomnického štítu, ktorý patrí k najznámejším štítom Vysokých Tatier. V minulosti bol dlho považovaný za najvyšší. Je to druhý najvyšší tatranský štít. Na jeho vrchole je najvyššie položená meteorologická stanica a astronomické pracoviská SHMÚ. Vedie tam visutá lanovka zo Skalnatého plesa. Po prvýkrát dosiahol vrchol obuvník a amatérsky baník Jakub Fábry v období rokov 1780-1790 z Medených lávok. Prvý zaznamenaný turistický výstup urobil 16. augusta 1793 z Malej Studenej doliny anglický lekár, prírodovedec a cestovateľ Robert Townson. Barometrickým meraním určil len s malou odchýlkou výšku 2633 m n. m.. Lomnický štít sa v minulosti volal Dedo. Súčasný názov je odvodený od obce Veľká Lomnica.

Tretím vrcholom Tatier, ktorý sa pomyselne týči na severe Košíc je Slavkovský štít na Slavkovskej ulici. Svojou výškou 2452 metrov je jedným z najvyšších zdolateľných vrchov bez sprievodu horského vodcu a horolezeckej techniky. Na vrch sa dá vystúpiť zo Starého Smokovca. V 17. Storočí sa z vrcholovej kopy zrútili mohutné skalné bloky do Veľkej Studenej doliny, kde sú dodnes. Je to turisticky vyhľadávaný vyhliadkový štít. Po svahoch sa oddávna pohybovali poľovníci a kamzíky. Prvý známy turistický výstup východným hrebeňom vykonala 12-členná skupina na čele s Jurajom Buchholtzom st. Poľovník, ktorý ju sprevádzal, poznal cestu už skôr.

V Starom Meste sme našli pri Tatranskej ulici aj jednoducho nazvanú Štítovú ulicu. Zrejme podľa všetkých tatranských.

(pod)  ( 4.mája 2007 )                        

podľa regiónov

Košice - Sedem košických ulíc dostalo meno po niektorom zo slovenských regiónov. Nachádzajú sa v mestských častiach Sever, Juh, Západ a Vyšné Opátske.

Gemerská ulica v južnej časti mesta bola pomenovaná po oblasti Gemer. Jeho územie je takmer totožné s územím bývalej Gemersko-Malohontskej župy. Patrí medzi najkrajšie, s národnými parkmi Muránska planina s hradom Muráň, Slovenské Rudohorie a Slovenský raj s prekrásnou dolinou Hnilca. Obľúbeným miestom je lyžiarske centrum v Dedinkách, ale aj vodná nádrž Palcmanská Maša.

Podľa regiónu Kysuce dostala meno Kysucká ulica na Západe. Väčšia časť územia bola v roku 1984 vyhlásená za Chránenú krajinnú oblasť. Historicky patrili do Trenčianskej stolice, neskôr do Považskej župy a dnes sú súčasťou Žilinského samosprávneho kraja. Vyznačujú sa viacerými jedinečnými prírodnými, historickými a kultúrnymi zaujímavosťami. Súčasťou Kysúc sú štátne prírodné rezervácie Veľký Javorník a Malý Polom a Veľká Rača.

Na severe mesta je Liptovská ulica, ktorá nesie meno regiónu Liptov, ktorý je jedným z najnavštevovanejších oblastí vďaka neobvyklému prírodnému bohatstvu. Obklopený je Chočskými vrchmi, Vysokými, Nízkymi a Západnými Tatrami, Veľkou a Malou Fatrou. Na pomerne malom území je veľká diverzita prírodných zvláštností. Okrem mora ponúka všetko. Nachádza sa tam množstvo kvalitných lyžiarskych tratí, ale napríklad aj termálne kúpalisko Bešeňová, jaskyne, vodná nádrž Liptovská Mara.

Na Severe dostala miesto Oravská ulica, podľa regiónu Orava, ktorý je známy predovšetkým svojimi prírodnými krásami. Ohraničený je Oravskými Beskydami, Západnými Tatrami - Roháčmi, Chočskými vrchmi a Malou Fatrou. Preteká ňou najčistejšia rieka Orava, na hornom toku ktorej bola vybudovaná Oravská priehrada. Medzi najvýznamnejšie pamiatky patrí Oravský hrad.

Považská ulica na Terase bola pomenovaná po regióne Považie, ktorý je tretím najväčším na Slovensku. Jeho prevažnú časť prekrývajú pohoria Javorníky, Malá Fatra, Strážovské a Súľovské vrchy, Kysucká vrchovina a Žilinská pahorkatina. Do roku 1923 bolo Považie súčasťou Trenčianskej stolice, neskôr Považskej župy. K najhodnotnejším vzácnostiam patrí renesančný zámok v Bytči a hrad, ale tiež Budatínsky zámok s jedinečnou drotárskou expozíciou.

V mestskej časti Vyšné Opátske sú zastúpené dva regióny. Šarišská ulica reprezentuje Šariš, zaberajúci územie bývalej Šarišskej stolice. Región je reprezentovaný hornatým prostredím so zárezmi riek Torysy, Tople, Ondavy a ich prítokmi. Zasahujú tam viaceré pohoria Východných Karpát so svojou charakteristickou pieskovcovo-ílovcovou stavbou. V okolí Slanských vrchov sa ťaží soľ, v minulosti tiež opály.

Zemplínska ulica nesie meno regiónu Zemplín, zodpovedajúci územiu Zemplínskej župy spred roku 1918. Potom sa územie rozdelilo medzi Česko-Slovensko a Maďarsko. Župa sa spojila so slovenskou časťou Užskej župy. Medzi jeho historické pamiatky patrí niekoľko hradov a zrúcanín. Turisticky vyhľadávanými oblasťami sú Zemplínska šírava, Vinianske jazero a Morské oko. Prírodným skvostom je Národný park Poloniny, Chránená prírodná rezervácia Vihorlatské vrchy a Bukovské vrchy.

(pod)  ( 3.mája 2007 )                        

Gavlovičova

Košice - V exkurzii po košických uliciach pokračujeme v Barci. Zastavíme sa na Gavlovičovej ulici. Tá dostala meno po slovenskom kňazovi a barokovom spisovateľovi. Hugolín Gavlovič (1712 - 1787) sa narodil v Poľsku, ale od útleho detstva žil na Slovensku. Vzdelanie získal v školách v Trstenej a v Žiline a po ukončení štúdií vstúpil v roku 1733 do františkánskej rehole. V tomto období si zmenil aj občianske meno Martin za rehoľné Hugolín. Po piatich rokoch ho vysvätili za kňaza. Pôsobil v Žiline, Pruskom a v Horoviciach.

Keď ochorel na pľúca, chodil sa liečiť do hôr na salaše, kde vznikol aj námet pre dielo. Z jeho početnej tvorby len málo diel bolo vydaných tlačou, mnoho zostalo v rukopisnej forme, niektoré sa celkom stratili. Najznámejšia je Valaská škola mravúv stodola. Poéziou chcel poslúžiť ľuďom namiesto kázania, v čom mu bránilo podlomené zdravie. Mala vyškoliť čitateľa v životnej múdrosti a skúsenosti pastierov. Riešil v nej problémy súvisiace so vzťahom jednotlivca k Bohu, blížnym a k spoločnosti. Rady a poučenia mali viesť čitateľa k zbožnému a cnostnému životu. Básne sa venujú základnej výchove človeka k slušnosti. V knihe je vyše 1200 dvanásťveršových básní písaných bohemizovanou slovenčinou.

V básnickej skladbe Škola kresťanská sa Gavlovič venuje pozemským veciam. Vykresľuje neúprosný okamih smrti, na ktorý sa treba počas života pripraviť. Obsahuje 152 dvanásťveršových básní usporiadaných do štyroch cyklov - O smrti, O súde, O pekle, O nebi. Svoje myšlienky podopiera o biblické a mytologické príbehy, ale aj o históriu.

Z jeho diel knižne vyšla iba Valaská škola mravúv stodola a v rukopise zviazaná Škola kresťanská. Ďalšie zostali v rukopisnej forme. Z diela Škola duchovní aneb naučení k duchovnému rozjímaní sa zachoval iba fragment.

(pod)  ( 2.mája 2007 )                        

Garbiarska

Košice - Niektoré košické ulice dostali meno podľa remesiel, ktoré mali v meste bohaté zastúpenie. Jednou z nich je Garbiarska ulica v Starom Meste na počesť garbiarov, ktorí tu pôsobili. Kupci obchodovali priamo s balkánskymi krajinami, Poľskom, Pruskom, Ruskom a sprostredkovane aj s Talianskom, Holandskom a Anglickom. Najčastejšie exportovaným tovarom bolo víno, meď, železo, barchet a výrobky košických remeselníkov, najmä zlatníkov a kovotepcov. Vyrábali však aj pre domáci trh.

Remeselníci sa združovali v cechoch. Cech košických kožušníkov so stanovami z roku 1307 bol prvým známym organizovaným cechom v Uhorsku. Okrem výrobných povinností jednotlivé cechy strážili a bránili pridelené bašty mestských hradieb, ktoré sa potom podľa toho volali garbiarska, zámočnícka, bednárska, mäsiarska, hrnčiarska, povraznícka, obuvnícka, kováčska, šlosiarska, kolesárska.

Mestské hradby sa začali stavať na prelome 13. a 14. storočia. Spomínajú sa práve v mestskej listine kožušníckeho cechu. Vtedy patrili Košice medzi hlavné uhorské mestá so všetkými právami a výsadami a označovali ich za bránu horného Uhorska. Veže museli byť postavené už pred koncom 13. storočia. Dve boli zakomponované do najstaršieho pečatidla košických mešťanov. Veže a bašty nemali len meno podľa cechu, ale ten mal za úlohu stavať na nich stráže, ale ich aj brániť počas útoku.

Koncom 18. storočia stratil hradbový systém svoj obranný význam a ukázalo sa, že nemusia ostať ladom. Skupina podnikateľov na čele s veľkoobchodníkom Mollom dala postaviť prístavbu k nárožnej bašte mestského opevnenia, aby v nej zriadila prvú manufaktúru na výrobu kameninového riadu v dnešnej Mlynskej bašte. V prevádzke bola 40 rokov. V roku 1843 sa pretransformovala na garbiareň. Založili ju bratia Wirknerovci a prevádzkovali ju takmer 20 rokov. Od nich kúpil celý objekt s priľahlými stavbami a dvorom košický lekár Jozef Woojnarovits a dal ho prestavať na bývanie. Celému komplexu dal meno Mariánsky dvor na počesť svojej manželky Márie.

(pod)  ( 30.apríla 2007 )                        

Galenova

Košice - Zdravotnícka škola na Galenovej ulici v mestskej časti Staré Mesto dáva tušiť, že osobnosť, podľa ktorej bola pomenovaná, má niečo spoločné s medicínou. Kto vlastne bol a čo pre ľudstvo urobil, sa pokúsime zhrnúť v niekoľkých vetách, aj keď jeho zásluha na rozvoji lekárskej vedy bola naozaj obrovská.

Claudius Galenos (130 - 200 n. l.) bol najslávnejším lekárom starého Ríma. Otec lekárstva Hippokrates v jednom z mnohých spisov vymenoval liečivé rastliny a drogy, na základe čoho vzniklo učenie o drogách a rastlinách, ktoré svojim tvarom poukazujú na chorobu, ktorá sa nimi lieči. Jeho skúsenosti a dielo si osvojil Galen, ktorý bol aj osobným lekárom cisára Marka Aurélia.

Galen pripravoval lieky z liečivých rastlín a založil učenie o liečivých substanciách a príprave liečiv, ktoré nesú po ňom dodnes názov galeniká. Bol jedným z najznámejších lekárov svojej doby. Zostal však v tieni slávy svojho učiteľa Hippokrata. Pitvanie a experimentovanie na zvieratách dokázalo, že tepny obsahujú krv, ale nebola uspokojivo zodpovedaná odlišnosť medzi systémom tepien a žíl. Tieto myšlienky, aj keď nie všetky boli správne, formovali základy medicínskych pravidiel nasledujúceho storočia.

Najskôr bol lekárom gladiátorov, neskôr osobným lekárom cisára. Je autorom mnohých medicínskych a filozofických prác. Vykonával pitvy zvierat a pri ošetrovaní gladiátorov získaval vedomosti o ľudskom tele. Svojimi vedomosťami položil základy mikrochirurgie. Prednášal aj anatómiu, fyziológiu a filozofiu. Popísal viacero chorôb a liečebných postupov. Vypracoval návrhy niekoľkých chirurgických nástrojov, ktoré sa v nezmenenej podobe používajú aj v súčasnej chirurgii.

Významný lekár oddelil prácu lekára od prípravy liečiv, čím položil základy lekárenstva - "galeniky". Tento pojem sa vo farmácii používa dodnes pre prípravu liekov v lekárňach.

(pod)  ( 28.apríla 2007 )                        

Františkánska

Košice - Františkáni majú v našom meste bohatú históriu. Podľa najstarších dokumentov rehoľníci františkánskeho rádu pôsobili v Košiciach už v roku 1405. Zakladateľom ich kostola je rodina Perényiovcov, pánov z Perína. Ulica, po ktorej sa k nemu prichádza na Hlavnú, sa volá Františkánska. Je na území Starého Mesta.

Kláštor s kostolom poznačil v roku 1556 veľký požiar. V období šírenia reformácie v roku 1600 boli františkáni prinútení odísť z Košíc a loď kostola sa stala skladiskom zbraní. Po 50 rokoch sa do mesta vrátili rehoľníci a dostali späť kláštor i svätyňu kostola. Keď Ferdinand III. premiestnil Turkami vyhnanú jágerskú kapitulu z Jasova do Košíc, boli františkáni prinútení odovzdať kanonikom svätyňu a sami sa utiahli do kaplnky sv. Antona zriadenej v priestoroch dnešného seminára. Konali sa tam žalmy, omše a nemecké kázne. Nariadením Leopolda I. v roku 1668 prestala loď kostola slúžiť ako vojenský sklad, jágerská kapitula sa premiestnila do Dómu sv. Alžbety a františkáni prebrali do opatery znovu celý svoj kostol.

Objekt kostola prešiel komplexnou rekonštrukciou aj z prostriedkov mesta. Svedčí o tom erb Košíc nad bránou. Pri tejto obnove sa dostal na svetlo božie po obití omietky prekrásny reliéf zobrazujúci ukrižovaného Krista. Druhýkrát sa kláštor a kostol ocitli v ohni v roku 1779. Vtedy sa zničili vežové hodiny a štyri zvony. V roku 1787 rozpustil Jozef II. košický rádový dom a rehoľníci sa rozptýlili. Bohoslužby sa však stále konali. Neskôr slúžil kostol ako vojenský hospodársky sklad. Od roku 1818 sa vracia k pôvodnému využitiu.

Františkánsky kostol je druhým najstarším zachovaným košickým kostolom. Jeho gotické prvky dokladujú, že mal nádhernú plastickú gotickú výzdobu. Originálne sú reliéfy nad vstupom, vo vnútri kamenné sedílie pri oltári a klenby nad svätyňou a bývalým mníšskym chórom. Pôvodne bol zasvätený sv. Mikulášovi, po obnove sv. Antonovi Paduánskemu. Po vzniku biskupstva v Košiciach sa obnovený kostol stal seminárom, kostol seminárnym, ale slúžil aj františkánom a dokonca aj gréckokatolíkom.

Mimoriadne cenné je v kostole epitáfium poľného maršala F.Renauda z r. 1740 vytvorené G.R. Donnerom, dvorným sochárom Viedne. V krypte pod hlavným oltárom je pochovaný zakladateľ prvej košickej univerzity, jágerský biskup, Benedikt Kisdy. Všetky krypty boli po 2. svetovej vojne vyplienené vojakmi.

(pod)  ( 27.apríla 2007 )                        

Franckova

Košice - Niekedy je až neuveriteľné, že mená niektorých ulíc prežili aj bývalý režim, a to napriek tomu, že v čase prekvitajúceho socializmu bol kapitalizmus neprijateľný. V názve Franckovej ulice v mestskej časti Juh pretrval dodnes. Pomenovaná bola podľa veľkokapitalistu Francka, ktorý v Košiciach založil továreň na výrobu kávovín. Ešte v súčasnosti po tejto fabrike zostali zvyšky budovy. Značka kávy FrancK je dodnes živá a patrí medzi obľúbené.

Košice boli v stredoveku bohaté i mocné a vstúpili do 19. storočia ako malé vidiecke mesto. Už na začiatku storočia pôsobili v meste tri manufaktúry na výrobu kameniny, súkna a klobúkov, vzniklo viacero ďalších dielní, ktoré položili základ továrenskému priemyslu. Farbili plátno a súkno, vyrábali likéry, mydlo, zápalky, dyhy, hracie karty a spracovávali tabak. Vznikla aj Werferova kníhtlačiareň. V 40. rokoch vznikli prvé továrne - klincovňa i cukrovar a prvý peňažný ústav. Po revolúcii 1848-49 sa takmer všetka spoločenská energia preniesla do hospodárskej sféry. Vznikali nové továrne, z ktorých najsolídnejšie sa vyvíjal Ungarov podnik na výrobu liehovín, potom droždia a parný plyn a štátna tabaková továreň. Položili sa základy moderného pivovarníctva a sladovníctva.

Po kríze na začiatku 70. rokov došlo v meste k veľkým zmenám. Do prevádzky bola uvedená veľká Franckova továreň na kávoviny, ktorá pokrývala takmer celú spotrebu v Uhorsku a časť putovala i na zahraničný trh. Na výrobe kávovín pracovalo vyše 300 robotníkov. Z továrne sa ročne expedovalo 260 vagónov kávovín. Materská firma H. Franck a synovia mala sídlo v Linzi v Rakúsku.

V publikácii Hospodársky život Košíc od M. Mihókovej je zaujímavý údaj o tom, že v roku 1904 sa stala táto továreň zásobovateľom spoločného cisárskeho a kráľovského vojska, kde sa zaviedli raňajky z kávovín. Továreň mala nedostatok surovín, a to najmä čakanky ako súčasti receptúry od východoslovenských poľnohospodárov, u ktorých sa pestovanie neudomácnilo. Preto ju dovážali z Nemecka, Balgicka a Holandska železnicou, bez ktorej si nevedeli podnikatelia predstaviť odbyt svojich výrobkov.

Fabrika už dávno nefunguje, zostala po nej len budova na konci ulice. Prežila značka a názov ulice. Zmenil sa na nej iba jazyk. Kedysi to bola Franck gyár utca.

(pod)  ( 26.apríla 2007 )                        

Floriánska

Košice - Floriánska ulica v mestskej časti Staré Mesto sa pôvodne volala Ménešiho. Keďže už takýto názov nevyhovoval, premenovali ju. Dnes nesie meno sv. Floriána, patróna hasičov. Požiarna zbrojnica podobne ako kostol bola a je svätyňou tých, ktorí sú ochotní pre skutok lásky k blížnemu napomáhať pred požiarmi a živelnými pohromami. Keďže je to svätyňa, tak má svojho ochrancu a patróna sv. Floriána v uniforme rímskeho vojaka s putňou vody v ruke hasiaceho horiaci dom.

Svätý Florián žil koncom 3. a začiatkom 4. storočia po Kristovi za vlády rímskeho cisára Diokleciána. Narodil sa v Cetii, v dnešnom Zeilselmaure v Rakúsku neďaleko Linzu. Stal sa vojakom a neskôr dosiahol hodnosť plukovníka pohraničných rímskych légií. Keď vypuklo kruté prenasledovanie kresťanov, v Noriaku ich bolo zatknutých 40. Florián bol pri ich tajnom oslobodzovaní zatknutý a predvedený pred miestodržiteľa Akvilina, svojho priameho predstaveného. Keď odmietol obetovať sa bôžikom a ani nebol ochotný odprisahať zapretie viery, kruto ho mučili. Nakoniec mu zavesili na krk mlynský kameň a vrhli do rieky Enns. Potôčiky krvi ako ohnivé plamene prerážali čistú vodu, kým neodovzdal svoju dušu Kristovi. Legenda hovorí, že jeho mŕtve telo vyplavila voda na skalu a tam ho strážil orol, aby ho nemohli pohania zhanobiť.

Na mieste hrobu sv. Floriána veriaci postavili kaplnku, neskôr kostol a kláštor neďaleko mesta Linz. Časť jeho telesných pozostatkov je uložená v chráme a druhá časť v Ríme. V roku 1183 poľský kráľ Kazimír spolu s krakovským biskupom Gedeonom vyžiadali od pápeža telesné pozostatky sv. Floriána. Ich žiadosti vyhovel a boli uložené v novovystavanom chráme v Krakove. Odvtedy sa stal patrónom Poľska. Je tiež patrónom Horného Rakúska a kláštora sv. Floriána pri Linzi, hasičov, kominárov, hrnčiarov, kováčov, mlynárov, pekárov, mydliarov, pivovarníkov, sladovníkov, teda všetkých remesiel súvisiacich s ohňom a vodou. Blízkosť bývalého pivovaru a kaplnky zasvätenej sv. Floriánovi dáva odpoveď na to, prečo sa ulica, na ktorej stojí, volá Floriánska.

Deň smrti sv. Floriána, 4. máj, bol vyhlásený za Deň požiarnikov.

(pod)  ( 25.apríla 2007 )                        

Fibichova

Košice - Aj keď hudobní skladatelia sú väčšinou v názvoch ulíc Starého Mesta, jeden z nich sa dostal na čestné miesto ulice v mestskej časti Juh. Tam nájdeme Fibichovu ulicu. Nesie meno významného českého skladateľa 19. storočia. Zdeněk Fibich (1850-1900) sa narodil v rodine nadlesného. Hudbu mu už v ranom veku vštepovala jeho matka, ktorá skoro rozpoznala jeho talent. Študoval ju na rôznych miestach. Najprv vo Viedni, potom v Prahe u Bedřicha Smetanu, v Lipsku, Paríži a v Mannheime.

Veľkú časť života pôsobil Fibich v Prahe, kde sa venoval komponovaniu a výuke hudby. Zaujímal sa tiež o literárne dejiny a maliarstvo. V rokoch 1875-1878 bol kapelníkom Prozatímního divadla a do svojej smrti, bol operným dramaturgom v Národnom divadle. Pochovaný je na Vyšehrade.

Začiatok jeho tvorby je poznačený klavírnymi skladbami Roberta Schumanna. Fibich bol známy ako tvorca melodrámy. Najznámejšia je Vodník. Skomponoval opery Bukovín, Blaník, Nevesta messínska, Búrka, Hedy, Šárka, Medea a Pád Arkuna. Známa je časť Poem zo symfonickej básne V podvečer. Je autorom komornej hudby a troch symfónií. Najvýznamnejšou melodrámou je trilógia Hippodamia na námet Jaroslava Vrchlického. Veľmi často a rád komponoval pre klavír. Okrem rozsiahlejších skladieb Z hôr a Maliarske štúdie je autorom viac než päťsto klavírnych skladieb menšieho rozmeru. Zhrnuté boli do cyklu Nálady, dojmy a spomienky.

Medzi Fibichových žiakov patrili také osobnosti ako Karel Kovařovic, Franz Lehár, Zdeněk Nejedlý, Otakar Ostrčil.

Z. Fibich patrí s A. Dvořákom medzi najvýznamnejších predstaviteľov zakladateľskej generácie českej modernej hudby. Celý život bojoval s nevšímavosťou okolia. Svetovú popularitu sa mu podarilo dosiahnuť skladbou Poem. Prvú symfóniu napísal ako 14-ročný.

Jeho osobný život bol poznačený tragédiami. Po smrti prvej manželky a dvoch deti sa oženil s jej sestrou, ale ich manželstvo dlho nevydržalo. Po tom, čo do jeho života vstúpila o osemnásť rokov mladšia literárne nadaná žena, sa zakrátko rozpadlo.

(pod)  ( 24.apríla 2007 )                        

podľa kvietkov

Košice - Veľa škody sa nenapácha, keď pri pomenovaní ulíc si názvoslovná komisia zvolí názov, ktorý sa nikdy nemusí zmeniť. Vyhovuje každej dobe a netreba sa jej prispôsobovať a mená ulíc prispôsobovať. Kvietky vždy boli a sú, a zrejme asi aj budú vyhovujúce.

Jedna záhrada s rôznymi druhmi kvetov je v mestskej časti Západ, druhá na Vyšnom Opátskom. Na Terase je až deväť ulíc, v názvoch ktorých sú od jarných až po jesenné rastlinky. Prvou z nich je Fialková ulica. Rastie tam síce viac buriny ako týchto nežných kvietkov, ale s tým v meste veľa nenarobíme. Dominuje tu pred prírodou asfalt. Druhou botanickou ulicou je Jazmínová, aj keď je to skôr krík ako kvet. Druhovo príbuznou ulicou je aj Konvalinková. Ďalšou záhradnou ulicou je Muškátová. Tieto kvety sú nielen v názve ulice, ale možno ich vidieť aj na oknách. Narcismi je zakvitnutá Narcisová ulica, orgovánmi Orgovánová. Podľa zvončekov bola pomenovaná Zvončeková ulica, po stokráskach Stokrásková. Kráľovná kvetov - ruža - sa dostala do názvu Ružovej ulice.

Druhou zakvitnutou záhradou je mestská časť Vyšné Opátske. Nájdeme tam päť ulíc s botanickými názvami. Prvé jarné kvietky snežienky inšpirovali tvorcov názvu Snežienkovej ulice. V menách ulíc nechýbajú ani prvosienky či púpavy. A tak majú Opátčania Prvosienkovú i Púpavovú ulicu. V záhradách, ale aj na tabuľkách s označením ulice sme našli klinčeky na Klinčekovej a kosatce na Kosatcovej ulici.

V severnej časti mesta sa inšpirovali záhradami a pre ulicu zvolili meno Záhradná. V Šaci pri hľadaní mena pre novú ulicu sa zhodli na jednoduchom názve, že sa bude volať Kvetná. V Krásnej to vyriešili ešte jednoduchšie. Zostali len pri Zelenej ulici, bez kvetov. Jedno je však isté. Nemusia sa zamýšľať nad tým, či danému politickému zriadeniu vyhovuje. Kvetmi sa nedá nič pokaziť. Zostávajú rovnaké za každého režimu a nikomu neprekážajú. Nepodliehajú módnym trendom a zvyčajne sa nemenia.

(pod)  ( 23.apríla 2007 )                        

Festivalové námestie

Košice - Festivalové námestie v mestskej časti Sever dostalo meno kvôli organizovaniu kultúrnych podujatí a najmä letných filmových festivalov pracujúcich. Tie sa organizovali v amfiteátri. Práve on je dominantou tohto územia Košíc. Už Rimania označovali charakteristické účelové stavby so sedením dookola čiže "amphi" ako amfiteáter. Vymysleli ich neznámi stavitelia v 1. storočí pr. Kr.

V košickom amfiteátri sa organizovali pre Košičanov nezabudnuteľné letné filmové festivaly pracujúcich. Škoda, že zostali len v spomienkach. Keď sa konali, ľudia nezostávali sedieť doma. Brali deky, dáždniky, pršiplášte a mierili do "amfíku". Bolo jedno, či prší alebo nie, a dôležité nebolo vôbec, čo premietajú. Košice žili festivalom a lámali rekordy v návštevnosti. Dodnes asi nikto nepochopí, ako sa zmestilo osem i viac ľudí na dve miesta na permanentky, ktoré dostávali rodičia v práci od odborov. Platilo jedno - dobrých ľudí sa veľa zmestí. A preto sa nikdy nedalo zrátať, koľko vlastne divákov prišlo. Vždy však bolo natrieskané. Festivalovo žilo celé mesto a stretli ste tam každého. Nezaslúži si teda priestranstvo okolo "amfíku" nosiť meno Festivalové námestie?

Spomienky zostávajú aj na koncerty speváckych hviezd, ktoré sa nedali porovnať s halovými. Konali sa tam folklórne festivaly či divadelné predstavenia. Bolo to miesto festivalov, ale aj povinných stretnutí školákov na záver školského roka alebo MDD.

Amfiteáter bol postavený v roku 1954 na území bývalého cintorína. Pochovávali tam do spoločných hrobov vojakov, ktorých sklátila morová epidémia. Na týchto miestach stoja dnes okrem kultúrneho stánku, ktorý už dávno nie je tým legendárnym "amfíkom", ale len miestom sporadických festivalov, aj rodinné domy. Filmový festival ostal naozaj už len príjemnou spomienkou Košičanov, ktorí tam prežívali nezabudnuteľné chvíle. Kto to nezažil, nevie, čo festival je.

(pod)  ( 21.apríla 2007 )                        

Fejova

Košice - Na listine starostov mesta Košice na drevorezbe umiestnenej v Jakabovom paláci figuruje aj meno Dávid Feja, ktorý bol košickým richtárom v roku 1684. Dátum jeho narodenia nie je známy. Pri jeho mene sa uvádza iba rok úmrtia.

Z historických prameňov sa dozvedáme, že to bol zeman z Turca, ktorý pôsobil ako notár, neskôr stál na čele kráľovského mesta Košice. Pre podozrenie z účasti na povstaní I. Thököliho sa stal obeťou prešovských jatiek, tiež nazývaných Caraffove jatky. Po potlačení povstania platil zákaz udržiavať akékoľvek kontakty so zvyškami povstalcov, ktorí pod vedením Thököliho manželky H. Zrínskej bránili hrad Mukačevo.

Mnohí Prešovčania horlivo podporovali povstanie. Popravám predchádzalo prezradenie korešpondencie medzi Prešovčanmi a thököliovcami, ako aj spustošenie františkánskeho kostola v Prešove. Ako prvého zatkli notára F. Webera, ktorý prezradil ďalšie osoby. Vojenský súd pod vedením generála A. Caraffu po krutom mučení od 5. marca 1687 do 12. septembra odsúdil na smrť a verejne popravil 24 osôb evanjelického vyznania, najmä mešťanov a šľachticov. Okrem F. Webera popravili aj Dávida Feju, Ž. Zimmermanna, A. a G. Keczerovca a ďalších. Súd a popravy mali zastrašiť odbojnú šľachtu i meštianstvo protestantského vierovyznania.

Rozštvrtené telo Dávida Feju bolo vyvesené na výstrahu v Košiciach. Táto osobnosť bola hrdinom drámy S. Fényesa Kuruc Feja Dávid. Po košickom richtárovi bola pomenovaná Fejova ulica v mestskej časti Juh.

(pod)  ( 20.apríla 2007 )                        

Fándlyho

Košice - V mestskej časti Barca dostal miesto v názve ulice spisovateľ, národný buditeľ, príslušník skupiny bernolákovcov, autor prvého veľkého diela v bernolákovčine a katolícky kňaz Juraj Fándly (1750-1811). Ulica sa volá Fándlyho.

Táto významná slovenská osobnosť sa narodila v Častej. Fándly študoval na gymnáziu u piaristov v Jure pri Bratislave a pokračoval v kňazskom seminári v Budíne a Trnave. Už ako žiak začal písať slovenské verše. V rokoch 1878 až 1788 sa dostal do kontaktu so skupinou slovenskej vlasteneckej mládeže v bratislavskom generálnom seminári na čele s Antonom Bernolákom, ktorá práve kodifikovala spisovný jazyk. Prehovorili ho, aby svoje dielo Dúverná zmluva medzi mňíchom a ďáblom vydal v novom pravopise a vyšlo ako vôbec prvé v bernolákovčine.

Za katolíckeho kňaza bol vysvätený v roku 1776. Pôsobil na fare v Naháči, kde naplno rozvinul tvorivé aktivity ako spisovateľ, kňaz a ľudomil. Bol reprezentantom osvieteneckých ideí. Bol prenasledovaný cirkevnou vrchnosťou a viedla sa proti nemu aj literárna kampaň. Bol autorom dejín dediny Doľany a histórie pálfiovského rodu, ktoré zostali len v rukopise. Nevyšla ani jeho odpoveď na Bajzov pamflet Anti-Fándly Zahambeni posmiwač.

V jeho tvorbe prevažujú osvetové diela určené pre ľud. Kritizoval útlak poddaného ľudu, ale nedospel k požiadavke zrušiť poddanstvo. Pozdvihol praktické poznanie dedinčanov v hospodárskych otázkach, propagoval slovenčinu a v súvislosti so zákonom v prospech maďarčiny žiadal zavádzať do škôl slovenčinu ako vyučovací jazyk. Zdravotnoosvetovú prácu s ľudovoliečiteľskými metódami predstavil vo veľkom množstve receptov.

Posledné roky života strávil Fándly v rodičovskom dome v Doľanoch, kde písal básne. Z jeho tvorby sú známe diela aj Piľní domajší a poľní hospodár, Stručná história slovanského národa, Hospodár, Zelinkár, Slowenskí wčelár a ďalšie.

(pod)  ( 19.apríla 2007 )                        

Fábryho

Košice - Mnoho partizánov, veliteľov partizánskych skupín, hrdinovia Slovenského národného povstania, mestá, kde sa formoval protifašistický odboj počas druhej svetovej vojny a komunistickí predstavitelia sa stretli v názvoch ulíc na jednom sídlisku. Historici hovoria, že ulice v mestskej časti Dargovských hrdinov sa už mali dávno premenovať. Táto časť mesta je dnes totiž ako malý Ústav pamäti národa.

Ďalšou z ulíc, ktoré k nim možno priradiť, je Fábryho ulica. Vyvoláva síce pochybnosti, po ktorom z mnohých dostala meno, ale nie po nikom inom ako po Františkovi. Politický pracovník, verejný činiteľ, účastník SNP a protifašistického odboja František Fábry sa narodil v roku 1911 v Banskej Bystrici a zomrel v roku 1975. Podieľal sa na prípravách SNP a tým si vyslúžil zaradiť sa medzi osobnosti v názvoch ulíc.

Tým možno ukončiť polemiky, po kom bola pomenovaná táto furčianska ulica. Nie teda po maďarskom intelektuálovi, spisovateľovi a literárnom kritikovi, žijúcom na Slovensku Zoltánovi Fábrym, ani po básnikovi, kolážistovi novinárovi, šéfredaktorovi niekoľkých literárnych časopisov, predstaviteľovi slovenského surrealizmu Rudolfovi Fábrym. Najviac spätý s Košicami bol biskup Ignác Fábry, ktorého telesné pozostatky sú pochované v Dóme sv. Alžbety. V roku 1856 sa mu podarilo preložiť chlapčenský učiteľský ústav z Miskolca do Košíc, v roku 1860 zriadil v Košiciach učiteľský ústav aj pre dievčatá a z jeho iniciatívy vznikla aj kláštorná škola v Bardejove.

(pod)  ( 18.apríla 2007 )                        

Exnárova

Košice - Do série partizánskych ulíc a osobností, ktoré sú späté s národnooslobodzovacím bojom počas druhej svetovej vojny, nesporne patrí aj Exnárova. Nachádza sa na Sídlisku Dargovských hrdinov. Pomenovanie dostala po komunistickom funkcionárovi Ladislavovi Exnárovi (1907-1945). S jeho menom sa spája protifašistický odboj a partizánske hnutie.

Narodil sa v Chvalkoviciach v okrese Náchod v Čechách. Pôsobil na Slovensku. Vyučil sa za strojného zámočníka. Po absolvovaní základnej vojenskej služby tu zostal a pracoval ako robotník v hutnom závode v Banskej Štiavnici.

Politicky bol činný v komunistickej strane i v odboroch. Za Slovenského štátu pracoval ilegálne proti fašizujúcemu režimu. Ilegálna práca nadobudla intenzitu po tom, čo Nemci zákerne prepadli Sovietsky zväz a Tisova vláda poslala dve divízie slovenských vojakov bojovať po boku Nemcov proti Sovietskemu zväzu. Exnár vtedy nadviazal spojenie s ilegálnymi pracovníkmi.

Prvý raz bol zatknutý v roku 1940 a následne ho prepustili, ale v roku 1941 ho znovu zatkli. Pri prevoze do inej väznice z Bratislavy do Banskej Bystrice vyskočil pri Šašovskom hrade z vlaku a strážcom unikol. Bola na neho vypísaná odmena. Na jednej z ilegálnych schôdzí ho vo Dvorníkoch pričinením zradcu v roku 1944 znovu zatkli. Väznili ho v Leopoldove, odkiaľ ho odvliekli do koncentračného tábora v Mauthausene.

Bol významnou osobnosťou protifašistického odboja. V roku 1942 založil v Štiavnických horách Jánošíkovu družinu, ktorá sa postupne rozrástla do partizánskeho oddielu Sitno. Okrem drobných sabotáží plnila táto skupina zo začiatku významnú politickú činnosť. Slovenského národného povstania sa Ladislav Exnár nedožil. Zahynul v koncentračnom tábore.

(pod)  ( 17.apríla 2007 )                        

Edisonova

Košice S menom Edison sa spája predovšetkým vynález žiarovky, aj keď to nie je zďaleka to jediné, čo vymyslel. Prvá pokusná žiarovka svietila 13,5 hodiny, o rok to bolo už 1 200 hodín. Američan Thomas Alva Edison (1847-1931) je autorom vyše tisíc vynálezov a ďalšie tisíce patentov zaregistrovali jeho firmy. Medzi najvýznamnejšie patrí predchodca gramofónu fonograf a žiarovka. Bol tiež zakladateľom časopisu Science, ktorý sa vydáva dodnes.

Edison nemal ľahké detstvo. Od malička bol chorý a do školy chodil krátko. Keď mal desať rokov, v pivnici domu si vybudoval chemické laboratórium. Ako 15-ročný začal vydávať vlastné noviny. Vystriedal rôzne zamestnania. S mnohými vynálezmi súviselo, že pracoval ako telegrafista. Medzi prvé, ktoré predal, patrili stláčací telegraf, duplexný telegraf a viackanálový automatický telegraf. Peniaze investoval do laboratória v Menlo Park v štáte New Jersey. Bolo to prvé zariadenie na svete, vybudované na vývoj a aplikáciu nových vedeckých poznatkov a technológií. Na mieste, kde sa nachádzalo, v roku 1937 postavili pamätník a múzeum. V roku 1954 bolo mesto Menlo Park premenované na Edison.

V roku 1886 sa Edison presťahoval do mesta West Orange, kde strávil podstatnú časť svojho života. Vybudoval tam rozsiahly areál výskumných pracovísk Glenmont na ploche 5,5 hektára. Dnes je spravovaný ako národná pamiatka Edison National Historical Site.

V začiatkoch zavádzania elektrickej energie do bežného života sa ostro diskutovalo o otázke vhodnosti použitia jednosmerného alebo striedavého elektrického prúdu. Edison bol zástancom prvej možnosti, Nikola Tesla a George Westinghouse druhej. Nebezpečnosť striedavého prúdu deklaroval a verejne predviedol Edison a jeho zamestnanci na elektrickom kresle, ktoré vymysleli. V roku 1896 firma Westinghouse Electric Corporation uviedla do prevádzky elektráreň na Niagarských vodopádoch s rozvodným systémom využívajúcim transformátory napätia.

Nemožno nespomenúť niektoré z ďalších vynálezov, ako sú: sčítač hlasov, stláčací telegraf pre potreby burzy v New Yorku, vylepšenie písacieho stroja, cyklostyl, uhlíkový mikrofón, elektromer, triedič železnej rudy, dynamo, elektrocentrála, prvá elektráreň a funkčný elektrický rozvod, prvý osvietený vianočný strom, tepelná poistka, kinofilm, filmovacia kamera a premietací stroj, synchronizácia zvuku a premietaného filmu, gramofónová platňa, umelý kaučuk, elektromobil, fluorescenčné tienidlo pre zobrazenie röntgenových lúčov, Edisonov jav je základom elektrónky...

Ako vyhasol Edisonov život, v deň pohrebu - 21. októbra 1931 - zhasli na počesť geniálneho vynálezcu v USA všetky žiarovky. Edisonova ulica "svieti" v mestskej časti Krásna.

(pod)  ( 16.apríla 2007 )                        

Dvorkinova

Košice - Sídlisko dargovských hrdinov je príznačné ulicami, v názvoch ktorých sa odráža oslobodenie mesta. Po ťažkých bojoch v Slanských vrchoch, a hlavne v Dargovskom priesmyku, vojská IV. ukrajinského frontu 19. januára 1945 oslobodili Košice. V ranných hodinách vstúpili jednotky streleckej divízie 18. armády do mesta. K výraznejším bojom priamo v ńom ani k väčšiemu poškodeniu nedošlo. V Košiciach sa skončila niekoľkomesačná hrôzovláda szálasiovcov, ktorí v zime postrieľali stovky antifašistov. Piateho januára na výstrahu verejne obesili na stromy a stĺpy elektrického osvetlenia na Hlavnej ulici 12 vlastencov a dva dni pred oslobodením stihli ešte pri Ťahanovskom tuneli zastreliť 17 ľudí.

Z histórie Košíc sa dozvedáme, že jednotky sovietskej armády postupne z Košíc odchádzali a nahrádzali ich tylové oddiely a jednotky NKVD. Vojenským veliteľom mesta sa stal podplukovník Dvorkin a z miestnych civilov tu narýchlo vytvorili Občiansku stráž. Posádku tvorili muži aj ženy, vojaci sovietskej armády a Zvláštna jednotka vojsk NKVD, ktorá bola pripravená na stráženie prezidenta, chystajúceho sa na príchod do Košíc z Moskvy. Obyvateľstvo si muselo zvykať na dovtedy nepoznané maniere osloboditeľov, na ich nebezpečnú srdečnosť.

Dvorkinova ulica bola teda pomenovaná po prvom komandantovi Dvorkinovi, o ktorom veľa informácií nie je k dispozícii.

(pod)  ( 14.apríla 2007 )                        

podľa riek

Košice - Po ôsmich slovenských riekach boli pomenované košické ulice.

Po veľtoku - Dunaji, ktorý preteká alebo sa dotýka ďalších deviatich štátov, dostala meno Dunajská ulica v južnej časti mesta. Je to druhá najdlhšia európska rieka (2 857 km, slovenská časť 172 km) a v rebríčku svetových zaujíma 28. miesto. Jej začiatok je v sútoku potokov Brege a Brigachu v Čiernom lese v Nemecku a ústí deltou do Čierneho mora na hraniciach medzi Rumunskom a Ukrajinou.

Košicami preteká Hornád, podľa ktorého boli pomenované dve ulice. Pri Hornáde v Krásnej a Hornádska v Džungli. Je to naša piata najdlhšia rieka, ktorá pramení na východnom úpätí Kráľovej hole. Preteká Slovenským rajom, kde sa prerezáva Prielomom Hornádu. Na sútoku Hornádu a Hnilca bola vybudovaná vodná nádrž Ružín. Za obcou Trstené pri Hornáde opúšťa naše územie a pokračuje do Maďarska.

Po rieke Ipeľ sa volá Ipeľská ulica z pätice tých, ktoré sú v mestskej časti Západ. Po maďarsky Ipoly, po nemecky Eipel je ľavostranným prítokom Dunaja. Pramení vo Veporských vrchoch neďaleko Lomu nad Rimavicou. Jej celková dlžka je 232,5 km, z toho 140 km tvorí hranicu s Maďarskom.

Hronská ulica nesie meno najvyhľadávanejšej a najobľúbenejšej rieky vodákov na Slovensku. Hron pramení v Nízkych Tatrách pod Kráľovou hoľou a ústi do Dunaja. Jeho dĺžka je 298 km. Za vysokého stavu vody je splavný od obce Heľpa v dĺžke 272 km. Názov Gran je doložený už z doby rímskej. Po rieke a jej prítokoch sa splavovalo drevo už v 17. storočí.

Na Terase nájdeme aj Laboreckú ulicu, ktorá symbolizuje východoslovenskú rieku Laborec. Pramení v Nízkych Beskydách a je dlhá 129 km. S prítokmi Výrava, Udava a Cirocha vytvára nad Humenným vejár tokov. Obteká pohorie Vihorlat a prechádza do nížiny, kde sa zlieva s Uhom. Historicky je zdokumentovaný posun toku rieky o niekoľko kilometrov na východ.

Východoslovenská rieka Ondava sa dostala do názvu Ondavskej ulice. Prostredníctvom svojich prítokov ako Topľa odvodňuje územie okresov Bardejov, Svidník, Stropkov, Vranov nad Topľou, Medzilaborce, Humenné, Michalovce a Trebišov. Spolu s Latoricou vytvára rieku Bodrog pri obci Zemplín. Je to 8. najdlhšia rieka u nás.

Riečnu sieť v názvoch ulíc uzatvára Toryská ulica na Terase. Meno dostala po východoslovenskej rieke Torysa. Pramení v Levočských vrchoch severozápadne od obce Torysky. Tečie širokým údolím medzi Čergovom a Slanskými vrchmi na ľavom brehu a Levočskými vrchmi, Bachurňou a Šarišskou vrchovinou na pravom brehu. Pri obci Nižná Hutka sa vlieva do Hornádu.

(pod)  ( 13.apríla 2007 )                        

podľa pôdy

Košice - Dookola súčasných Košíc boli polia, pasienky a lúky. Dnes na nich stoja sídliská a v okrajových častiach v pôvodných obciach zostali po nich pomenované iba ulice. Gazdovalo sa, pestovali sa poľnohospodárske plodiny, pôda sa obrábala a výpestkami sa zásobovalo mesto i obchodovalo sa s nimi.

V mestskej časti Sever sme našli Družstevnú ulicu. Dnes jej obyvatelia nechápu, prečo sa tak volá. Domnievajú sa, že kvôli tomu, že tam siahali ťahanovské družstevné polia. Domy stoja na lúke, ktorá sa volala Cimborka. Orná pôda spadajúca do toho istého chotára bola rozdelená na riadky, podľa ktorých sa volá ulica Ťahanovské riadky.

V Krásnej nad Hornádom je ulica Feketeova pažiť, na ktorej sa pásli husi a je tam aj ulica Na pažiti, ktorej meno vlastníka sa do názvu nepremietlo. V historickej obci Poľov po zelenej trávnatej ploche zostala ulica Pažitná.

Gazdovalo sa aj v Kavečanoch. Každý mal svoje malé či väčšie gazdovstvo, ktoré bolo zdrojom obživy. Po gazdoch, ktorí gazdovanie zväčša už zavesili na klinec, zostala Gazdovská ulica.

V Šaci, kde sa na lúke postavili rodinné domy, ponechali v názve miesto, kde stoja. Pomenovali ju Lúčna ulica. Rovnako to bolo aj pri tvorbe názvu ulice Na záhumní. V mestskej časti Krásna sa po pasienkoch, kde sa pásol dobytok, volá Pasienková ulica. Tam, kde sa pestovali poľnohospodárske plodiny a obrábala sa, zostala Orná ulica. Roľnícka ulica je vo Vyšnom Opátskom v pôvodnej obci.

Pôvod názvu Povrazovej ulice netreba hľadať vo výrobe povrazov. V Myslave sa nevyrábali. Opäť je to o pôde. Nachádza sa na mieste, kde boli niekedy políčka. Boli úzke ako povrázky, po myslavsky "porvazy". Vraj boli "dluhé" a krátke. Ulica Pod gruntom vedie pod veľkým gazdovstvom, gruntom, poľom. Preto dostala také meno.

(pod)  ( 12.apríla 2007 )                        

ako vesmír

Košice V mestskej časti Nad jazerom nájdeme v názvoch ulíc časť vesmíru. Boli pomenované podľa vesmírnych telies, kozmonautoch a raketách. Jednou z nich je ulica Družicová. Poznáme dva druhy družíc prirodzené alebo umelé. Prirodzená je vlastne prírodné vesmírne teleso obiehajúce okolo iného vesmírneho telesa, napríklad planéty alebo hviezdy. Najznámejšie sú mesiace. Umelá družica alebo satelit je umelé kozmické teleso, ktoré sa pohybuje okolo prirodzeného kozmického telesa, napr. planéty alebo jej mesiaca. Poznáme vedecké, vojenské a špionážne, navigačné, meteorologické, rádioamatérske a telekomunikačné.

Po prvom kozmonautovi, ktorý pokoril vesmír, dostalo meno Gagarinovo námestie. Jurij Alexejevič Gagarin po prvý raz vyletel do kozmu 12. apríla 1961. Bol to deň, keď bol na kozmodrome Bajkonur v bývalom Sovietskom zväze nezvyčajný ruch. Celý svet čakal na jeho návrat. Vo vesmíre strávil hodinu a 48 minút a šťastne sa vrátil na zem. V roku 1968 tragicky zahynul.

Celá hviezdna sústava sa ukrýva v názve Galaktickej ulice. Slovo galaxia bolo odvodené z gréckeho názvu Mliečnej dráhy. Hviezdy sa takmer vždy nachádzajú v skupinách nazývaných galaxie.

V putovaní po vesmíre môžeme pokračovať na Meteorovej ulici. Meteor je pomenovanie pre viditeľný jav v atmosfére, ktorý vzniká preletom meteoroidu zemskou atmosférou alebo atmosférou iného telesa. Na nočnej oblohe sa prejavuje ako rýchly prelet svietiaceho objektu, preto je tiež známy ako padajúca hviezda.

Námestie kozmonautov patrí všetkým kozmonautom ľuďom, ktorí sa odvážili vstúpiť do nepoznaného sveta. Medzi mnohými bol aj československý kozmonaut Vladimír Remek. Bol 87. kozmonautom sveta, prvým z inej krajiny ako ZSSR a USA. Študoval aj v Košiciach.

Raketová ulica dostala meno po dopravnom zariadení využívajúcom na pohon reaktívny pohon. Ako prví ho vynašli starovekí Číňania. Potom upadol do zabudnutia a jeho znovuoživenie nastalo až na začiatku 20. storočia.

Medzi vesmírne ulice možno priradiť aj Sputnikovú. Pomenovaná je podľa prvej umelej družice Zeme Sputnik, ktorá odštartovala v roku 1957 do kozmu a začala novú éru v dejinách ľudstva. Mala tvar gule, z ktorej vyčnievali štyri prútové antény. Bola to jednoduchá družica bez vedeckej aparatúry.

Poslednou z ulíc, ktorá súvisí s kozmom, je Stálicová. Stálica je nesprávne pomenovanie hviezdy. V starom chápaní bola hviezda každý objekt na nočnej oblohe. Názov stálice bol odvodený od skutočnosti, že sa na rozdiel od planéty nepohybuje. V skutočnosti sa však hviezdy pohybujú obrovskou rýchlosťou.

(pod)  ( 11.apríla 2007 )                        

Drevný trh

Košice - Súčasný názov námestia neďaleko železničnej stanice, ktoré sa volá Drevný trh v mestskej časti Staré Mesto, nie je až taký starý, aj keď sa viaže k historickému využitiu miesta, kde sa nachádza. Názov sa viackrát menil. V druhej polovici 19 storočia to bol Petöfi tér, čiže Petöfiho námestie. Potom sa premenovalo na Námestie Janka Kráľa, neskôr nieslo meno Júliusa Fučíka.

Návrat k súčasnému názvu vyplynul zo skutočnosti, že v minulosti tam furmani zvážali z celého okolia Košíc drevo na predaj. Tento obchod prosperoval najviac v 60. až 90. rokoch 19. storočia. Drevný trh sa po maďarsky prvýkrát objavuje na mape z roku 1868. V tom čase už cez Kanálovú (Puškinovu) ulicu žiaden kanál neviedol. Stáli tam však ešte zachované časti Barkócziho záhrady.

Na Drevnom trhu postavili v roku 1889 na jeho južnej strane parné a vaňové kúpele s vlastným zdrojom vody. Ich projektantom a staviteľom bol košický podnikateľ Michal Répaszky. Skôr narodení Košičania si túto architektonicky zaujímavú budovu ešte pamätajú. Dnes po nej už niet ani stopy. V polovici 70. rokov 20. storočia bola zbúraná. Na jej mieste je parčík. Uvažovalo sa, že sa tam postaví galéria, evanjelický kostol, divadlo, múzeum, ale nič z toho sa neudialo.

Architektonickým skvostom trhu je rohový neogotický dom s hlavným vchodom s Rooseveltovej ulice z konca 19. storočia. Pravdepodobne ho postavil staviteľ Peter Jakab. Secesná budova s popisným číslom 1 bola postavená v roku 1903 a jej stavebníkom bol právnik, politik a básnik Eugen Deil. Má bohato secesne zdobenú fasádu, ktorá je v súčasnosti poškodená. Počas 1. ČSR tam býval aj sochár Bartolomej Hegyi. Dom s číslom 3 bol prízemný, nadstavbu dobudoval architekt Pavol Gulyaš. Bol to jeden z prvých objektov s plochou strechou v meste. Jeho majiteľom sa stal advokát Oskar Havas, ktorý má nad bránou svoj monogram. Z histórie Košíc sa dozvedáme aj o budove s č. 5, kde býval špeditér Alexander Incze a je ukážkou luxusného bytového predvojnového staviteľstva. Dom s č. 7 nesie dekoratívne znaky košickej židovskej architektúry z rokov 1. ČSR, kde bývali majetní židia.

(pod)  ( 10.apríla 2007 )                        

Detvianska

Košice - V mestskej časti Sever na Kalvárii sa nachádza ulica, ktorá sa volá Detvianska. Je viacero možností, prečo bola pomenovaná práve tak. Prvou je podľa mesta Detva pod Poľanou, ktorým prechádza druhé najvýznamnejšie západno-východné cestné prepojenie Slovenska Bratislava - Košice. Je to najväčšie a najvýznamnejšie sídlo podpolianskeho regiónu. Profesijné zameranie väčšiny jeho obyvateľov je v oblasti strojárstva, čo spôsobil povojnový rozmach strojárskeho závodu Podpolianske strojárne Detva.

Pri vyslovení názvu tejto ulice sa možno mnohým vybaví jedno z najslávnejších básnických diel i štúrovskej poézie. Popri Maríne je to Detvan, diela, ktoré sa považujú za vrcholnú básnickú tvorbu Andreja Sládkoviča. Okrem recitovania veršov si možno aj zaspievať pieseň Detvianski žandári a opäť je to o detvianskom regióne.

Keď sme pri literatúre, Detvan bol aj Slovenský akademický spolok v Prahe, ktorý veľkou mierou prispieval k rozvoju národného povedomia slovenských študentov. Vznikol v roku 1882. Bolo to v čase, keď boli Slováci po rakúsko-uhorskom vyrovnaní vystavení maďarskému útlaku. Keďže český národ žil v Rakúsku v podstatne lepších podmienkach, mal vlastné školy a silné hospodárstvo. Česi pomáhali slovenskému národu. Národne uvedomelí Slováci nemohli pre svoje národné presvedčenie študovať na vysokých ani stredných školách v Uhorsku, preto odchádzali do Čiech, najmä do Prahy, kde si založili spolok Detvan. Venoval sa samovzdelávaniu, literárnej, umeleckej a vedeckej činnosti. Pracovalo v ňom viacero významných slovenských osobností - Martin Kukučín, Vavro Šrobár, Milan Rastislav Štefánik, Ivan Krasko a iní.

Je viac dôvodov i inšpirácií, ktoré rozhodli o tom, že ulica ponesie meno spojené s Detvou či Detvanom. Je slovenská a ukrýva históriu nášho národa.

(pod)  ( 9.apríla 2007 )                        

Dr. Kostlivého

Košice - Po bývalom rektorovi Univerzity Komenského v Bratislave bola pomenovaná jedna z ulíc v Starom Meste v Košiciach. Prof. MUDr. Stanislav Kostlivý (1877 - 1946) spolupôsobil pri organizovaní a budovaní bratislavskej lekárskej fakulty a bol zakladateľom slovenskej chirurgickej školy. Vychoval niekoľko generácií významných slovenských lekárov, medzi ktorými boli 11 profesori, 7 docenti a 33 primári. Vo svojej vedeckovýskumnej činnosti a klinickej praxi sa zameriaval na chirurgiu endokrinných žliaz, špeciálne strumy, liečbu gastro-duodenálnych vredov, tuberkulózou pľúc, ktorú liečil torakoplastikou. Zaoberal sa aj problémami urológie, traumatológie a chirurgickej röntgenológie. Od roku 1947 sa na jeho počesť každoročne organizujú Kostlivého dni.

Profesor Kostlivý sa narodil vo Viedni, kde vyštudoval a žil do svojho 28. roku. V roku 1905 odišiel do Prahy na chirurgickú kliniku profesora Otakara Kukulu. Už v tomto období sa venoval bohatej publikačnej činnosti. O štyri roky neskôr prijal miesto primára chirurgického oddelenia v Třebíči a súčasne prebral aj funkciu riaditeľa nemocnice. Počas vojny pracoval na fronte ako vojenský chirurg. Potom sa vrátil do Třebíča, kde pôsobil až do svojho vymenovania za profesora. V čase nástupu do Bratislavy ako 42-ročný mal už bohaté chirurgické skúsenosti. Bol odhodlaný venovať chirurgickej klinike a novej univerzite všetky svoje schopnosti. Klinika profesora Kostlivého bola už v prvých rokoch svojej existencie na vysokej európskej úrovni.

Okrem toho vykonával rôzne funkcie. Už v roku 1920 bol jedným zo zakladateľov Spolku slovenských lekárov, v roku 1930 sa stal jeho predsedom. V roku 1929 sa stal zakladateľom a prvým prezidentom Lekárskej komory na Slovensku. Bol veľmi obľúbený medzi medikmi, ktorí si ho zvolili za čestného člena Spolku československých medikov v Bratislave. Niekoľko rokov bol predsedom Československej chirurgickej spoločnosti, mimoriadne aktívny bol i v odborných chirurgických spoločnostiach v zahraničí.

Po roku 1939 v čase okupácie hitlerovským Nemeckom sa na Slovensku zmenila politická situácia v neprospech občanov českej národnosti. V roku 1941 sa profesor Kostlivý aj napriek protestu svojich žiakov a asistentov rozhodol odísť z Bratislavy. V Prahe sa však už nezapojil do chirurgickej činnosti.

(pod)  ( 5.apríla 2007 )                        

Dominikánske námestie

Košice - Dominikánske námestie v mestskej časti Staré Mesto poznajú Košičania ako trhovisko. Pôvodne sa volalo Cyrilometodejská ulica, neskôr Dimitrovovo námestie. Súčasný názov je odvodený od dominikánskeho rádu, ktorý si tam vybudoval už v 13. storočí kostol. Po jeho požiari v polovici 16. storočia sa stopy po dominikánoch v meste strácajú. Vrátili sa až koncom 17. storočia. V rokoch 1754 až 1767 postavili dominikáni pri kostole aj kláštor na Mäsiarskej ulici. V roku 1846 opäť ohrozil túto časť mesta vzdialený požiar na Čermeľskej ulici. Silný vietor rozmetal horiace šindle, pričom vyhorel kostol aj kláštor. Nutná bola ďalšia komplexná prestavba. Kláštor po konfiškácii majetku slúžil rôznym účelom, v súčasnosti opäť dominikánom.

Dominikánsky kostol je najstarším kostolom v meste a zároveň najstarším objektom Košíc vôbec. Sú v ňom zastúpené rôzne stavebné slohy od románskeho, cez barokový až po gotický. Interiér je bohato zdobený freskami. Ilúziu staroby dotvárajú namaľované praskliny. Pôvodná budova kláštora nie je identická so súčasnou a ani kostol vo svojej komplexnosti nepochádza z daného obdobia. Z histórie Košíc sa dozvedáme, že sa zachovali niektoré architektonické prvky ako hlavice oporných pilierov, ktoré pôvodne podopierali stredovekú klenbu.

V čase usídlenia v Košiciach vlastnili dominikáni pravdepodobne veľkú časť súčasného námestia. V roku 1336 uzatvorili zmluvu s mestom Košice, podľa ktorej v prospech mesta odstúpili tri kroky z východnej strany pozemku, za čo dostali šesťsto vozov kameňa a sto vozov piesku. Predpokladá sa, že časť použili na výstavbu veže terajšieho kostola. Na konci 14. storočia už vlastnili vinice, lúky, polia aj mlyn. Do 17. storočia im patrilo 12 poddanských dedín, ulica na dolnom predmestí Košíc, majer a mlyn na Hornáde. Okrem kazateľskej a hospodárskej činnosti sa venovali aj ručnému prepisovaniu kníh. Vzácne knihy z Košíc vlastnia knižnice vo svojich fondoch vo Viedni, Budapešti, Krakove, Norimbergu a Alba Iluii.

Na prelome 19. a 20. storočia prešiel kláštor ďalšími úpravami. V roku 1903 zvýšili vežu kostola na 68 metrov, takže bola o deväť metrov vyššia ako severná veža Dómu sv. Alžbety. V roku 1929 sem priniesli Trojičný stĺp z Peštianskej cesty. V roku 1950 sa začala likvidácia mníšskych rádov v Československu. V košickom kláštore vznikol projektový ateliér, neskôr ľudová škola umenia. Dominikáni sa vrátili do Košíc až po revolúcii v roku 1989.

(pod)  ( 4.apríla 2007 )                        

Dobšinského

Košice - Dobšinského ulica sa nachádza v mestskej časti Sever a pri jej názve sa vybaví každému nejaká rozprávka. Pavol Dobšinský (1828 - 1885) bol nielen spisovateľ a zberateľ ľudových rozprávok, ale aj pedagóg, prekladateľ, publicista, redaktor, kritik, folklorista, básnik a literárny historik.

Narodil sa v Slavošovciach v učiteľskej rodine. Po gymnaziálnych štúdiach v Rožňave a Miškolci sa dostal na lýceum do Levoče, kde študoval filozofiu a teológiu. Pôsobil ako tajomník veľkorevúckeho farára Samuela Reussa, neskôr bol evanjelickým farárom v Bystrom. Prednášal na novozriadenej Katedre slovenskej reči a litaratúry na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Potom bol farárom v Drienčanoch.

Bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej. V Banskej Štiavnici sa podieľal na redigovaní časopisu pre umenie a literatúru Sokol, ktorý významne ovplyvňoval vtedajší kultúrny život na Slovensku. Básnickými prvotinami prispieval do študentských rukopisných zábavníkov Považje, Život, Holubica.

Spolupracoval na vydávaní Zborníka slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier, prispieval doň a neskôr ho aj redigoval. Zásluhou Zborníka zosilnelo zberateľské úsilie na Slovensku. Výsledky štúdia o ľudových rozprávkach publikoval Dobšinský v Úvahách o slovenských povestiach. Život slovenského ľudu opísal v knihe Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské.

Najväčšie dielo, Prostonárodné slovenské povesti, vydal Dobšinský na sklonku svojho života. Táto dosiaľ najobsiahlejšia zbierka slovenských rozprávok vyšla v rokoch 1880-83 v Martine v ôsmich zošitoch a tvorilo ju 90 rozprávok.

Do zbierky zaradil aj väčšinu rozprávok zo zbierky J. Rimavského a v pozmenenej podobe aj niektoré ľudové rozprávky Slovenských pohádek a pověstí od B. Němcovej Soľ nad zlato, O dvanástich mesiačikoch a iné. Ostatné rozprávky boli v Prostonárodných slovenských povestiach uverejnené po prvý raz. Druhé vydanie bolo doplnené ilustráciami M. Benku, tretie vydanie vyšlo v roku 1966 a štvrté v roku 1973 spolu s textami knihy Slovenské povesti.

Dobšinský prekladal z viacerých jazykov, najmä z francúzštiny a angličtiny. Zaslúžil sa aj o zachovanie mnohých historických dokumentov a o podchytenie talentov pre literatúru (J. Čajak, J. Botto, Ľ. Kubány).

(pod)  ( 3.apríla 2007 )                        

Detvianska

Košice - V mestskej časti Sever na Kalvárii sa nachádza ulica, ktorá sa volá Detvianska. Je viacero možností, prečo bola pomenovaná práve tak. Prvou je podľa mesta Detva pod Poľanou, ktorým prechádza druhé najvýznamnejšie západno-východné cestné prepojenie Slovenska Bratislava - Košice. Je to najväčšie a najvýznamnejšie sídlo podpolianskeho regiónu. Profesijné zameranie väčšiny jeho obyvateľov je v oblasti strojárstva, čo spôsobil povojnový rozmach strojárskeho závodu Podpolianske strojárne Detva.

Pri vyslovení názvu tejto ulice sa možno mnohým vybaví jedno z najslávnejších básnických diel i štúrovskej poézie. Popri Maríne je to Detvan, diela, ktoré sa považujú za vrcholnú básnickú tvorbu Andreja Sládkoviča. Okrem recitovania veršov si možno aj zaspievať pieseň Detvianski žandári a opäť je to o detvianskom regióne.

Keď sme pri literatúre, Detvan bol aj Slovenský akademický spolok v Prahe, ktorý veľkou mierou prispieval k rozvoju národného povedomia slovenských študentov. Vznikol v roku 1882. Bolo to v čase, keď boli Slováci po rakúsko-uhorskom vyrovnaní vystavení maďarskému útlaku. Keďže český národ žil v Rakúsku v podstatne lepších podmienkach, mal vlastné školy a silné hospodárstvo. Česi pomáhali slovenskému národu. Národne uvedomelí Slováci nemohli pre svoje národné presvedčenie študovať na vysokých ani stredných školách v Uhorsku, preto odchádzali do Čiech, najmä do Prahy, kde si založili spolok Detvan. Venoval sa samovzdelávaniu, literárnej, umeleckej a vedeckej činnosti. Pracovalo v ňom viacero významných slovenských osobností - Martin Kukučín, Vavro Šrobár, Milan Rastislav Štefánik, Ivan Krasko a iní.

Je viac dôvodov i inšpirácií, ktoré rozhodli o tom, že ulica ponesie meno spojené s Detvou či Detvanom. Je slovenská a ukrýva históriu nášho národa.

(pod)  ( 2.apríla 2007 )                        

Dénešova

Dénešova ulica je jednou z najdlhších košických ulíc. Nachádza sa na Sídlisku KVP, kde väčšina ulíc nesie síce mená po maliaroch či partnerských mestách, ale jedna z nich je  spomienkou na socializmus. Tak ako ešte na viacerých miestach v meste. Bola pomenovaná po politickom funkcionárovi Františkovi Dénešovi, ktorý pôsobil v Košiciach. Mnoho ľudí bývajúcich na ulici s týmto názvom ani netuší, kto to bol, čo robil a čím si zaslúžil dostať sa medzi nositeľov uličných mien.

Či tam patrí alebo nie, nech posúdi názvoslovná komisia. Pokusy premenovať ju boli, ale nič sa nezmenilo. Je tam ďalej. Tak aspoň niekoľko slov o jeho živote a pôsobení.

František Déneš sa narodil v roku  1902 v Kežmarku. Študoval vo Vyššej priemyselnej škole v Košiciach a už ako študent pracoval v revolučnom hnutí. Aktívne pôsobil aj v robotníckej telovýchove a v divadle. V roku 1939 emigroval do bývalého Sovietskeho zväzu, kde zotrval desať rokov. Po návrate na Slovensko bol dva roky riaditeľom Drevokombinátu v Košiciach.

V rokoch 1951 – 1952 sa vypracoval na post predsedu Mestského národného výboru v Košiciach. Z tejto funkcie postúpil vyššie a stal sa nakrátko predsedom Krajského národného výboru. Pôsobil v nej v rokoch 1953 – 1954. Potom sa stal podpredsedom Slovenskej národnej rady a bol tiež členom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska.

Jeho ďalšia kariéra pokračovala na novinárskom poli. V rokoch 1955 – 1968 a 1970-75 bol šéfredaktorom maďarských novín Új Szó. Zomrel ako 77-ročný v Bratislave.

(pod)  ( 31.marca 2007 )                        

Čordákova

Košice - V mestskej časti Sídlisko KVP sa do názvov ulíc dostali viacerí významní košickí maliari. Jednou z nich je Čordákova ulica. Nesie meno po Ľudovítovi Čordákovi (1864 - 1937).

Narodil sa v Košiciach a maliarstvo začal študovať súkromne u V. Klimkoviča. V roku 1883 sa odsťahoval s rodičmi do Mníchova. V rokoch 1889 - 1895 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe, v triede J. Mařáka. Bol členom spolku Mánes. S prvým cestovným štipendiom prichádza na východné Slovensko. Svoje krajinárske námety čerpal zo Zádielskej doliny. Po absolvovaní školy žil v Košiciach. Potom sa v Prahe oženil a opäť sa vrátil na východné Slovensko. Usadil sa v Slanci a neskôr sa natrvalo presťahoval do Košíc.

Vo svojich výtvarných začiatkoch nasledoval svojho učiteľa v duchu zásad krajinárskeho slohu 19. storočia. Počas pražských štúdií prevládajú v jeho tvorbe intímne námety lesných interiérov, no i neskôr sa k tomuto námetu často vracia. Po návrate do rodného prostredia sa postupne pod vplyvom jeho charakteru začínajú v tvorbe objavovať rovinaté terény oživované skupinkami osamelých listnatých stromov, pričom predmetom autorovho záujmu sú problémy svetelného odstupňovania tvaru. Obraz Krajina so stromami a pasúcim sa stádom je toho dôkazom. Problémy vzťahu ovzdušia, svetla a vecí možno pozorovať na obraze Borovicový les v zime. Problémy subjektívnej interpretácie prchavých svetelných okamihov zachytávajú jeho diela Pred domov a Pranie na dvore.

Popri maliarskych prácach majú vynikajúcu úroveň aj uhľokresby s motívmi brezových hájov a intímne portréty. Po roku 1918 úroveň jeho prác pozvoľne klesá. Čordák sa venoval aj pedagogickej činnosti a základy výtvarného vzdelania poskytol mnohým známym výtvarníkom.

Ľudovít Čordák má na budove Rotundy na Zbrojničnej ulici pamätnú tabuľu. Práve tam maľoval svoje obrazy spolu s Elemírom Halászom-Hradilom. Obaja majú na stene bronzové busty.

(pod)  ( 30.marca 2007 )                        

Čkalovova

Košice - Blízkosť letiska inšpiroval tvorcov názvov ulíc v mestskej časti Barca, aby ich venovala ľuďom, ktorí majú niečo spoločné s letectvom. Po vynálezcovi a konštruktérovi prvého leteckého padáka Štefanovi Baničovi je pomenovaná Baničova ulica. Svoju ulicu dostal aj Valerij Pavlovič Čkalov, po ktorom je pomenovaná Čkalovova ulica.

Valerij Pavlovič Čkalov (1904-1938) bol sovietsky testovací pilot. Narodil sa v dedine Vasiljevo, ktorá v súčasnosti nesie jeho meno. Pracoval ako robotník a kurič. Od roku 1919 dobrovoľne slúžil v Červenej armáde ako letecký mechanik.

Po získaní pilotného preukazu sa stal v roku 1930 testovacím pilotom sovietskeho letectva. Počas svojho života testoval 70 rôznych lietadiel. Zaujímal sa aj o leteckú akrobaciu a vytvoril niekoľko nových akrobatických prvkov. S lietadlom Tupolev ANT-25 preletel 9 374 kilometrov dlhý let s druhým pilotom Georgijom Bajdukovom a navigátorom A. Bielakovom. Leteli z Moskvy ponad Severný ľadový oceán až k mestu Petropavlovsk-Kamčatskij a späť cez Jakutsk a Nikolajevsk. Let trval 56 hodín a 20 minút. Neskôr absolvoval ešte jeden let dlhý 12 411 kilometrov, trvajúci 75 hodín a 2 minúty.

Čkalov sa preslávil 63-hodinovým transpolárnym letom z Moskvy cez severný pól do Vancouveru v Spojených štátoch amerických na tom istom lietadle a s rovnakou posádkou. Preletel viac než 12-tisíc kilometrov za 63 hodín a 25 minút. Lietadlo sa mu stalo osudným. Hrdina Sovietskeho zväzu Čkalov zahynul pri testovaní prototypu Polikarpov I-180, ktorému zlyhal motor.

Okrem jeho rodnej obce sa istý čas volalo po Čkalovovi aj mesto Orenburg. Po slávnom letcovi boli pomenované ulice v Moskve, Nižnom Novgorode a v ďalších mestách. V meste Vancouver v USA existuje od sedemdesiatych rokov Chkalov Drive. Po ňom boli pomenované aj stanice metra v Moskve, Novogorode a Petrohrade. Meno Čkalov je aj na barčianskej ulici v Košiciach.

(pod)  ( 29.marca 2007 )                        

po majeroch

Košice - Pojem majer nie je neznámy, vyskytuje sa v názvoch osád i na vzdialenejších miestach od obcí. S majerským hospodárením sa na našom území stretávame už v stredoveku v podhradiach a na predmestiach slobodných kráľovských miest. Rozšírili sa v druhej polovici 16. storočia, odkedy sa stali základom feudálneho veľkostatku. Zemepáni začali opustené usadlosti sceľovať na najúrodnejšom mieste chotára do majera a neskoršie si v dedine dali postaviť hospodárske budovy, mnohí aj kaštiele. Túto pôdu museli poddaní obrábať. Zúrodňovanie pôdy maštaľným hnojom podnietilo chov dobytka, oviec, ošípaných a hydiny.

Takéto majere boli aj v okolí Košíc. V podstate po nich zostali len mená troch ulíc. S Myslavou sa viaže majer Čičky, dnes už len ulica Čičky-majer. V súčasnosti je to už len záhradkárska a chatová lokalita v mestskej časti Západ, ktorá sa rozprestiera na rozlohe 2 hektáre. Z hľadiska životného prostredia sa tam nachádzajú ekologicky významné segmenty, ktoré predstavujú biotopy s nezastupiteľnou funkciou v ekologických stabilitách súčasnej krajiny. Je tam vodný biotop s výskytom obojživelníkov v prímestskej zóne ako sú mlok obyčajný, mlok veľký, ropucha obyčajná a ďalšie živočíchy. Podľa pamätníkov si cez majer skracovali cestu Myslavčania smerujúci do mesta. Vo veľkom sa tam chovali ovce.

Ďalšia ulica pripomínajúca majerský spôsob hospodárenia na okraji Košíc je Rešov majer, ktorý sa nachádzal v mestskej časti Krásna. Toto územie je od historickej obce vzdialené cca 3 kilometre a bývali tam pôvodní osadníci, ktorí vlastnili pozemky. Postupne sa predávali a dnes je to obľúbená lokalita pre chalupárov. Chovalo sa tam všeličo. Pozemky údajne patrili pôvodne grófovi Zichymu, ktorý ich rozpredal gazdom. Cesta, ktorá vedie k tomuto majeru bola pomenovaná ako ulica K majeru.

V okolí Košíc boli aj ďalšie majere. Viac ulíc už podľa nich pomenovaných nie je, ale majerom bol aj Ludvíkov Dvor v mestskej časti Šaca, o ktorom si povieme viac nabudúce.

(pod)  ( 28.marca 2007 )                        

podľa osloboditeľov

Košice Niekoľko košických ulíc nesie pečať národnooslobodzovacích bojov proti fašistickej nadvláde a súvisí s druhou svetovou vojnou. Jednou z nich je ulica Československého odboja, ktorá sa nachádza v mestskej časti Západ. Odboj sa začal formovať po vypuknutí vojny v roku 1939 a skončil sa oslobodením posledných častí Československa v roku 1945. Delil sa na domáci (komunistický a demokratický) a zahraničný (východný - 1. československý armádny zbor v ZSSR a západný). V čase komunistického Československa bol význam západného a demokratického odboja minimalizovaný a jeho účastníci prenasledovaní, väznení i popravovaní.

Ulica Československej armády v mestskej časti Staré Mesto sa tiež spája s vojnou. Prvá československá armáda na Slovensku bola hlavnou zložkou ozbrojených síl Slovenského národného povstania. Po mobilizácii 5. septembra 1944 ju tvorilo 47-tisíc vojakov, neskôr 60-tisíc a 18-tisíc partizánov z viac než 30 krajín. Bránila oslobodené povstalecké územie proti nemeckej presile. Dňa 28. októbra 1944 ako organizovaný vojenský celok zanikla. Približne polovica vojakov prešla na partizánsky spôsob boja. Veľká časť sa rozišla domov alebo sa vzdala. Ostatní sa po prechode frontu stali súčasťou 1. československého armádneho zboru v ZSSR.

S vojnou súvisí aj Námestie osloboditeľov, o ktoré sa delí Staré Mesto s Juhom. Košice boli oslobodené 19. januára 1945 vojskmi 4. ukrajinského frontu. Keďže rovnaké meno malo aj námestie v Barci, po jej pričlenení ku Košiciam po ňom zostala len Ulica osloboditeľov. V Košiciach sú aj ulica Obrancov mieru na Severe, Námestie slobody v Starom Meste či Partizánska ulica na Juhu.

(pod)  ( 27.marca 2007 )                        

Červený breh a Červený rak

Košice - Na okraji mestskej časti Sever je ulica, ktorá bola pomenovaná ako Červený breh. Po jeho vonkajšej strane je ulica Vonkajší Červený breh, vo vnútri je Vnútorný Červený breh.

Kopec dostal meno podľa sfarbenia. Mal výrazne červenú farbu, čo súvisí s ložiskom a ťažbou magnezitu na Bankove. Okysličovaním sa tento nerast sfarbuje do červena, a tak celý breh sa ani nemohol inak volať ako Červený breh. Je súčasťou masívu Bankov. Na jeho svahoch mali vinice Dominikáni, ktorým celé územie patrilo a pestovali tam vinič. V súčasnosti sa už dobývací priestor bane Bankov nevyužíva. Prevádzka magnezitky sa začala v roku 1911. Definitívne bola odstavená v roku 1996.

Na Červenom brehu sa nachádza dojčenecký ústav, ale je tu aj lyžiarske stredisko s dvomi lyžiarskymi vlekmi i umelou zjazdovkou. V zime bola táto lokalita vyhľadávaná lyžiarmi, čo už v ostatnom čase neplatí, v lete zas turistami.

Červená farba dominuje aj v názve ďalšej ulice Červený rak, ktorá sa nachádza na území mestskej časti Juh. V potoku, ktorý tadiaľ preteká, sa vyskytovali raky. V súčasnosti táto časť mesta sa spomínala častejšie v súvislosti s výstavbou diaľničného privádzača. V knihe História turistiky, ktorej autorom je súčasný riaditeľ Štátnej vedeckej knižnice Ján Gašpar, sa dozvedáme, že tam boli očistné kúpele a výletný hostinec, ktorý navštevovali Košičania. Bolo to za mestom a muži tam chodievali za zábavou, ktorá sa neraz končila bitkou. V roku 1886 kúpele vyhoreli a potom sa už neobnovili.

Na týchto miestach potom mali záhrady Bulhari, kde pestovali vo veľkom zeleninu, ktorou zásobovali Košice. Dnes sú tam len zvyšky záhrad a toto územie je už skôr priemyselnou, ako poľnohodpodárskou oblasťou.

(pod)  ( 26.marca 2007 )                        

podľa Čermeľa

Až tri ulice v mestskej časti Sever sú pomenované podľa Čermeľskej doliny.Čermeľská cesta vedie do obľúbenej prímestskej rekreačnej oblasti, z ktorej sa možno dostať do ďalších, veľmi atraktívnych lokalít ako je Bankov, Alpinka, či Jahodná.

Ďalšia ulica sa volá Čermeľské prielohy, t. j. miesta lúk tohto kopca. Posledná je Čermeľská dolina, kolíska prírody. Keď kráčate mestom po jeho historickej časti smerom na sever každým krokom pribúda viac zelene. Priamo v Čermeľskom údolí sa plynulo premieňa na lesopark a husté lesy, kam Košičania chodia radi relaxovať.

Neodmysliteľnou súčasťou Čermeľa je Detská železnica, ktorej história spadá do roku 1955, keď sa začalo s výstavbou trate. O rok neskôr už prvá pionierska železnička v niekdajšom Československu premávala. V súčasnosti na trati okrem motorového rušňa premáva nestarnúca parná lokomotíva Katka, vyrobená v roku 1884 v Erfurte.

Prevažné územie mestskej časti Sever pokrývajú lesy, ktoré ponúkajú veľmi pekné miesta na oddych a rekreáciu v rekreačných areáloch, ktoré vytvárajú podmienky na turistiku, cykloturistiku, zimné či letné športy.

Čermeľská dolina leží v západnej časti Košickej kotliny a na východných svachoch Slovenského rudohoria. Všeobecnú obľúbenosť rekreačnej oblasti Čermeľ-Bankov dokazuje zavedenie hromadnej koľajovej dopravy až k hostincu Baránok. Konka tam dorazila prvýkrát v roku 1902, o rok neskôr prešla na parný pohon, pričom vypomáhala aj dieselová lokomotíva. Vo februári 1914 tam začala premávať električka.

Rastúci dopravný ruch na Čermeľskej hradskej, vedúcej do Košickej Belej a ďalej na Spiš sa zvyšoval a napomáhal rozvoju priemyslu. Počnúc rokom 1885 sa v Košiciach vzmáhalo hnutie za vytvorenie rekreačnej oblasti Čermeľ-Bankov.V severnej časti vyrástla vila Karola a na juhu luxusná vilová štvrť.
Majiteľ pivovaru Konštantin Bauernebl dal roku 1897 postaviť zábavný kiosk na mieste voziarne dolného čermeľského mlyna, niže odbočky hradskej na Bankov.

Mnohé zo starších objektov sa už nenavrátne stratili. Bývalý papierový mlyn zbúrali, po kiosku tiež niet ani stopy. Ešteže príroda zostala.

(pod)  ( 24.marca 2007 )                        

Čechovova

Košice - Podľa ruského lekára, spisovateľa a dramatika je pomenovaná Čechovova ulica v mestskej časti Krásna. Anton Pavlovič Čechov (1860-1904) sa narodil v Taganrogu. Rád hrával divadlo s ochotníkmi a chodil na predstavenia miestneho divadla. Venoval sa písaniu anekdot a frašiek. Po skončení gymnázia sa presťahoval do Moskvy, kde vyštudoval medicínu. Pracoval ako lekár a na svojom statku zadarmo ošetroval sedliakov. Vo voľnom čase prispieval do humoristických časopisov.

Svoju prvú divadelnú hru - aktovku Platonov napísal v roku 1881. Písal najmä poviedky a k dráme sa vrátil až po piatich rokoch s dramatickým monológom O škodlivosti tabaku. Nasledovali hry Ivanov a séria jednoaktových frašiek Labutia pieseň, Medveď, Pytačky, Tragikom proti svojej vôli, Svadba a Jubileum.

Koncom 80. rokov sa nakazil od svojho pacienta tuberkulózou a ako chorý odchádza na Sibír, kde písal o nútených prácach na väzenskom ostrove Sachalin. Cestovná správa opisuje otrasný život vyhnancov v cárskej ríši. Hra Čajka mu v petrohradskom divadle nepriniesla úspech a jej opätovnému inscenovaniu v Moskovskom umeleckom akademickom divadle sa bránil. Tam zaznamenala obrovský úspech u divákov i kritiky. Čechov sa stal domovským dramatikom a všetky nasledujúce hry mali premiéru práve v Moskve.

V roku 1901 sa oženil s herečkou Oľgou Knipperovou, ktorá stvárnila všetky hlavné postavy v jeho hrách. Arkadinovú v Čajke, Jelenu v Ujovi Váňovi, Oľgu v Troch sestrách a Ranevskú v poslednej komédii Višňový sad. Krátko po premiére odcestoval do kúpeľného mesta Badenweiler v Nemecku liečiť sa z pľúcnej tuberkulózy. Ako 44-ročný pri pohári šampanského a slove "zomriem" umiera. Pochovaný je v Moskve.

Napriek tomu, že Čechov svoje hry písal ako komédie, v povedomí verejnosti zostáva skôr ako autor melancholických hier. Témou väčšiny jeho poviedok je život malomeštiakov v Rusku, hriech, zlo, úpadok duchovného života a spoločnosti. Najznámejšie sú Nemocničná izba č. 6, Priepasť, Študent, Step. V slovenčine vyšiel výber pod názvom O láske.

(pod)  ( 23.marca 2007 )                        

Čárskeho

Košice - Ulica Mladých stavbárov v mestskej časti Sever už v Košiciach neexistuje. V názve došlo k zmene a premenovaná bola na Čárskeho ulicu. Jozef Čársky (1886-1962) bol rímskokatolícky biskup, ktorý je pochovaný v krypte Dómu sv. Alžbety. Jeho život bol spojený s Košicami.

Narodil sa v Gbeloch ako prvý zo štrnástich detí. Študoval teológiu na Pázmaneu vo Viedni. Kvôli národnému povedomiu musel opustiť Ostrihomskú arcidiecézu i štúdiá. Do Košickej diecézy ho prijal A.Fischer-Colbrie a poslal ho na štúdiá do Innsbrucku. Bol kaplánom Monoku, potom Košíc pre nemeckých veriacich a zároveň bol profesorom náboženstva na Vyššej dievčenskej škole v Košiciach. Neskôr sa stal kaplánom pre slovenských veriacich a učil slovenský jazyk na bohosloveckej škole v Košiciach.

Neskôr pôsobil ako farár v obci Široké či profesor seminára v Košiciach. Bol aj biskupským radcom, rektorom Katolíckeho stredoškolského konviktu a profesorom morálky a pastorálky v seminári. Krátko bol rožňavským biskupom, potom košickým až do roku 1939. Počas pripojenia južných častí Slovenska k Maďarsku bol menovaný za administrátora slovenských častí Košickej, Szatmárskej a Rožňavskej diecézy so sídlom v Prešove. Od roku 1946 pôsobil ako košický biskup a administrátor 13 farností Szatmárskej diecézy na slovenskom území. Bol predsedom Spolku sv. Vojtecha.

V Košiciach založil malý seminár, navštevoval farnosti, zvýšenú pozornosť venoval školám. Meno biskupa Čárskeho malo pre Košičanov takmer charizmatický význam. Podporoval chudobných a hovorí sa o jeho aktivitách pri záchrane židov počas druhej svetovej vojny. Angažoval sa v hnutí Pacem in terris, ktoré Vatikán vyhlásil za proticirkevné a spolu s ďalšími štyrmi biskupmi zložil sľub vernosti Československej republike.

(pod)  ( 22.marca 2007 )                        

Čapajevova

Košice - Čapajevova ulica sa nachádza v mestskej časti Západ. Pomenovaná bola podľa ruského vojvodcu obdobia občianskej vojny a zahraničnej intervencie proti Rusku Vasilija Ivanoviča Čapajeva (1887-1919). Podieľal sa na porážke Kolčakových vojsk v lete roku 1919. Padol v boji s kozákmi. Jeho osudy sa stali námetmi pre mnoho umeleckých diel.

S jeho menom sa spája aj partizánska skupina. Po Všeslovanskom kongrese v Moskve v roku 1941, ktorý okrem iných úloh, spojených s bojom slovanských národov proti fašizmu, vyzýval aj k organizovaniu partizánskeho hnutia na územiach okupovaných hitlerovským Nemeckom, zakladateľ a dlhoročný funkcionár KSČ na Slovensku Marek Čulen, pôsobiaci v Moskve, vyzýval slovenských vojakov, aby prechádzali na stranu Červenej armády a vytvárali na Slovensku jánošíkovské partizánske družiny.

Prvá partizánska skupina vznikla v marci 1942 v lesoch nad obcou Vinné v Michalovskom okrese, ktorú zorganizoval dlhoročný člen KSČ a funkcionár ilegálnej oblasti KSS Pavol Boroš. V Malých Karpatoch sa vytvorila ďalšia skupina partizánov Janka Kráľa a v lete 1943 v lesoch pri Matiaške v Giraltovskom okrese, v ktorej pôsobil aj Ľudovít Kukoreli, vznikla partizánska skupina Čapajev. Neskôr sa sformovala v pohorí Vihorlatu skupina Pugačov, ktorá sa potom spojila so skupinou Čapajev.

Za pomoci ilegálneho vedenia KSS sa partizánsky oddiel Čapajev stal najväčšou partizánskou formáciou na východnom Slovensku a pred Slovenským národným povstaním najaktívnejšou partizánskou skupinou na Slovensku vôbec.

(pod)  ( 21.marca 2007 )                        

Čajkovského

Košice - Čajkovského ulica, ktorá je spojnicou medzi Zvonárskou a Krmanovou ulicou v Starom Meste a patrí medzi najkratšie, nesie meno po ruskom hudobnom velikánovi Piotrovi Iľjičovi Čajkovskom (1840-1893).

Jeho hudbu poznajú na celom svete. Už ako štvorročný skomponoval so sestrou pieseň pre svoju matku. Od detstva bol precitlivený. Ako 8-ročný sa začal učiť hrať na klavíri. So smrťou matky, ktorá zomrela na choleru, sa ťažko vyrovnával. V roku 1856 skomponoval svoje prvé dielo. Vyštudoval právnicku školu a nastúpil ako úradník na ministerstve spravodlivosti. Práca ho nebavila a zapísal sa na konzervatórium pod vedením Antona Rubinštejna. Pracoval ako učiteľ na jednom moskovskom konzervatóriu.

Čajkovskij trpel depresiami a nespavosťou. Svoju 1. symfóniu skomponoval v čase, keď sa zaľúbil do talianskej sopranistky Desirée Artôtovej. Okrem iných diel zložil predohru-fantáziu Rómeo a Júlia, prvé sláčikové kvarteto a začal komponovať svoju 2. symfóniu. Bol úspešný, ale trápila ho homosexuálna orientácia. V roku 1875 sa pustil do komponovania 3. symfónie a baletu Labutie jazero, ktorého premiéra nebola úspešná. Balet zožal úspech až po jeho smrti.

V 36 rokoch vstúpili do jeho života dve ženy. Bohatá vdova Madame von Mecková, ctiteľka jeho hudby, si s ním začala písať pod podmienkou, že sa nikdy nestretnú a poskytovala mu ročnú rentu, čo mu umožnilo zanechať učiteľskú prácu. Druhou ženou bola študentka Antonina Ivanovna Miľjukovová, ktorá mu poslala zaľúbený list. Vtedy pracoval na opere Eugen Onegin a štvrtej symfónii. Súhlasil so sobášom, ale otvorene jej povedal, že ju nebude môcť ľúbiť. Manželstvo vydržalo sotva dva týždne.

Čajkovskij veľa cestoval a písal skladby na objednávku. So symfóniou Manfred bol veľmi spokojný, ale neskôr chcel dielo zničiť. Nasledovala 5. symfónia, dokončil druhý balet Spiaca krásavica, operu Piková dáma a Eugen Onegin. Hlbokú duševnú ranu utrpel po tom, čo s ním Madame von Mecková prerušila kontakt. Skomponoval svoj posledný balet Luskáčik. Poslednú 6. symfóniu Patetická považoval za to najlepšie, čo napísal. Oficiálnou príčinou jeho smrti bola cholera, iné teórie hovoria o samovražde, aby sa vyhol odhaleniu sexuálnej orientácie.

(pod)  ( 20.marca 2007 )                        

Čajakova

Košice - V Starom Meste je zachytených v názvoch ulíc veľa významných osobností. Jednou z nich je Ján Čajak (1863 - 1944), slovenský spisovateľ a prekladateľ, podľa ktorého bola pomenovaná Čajakova ulica. Nachádza sa oproti polícii. Narodil sa v Liptovskom Jáne a zomrel v Báčskom Petrovci v Juhoslávii. Bol synom štúrovského básnika a evanjelického farára. Už ako štvorročnému mu zomrel otec na tuberkulózu a jeho matka sa vydala za Pavla Dobšinského.

Ján Čajak študoval na gymnáziu v Martine a po jeho zatvorení pokračoval v štúdiu na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote a nemeckom v Kežmarku. Neskôr študoval v Lučenci, Banskej Štiavnici a Bratislave, odkiaľ ho vylúčili pre politické názory. Učiteľské skúšky zložil v Kláštore pod Znievom. Pracoval v advokátskej kancelárii a učil. V roku 1893 sa presťahoval na Dolnú zem do Báčky, neskôr do Selenča a usadil sa v Petrovci. Vyše 40 rokov stál v centre kultúrnych a politických snáh dolnozemských Slovákov. Jeho zásluhou vzniklo slovenské gymnázium v Petrovci.

Pôsobil ako predseda literárneho a národopisného odboru Matice slovenskej v Juhoslávii. Začiatky literárnej tvorby siahajú do obdobia jeho presťahovania a tvorbou sa zaradil do druhej vlny realistických spisovateľov. Čajak prispieval do mnohých periodík ako Národnie noviny, Slovenské pohľady, Dennica, Slovenský týždenník, Národný hlásnik a bol stálym spolupracovníkom pražského mesačníka Naše Slovensko. Bol zakladateľom slovenského politického týždenníka Národná jednota a literárneho mesačníka Náš život. Vo svojich dielach čerpal zo spomienok na Slovensko, najmä na Liptov a Gemer. Upozorňoval na problémy a predkladal riešenia. Okrem beletrie sa zameriaval i na publicistiku, ľudovýchovnú prácu a preklady literárnych diel.

(pod)  ( 19.marca 2007 )                        

Czambelova

Podľa jazykovedca je pomenovaná Czambelova ulica v Starom Meste. Samuel Czambel (1856 - 1909) sa narodil v Slovenskej Ľupči. Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, Rimavskej Sobote a v Kežmarsku a potom právo na univerzite v Budapešti a slavistiku vo Viedni.

Štúdium ukončil doktorátom na univerzite v Prahe. Na štúdijných cestách sa venoval jazykovednému výskumu. Pôsobil v prekladateľskom oddelení pri predsedníctve vlády v Budapešti, neskôr ako ministerský tajomník ministerstva vnútra, potom ako vedúci prekladateľského strediska a spoluredaktor Slovenských novín.

V roku 1890 vydal Slovenský pravopis a v roku 1902 kodifikačnú Rukoväť spisovnej slovenskej reči založenú na stredoslovenskom nárečí. Tretie vydanie Rukoväte redigované a upravené na základe tzv. martinského úzu po autorovej smrti Jozefom Škultétym je základom súčasnej spisovnej slovenčiny. Do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka.
Czambel sa systematicky venoval skúmaniu slovenského jazyka a ustaľoval jeho pravopisnú normu. Staval sa proti rečovej svojvôli spisovateľov a presadzoval normu spisovného jazky. Prácami Slovenský pravopis a K reči o slovenskom pravopise vytvoril základné pramene spisovnej normy slovenského jazyka.
Bol priekopníkom národopisného výskumu. Jeho rozsiahle zbierky slovenských rozprávok vyšli po jeho smrti vo viacerých edíciách. Publikoval v časopisoch Slovenské pohľady, Živena, Vlasť a svet, Ethonographia a iných. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

(pod)  ( 17.marca 2007 )                        

podľa partnerských miest

Košice - Mesto Košice má partnerské vzťahy s dvanástimi mestami. Udržiava s nimi kontakt, so šiestimi uzavrelo dohodu o spolupráci. S maďarskou Budapešťou je vzťah postavený na kultúrnych základoch. Najstaršia dohoda je z roku 1980 s nemeckým mestom Wuppertal. Šesť miest sa dostalo na znak priateľstva aj do názvov ulíc. Niektoré mená miest by sa ťažko udomácnili. Turecká Bursa, americké mesto Mobile, srbský Niš, fínske mesto Raahe či poľský Rzeszów by z hľadiska výslovnosti komplikovali život ľuďom.

Mená ulíc podľa partnerských miest sa nevolili podľa toho, aké silné vzťahy medzi sebou udržujú. Vznikali prirodzene. Pri výstavbe Sídliska KVP pomenovali dve ulice podľa nových nemeckých partnerov z Cottbusu a Wuppertalu. A tak v Košiciach máme spriatelené ulice Cottbuská a Wuppertalská.

Ďalších parnerov nájdeme v mestskej časti Juh. Blízkych susedov, ktorí sa rozhodli pre spoluprácu na úrovni miest a podpísali aj dohodu, sú na troch košických uliciach - Miškolcská, Ostravská a Užhorodská. Sú tam zastúpené štáty Maďarsko, Česká republika a Ukrajina. Ďalší maďarský partner sa dostal do názvu Budapeštianskej ulice na Sídlisku Ťahanovce.

Košičania udržujú styky ešte aj s mestami Plovdiv v Bulharsku, Petrohrad v Rusku a Veronou v Taliansku. Ulice sa podľa nich zatiaľ nevolajú. Nič to však nemení na vzťahoch, vymieňaní si skúseností, spolupráci na úrovni samospráv alebo v oblasti školstva či kultúry. Do povedomia Košičanov sa dostávajú aj bez toho, aby podľa nich boli pomenované ulice.

(pod)  ( 16.marca 2007 )                        

Clementisova

Košice - Podľa slovenského politika a právnika Vladimíra Clementisa (1902 - 1952) bola pomenovaná Clementisova ulica v mestskej časti Dargovských hrdinov. Pochádzal z evanjelickej rodiny naklonenej martinským národným a slovanofilským ideám. Už počas štúdií na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe sa angažoval v socialistickom hnutí akademickej mládeže, ktorá v roku 1924 začala vydávať časopis DAV. Clementis bol neoficiálnym vodcom davistov. O rok neskôr vstúpil do KSČ.

Bol poslancom Národného zhromaždenia a v marci 1939 emigroval z rozhodnutia strany do Paríža. Odtiaľ mal odísť do Severnej Ameriky a rozvíjať tam činnosť KSČ medzi krajanmi v USA a Kanade. Kritizoval však uzavretie paktu Molotov - Ribbentropp, za čo bol vylúčený zo strany. Spolupodieľal sa na vydaní memoranda slovenských politikov (Milan Hodža, Štefan Osuský, Ján Paulíny-Tóth) o postavení Slovenska v budúcom česko-slovenskom štáte. Pridal sa k tvoriacim sa česko-slovenským jednotkám ako vojak a spolu s jednotkou sa prepravil do Británie. Na intervenciu exilovej vlády ho prepustili. Pôsobil v londýnskom rozhlasovom vysielaní pre Česko - Slovensko ako žurnalista a hlásateľ pod menom Peter Hron.

V roku 1945 bol opäť prijatý do KSČ, stal sa členom ústredného výboru, štátnym tajomníkom na ministerstve zahraničných vecí, neskôr ministrom. V januári 1951 bol zatknutý na základe vykonštruovaného obvinenia z pokusu o protištátne sprisahanie. V roku 1952 ho odsúdili na smrť a popravili. Rehabilitovali ho až v roku 1963.

Clementis bol redaktorom časopisu DAV, autorom viacerých reportáží o sociálnych konfliktoch na Slovensku, kritických poznámok a príspevkov, ktoré uverejňoval aj v časopisoch Tvorba a Slovenské zvesti.

(pod)  ( 15.marca 2007 )                        

Cirbusovej

Košice - Cirbusovej ulica v mestskej časti Barca dostala meno podľa spisovateľky Jolany Cirbusovej (1884-1940). Aj keď v Košiciach nepôsobila, patrí medzi osobnosti, ktoré sa narodili a tvorili na východe Slovenska. Jej rodnou obcou boli Krivany pri Sabinove. Už v detstve rada rozprávala príbehy, rozprávky mladším súrodencom a ako 13-ročná začala písať prvé básne v maďarčine. Jej literárne začiatky nenašli pochopenie v rodine. Na želanie rodičov študovala na Štátnom učiteľskom ústave v Prešove. Zo školy odišla kvôli učiteľovi hudby, ktorého urážky psychicky nezniesla.

Cirbusová bola učiteľkou vo Vyšnom Svidníku, potom sa presťahovala so sestrou a švagrom do Szatmárskej stolice a neskôr do Csikszentdomokosu. V roku 1916 sa vrátila do Sabinova, aby pomohla ďalšej sestre v obchode. Tá zomrela na tuberkulózu, ktorá sa začala prejavovať aj u Jolany. Tejto chorobe nakoniec podľahla.

Literárne vlohy sa u J. Cirbusovej prejavovali už v mladosti. Veľa čítala a písala básne a prózu a posielala ich do maďarských časopisov a na posúdenie literárnym znalcom. Jej výtvory považovali za nezrelé. Umelecky dozrievala v ústraní. Žila v izolácii. Cez vojnu v nej rástlo slovenské cítenie a začala písať výlučne po slovensky. V roku 1924 poslala Krčmérymu poviedku Národné prebudenie, ktorý ju neuverejnil v Slovenských pohľadoch, ale posunul ju do Slovenského obrazového kalendára. Druhú poviedku Vyzvedač už prijal. Potom sa Cirbusová pustila do románu. Bol ním očarený. Rukopis bol poctený Hubkovou cenou a v roku 1929 vydaný pod názvom Cez zatvorenú hranicu. Zobrazila v ňom život pomaďarčených Slovákov. Po tomto románe už písala len poviedky s aktuálnou problematikou vtedajšej doby, ktoré uverejňovali Slovenské pohľady a v Živene. Súborne boli vydané pod názvom Tiché boje. Potom sa už literárne neprejavovala, prenasledovala ju choroba.

(pod)  ( 14.marca 2007 )                        

Cintorínska a Rozálska

Košice - Bývať na ulici, ktorá sa volá Cintorínska, nie je nič veselé, ale život je už taký a ľudia aj zomierajú a pochovávajú ich na cintorínoch. Cesta, ktorá k nim vedie korešponduje s miestom posledného odpočinku, a tak sa v názvoch ulíc objavujú.

Jedna z cintorínskych ulíc je v mestskej časti Juh a vedie k verejnému cintorínu. V 80. rokoch 19. storočia sa začínali zapĺňať dovtedy užívané cintoríny, preto mesto vyhľadalo na tento účel nový priestor. Bolo to v roku 1881, kedy mesto schválilo rozpočet vo výške 25-tisíc zlatých na stavbu budovy pre správcu, budovy pre kancelárie a márnicu s 5 boxmi. Stavbu postavili podnikatelia Schmidt a Kolacsek ako napodobeninu istého parížskeho cintorína. Pochováva sa tam dodnes, aj keď sa jeho kapacita postupne zapĺňa a onedlho bude treba nájsť nové miesto.

Ďalšia z ulíc, ktorá súvisí s cintorínom, je Rozálska, nachádzajúca sa v mestskej časti Sever. Je v blízkosti cintorína Rozália. Vraj je to jeden z najkrajších cintorínov na Slovensku. Nachádza sa tam baroková Kaplnka sv. Rozálie z roku 1715, ktorá vyrástla vo viniciach bratov dominikánov. Sú v nej obrazy sv. Svorada a Beňadika i ležiaca socha sv. Rozálie. Malo to byť miesto, kde mali ľudia prosiť Boha o pomoc proti morovej epidémii, ktorá zachvátila Košice v roku 1709. Možno by kopec za hradbami mesta mal dnes iné využitie, keby mor nebol pochoval takmer polovicu obyvateľov Košíc. Cintorín na Rozálii vznikol ako tretí na území mesta. Prvý bol okolo Kaplnky sv. Michala a druhý na Moldavskej ceste. Iba rozálsky pretrval dodnes. Sú tam pochované aj významné osobnosti.

K týmto dvom uliciam možno priradiť aj Vencovú ulicu na Severe. Či súvisí s blízkym cintorínom, stopercentne nevieme, ale logický súvis to má. Nachádza sa veľmi blízko cintorína, na ktorý nosia pozostalí vence.

(pod)  ( 13.marca 2007 )                        

Cimborková

Košice - V mestskej časti Sever sme natrafili na ulicu, ktorá má meno tak trochu zašifrované. Bola pomenovaná ako Cimborková, ale prečo, to bol rébus, ktorý vyriešiť nebolo ľahké. Kto bol Cimborko alebo Cimborka, aká osobnosť, ktorá by sa viazala k mestu, sa zistiť nepodarilo. Nebol to spisovateľ, maliar, básnik, filozof ani richtár. Ale ulica má taký názov a my nevieme prečo. V nárečovom slovníku sme sa dozvedeli, že cimborka je kamarátka. Je málo pravdepodobné, že by mala dostať po nej meno ulica len tak z kamarátstva.

Pôvodný názov Cimborkovej ulice bol v maďarskom jazyku. Volala sa Álmos utca, čo v preklade znamená zaspatý. Jej premenovanie však so súčasným menom nekorešponduje. Vyzeralo to už tak, že táto ulica zostane pôvodu neznámeho so záhadným názvom.

Ulica nesúca záhadný názov nebola pomenovaná nedávno, ale volá sa tak roky rokúce. V starej mape Košíc je na mieste, kde sa nachádza, vyznačená veľká zelená plocha. A čuduj sa svete, táto lokalita sa volala Cimborka, čo sa premietlo aj do názvu ulice. S najväčšou pravdepodobnosťou to tak bolo. Boli tam záhrady a postavili sa tam rodinné domy. A ulica dostala meno po lúke, na ktorej stoja. A keď sme pri tých kamarátkach z nárečového slovníka, nie je vylúčené, že obyvatelia majú k sebe naozaj kamarátsky vzťah.

(pod)  ( 12.marca 2007 )                        

Buzulucká

Košice - Názvy ulíc na Sídlisku dargovských hrdinov odrážajú predovšetkým obdobie druhej svetovej vojny a oslobodzovacie boje. Nie je to inak ani v prípade Buzuluckej ulice.

Buzuluk je mesto v Kazachstane, jednej z bývalých sovietskych ázijských republík. Práve v tomto meste sa sformoval a vycvičil 1. čs. poľný prápor, ktorý sa pod vedením Ludvíka Svobodu rozrástol na 1. čs. armádny zbor v Sovietskom zväze.

Prelom vo vojne, ktorý sa začal víťazstvom sovietskych vojsk pri Stalingrade a ktorý jednoznačne potvrdili po ňom nasledujúce víťazstvá Sovietskej armády (bojom pri Orle a v Kurskom oblúku v lete 1943), predstavoval rozhodujúci vonkajší impulz pre rozvoj protifašistického hnutia i v Československu.

Na základe československo-sovietskej dohody o spolupráci po vojne z 18. júla 1941 sa už v druhej polovici roku 1942 začala bojová príprava československých vojakov v Sovietskom zväze. V Buzuluku to bol 1. čs. poľný prápor, neskôr prvý čs. armádny zbor, ktorý už v marci 1943 ako prvá zahraničná jednotka v zostave Červenej armády zasiahol po prvý raz do boja pri Sokolove. Odtiaľ viedla jeho bojová cesta po boku Červenej armády cez víťazné bitky pri Kyjeve, Bielej Cerkvi, v južných oblastiach poľského kraja Rzeszów na karpatských masívoch a Dukle, o Liptovský Mikuláš a Ostravu až do Prahy.

Spomienkou na vojnové obdobie je názov ulice, ktorá bola pomenovaná po meste, kde sa začala príprava na oslobodenie Československa.

(pod)  ( 9.marca 2007 )                        

Buzinská

Košice - V mestskej časti Šaca sa nachádza Buzinská ulica, ktorá je na hlavnom ťahu smerom na Moldavu. Pomenovaná bola podľa historickej obce Buzinka, ktorá už dnes neexistuje. Poslednou spomienkou na ňu je meno ulice a klasicistický kaštieľ s rovnakým názvom, o ktorého záchranu sa snaží mestská časť. Volá sa tak aj miestna krčma.

V súčasnosti je Buzinka súčasťou Šace, s ktorou splynula. Už od svojho počiatku ležala v chotári Šace. Začiatkom 14. storočia patrilo toto územie zemianskemu rodu z Bašky. Prvá písomná zmienka je z roku 1359, kde sa spomína ako obec. V roku 1564 dedinu vlastnil Štefan Bozynkay z Budovice. K veľkému vyľudneniu došlo v 17. storočí, keď tam žilo len päť poddaných. Rákociho vojny a mor spôsobili, že Buzinka rovnako ako iné obce sa úplne vyľudnila. Podľa zápisu z roku 1715 bola dedina opustená. Potom tam prišli noví obyvatelia, ktorí rozprávali prevažne po maďarsky. Lexikón z roku 1773 ju už uvádza ako slovenskú dedinu. Mala vyše 500 obyvateľov.

V chotári Šace boli v minulosti viaceré dediny. Okrem Šace tam boli Buzinka, Kučík a Gergelyfalva. Posledné dve však časom zanikli. Z historických prameňov sa dozvedáme, že Buzinka patrila rodinám Dobay a Bozinkay. K administratívnemu spojeniu dedín Šaca a Buzinka došlo v roku 1943 a nová obec dostala názov Šaca, ktorá sa stala mestskou časťou Košíc v sedemdesiatych rokoch 20. storočia.

Aj keď historická obec Buzinka už neexistuje, zostala po nej pomenovaná aspoň ulica a kaštieľ, ktorý prechádza rekonštrukciou.

(pod)  ( 8.marca 2007 )                        

podľa štátov

Košice - Štrnásť štátov Európy a Ázie si rozdelili do názvov ulíc štyri mestské časti. Polovica z nich je na Juhu, ostatné na Severe, Sídlisku Ťahanovce a v Krásnej. Opäť boli ulice pomenované bez akéhokoľvek systému.

V južnej časti mesta je prvou zastávkou Bulharská ulica, nazvaná po štáte na Balkáne. Ďalšiu dovolenkovú destináciu Slovákov pri Čiernom mori sme našli na Rumunskej ulici. Od januára 2007 sú oba štáty novými členmi Európskej únie.

Srbská ulica tiež vonia Balkánom. Od roku 1945 bolo súčasťou komunistickej Juhoslávie. Vojna v krajine spôsobila jeho rozpad a v roku 1992 vytvorilo spoločný štát s Čiernou Horou, ktorá vlani vyhlásila samostatnosť.

Náš severný sused sa ocitol v mene Poľskej ulice. Krajina, ktorá bola v 9. storočí spojená s Veľkomoravskou ríšou, sa množstvom historických pamiatok dostala do prvej desiatky spomedzi všetkých štátov.

Južanom patrí aj Kórejská ulica z ázijského kontinentu. Krajinu rozdeľuje 38. rovnobežka na dve časti štvorkilometrovým pásom nazývaným demilitarizovaná zóna. Do mena Mongolskej ulice si ukrojili aj ďalšiu časť vnútrozemia Ázie. Mongolsko vzniklo po zániku čínskeho cisárstva v roku 1911. Základ hospodárstva tam tvorí kočovné pastierstvo.

V mestskej časti Sever dostali miesto Slovenská, Česká aj Moravská ulica, ale tiež Cyprusová. Tu je ale otázne, či názov je inšpirovaný ostrovným štátom Cyprus (rozdeleným na tureckú a grécku časť) v Stredozemnom mori alebo ihličnatým stromom, pochádzajúcim z tamojšej oblasti.

Na Sídlisku Ťahanovce je Juhoslovanská ulica, paradoxne taký štát už vymizol z mapy Európy. Po našich južných susedoch dostala meno Maďarská ulica po krajine s Balatonom, Budapešťou a čabajskou klobásou. Cez Čínsku ulicu si v Košiciach našla svoje miesto aj najľudnatejšia krajina sveta.

V Krásnej je ulica Ukrajinská, pomenovaná po jednom zo štátov, ktoré vznikli po rozpade Sovietskeho zväzu.

(pod)  ( 7.marca 2007 )                        

ako kovy a drahokamy

Košice - Kovovými ulicami sa vyznačuje najmä mestská časť Barca. Podľa chemických prvkov je pomenovaných až osem ulíc. Barca má nielen bohatú históriu, ale aj vzácne nálezy siahajúce až do paleolitu. Z rozhrania bronzovej a železnej doby tam bolo objavené jedno z pohrebísk. Doba bronzová sa odráža aj v názve Bronzovej ulice (na snímke). Volala sa tak odjakživa. Až na dve úplne nové ulice, ostatné kovy sa objavili v menách ulíc až po tom, čo sa osobnosti z rôznych dôvodov stali neprijateľnými pre vtedajšiu dobu.

Barčianska Cínová ulica sa predtým volala Jašíkova, podľa básnika, prozaika, redaktora a účastníka SNP Rudolfa Jašíka. Medená ulica bola pôvodne Čulenova, po zakladateľovi Matice slovenskej, Kníhtlačiarskeho spolku v Martine, Živeny, Spolku sv. Vojtecha a Domu Matice slovenskej Martinovi Čulenovi. Mosadzná ulica bola Friedova a pomenovaná bola podľa funkcionára KSČ a protifašistického bojovníka Alexandra Frieda. Strieborná ulica sa volala Osohova po komunistickom politikovi a robotníkovi Jánovi Osohovi. Zinková ulica bola tiež premenovaná. Jej pôvodné meno bolo Milderova ulica po spisovateľke Laure Ingallsovej Milderovej. Od minulého roku boli pomenované dve nové ulice v Barci podľa kovových prvkov - Niklová a Chrómová.

Na drahokamy sa zmenili niektoré ulice po nežnej revolúcii na Západe. Čs. výsadkárov vystriedala Diamantová ulica, Námestie čs. samopalníkov sa zmenilo na Jantárové námestie, Čs. prieskumníkov vystriedala Opálová ulica, Čs. tankistov zamenili za Rubínovú ulicu, Čs. ženistov za Smaragdovú. Topásová ulica sa nemenila. V mestskej časti Juh majú Jantárovú ulicu, ktorá sa volala Olbrachtova a Revolučná. Klenotníctvo Juhu dopĺňajú ešte ulice Perlová a Zlatá.

(pod)  ( 6.marca 2007 )                        

podľa súvisu s vodou

Košice - Hornád, ktorý preteká Košicami, mal pre jeho obyvateľov veľký význam. Usídľovali sa pri ňom, využívali jeho vodu na dopravu nákladov, stavali si pri ňom domy. Jeho koryto sa menilo, neskôr regulovalo a ulice dostávali mená po miestach, ktoré s vodou súviseli.

Ulica Pri Hornáde v Krásnej bola pomenovaná tak jednoducho preto, že sa nachádza v blízkosti tejto rieky. Na jej toku bola vybudovaná nádrž Ružín, po ktorej dostala meno Ružínska ulica na Západe. Ulica Pri hati je pri hati na Sídlisku Ťahanovce.

Mestská časť Džungľa vznikla pri ramenách Hornádu. Ako inak, jedna ulica sa volá Hornádska. Na mieste, kde sa dalo cez vodu prebrodiť s koňmi, je Brodná ulica. Prechádzali tadiaľ gazdovia do Ťahanoviec. Z histórie sa dozvedáme, že po Hornáde sa niekedy plavili lode, ktoré prevážali tovar až k Baltu. Lodná síce nie je, ale Člnková a Plťová áno. Nevieme, či aj na korytách sa naši predkovia plavili po vode, ale Korýtková ulica tam je. Možno že práve v tomto mieste bolo malé koryto. Hornád nie je najpokojnejšia rieka a zrejme najsilnejší prúd bol v mieste, kde je dnes Prúdová ulica. V Džungli je Severné nábrežie tejto rieky, na území Vyšného Opátskeho Južné nábrežie.

S vodou súvisí Vodná ulica v Starom Meste. Je na mieste, kde bola vodná priekopa pri mestskom opevnení. Pri bývalom pivovare je Žriedlová ulica. Nad jazerom sa asi napájal dobytok. Tam je ulica Napájadlá. Na Severe sú Žľaby, Potočná ulica i Račí potok a pri kúpalisku Ryba Vodárenská ulica. V Myslave sa ulicou Ku potoku naozaj dostanete k potoku. V Šaci majú pomenovanú Jarkovú ulicu podľa potôčika.

(pod)  ( 5.marca 2007 )                        

ako české mestá

Košice - Spoločný štát s Čechmi sa podpísal aj pod mená ulíc. V našom meste máme Českú i Moravskú ulicu. Obidve sú v mestskej časti Sever. Hlavné mesto našich susedov dostalo miesto na Západe. Stovežatú Prahu síce veľmi Pražská ulica nepripomína orlojom, Karlovým mostom či Chrámom sv. Víta a nedýcha históriou, ale vyvoláva vždy spomienku na návštevu nádherného veľkomesta, po ktorom sa už poprechádzal asi každý.

Moravskú metropolu Brno majú Košice v názve Brnianskej ulice tiež na Západe. Je to druhé najväčšie české mesto. Terasa má vo všeobecnosti pri výbere mien pre ulice systém. Občas sa podarilo iným mestským častiam vytrhnúť jednu dve zo série pre seba, a tak sú niektoré roztrúsené. Na Západe je aj Hodonínska ulica. Hodonín leží v samotnom srdci moravského Slovácka. Patrí medzi najväčšie mestá južnej Moravy.

Jihlava leží na rozhraní Čiech a Moravy, uprostred rozsiahlej, kopcovitej, lesnatej a rybničnej Českomoravskej vrchoviny. Po starobylom meste bola pomenovaná ďalšia česká ulica Jihlavská na Západe. Preslávené a svetoznáme kúpeľné mesto Karlove Vary s horúcimi liečivými prameňmi v západných Čechách poznajú dobre aj Slováci, ktorí sa tam chodili a chodia liečiť. Košičania si zvolili pre jednu ulicu meno Karlovarská. V Karlovarskom kraji leží aj okresné mesto Sokolov v najzápadnejšej časti Českej republiky. Podľa neho dostala meno Sokolovská ulica v tej istej mestskej časti.

Pri vyslovení mesta Plzeň sa zrejme každému mužovi vybaví pred očami orosený pollitrák známeho a chutného piva. Podľa tohto zlatistého moku, a teda mesta, kde sa vyrába, bola nazvaná Plzenská ulica na Terase.

Kladenská ulica bola pomenovaná podľa najväčšieho baníckeho mesta Stredočeského kraja. Ložiská čierneho uhlia sú už takmer vyťažené. Ulica nesúca meno tohto mesta sa nenachádza na Západe, ale v Krásnej. Ostravsko-karvínsky revír a ďalšie banícke mesto Ostravu si do mena ulice Ostravská zvolili v mestskej časti Juh. Ďalšie české mestá už v našom meste nemáme.

(pod)  ( 3.marca 2007 )                        

ako prvomájové heslá

Košice - Časy budovania socializmu si možno pripomenúť v názvoch niektorých košických ulíc, ktoré časom prešli malou kozmetickou úpravou, ale vždy nesú stopy predchádzajúceho režimu v duchu hesiel o krajšom zajtrajšku.

Tí skôr narodení si ešte dobre pamätajú brigády, na ktorých sa zúčastňovali z "uvedomenia" i na Brigády socialistickej práce. Dnes sa nám už nechce ísť ani upratovať okolia bydliska. Na Západe je ešte stále Brigádnicka ulica. V Šaci sa vybudovali železiarne. V ich okolí sa stavalo o dušu a Budovateľská ulica je toho dôkazom.

Najvýznamnejším sviatkom bol zrejme 1. máj - sviatok práce. Aby sme naň nezabudli, pomenované sú po ňom hneď dve ulice. Na Severe je Májová ulica, v Krásnej Ulica 1. mája. V bývalom režime bol dôležitý aj pôvod. Keď bol robotnícky, bolo to plus. Robotnícku ulicu máme na Terase, ale súvisí to aj s tým, že v tejto mestskej časti sú robotnícke ubytovne. Nečudo, že na Terase je aj Odborárska ulica. Odborári zohrávali vtedy dôležitú úlohu najmä pri lacných rekreáciách a lístkoch na rôzne podujatia.

Pionierom bola venovaná Pionierska ulica na Západe, ktorá sa neskôr premenovala na Skautskú. Na Terase sú aj Ulica obrody, predtým Ulica Republiky rád, Ulica pokroku, Ulica slobody, Ulica svornosti, a keďže sa Nové mesto stavalo, aby železiari mali kde bývať, nájdeme tam aj Ulicu výstavby.

Socializmus sa spájal aj s angažovanými "ozbrojenými silami". Patrila im Ulica Ľudových milícií na Západe. V súčasnosti je z toho iba Ľudová ulica. Pamätáme sa aj na mierové heslá, bez ktorých sa neobišli prvomájové pochody. Túžba ľudí po pokojnom živote sa odráža v názvoch dvoch ulíc. V Šaci je Mierová a na Severe Park obrancov mieru.

(pod)  ( 2.marca 2007 )                        

po rastlinách a drevinách

Košice - Spektrum košických ulíc, ktoré sú pomenované podľa stromov, kríkov, rastlín a zelenine, je naozaj široké. O niektorých sme už písali, ale ešte je ich veľa. Na Západe máme Brečtanovú ulicu. Po brečtane tam už niet ani stopy a keďže je v asanačnom pásme, pravdepodobne jej hrozí zánik. V zozname sme našli ešte niekoľko stromov. V Šaci je Borovicová ulica, v Košickej Novej Vsi Brestová.

V rôznych mestských častiach sme mená po lesných plodoch. V Ťahanovciach majú Brusnicovú ulicu, na Sídlisku Dargovských hrdinov Drieňovú. Vo Vyšnom Opátskom sú ulice Liesková a Šípková, v Košickej Novej Vsi Trnková. Na Severe je Malinová a Jahodná, ale aj ulice Chrastie a Tŕňovú.

Benediktívnske opátstvo malo svoje vinice na kopcoch Vyšného Opátskeho. Pozostatkom je Viničná ulica, ale aj ulica Pod vinicami. V Myslave sa pestoval chmeľ a varilo pivo. Zostala ulica Nižné Chmeľníky.

Technické plodiny pestovali v Barci, aspoň podľa názvu, kde je Ľanová ulica a Konopnú majú v Krásnej. Po obilninách pomenovali ulice vo Vyšnom Opátskom. Je tam Jačmenná, Pšeničná, Ražná, Žitná, Ovsená, ale tiež Žatevná.

Do série poľnohospodárskych ulíc možno priradiť aj Repnú v Ťahanovciach a Kapustnú v Barci a nepochybne aj Nižné Kapustníky na Juhu a Nad jazerom. Spomienkou na veľkosklad zeleniny je Zeleninárska ulica na Juhu.

(pod)  ( 1.marca 2007 )                        

Bottova

Košice - Možno ani neviete, že Bottova ulica v Starom Meste sa niekedy volala Kuzmányho a predtým Bem utca. Dnes je to už úplne inak. Kuzmányho sa volá iná ulica.

Kto bol Ján Botto, podľa ktorého bola pomenovaná krátka ulička spájajúca Námestie osloboditeľov s Rooseveltovou ulicou, je známe asi každému. Na osvieženie pamäte nezaškodí pripomenúť si jeho život a dielo. Ján Botto (1829 - 1881) patril medzi vynikajúcich poetov našej literárnej romantiky a bol najmladším štúrovským básnikom. Jeho prvá škola bola evanjelická ľudová škola v Nižnom Skalníku v Gemeri. Potom odišiel študovať na latinskú školu do Oždian, kde sa tiež veľa nenaučil, a tak odchádza na evanjelické lýceum do Levoče. Ešte v roku 1832 založil pri tamojšom lýceu podľa bratislavského vzoru Slovenskú spoločnosť Michal Hlaváček, v ktorej si národne uvedomelí študenti doplňovali vedomosti hlavne zo slovenskej gramatiky, literatúry a histórie. Väčšinou sa zaoberali poéziou, čo vysvetľuje Bottov neskorší vzťah k poézii a jeho zameranie na básnické skladby. Táto spoločnosť vydala výber zo svojej poézie v almanachu Jitřenka. Kvôli slovanskému charakteru básní bol almanach maďarskou tlačou zakázaný.

Okrem Bratislavy, Levoče a Banskej Štiavnice boli slovenské spoločnosti na všetkých vyšších školách zakázané. Keď Ľudovíta Štúra pozbavil bratislavský cirkevný konvent námestníctva profesora Katedry reči a literatúry československej, na protest opustilo bratislavské lýceum dvadsať študentov. Trinásti odišli do Levoče. Medzi nimi bol aj Ján Francisci, ktorý mal na Bottu veľký vplyv. Tiež zbieral ľudovú slovesnosť, čo sa odzrkadlilo v jeho tvorbe. Jeho zbierka povestí vyšla u Dobšinského. Botto bol reprezentatívnym básnikom Jednoty mládeže slovenskej. Prispieval do študentských rukopisných zábavníkov Život, Holubica a Považie pod pseudonymom Janko Maginhradský. Patril medzi najplodnejších a najnadanejších básnikov. V Pešti vyštudoval techniku a stal sa inžinierom - zememeračom.

Svoju najznámejšiu báseň Smrť Jánošíkova vydal v almanachu Lipa. Rok pred smrťou zozbieral skoro všetky svoje diela do Spevov.

(pod)  ( 28.februára 2007 )                        

Bosákova

Košice - Aj keď na Bosákovej ulici v Starom Meste postavili Charitný dom sv. Alžbety, ktorého obyvateľmi sú najchudobnejší bezdomovci, meno ulice je spojené so známym americkým bankárom zo Šariša Michalom Bosákom. V USA ho zaradili v roku 1967 medzi štrnásť najvýznamnejších Slovákov v amerických dejinách.

K menu Michal Bosák (1869-1937) sa pripájalo spojenie najbohatší Slovák. Bol jedným z tých, ktorí išli hľadať šťastie do Ameriky, kde prišiel ako chudobný. Ako 16 a polročného ho rodičia vyprevadil z domu a strýko mu strčil do dlane jeden dolár s tým, že sa mu možno zíde, keď bude mať veľkú núdzu. Hneď v prvý večer v New Yorku mu ho v nocľahárni ukradli.

Začínal preberaním a triedením uhlia, neskôr bol baníkom, potom pracoval pri stavbe železnice a po čase sa zamestnal u istého obchodníka. Rozvážal pivo. S jeho prácou bol spokojný a aj Bosák zistil, že sa mu darí aj kvôli nemu. Vytvoril si vlastný obchod. Odkúpil si malý bar. Vo voľných chvíľach si dopĺňal vzdelanie a učil sa po anglicky. Slovenskí vysťahovalci sa na neho obracali o radu pri finančných transakciách a nechávali si u neho peniaze, začal im vybavovať lodné lístky a postupne sa jeho krčmička menila na veľkoobchod s liehovinami a otvoril si aj súkromnú banku a agentúru lodných spoločností.

Za krátky čas sa Bosák stal významnou osobnosťou. Bol členom predstavenstva First National Bank v Olyphante. Čoskoro sa stal najväčším účastninárom a neskôr jej prezidentom. Jeho meno sa objavilo na 10-dolárovej bankovke. To mu nestačilo, presťahoval sa do Scrantonu, kde si otvoril súkromnú banku a cestovnú agentúru. Založil štátnu banku Slavonic Deposit Bank a v roku 1915 banku, ktorá niesla názov Bosak State Bank. Bosákové banky a podniky sa rozrastali.

Vo svojom rodisku Okrúhle dal postaviť na mieste krčmy školu s podmienkou, že v dedine nikdy krčma nebude, dal opraviť rímsko-katolícky kostol v Prešove, takmer pol milióna venoval na obnovu kostola v Stropkove, finančne pomohol Červenému krížu. Zaslúžil sa o vznik Americko-slovenskej banky. Dopadol ako mnohí iní počas hospodárskej krízy. Jeho banka bola zatvorená.

(pod)  ( 27.februára 2007 )                        

Borodáčova

Košice - S históriou košického divadla je nerozlučne spätý národný umelec Janko Borodáč (1892-1964), herec, režisér, dramatik a pedagóg. Práve podľa neho bola pomenovaná Borodáčova ulica v mestskej časti Barca. Bol jedným zo zakladateľov a budovateľov slovenského profesionálneho divadla.

Pôvodne bol učiteľom. Študoval herectvo na dramatickom oddelení pražského konzervátoria ako prvý Slovák. Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol odvelený na ruský front, kde bol zranený a upadol do ruského zajatia. Tam sa naučil po rusky, oboznámil sa s ruskou literatúrou a zapojil sa do ochotníckej divadelnej činnosti.

V roku 1918 sa vrátil na Slovensko, kde začína opäť učiť a organizovať ochotnícke divadelné predstavenia. Hral v Propagačnom súbore Slovenského národného divadla zvanom Marška, ktorá robila zájazdy po Slovensku so zámerom propagovať vznik slovenského profesionálneho divadla. V roku 1924 začína Borodáč vyučovať hereckú techniku na dramatickom oddelení Hudobnej a dramatickej akadémie a začína so svojimi prvými réžiami. V roku 1929 sa stáva dramaturgom a umeleckým šéfom SND. Po rozdelení činohry sa stal vedúcim slovenskej.

Po druhej svetovej vojne bol Borodáč poverený obnovou Východoslovenského národného divadla, v súčasnosti Štátneho divadla v Košiciach. Spolu s manželkou Oľgou tu pôsobil až do roku 1953, keď odišiel do Bratislavy. Tam pracoval ako režisér v SND a ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení, kde učil herectvo a réžiu.

Borodáč ako herec vytvoril na javiskách SND a Východoslovenského národného divadla skoro sto postáv. Jeho význam spočíva v tom, že organizoval slovenský divadelný život a významnou mierou sa zaslúžil o vybudovanie slovenského profesionálneho divadelníctva. Písal rôzne štúdie o divadle a prekladal hry z ruštiny. Za svoju dlhoročnú prácu v slovenskom divadle bol ocenený niekoľkými cenami a titulmi.

(pod)  ( 26.februára 2007 )                        

Bocatiova

Košice - Osobnosti, ktoré sú späté s históriou Košíc, dostali čestné miesta v názvoch ulíc v Starom Meste. Ján Bocatius (1569-1621) medzi ne určite patrí a pomenovaná bola podľa neho bývalá Nejedlého ulica. Volá sa Bocatiova. Vystriedal tak zarytého stalinistu, českého historika, muzikológa, literárneho historika a politika.

Ján Bocatius - humanistický básnik, košický učiteľ, notár a richtár po štúdiách v Sasku prišiel v 80. rokoch 16. storočia na Slovensko. Učil v Banskej Štiavnici, na Spiši a v Prešove. V roku 1599 prijal pozvanie do Košíc, kde pôsobil ako rektor gymnázia. V roku 1603 sa stal richtárom Košíc. Keď v roku 1604 na rozkaz cisára Rudolfa II. násilím zobrali protestantom kostol sv. Alžbety pre Jágerskú kapitulu, odišiel protestovať proti tomuto činu k cisárovi do Prahy. Jeho cesta bola neúspešná, a tak vstúpil do služieb Štefana Bocskaya a zúčastnil sa protihabsburského povstania.

V roku 1606 uskutočnil diplomatickú misiu do Nemecka s cieľom získať podporu nemeckých protestantských panovníkov. Jeho cesta sa skončila vo väzení v Prahe, kde strávil päť rokov. Po návrate do Košíc sa venoval pedagogickej činnosti. V roku 1613 prijal pozvanie Gabriela Bethlena do Alba Julie a pôsobil tam ako tajný radca a knihovník. Zomrel na jednej z diplomatických ciest.

Písal poéziu v latinskom jazyku a za oslavnú báseň na knieža Maximiliána mu cisár Rudolf II. udelil titul Poeta laureatus caesareus a povýšil do šľachtického stavu. Jeho najvýznamnejšia básnická zbierka sa volá Hungaridos Libri poematum a má nielen literárnu, ale aj historickú hodnotu. Z jeho básnického diela vyšla v slovenskom preklade Vojtecha Mihálika báseň o Vysokých Tatrách.

Ján Bocatius má v Košiciach nielen ulicu, ale aj pamätnú tabuľu na Hlavnej 69, kde žil, pomenovaná je podľa neho knižnica a jeho meno je zvečnené aj na drevorezbe listiny starostov v Jakabovom paláci.

(pod)  ( 24.februára 2007 )                        

podľa toho, ako vyzerá

Košice - Pri výbere názvov niektorých ulíc sa názvoslovné komisie inšpirovali tým, ako vyzerajú, či v nich svieti slnko, fúka vietor, odrážali tvar alebo umiestnenie, kde sa nachádzajú, aký majú povrch a podľa toho dostali meno.

V mestskej časti Západ pomenovali jednu z ulíc Blatná. Zrejme preto, že o blato tam nebola núdza. Volá sa tak už veľmi dlho a podľa starých máp sa aj po maďarsky volala Sáros utca. V Krásnej majú Prašnú ulicu, ale aj Štrkovú, na Juhu Skalnú, v Šaci Kamennú, v Poľove Kameničnú, v Kavečanoch Podkamennú.

V Košiciach nájdeme aj rôzne prírodné úkazy v názvoch ulíc. Na Juhu je Blesková ulica, predtým Villám utca, ale či tam skutočne udrel niekedy ničivý blesk, sme nezistili. V tejto mestskej časti je aj Dúhová, pôvodne Szivárvány utca, Slnečná, čiže Náp utca, ale tiež Veterná, po maďarsky Szél utcu a Rosná, predtým Harmat utcu.

V Starom Meste pomenovali ulice aj podľa ročných období - Jarná, Letná, Jesenná a Zimná. Volajú sa tak už dávno. Na mapách ich nájdeme aj s príslušnými maďarskými názvami.

Mená niektorých vyplynuli z ich polohy. V Starom Meste sú ulice Bočná, keďže je na boku a Vrátna, po ktorej sa možno z dvoch strán dostať na Alžbetinu. V Kavečanoch sú ulice Oblá, Strmá, Vyšná i Široká. Úzka je na Severe, v Starom Meste aj Malá či Lomená, v Barci Krátka a v Krásnej Krajná, na Juhu Krivá, na Opátskom Príkra. V Kavečanoch Na rožku, v Myslave je Vrchná, v Krásnej Horná. Na Juhu Tichá a Pekná, v Barci Pokojná, v Krásnej Smutná. V Šaci je napríklad Ranná, v Barci Svetlá, ale aj Nová, na Severe Končistá.

(pod)  ( 23.februára 2007 )                        

Bielocerkevská

Košice - Zistiť informácie o pôvode názvu niektorých ulíc je niekedy veľmi zložité, keďže neexistuje ucelený materiál o ich histórii. Niekedy sa stane, že to nemusí byť tak, ako tvrdíme alebo zistíme, že sme čerpali z nepresného prameňa. Včera sme sa zastavili na Bielej ulici. Riaditeľ Štátnej vedeckej knižnice Ján Gašpar nás upozornil, že sa nevolala Jezuitská. Tak sa totiž volala Univerzitná ulica. Pôvodný názov Bielej ulice bol Fehér utca, neskôr Tinódyho podľa maďarského spisovateľa, hudobníka, historika a kronikára Sebastiána Tinódyho, ktorý pôsobil aj v Košiciach. Po vojne sa volala Dostojevského a v roku 1990 sa jej vrátil pôvodný, ale už slovenský názov Biela.

Dnes sa zastavíme pri ulici s menom Bielocerkevská, ktorá sa nachádza na Sídlisku Dargovských hrdinov. Táto mestská časť je spojená v názvoch ulíc s oslobodzovacími bojmi, partizánmi, maršalmi, politickými funkcionármi a miestami a mestami protifašistického odboja.

Po boku Červenej armády bojovali aj slovenskí vojaci, ktorí rozšírili rady príslušníkov zahraničného odboja v ZSSR. Od roku 1942 tam existovala československá jednotka pod velením pplk. L. Svobodu, ktorá začiatkom roku 1943 prešla hrdinským bojom pri Sokolove ako samostatný poľný prápor a od mája 1943 ako 1. československá samostatná brigáda v ZSSR. Koncom roku 1943 bojovala o Kyjev a Bielu Cerkev. Na jej počesť dostala jedna z furčianskych ulíc meno Bielocerkevská, po mieste bojov, kde vyhaslo mnoho životov. Z nej sa sformovala neskôr druhá čs. paradesantná brigáda, zasahujúca pri Krosne, Dukle a jej časť bojovala aj v centre Slovenského národného povstania.

(pod)  ( 22.februára 2007 )                        

Biela

Košice - V Starom Meste sme našli Bielu ulicu. Spája Hlavnú s Kováčskou, ale asi sa nedozvieme, prečo sa tak volá. Čierna v Košiciach nie je a ani žiadnej inej farby. Nemá sa ani po kom tak volať, žiadnu osobnosť s priezviskom Biely nepoznáme. Možno to bolo pri hľadaní mena tak ako v mnohých ďalších prípadoch, keď niekomu napadlo, že by sa tak volať mohla a ostatní s tým súhlasili, pretože ďalšia v našom meste sa tak nevolá.

Uvažovali sme, čo inšpirovalo tvorcov názvu. Levočská biela pani to pravdepodobne nebola. Lekárov v bielych plášťoch sme tam mohli pri poliklinike stretnúť veľa. Možné je aj to, že tam boli kedysi domy pomaľované na bielo alebo do úzkej uličky vnikalo dosť svetla, takže bola biela. Tak či onak, volá sa tak.

Predtým niesla meno po ruskom spisovateľovi F. M. Dostojevskom. Dnešná Biela ulica sa volala aj Jezuitská ulička alebo Exjesuiten Gasse. Z histórie sa dozvedáme, že ešte koncom 18. storočia nemala ustálené meno a uvádza sa aj podľa nárožného domu patriaceho rodine mešťana Gloczka (Klotzka). Táto ulička však nepochybne existovala už v dobách vodcu jedného z protihabsburských povstaní Imricha Tököliho, teda okolo roku 1680. V 18. storočí bol vstup do tejto úzkej ulice prekrytý podchodom, podobným ako nad vstupom do Poštovej ulice. Odstránili ho na konci 19. storočia. Dnes je to už ulica Biela a bez podchodu.

(pod)  ( 21.februára 2007 )                        

Bezručova

Košice - V Krásnej nad Hornádom sa usídlili významné osobnosti. Aspoň v menách ulíc. Jedna z nich dostala meno po českom básnikovi Petrovi Bezručovi (1867-1958). Bol to jeho pseudonym. Volal sa Vladimír Vašek. Je autorom jednej z najväčších kníh českej poézie. Jeho básne sú drsné a dramatické, sú inšpirované odporom proti sociálnemu a národnému útlaku v rodnom Sliezsku.

Študoval na Slovenskom gymnáziu v Brne. Po náhlej smrti otca sa rodina ocitla vo finančnej tiesni, a tak Peter Bezruč nedokončil štúdiá filológie v Prahe. Po návrate do Brna sa zamestnal na poštovom úrade. Počas vojny bol pol roka uväznený, pretože ho podozrievali, že napísal protištátnu báseň do jedného emigrantského časopisu. Nakoniec sa ukázalo, že nebol autorom. Na pošte pracoval až do roku 1928, keď odišiel do výslužby. Od roku 1939 žil samotársky v Kostelci na Hané. V roku 1945 bol menovaný národným umelcom.

Jeho najznámejším dielom sú Slezské písne, ktoré vznikali dlhé roky. Obsahujú básne z rôznych období autorovho života. Umelecky najvýraznejšie a spoločensky najpôsobivejšie básne tvoria verše, ktoré vznikli ešte pred prezradením jeho pseudonymu. Anonymita umožňovala autorovi predkladať svoje diela ako výtvory ľudovej masy, kde poukazoval na vtedajšie sociálne podmienky ľudu, na národnostný útlak na Ostravsku, vyzýval k odboju, k vzbure, ktoré mali viesť k radikálnemu spoločenskému zvratu.

Na vyjadrenie svojich myšlienok volil Bezruč najčastejšie jednu z najúčinnejších básnických foriem, a to baladu. Slezské písne boli jedinou Bezručovou básnickou zbierkou. Toto dielo získalo veľký ohlas nielen doma, ale aj v zahraničí a boli preložené do mnohých jazykov. Známe sú aj jeho ďalšie diela zobrazujúce básnikov smutný osud a sklamanie z pomerov v buržoáznom štáte, ale aj jeho milostná lyrika.

(pod)  ( 20.februára 2007 )                        

Bernolákova

Košice - Medzi osobnosti, na ktoré by sa nemalo zabudnúť, patrí nesporne Anton Bernolák. Bol prvým kodifikátorom spisovnej slovenčiny a do slovenského pravopisu vniesol premyslenú systémovosť a účelnosť. Snažil sa nájsť nový, jasnejší a správnejší spôsob písania. Dominantnou zásadou bolo, aby sa pravidlá písania a tlače vyvodzovali z výslovnosti, píš ako počuješ, čo by privítali možno niektorí neznalci rodného jazyka. Keby sa používal v jeho podobe, nemali by problém s používaním "i" a "y". Z jazyka odstránil aj ďalšie komplikácie.

Po tomto jazykovedcovi pomenovali Bernolákovu ulicu v mestskej časti Západ. Anton Bernolák (1762-1813) bol ústrednou postavou Slovenského učeného tovarišstva a prvého celoslovenského kultúrneho národného spolku. Pochádzal zo slovenskej zemianskej rodiny. Na ideové formovanie jeho osobnosti pôsobili najmä osvietenecké prúdy viedenského centra, kde sa stal oddaným stúpencom jozefínskych osvieteneckých reforiem a snažení.

Základný význam majú jeho jazykovedné práce, ktoré mali rozhodujúci vplyv na jazykové kodifikačné úsilie bernolákovcov o nový spisovný jazyk, tzv. bernolákovčinu. Ovládal viacero cudzích jazykov. Mal široké znalosti z jazykovedy, zo všeobecných dejín, ekonomiky, filozofie, medicíny, prírodných vied, estetiky, hudby a politiky. Do tlače pripravil 270-stranový bibliografický súpis základnej teologickej literatúry, doplnený praktickou literatúrou z iných vedných odborov pod názvom Nová vybraná bohoslovecká knižnica. Pod jeho vedením sa zriadilo Slovenské učené tovarištvo a Spoločnosť na pestovanie slovenského jazyka.

Okrem literárnej činnosti sa venoval najmä dopĺňaniu, redigovaniu a prepisovaniu Slovára, ktorý vyšiel až po jeho smrti. Jeho cieľom bolo dať slovenčine normatívny slovník. Zo slovnej zásoby vylučoval slová, ktoré pokladal za neslovenské alebo vulgárne a namiesto nich navrhoval slovenské alebo tvoril nové. Pre nás má toto dielo význam najmä svojím synonymickým a frazeologickým materiálom. Bernolákovčina sa ako celonárodný spisovný jazyka nepresadila.

(pod)  ( 19.februára 2007 )                        

Beniakova

Košice - Poéziu do Krásnej nad Hornádom vnáša prekladateľ, vrcholný predstaviteľ slovenskej modernej poézie, básnik Valentín Beniak (1894-1973). Podľa neho pomenovali jednu z ulíc. S Košicami je jeho meno späté tak, že po zanechaní štúdií na Právnickej fakulty v Budapešti z finančných dôvodov absolvoval v našom meste jednoročný notársky náukobeh.

V rodnej obci Chynorany navštevoval ľudovú školu. Po vážnom úraze nohy, ktorý ho poznačil na celý život, sa už v detstve začal intenzívne venovať literatúre, najmä poézii. Neskôr chodil do meštianskej školy v Nitre, Topoľčanoch a zmaturoval na gymnáziu v Nitre.

Bol to básnik svojrázneho talentu a širokého rozpätia. Na jeho básnické začiatky vplývala poézia Ivana Krasku či tvorba Endre Adyho. Prvé verše písal v maďarskom jazyku. Od roku 1923 prispieval do Slovenských pohľadov. Na prelome 20. a 30. rokov jeho tvorba tematicky oscilovala medzi rodnou dedinou a dotykmi s cudzími krajinami.

Základnými vlastnosťami jeho poézie boli preciťovanie tragiky ľudských osudov i vlastného života, láska k človeku a súcit s jeho nešťastím, deľba s dojmami, ktoré nazbieral pri stretávaní sa so svetom. Zaslúžil sa o rozvoj lyrického pásma v slovenskej poézii.

Po druhej svetovej vojne rozvinul svoju prekladateľskú činnosť z nemeckej, maďarskej, francúzskej a anglickej literatúry. Niekoľko prekladov ostalo v rukopisoch. Na jeho počesť zriadili v rodnej obci pamätnú izbu a múzeum, nesúce jeho meno. Taktiež sa tam koná recitačná súťaž Slovenský festival poézie - Beniakov festival.

(pod)  ( 17.februára 2007 )                        

Benkova

Košice - Pri vyslovení mena Benka sa asi každému vynoria obrazy s tematikou dediny, postavičiek pri poľnohospodárskych prácach a v pozadí kopce našej krásnej krajiny. Martin Benka bol jedným z maliarov a ilustrátorov, ktorý ju zvečňoval tak, aká v skutočnosti bola. Tento zakladateľ moderného slovenského umenia prvej polovice 20. storočia dostal miesto v mestskej časti Krásna nad Hornádom, kde pomenovali ulicu po ňom Benkova.

Národný umelec Martin Benka (1888-1971) sa narodil v rodine tesára a príležitostného robotníka s malým gazdovstvom ako najmladší zo šiestich detí. Skromnosti a citlivému vzťahu k ľuďom ho naučila jeho matka. Spomienka na rodičov ho sprevádzala po celý život. Tri koruny, s ktorými ho vyprevadili do sveta, mal stále pred očami. V prvom období života a umeleckej dráhy ho vlastná bieda prinútila k skromnosti a naučila spoznávať a hodnotiť ľudí vo svojom okolí. Keď maľoval, myslel na svojich rodičov, ktorí sa spájali so širšou domovinou, s národom, s ľudstvom.

Svojím rozsiahlym a mimoriadne významným dielom úprimne vyznal lásku, úctu a obdiv Slovensku, jeho prírode a ľudu. Vo svojej tvorbe kládol dôraz na vzťah k tradíciám a ľudovej kultúre. Neinšpiroval sa len krajinou samotnou, ale i tvarovou a farebnou krásou ľudového výtvarného prejavu, ako aj melodikou spevu. Citlivo vnímal výnimočnosť tradičnej ľudovej kultúry, tvorivú silu jej prejavu, pričom sa nechával priamo inšpirovať bohatstvom krajinných a figurálnych motívov, ktoré tvoria aj ťažisko jeho tvorby.

Väčšina jeho diel zachytáva slovenskú prírodu, monumentálne prírodné scenérie, vysoké oblaky a široké obzory, roviny a vlniace sa obilné polia vo vzácnej súhre s človekom. Rád zobrazoval ľudí na poliach, lúkach, na rúbaniskách a v horách. Napriek tomu, že 39 rokov prežil v Prahe, témou sa všetky diela prikláňajú k Slovensku. Jeho túžbou bolo vybudovať ateliér a galériu v Malackách. Od mesta však nedostal pozemok, a tak odišiel do Martina. Tam mu postavili dom s ateliérom a malou galériou. Ako protihodnotu odovzdal štátu svoju základnú umeleckú zbierku vyše 6000 diel. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

(pod)  ( 16.februára 2007 )                        

Bencúrova

Košice - Mestská časť Staré Mesto je spojená s históriou i osobnosťami, ktoré v Košiciach žili a pôsobili. Bencúrova ulica nesie meno jedného z najvýznamnejších maliarov konca 19. a začiatku 20. storočia. Predtým sa táto ulica volala Engelsova a je súbežná so železničnou traťou.

Gyula Benczúr (1844 - 1920) sa narodil v maďarskej Nyíregyháze. Už v roku 1846 sa jeho rodičia so svojimi dvoma deťmi presťahovali do Košíc. Bývali na Mlynskej ulici 22. Tu získal maliarske vzdelanie, pretože navštevoval kresliarsku školu bratov Klimkovičovcov. Svoje mimoriadne nadanie rozvíjal ďalším štúdiom na Mníchovskej akadémii pod vedením profesorov Hiltenspergera a Anschütza. V rokoch 1865 - 1869 navštevoval školu Pilotyho.

Do sveta maľby vstúpil ako významný portrétista a maliar veľkých plátien s historickými monumentálnymi výjavmi. Za svoj obraz Pokrstenie Vajka získal v roku 1878 zlatú medailu na Svetovej výstave v Paríži. Portrétoval aj cisárovnu Alžbetu. V rokoch 1876 - 1883 pôsobil na svojej Alma mater ako profesor. Potom sa presťahoval do Budapešti a v novozaloženej majstrovskej umeleckej škole pôsobil ako riaditeľ. Jeho význam a medzinárodné ocenenia narastali, o čom svedčí skutočnosť, že v roku 1920 dostal ponuku zaujať post rektora akademických umení v Budapešti. Ponuku odmietol a v tom istom roku aj zomrel v Dolányi. Túto obec premenovali na Benczúrfalvu.

Gyula Benczúr bol členom komisie na posúdenie návrhu na Rákociho náhrobok v košickom Dóme sv. Alžbety. Jeho obrazy zdobia aj kaštieľ v Betliari. Okrem iných sa v jednej miestnosti nachádza aj obraz bieleho koňa. Ide o štúdiu k Benczúrovej veľkej historickej kompozícii Späťobsadenie Budína od Turkov v roku 1686. Jeho obrazy sú aj v zbierkach Východoslovenskej galérie. Jeho žiakom bol košický maliar Július Éder.

(pod)  ( 15.februára 2007 )                        

Benadova

Košice - Ulice na Sídlisku Dargovských hrdinov dostávali mená po hrdinoch, politických osobnostiach, generáloch, maršaloch a miestach, kde sa odohrávali najkrutejšie vojnové zločiny, vypaľovali sa dediny. V tejto mestskej časti je zhrnutá história 2. svetovej vojny, oslobodzovacích bojov a ľudí, ktorí v tom čase ovplyvňovali dejiny. Diskusie, či by sa mali alebo nemali ulice tak volať, pretože sú prežitkom, sa vedú. Pokusy zmeniť a pomenovať ich napríklad po slovenských hradoch a kaštieľoch boli, ale to by znamenalo veľa administratívnych krokov a stálo veľa peňazí. Okrem iného i výmenu občianskych preukazov. Furču obýva viac než 30-tisíc ľudí.

Benadova ulica nesie meno po Ľudovítovi Benadovi (1899 - 1973). Komunistický politik a štátnik sa narodil Mikulčiciach a študoval na Leninskej škole v Moskve. V rokoch 1929-1931 bol tajomníkom banskobystrickej oblasti KSČ. Bol uväznený a v roku 1931 odišiel do ZSSR, kde vyštudoval za zootechnika a pracoval vo výskumnom veterinárskom ústave. Po siedmich rokoch sa vrátil do ČSR. Ilegálne pracoval v KSS žilinskej oblasti a v roku 1943 bol odsúdený za to na 12 rokov väzenia. Bol odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene. Po oslobodení bol pracovníkom ÚV KSS, tajomníkom ÚV KSS, povereníkom štátnej kontroly, predsedom SNR, podpredsedom SNR, členom ÚV KSČ a predsedníctva ÚV KSS a poslancom SNR od 1946 do r. 1971.

Bol organizátorom robotníckeho hnutia a hospodárskych štrajkov. Bol vyznamenaný Rádom SNP I. triedy, Československým vojnovým krížom a Rádom republiky. Zomrel v Bratislave.

(pod)  ( 14.februára 2007 )                        

Bellova

Košice - Ulica, spájajúca Alvinczyho ulicu so Stromovou v mestskej časti Staré Mesto, dostala meno Bellova. Po kom bola pomenovaná, nebolo ľahké zistiť. Bellovcov, významných osobností, ktorých meno mohla niesť, bolo požehnane. Ešteže žijú starí pamätníci, ktorí si spomenuli na označenie ulíc aj s menom, čie nosí. Táto ulica je pamiatkou na hudobného skladateľa, pedagóga a kňaza Jána Levoslava Bellu (1843 - 1936).

Narodil sa v katolíckej rodine v Liptovskom Mikuláši. Pokrstený bol ako Ján Ignác Bella. Vďaka Ladislavovi Zábojskému mohol odísť študovať na katolícke gymnázium do Levoče. Tam mal na neho vplyv Leopold Dvořák, preto si pri birmovaní zvolil meno Levoslav. Posledné dva roky štúdií dokončil v Banskej Bystrici a zároveň navštevoval teologický seminár.

Pri príležitosti založenia Matice slovenskej napísal omšu. Oslavy tisícročného výročia príchodu slovanských vierozvestcov Cyrila a Metoda do Karpatskej kotliny sa stali podnetom na skomponovanie skladieb Starosloviensky otčenáš, Hospodine, Ejhľa kňaz Veliký.

Pričinením biskupa banskobystrickej diecézy Štefana Moyzesa sa dostal do Viedne, kde dokončil teológiu, stal sa organistom, dirigentom. Po skončení štúdia sa vrátil do Banskej Bystrice už ako uznávaná osobnosť. Venoval sa výlučne hudbe. Vyučoval spev a hudbu v geologickom seminári. Komponoval svetskú, vokálnu, inštrumentálnu a komornú hudbu.

Neskôr pôsobil v Kremnici, kde založil orchester a veľký zbor, usporadúval koncerty, dirigoval, hral v sláčikovom kvartete, venoval sa pedagogickej činnosti a predovšetkým komponoval. Kňazské povolanie cítil ako prekážku pre umelecký život a svedectvom jeho krízy je symfonická báseň Osud a ideál. Nakoniec sa vzdal kňazského povolania, opustil Slovensko a odišiel do sedmohradského mesta Sibini, kde prijal protestantskú vieru a založil si rodinu. Stratil kontakt s vlasťou i so svetom a skladateľskú činnosť obmedzil len na skladby pre potreby spoločenského života. Po 40 rokoch sa usadil vo Viedni. V Bratislave sa dočkal prvého uvedenia svojej jedinej opery Kováč Wieland.

(pod)  ( 13.februára 2007 )                        

podľa horstiev a kopcov

Košice - Veľa košických ulíc síce neleží tak vysoko ako horstvá, ale pomenované sú podľa našich hôr a kopcov. Tak sme sa dnes vybrali na túru. Vysoké Tatry si Košičania preniesli na Tatranskú ulicu v mestskej časti Staré Mesto. Podľa kopca Dargov v Slanských vrchoch bola pomenovaná Dargovská ulica. Počas oslobodzovacích bojov v Dargovskom priesmyku padlo 22-tisíc vojakov. Rozsiahly horský systém Karpaty, ktorý sa ťahá cez Rakúsko, Česko, Slovensko, Ukrajinu, Poľsko, Rumunsko, Maďarsko a Srbsko dostal miesto na Karpatskej ulici. V jej blízkosti je Magurská ulica, podľa pohoria vonkajších západných Karpát Magura. Muránska ulica dostala meno podľa Národného parku Muránska planina v krasovom území gemerského regiónu. Rovnako si zaslúži miesto v Košiciach aj Zádielska dolina, štátna prírodná rezervácia, ktorá patrí k prírodným skvostom a vyhľadávaným miestam turistov. Pripomína ju Zádielska ulica. Na Braniskovej zatiaľ tunel nevybudovali, ale ulica bola pomenovaná podľa kopca, pod ktorým vedie.

V severnej časti mesta nájdeme Vihorlatskú ulicu pomenovanú po sopečnom pohorí Vihorlat, ktoré sa týči na Východoslovenskej nížine. Zoborská ulica dostala meno podľa vápencového vrchola Zobor, ktorý sa vypína nad Nitrou. Na Severe je podľa najvyššieho kopca Nízkych Tatier pomenovaná ulica Ďumbierska. Podľa vrchu vo Vysokých Tatrách Solisko, ktoré je obľúbeným miestom lyžiarov, má meno Solisková ulica. Na Sídlisku nad jazerom si priradili k svojim morským a jazerným uliciam aj Čingovskú. Inšpirovali sa turistickým strediskom v Národnom parku Slovenský raj Čingov.

(pod)  ( 12.februára 2007 )                        

podľa zvierat a vtákov

Košice - Kým napríklad Šebastovce tvoria ulice pomenované podľa liečivých bylín, mestská časť Vyšné Opátske sa vyznačuje tým, že ulice nesú mená podľa vtákov a zvierat. Netreba pochybovať o tom, že do tejto lokality zaletí mnoho spevavcov alebo sa tam vyskytne nejaký bažant, ale čo sa týka šeliem, je viac než isté, že sa v týchto končinách nikdy nevyskytli. Pri vymýšľaní mien pre ulice k už existujúcim vtáčím uliciam priraďovali ďalšie zo živočíšnej ríše, aby sa navzájom doplňovali.

Možno niekedy boli na Opátskom aj bažanty, na ktoré poľovali a skončili na pekáči. Možno ani nie, ale podľa tohto pestrofarebného vtáka dostala meno Bažantia ulica. Drozdy si dodnes vyspevujú na Drozdej ulici, sláviky na Slávičej a škovránky na Škovrančej ulici. Núdza v lokalite pod lesom a v záhradách pri rodinných domoch nie je ani o vrabce, ktoré bez problémov čvirikajú aj pri panelákoch a nielen na Vrabčej ulici. Vyšné Opátske, kde boli kedysi vinice opátstva, je ešte stále koncertnou sálou a ulice sú rozospievané.

Táto mestská časť má aj vlastnú zoologickú záhradu v menách ulíc. Po Jelenej ulici sa síce nepremávajú žiadne paroháče a nepredpokladáme, že tam niekedy boli, ale ulica nesie meno podľa tejto vysokej zveri. Podobne aj Srnčia ulica. Skôr pravdepodobné je, že do mestskej časti zablúdi nejaký zajko, ale sa tam asi dlho nezdrží. Zajačia ulica je však pomenovaná podľa neho, Králičia podľa králika. O tom, žeby sa tam potulovali niekedy divé mačkovité šelmy, pochybujeme, ale Tigria ulica tam je.

Zvieracie ulice však sú aj v iných mestských častiach. V obci Ťahanovce majú Jazvečiu ulicu a v Starom Meste Orliu ulicu.

(pod)  ( 10.februára 2007 )                        

podľa byliniek

Košice - Najrozkvitnutejšou lúkou v Košiciach je mestská časť Šebastovce. Pri voľbe názvov ulíc sa držali zásady, že každá z nich dostane meno podľa nejakej liečivej bylinky, a tak sa všetky volajú kvetnato. Až na jednu výnimku. Hlavná zostala pomenovaná podľa historického názvu obce Šebastovce.

V tejto odľahlej lokalite mesta možno listovať v herbári rastlín, ktoré majú blahodarné účinky na zdravie ľudí. Osem z deviatich ulíc majú mená, ktoré prežijú každú éru, ich obyvateľom nehrozí, že si budú musieť meniť všetky doklady.

Prvou z liečivých ulíc je Bazalková, podľa bylinky kráľov. Bazalku poznáme ako chutné korenie. Harmančeková ulica má meno podľa najstaršieho a najobľúbenejšieho rumančeka, ktorý sa využíval pri liečbe takmer všetkých chorôb. Na Podbeľovej ulici by sa malo dobre dýchať. Táto bylinka sa využíva pri chorobách dýchacích ciest. Papradia ulica zrejme vyrástla na miestach, kde sa tejto rastline darilo. Prasličke sa v záhradách pestovatelia veľmi netešia. Nezistili sme však, či s ňou majú problémy obyvatelia Prasličkovej ulice, ale má liečivé účinky na močové ústrojenstvo, tuberkulózu, vápnenie tepien, liečbu hemoroidov, ženských a kožných ochorení. V ľudovom liečiteľstve má všestranné využitie aj repík. Možno na Repíkovej ulici rástla práve táto bylina, ktorá pôsobí protizápalovo, prospieva napríklad žlčníku, pečeni či hojeniu rán. Rozmarín rozvoniava na Rozmarínovej ulici a využíva sa nielen v lekárstve, ale aj vo voňavkárstve a aromaterapii, dobre po ňom trávi a upokojujúco pôsobí na nervy. Ďatelina nie je len krmovina, ale pomáha pri hnačkách, bronchitíde či cukrovke. Ďatelinová ulica sa pravdepodobne nachádza na ďatelinisku.

Šebastovce sú teda liečiteľské. V Šaci sa darí nevädzi, ktorá má močopudné a žlčopudné účinky a prospieva pri zápalových a hnisavých očných chorobách. Pomenovali po nej Nevädzovú ulicu.

(pod)  ( 9.februára 2007 )                        

Bašťovanského

Košice - Prečo sa tak vaša ulica ešte volá, pýtajú sa nielen historici. Bašťovanského ulica na Sídlisku Dargovských hrdinov je pamiatkou z minulej éry. Žiaľ, takých ulíc, ktoré nesú mená po ľuďoch, čo už dávno mali zostať len v historických knihách, je v Košiciach viac. Táto určite patrí k tým, ktoré by sa mali vytratiť a upadnúť do zabudnutia. Zločiny komunizmu však ešte vždy oslavujeme. Dnešnej dobe už také mená nevyhovujú a mali by sa vo veľmi krátkom čase vymazať. Je to hanba, že si obdobie totalitného režimu takto pripomíname.

Kto bol Štefan Bašťovanský? Bol to slovenský komunistický politik, vedúci tajomník ÚV KSS. Narodil sa v roku 1910 a zomrel v roku 1952. Bol členom ilegálneho vedenia KSS, od roku 1945 generálny tajomník ÚV KSS, od 1951 ústredný tajomník a člen sekretariátu ÚV KSČ.

Takých "osobností" mal predchádzajúci režim neúrekom. Mnoho z nich už upadlo do zabudnutia, ulice, ktoré niesli ich mená, zmizli z máp, premenovali sa a už len pamätníci si spomenú, že tak sa ulica volala niekedy. Málokto však vie, kto bol Bašťovanský, čo robil a či má miesto na našej ulici. Asi sa zhodneme v tom, že by mal odísť a nahradiť by ho mal niekto významnejší ako komunistický politik. Je čas rozlúčiť sa a nielen s ním, ale aj ďalšími, ktorí pripomínajú obdobie od februára 1948 až do konca roku 1989, keď pri moci bola komunistická strana. Totalitný režim padol a s ním by mali padnúť aj jeho hrdinovia.

(pod)  ( 7.februára 2007 )                        

Baštová a Stará baštová

Košice - Právo opevniť mesto hradbami získali Košice v roku 1290. Prvý hradbový pás bol postavený z lomového kameňa do výšky 6 - 8 m, v celkovej dĺžke 2 260 m s 5 až 6 bránami a asi 20 baštami. Z histórie sa dozvedáme, že v prvej polovici 15. storočia hradby prestali vyhovovať potrebám mesta a začal sa budovať nový, tzv. parkanový múr dlhý 2 355 m. Postupne prestal vyhovovať aj tento obranný systém a bol postavený nový vo vzdialenosti približne 40 - 50 m od vtedajších hradieb osadený tzv. rondelami. Postupne ho odstraňovali a okolo roku 1806 už súvislé opevnenie neexistovalo.

V súčasnosti je registrovaných 22 fragmentov, z ktorých najväčší je 206 m dlhý kus parkanového múra. Najzachovalejšie sú Katova bašta nachádzajúca sa v blízkosti bytu mestského kata, Mlynská bašta je najväčším zachovaným objektom malého mestského mlyna. Bašta na Zbrojničnej stála neďaleko mestskej zbrojnice, ktorá slúžila aj ako sklad pušného prachu.

Dodnes sa zachovali viditeľné časti hradbových múrov na uliciach Čajkovského, Hrnčiarskej, Podtatranského, Kováčskej, Starej baštovej, Štefánikovej, Gottwaldovej, Zbrojničnej, Baštovej, Hradovej, Tajovského a Vrátnej. Medzi najzachovalejšie časti mestského opevnenia patria bašty pochádzajúce z viacerých stavebných etáp a zo všetkých troch ochranných pásov.

Baštová ulica nachádzajúca sa v historickom jadre mesta, ktorá je spojnicou medzi ulicami Poštová a Zbrojničná, bola pomenovaná podľa bašty, ktorá sa nachádza na Zbrojničnej. Ulica Stará baštová, nachádzajúca sa v miestach niekdajšieho mestského opevnenia v blízkosti Katovej bašty, by mala byť o niečo staršia, podľa staršieho opevnenia Košíc. Obidve ulice odrážajú kus košickej histórie.

(pod)  ( 6.februára 2007 )                        

podľa slovenských miest

Košice - Pomenovať ulice po mestách na Slovensku bola dobrá voľba. Výhodou je, že sa pravdepodobne nebudú názvy meniť, pretože nezanikajú a nepremenovávajú sa. V Košiciach máme viac mestských častí, ktorým sa pozdávala takáto cesta. A tak sa môžme vlastne poprechádzať po celej republike bez toho, aby sme prekročili hranice mesta.

Najviac ulíc nesúcich mená miest je v mestskej časti Západ. Nájdeme tam aj naše hlavné mesto. Miesto si tam aj zaslúži. Veď Západ patrí medzi najväčie mestské časti, a teda aj najväčšia slovenská metropola tam patrí. Krásavica na Dunaji je na Terase. Posúďte sami či krásavicou je Bratislavská ulica. V západnej časti mesta sú aj ulice Bardejovská, Humenská, Kežmarská vznikla spojením Černockej a Steinerovej, Kremnická, Lučenská, Martinská, Michalovská, Piešťanska, Popradská, Rožňavská, Ružomberská, Sliačska, Stropkovská, Štiavnická, Trebišovská, Trnavská a Žilinská.

V mestskej časti Pereš sa na tabuľkách s označením ulíc objavujú ďalšie slovenské mestá. Podelili sa o ne so susedmi - Terasanmi. Nachádza sa tam Bystrická ulica, Gelnická, Jelšavská, Krompašská, Medzevská, Revúcka, Sabinovská, Svidnícka a Vranovská.

Na Severe sú zastúpené tri mestá, na uliciach Nitrianska, Trenčianska a Zvolenská. A aby v tom bol dokonalý chaos, Nad jazerom pomenovali bývalú Bajkalskú ulicu od Donskej po Dneperskú ako Levočská.

(pod)  ( 5.februára 2007 )                        

Baničova

Košice - V mestskej časti Krásna nad Hornádom si vybrali pre jednu z ulíc meno Baničova. Po kom inom by mohla byť pomenovaná, ak nie po slovenskom vynálezcovi padáka Štefanovi Baničovi. Aj keď mu nebolo uznané celosvetové prvenstvo, jeho objaviteľské schopnosti majú v dejinách vedy a techniky nemalý význam.

Štefan Banič sa narodil v Smoleniciach pri Trnave v roku 1870. Keďže doma nenašiel prácu, odchádza do USA do Greenville v štáte Pensylvánia. Zaujímal sa o letectvo a v roku 1913 zostrojil prvý parašutistický padák na princípe dáždnika, ktorý sa otváral sústavou niekoľkých pružín. Mal vyriešený problém tzv. plávania vo vzduchu a upevňoval sa pomocou popruhov na telo letca v hrudnej časti pod ramenami. Princípom bola teleskopiská konštrukcia dáždnikového typu, ktorá niesla tkaninové krytie.

Nad tým, ako zachrániť pilotov pri havárii lietadla, začal rozmýšľať po tom, čo bol svedkom tragickej nehody, ktorá ním otriasla. Dňa 3. júna 1914 padák osobne vyskúšal pred zástupcami Patentového úradu letectva USA. Zoskočil zo strechy 15-poschodového domu vo Washingtone, potom nasledovali ďalšie zoskoky z lietadla. V auguste mu vydali patent na vynález, ktorý predložil zástupcom letectva USA. Americká armáda ho odkúpila za pár dolárov. Do výstroja ho však nezaviedla. V 1. svetovej vojne padáky nepoužívala, iba výnimočne na konci vojny Francúzi. Stal sa čestným členom letectva USA.

V roku 1921 sa vrátil do vlasti. Zaujímal sa o Karpatský kras a bol spoluobjaviteľom jaskyne Driny. Zomrel v roku 1941.

(pod)  ( 2.februára 2007 )                        

Banícka

Košice - Medzi ulicami sme v mestskej časti Sever našli tri, v názvoch ktorých sa odráža banská činnosť. V lokalite Bankov sa ešte donedávna ťažil magnezit. Pre baníkov sa stavali domy, dokonca aj malé sídlisko na Kalvárii, spomienkou zostávajú ešte niektoré ulice.

Bankov je nielen hora, ktorá sa vypína nad Košicami, ale aj ulica. Mnohých Košičanov lákala predovšetkým známa železitá voda. Od údajných liečivých účinkov bankovského prameňa odvodil niekto názov celej lokality. Podľa jednej z povestí získalo toto miesto svoje pomenovanie vďaka človeku menom Bankó, ktorému v roku 1630 pomohla minerálna voda vyliečiť zrak. Serióznejšie však pôsobí verzia hľadajúca pôvod názvu Bankov v starom slovanskom označení "banky", jamy v zemi, ktorá slúžila na kúpanie. Tamojší železitý prameň však obsahuje len malé množstvo hliníka, železa či síry. Bankov sa stal obľúbeným výletným miestom. V roku 1705 tam pri frekventovanej ceste na Spiš založili kúpele. V minulosti sa chodilo cez Bankov a nie cez Čermeľské údolie. V roku 1864 začala výletníkom slúžiť nová vozová cesta, vedúca od Baránka. Po Starej spišskej ceste sa chodiť prestalo. Do dnešných dní pretrvala jej spodná časť len ako názov ulice Bankov.

Baňa Bankov je ďalšia z ulíc. V súčasnosti sa dobývací priestor nevyužíva. Prevádzka magnezitky sa začala v roku 1911. Definitívne bola odstavená v roku 1996. Dnes sa v priestoroch ťažby územie rekultivuje a sú tam skládky odpadu. S ťažbou magnezitu sa spája aj Magnezitárska ulica pri hypermarkete Tesco, kde sa magnezit spracovával. Leží na území Ťahanoviec, kde sa postupne presunula ťažba. Posledná z ulíc, ktorá do tejto kapitoly určite patrí, je Banícka. Vedie k banským dielam a nachádza sa na Kalvárii.

(pod)  ( 31.januára 2007 )                        

Bajzova

Košice - V blízkosti autobusovej i železničnej stanice v mestskej časti Staré Mesto sa nachádza nie veľká ulica Bajzova. Pomenovaná bola po Jozefovi Ignácovi Bajzovi, obrodeneckom spisovateľovi, autorovi satír i epigramov a katolíckom kňazovi. Narodil sa v roku 1755 a zomrel v roku 1836. Ešte pred Antonom Bernolákom sa pokúsil kodifikovať spisovnú slovenčinu, čo sa mu nepodarilo. S ním a aj Jurajom Fándlym viedol boj o prvenstvo v uvádzaní slovenčiny do literatúry. Za svoju tvorbu mal konflikty s cirkevnou i svetskou mocou. Usiloval sa o vzostup slovenského národného povedomia a národného hnutia. Na zásah bratislavského cenzora sa mu nepodarilo presadiť sa ako básnik, a tak do literatúry vstúpil ako autor známeho románu René mláďenca príhodi a skúsenosťi. Svojim úsilím o časomerný verš patrí k priekopníkom klasicistických tendencií vo vývine našej poézie na prelome 18. a 19. storočia. Bol stúpencom osvieteneckých snáh cisára Jozefa II.

Predtým, než ulica dostala meno podľa J. I. Bajzu, volala sa Rimanóczy utca po košickom mešťanostovi. V roku 1848 došlo v košickej samospráve k významnému zlomu. Prvým mužom na čele mesta prestal byť richtár a stal sa ním mešťanosta (bürgermeister, polgármester). František Rimanóczy prevzal moc z rúk richtára Baranyayiho a stal sa mešťanostom na necelý mesiac. Do roku 1869 existovalo ešte samostatné mestské súdnictvo, a tak sa funkcia richtára, aj keď už s malými, skôr symbolickými právomocami, udržala až do roku 1872. Rimanóczy patril aj medzi posledných symbolických richtárov Košíc. Túto funkciu vykonával od mája 1848 do septembra 1850. Po ňom do roku 1861 funkcia richtára neexistovala. Rok bol v tejto funkcii Daniel Czitó, od ktorého ju v decembri prevzal opäť Rimanóczy a zastával ju do októbra 1863.

(pod)  ( 30.januára 2007 )                        

Bačíkova

Košice - V Starom Meste je veľa ulíc, ktoré sú pomenované podľa významných osobností. Jednou z nich je Bačíkova ulica. Pomenovaná bola podľa vodcu komunistickej frakcie Spolku slovenských vysokoškolákov v Budapešti.

Ján Bačík sa narodil v Košiciach v roku 1922. Po maturite na slovenskom gymnáziu, dnes Gymnázium Poštová, študoval ekonómiu na vysokej škole v Budapešti. Bol aktívnym organizátorom protifašistického odboja slovenských študentov na okupovanom území. V roku 1944 bol zatknutý a vo februári vojenským súdom v Székesfehérvári odsúdený za vlastizradu. Zahynul v koncentračnom tábore v Mauthausene v roku 1945.

Spomienkou na túto významnú osobnosť, ktorá je spätá s Košicami, je pamätná mramorová tabuľa s jeho reliéfom od akademického sochára Arpáda Račka. Umiestnená je na budove gymnázia na rohu Baštovej a Poštovej ulice. Odhalená bola v roku 1961. "V tejto škole študoval mladý komunista, bojovník proti fašizmu. Ako 23-ročný bol bol umučený v koncentračnom tábore v Mauthausene Janko Bačík 1922 - 1945."

Ulica v centre mesta teda nenesie meno nejakého bezvýznamného "báčika", ani Kukučínovho báčika z Chochoľova, ale osobnosti, ktorá zohrala dôležitú úlohu v histórii Československa.

(pod)  ( 29.januára 2007 )                        

ako hlavné mestá

Košice Hlavné mestá Európy sme našli aj na ďalších košických uliciach. Nie sú len na Sídlisku Ťahanovce, ale aj v iných mestských častiach. Na sídlisku zemepisných názvov je okrem iných ulíc aj Varšavská. Pomenovaná bola podľa poľskej metropoly Varšavy, ktorá sa rozprestiera na obidvoch brehoch Visly. Počas druhej svetovej vojny bola kompletne zničená. Na západnom brehu bolo staré mesto zrekonštruované a nanovo postavené podľa originálnych plánov. Unesco ho zaradilo na zoznam svetového kultúrneho dedičstva.

Podľa hlavného a najväčšieho mesta Rakúska dostala meno Viedenská ulica na ťahanovskom sídlisku. Pôvodne sa volala Lotyšská. Keďže Viedeň leží na Dunaji, mesto dostalo prívlastok Dunajská metropola. Je to bývalé hlavné mesto Rakúsko-uhorskej monarchie. Možno aj na ulici nesúcej jej meno vyrastajú hudobní velikáni, ale určite bola Viedeň liahňou takých, akými bol Mozart či Strauss. Je to mesto plné historických pamiatok, múzeí a hudby.

Jedno z hlavných miest sa dostalo aj do názvu ulice na Sídlisku KVP. Pri prejazde Moskovskou triedou sa nám vynorí metropola Ruska. Moskva je najväčšie mesto nielen Ruska, ale aj Európy. Žije tam viac než 10 miliónov obyvateľov. Najobdivuhodnejšou pamätihodnosťou je Kremeľ z červených pálených tehál, ktorý vybudovali talianski stavební majstri.

Keď prechádzame južnou časťou mesta, ocitnúť sa môžeme až v Anglicku. Anglickú kráľovnú pravdepodobne na Londýnskej ulici nestretneme, ale z niektorého paláca môže vyjsť iná. Stačí trochu predstavivosti a ocitneme sa v jednom zo štyroch najdôležitejších miest sveta. Londýn je domovom mnohých inštitúcií s medzinárodnou pôsobnosťou. Nachádza sa tam veľa dôležitých budov, vrátane celosvetovo známych divadiel, múzeí, koncertných siení a palácov.

Všetky cesty vedú do Ríma. Rím, mesto miest inšpiroval aj názvoslovnú komisiu na Juhu. Zrejme aj Rímska ulica vedie do Ríma, centra kultúrneho dedičstva sveta s množstvom veľkolepých umeleckých diel, prekrásnych obrazov, sôch významných majstrov, chrámov, múzeí, historických budov a najmenšieho štátu na svete Vatikánu.

V Krásnej nad Hornádom sa pri pomenovaní ulíc obrátili na východ. Minská ulica nesie meno po hlavnom meste Bieloruska. Minsk leží v geometrickom strede tejto krajiny na križovatke ciest medzi Európou a Ruskom, medzi Ukrajinou a Litvou a na ceste od Čierneho k Baltskému moru. Je to priemyselné centrum, ale aj mesto divadiel, koncertných sál, kín, múzeí, výstavných siení.

Podľa najdôležitejšieho prístavu na Baltskom mori a hlavnom meste Estónska pomenovali ulicu Talinskú. Talin volajú aj Nová Praha. Pýši sa úžasným starým mestom. V Európe je ich len niekoľko, ktoré dýchajú stredovekom. Obdivovať tam možno kľukaté dláždené uličky, kostoly, hrady, stredoveké múry.

(pod)  ( 26.januára 2007 )                        

Košice - Dnes sa zastavíme na ďalších uliciach, ktoré boli pomenované podľa hlavných miest štátov, ktoré sú blízko i vzdialenejších na iných kontinentoch. Sídlisko Ťahanovce je ako zemepisný atlas. Všetky ulice majú niečo spoločné s geografiou. Včera sme sa pozreli na niekoľko z nich, dnes ponúkame ďalšie.

Z Európy sme sa presunuli na vzdialenejšie miesto, do Hanoja, hlavného mesta Vietnamu. Od roku 1010 bolo známe ako Mesto vznášajúceho sa draka, dnešný názov znamená v preklade Mesto v rieke. Hanojskú ulicu, ktorá dostala pomenovanie po ňom, žiadna rieka neobmýva.

Podľa najväčšieho a najrušnejšieho mesta v karibskej oblasti bola pomenovaná ďalšia z ťahanovských ulíc Havanská. Centrum Kuby Havana je úzko späté s americkým spisovateľom Ernestom Hemingwayom, ktorý si ju zamiloval tak ako celý ostrov Veľkých Antíl, na ktorom sa táto krajina rozprestiera. Staré mesto zaradilo UNESCO do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva.

Dcérou Baltského mora sú Helsinki, hlavné mesto Fínska. Ich centrum leží na malom polostrove na brehu Fínskeho zálivu, ale patrí k nim pomerne veľké územie smerom na východ. Sú aj najväčším fínskym prístavom. Na Helsinskej ulici (na snímke) našlo svoj prístav mnoho mladých rodín.

Ďalšia ulica nesie meno podľa metropoly Španielska. Madrid to sú obrovské ulice plné nádherných budov s dlhou históriou, známe Prado a množstvo múzeí, galérií a barov. Madridská ulica v Košiciach je len panelákovou novou zástavbou bez histórie. S Madridom sa spája aj kráľ Juan Carlos, futbalový REAL, býčie arény či flamenco.

Pekinská ulica dostala pomenovanie po hlavnom meste Číny. Peking bol po stáročia správnym a kultúrnym centrom krajiny s komplexom palácov a chrámov, odkiaľ v minulosti vládli krajine čínski cisári. V roku 2008 bude hostiteľom letných olympijských hier.

Z Číny sa môžeme pomyselne presunúť na Balkán. Podľa hlavného mesta Bulharska je pomenovaná Sofijská ulica. Sofia je jediným veľkým mestom Bulharska a patrí medzi najstaršie mestá Európy. Jeho história siaha do 3. tisícročia p. n. l. Meno dostala po byzantskej princeznej Sofie.

Zajtra sa vydáme do ďalších hlavných miest.

(pod)  ( 25.januára 2007 )                        

Košice - Hlavných miest je v našom meste veľmi veľa. Dokonca toľko, že sa na vymedzenú plochu naraz nezmestia. Cestovanie po svetových metropolách sme si preto rozdelili na viac častí. Aspoň jednou, dvoma vetami sa chceme zmieniť o mestách, po ktorých dostali meno aj košické ulice.

Najviac hlavných miest má mestská časť Sídlisko Ťahanovce, takže si dnes urobíme malú exkurziu po najmladšej mestskej časti. Aténska ulica dostala meno podľa hlavného a najväčšieho mesta Grécka. Atény boli pomenované po bohyni Aténa.

Po hlavnom meste Srbska je pomenovaná Belehradská ulica. Belehrad bol do roku 1992 hlavným mestom veľkej Juhoslávie. Bombardovaním bol v roku 1999 veľmi poškodený.

Berlínska ulica symbolizuje hlavné mesto Nemecka. Po zjednotení východnej a západnej časti sa Berlín stal jedným z najväčších miest Európy.

Na Bruselskú ulicu ťahanovského sídliska sa sídlo Európskej únie zatiaľ nepresťahovalo, ale aspoň je po hlavnom meste Belgicka, ale aj neoficiálnom hlavnom meste Európy pomenovaná jedna košická ulica.

Aj metropola Maďarska Budapešť zostáva ležať na brehoch Dunaja, ale pri pomenovaní ulíc sme si požičali aspoň meno. Veľkomesto vzniklo v roku 1873 zlúčením troch samostatných častí Peštianskej župy - Budína, Starého Budína a Pešti, Budapeštianska ulica o omnoho viac rokov neskôr.

Na košickom sídlisku máme aj "Paríž Balkánu". Taký prívlastok má hlavné a najväčšie mesto Rumunska Bukurešť, ktoré sa rozprestiera medzi Karpatmi a Čiernym morom. O niečo menšia a bez druhej najväčšej budovy na svete, akou je Dom národov, je Bukurešťská ulica, ale v blokoch tam býva tiež dosť národa.

Zajtra sa pozrieme do ďalších metropol blízkych i vzdialenejších štátov a budeme pokračovať v hodine zemepisu.

(pod)  ( 24.januára 2007 )                        

... park

Košice - V našom meste máme niektoré ulice v parkoch. Súvisí to s tým, že je tam veľa zelene. Na Terase sú až tri. Pomenované sú podľa krstných mien. Anička, nie je známe ktorá, inšpirovala názvoslovnú komisiu až dvakrát. Pomenovaná je podľa nej známa prímestská rekreačná oblasť Anička. Vraj podľa šéfky šenku. Podobne aj park v mestskej časti Západ. Aničkin park sa nachádza na Luniku III. Na dvojke je Katkin park a na jednotke Zuzkin park. Keď tam nejaké menovkyne bývajú, možno sú parky pomenované práve podľa nich.

Na Sídlisku KVP sa nachádza Drocárov park. Nehľadajte za tým drotára. Meno nesie po Pavlovi Drocárovi. Od roku 1307 stálo na čele mesta vyše 200 osobností. V roku 1954 bol hlavou mesta práve on. Mená richtárov, mešťanostov, predsedov správnej komisie, predsedov národných, mestských národných výborov a od roku 1983 primátorov Košíc zaznamenáva listina starostov umelecky zhotovená na ušľachtilom dreve. Je umiestnená v reprezentačných priestoroch Jakabovho paláca a je na nej aj meno Pavol Drocár.

Park Angelinum, predtým Námestie Februárového víťazstva, je situovaný v Starom Meste. Budova školy kedysi patrila rádu uršulínok. Sú to dcéry svätej Angely. Zakladateľkou rádu bola Angela Merici, takže park nesie jej meno.

V mestskej časti Sever sú tri parky - Park duklianskych obetí, pôvodne Park duklianskych hrdinov, Park obrancov mieru a Park mládeže. Hľadať súvislosti nie je potrebné. Prvý a druhý je pamiatkou na obete oslobodzovacích bojov na Dukle, v poslednom sa to mládežou len tak hemží. Je tam napríklad sídlo bilingválneho španielskeho gymnázia. A keď sme pri parkoch, nemôžme nespomenúť Mestský park. Síce v ňom nikto nebýva a nemá trvalý pobyt, ale hodno spomenúť, že sa kedysi volal Petrovov sad podľa generála Petrova, veliteľa 4. ukrajinského frontu.

(pod)  ( 23.januára 2007 )                        

Andraščíkova

Košice - V mestskej časti Barca nesú niektoré ulice mená známych osobností. Jedna z nich, vedúca popri domove dôchodcov, sa volá Andraščíkova. Je to úzka ulička so schodmi, ktorými sa prechádza z Abovskej ulice popri parku na Južnú triedu. Smerom do kopca sa ňou dostaneme ku kostolom.

Ján Andraščík (1799-1853) bol literát a národný buditeľ. Do slovenských národných dejín sa zaradil ako významný predstaviteľ ľudovýchovného a protialkoholického hnutia na Slovensku. Svojou vzdelávacou a literárnou činnosťou sa zapojil do tých prúdov, ktoré presadzovali bernolákovci a štúrovci. Postojmi a konkrétnou prácou aktivizoval ľudové vrstvy v hospodárskej, sociálnej, kultúrnej i spoločenskej oblasti. Prispel k zblíženiu katolíckeho a evanjelického kultúrneho a literárneho prúdu v slovenskom národnom hnutí.

Podobne ako osvietenci a mnohí jeho súčasníci chcel riešiť problémy doby zakladaním spolkov miernosti, tzv. Braterstva krescanskej trižbosci, nedeľných škôl a knižníc. Vo veršovanej činohre v šarišskom nárečí Šenku palenčenom podrobil ostrej kritike všetky neduhy.

Narodil sa v Lipovciach pri Prešove. Jeho rodičia mali "šenk", v ktorom predávali od soli až po pálenku. Už ako mladý si uvedomil, čo predstavuje alkohol, aké spoločenské, sociálne a morálne problémy spôsobuje. Vydal aj ďalšie protialkoholické spisy. Kritizoval i vykorisťovateľov - krčmárov a úžerníkov, preto ako kňaz nedosiahol významnejšie postavenie v cirkevnej správe, ale bol upodozrievaný a prenasledovaný. Zomrel na bardejovskej fare v úplnej biede.

(pod)  ( 22.januára 2007 )                        

po jazerách, moriach a oceánoch

Košice - More síce v Košiciach nemáme, ale aspoň jazero. Leží uprostred sídliska, ktoré by sa ani inak asi nemohlo volať ako Nad jazerom. Názov tejto mestskej časti bol odvodený od pôvodného miesta na ťažbu štrkopieskov. Dnes je pri tejto vodnej ploche rekreačná zóna. Bloky boli postavené na štrkovom podloží v blízkosti jazera a postupne ako rástli, pribúdali aj ulice, ktoré dostávali mená príznačné vode.

Amurská ulica je pomenovaná podľa rieky pretekajúcej Ruskom, Čínou a Mongolskom. Kým ju Mongoli volajú Čierna rieka, pre Číňanov je to Rieka Čierneho draka. Veľkosťou sa Amur zaraďuje na desiate miesto na svete. Ďalší veľtok Dneper preteká Dneperskou ulicou. V skutočnosti táto rieka spája Rusko, Bielorusko a Ukrajinu. Donská ulica je pomenovaná podľa rieky Don pretekajúcou európskou časťou Ruska. Inšpiroval aj Michaila Šolochova v Nobelovou cenou ocenenom románe Tichý Don. Miesto na jazere dostala aj jedna z najväčších riek na Sibíri Jenisej, čiže ulica sa volá Jenisejská.

V Košiciach máme aj štyri moria. Azovská ulica pripomína Azovské vnútrozemské more v zálive Čierneho mora. Baltická ulica sa viaže k Baltskému moru, ktoré obmýva sever Európy. Bloky s výhľadom na "more" na Čiernomorskej ulici ležia na brehu jazera. Rozdiel je len v tom, že na západnom pobreží Čierneho mora neleží Rumunsko a Bulharsko, na severnom Ukrajina a Rusko, na severovýchodnom Abcházsko, na východnom Gruzínsko a na južnom Turecko. Najviac je "presolená" Kaspická ulica, ktorá nesie meno Mŕtveho mora, čiže najväčšieho a najslanejšieho vnútrozemského jazera na svete.

Nad jazerom nie sú v názvoch ulíc len slané moria, ale aj najväčšie sladkovodné jazero v Európe Ladožské. Podľa neho bola pomenovaná Ladožská ulica. Dokonca jedna z ulíc dostala meno Bukovecká (predtým Bajkalská) po blízkej vodnej nádrži Bukovec, známej rekreačnej oblasti Košičanov. V mestskej časti Juh sme našli ulicu Jazernú. Vedie vedľa Seligovho jazera, ktoré sa využíva pre potreby teplárne a nachádza sa na druhej strane Slaneckej cesty.

(pod)  ( 20.januára 2007 )                        

podľa svetadielov

Košice - V mestskej časti Sídlisko Ťahanovce nenájdete ulice pomenované inak ako po svetadieloch, štátoch alebo mestách. Takže si dnes zacestujeme takmer po celom svete, mimo Afriky a Antarktídy. Táto časť mesta je najmladšia. Výstavba sa tam začala v roku 1985. Dnes je domovom pre vyše 22-tisíc obyvateľov, prevažne mladých rodín. Vybudované sú kompletne tri okrsky, štvrtý je iba naplánovaný. Pre nevysporiadané pozemky je výstavba odložená na neurčito.

K mladému sídlisku sa neviažu žiadne osobnosti, podľa ktorých by bolo možné nazvať ulice. Keďže svetadiely ešte v Košiciach nie sú, hlavná cesta, z ktorej možno odbočiť k jednotlivým blokom, dostala meno Americká trieda, ktorá bola do roku 1995 Triedou solidarity. Zo Severnej i Južnej Ameriky sa bez problémov pomyselne dostanete po Austrálskej triede. Spočiatku to bola Trieda priateľstva. Tretí svetadiel je v názve Ázijskej triedy. Kedysi Trieda družby, v súčasnosti Európska trieda, nás vráti domov do Európy.

Štyri kontinenty na sídlisku už Ťahanovce majú. Zostáva veriť, že výstavba bude pokračovať a pribudne aj Afrika a Antarktída.

(pod)  ( 19.januára 2007 )                        

Alžbetina

Košice - V historickom jadre mesta sa nachádza ulica, ktorá má naozaj bohatú históriu. Alžbetina je suverénne najstaršou ulicou, kde stála pôvodná slovanská osada a prvý košický kostol, ktorý je pod Dómom sv. Alžbety. Koncom 19. storočia ho pri reštaurovaní katedrály vykopali a opäť zasypali. Ulica je významná tým, že tam bývali pôvodní obyvatelia nášho mesta.

Jej prvý názov bol Hnilná, aj keď podľa archivára Štefana Eliáša slovenský preklad z nemčiny by mal byť Hnilá. Keď do Košíc prišli nemeckí kolonisti, tak našli obec s kostolom v dosť zanedbanom stave. Smrdelo im to, a tak sa usadili vedľa a začali si budovať domy vedľa na Hlavnej. Ulica starousadlíkov ich nezaujímala. Postupne však stratila odpudivý charakter a začali sa usadzovať aj tam. Slováci ani Maďari tento názov neprevzali. Maďari ju volali Forgács utca, Slováci Forgáčska ulica, čo je skomolenina pôvodného nemeckého názvu.

Neskôr sa volala Deákova, potom Šrobárova, Szatmáryho, bol pokus aby sa volala Košického vládneho programu, ale vrátilo sa jej meno Šrobárova. Po nežnej revolúcii sa opäť pristúpilo k názvu Hnilná. V súčasnosti je pomenovaná ako Alžbetina. Svätá Alžbeta Uhorská-Durínska z rodu Arpádovcov bola dcérou maďarského kráľa Andreja II. a jeho manželky Gertrúdy, pochádzajúcej z Bavorska. Narodila sa pred 800 rokmi v roku 1207. Za svätú ju vyhlásil pápež Gregor IX. štyri roky po smrti. Zomrela v roku 1231. Venovala sa charitatívnej činnosti, pomáhala chorým a chudobným, čo sa príbuzným nepáčilo. Po smrti manžela jej zobrali deti, upreli jej dedičské práva a vypovedali ju z Wartburgu. Z kňažnej sa stala žobráčka. Známy kazateľ Konrád z Marburgu jej vymohol istý majetok, ale Alžbeta ho venovala na výstavbu nemocnice.

(pod)  ( 18.januára 2007 )                        

Alvinczyho

Košice - Zistiť prečo, po kom alebo po čom je pomenovaná niektorá z ulíc v meste, je niekedy veľmi zložité. Názvoslovné komisie návrh posúdia a ako sa mení politický systém, tak niektoré osobnosti upadajú do zabudnutia, iné sa dostávajú do povedomia aspoň v názve ulíc.

Alvinczyho ulica nie je až taká stará. Nachádza sa na území dvoch mestských častí - Staré Mesto a Sever. Predtým sa volala Košíkova. Pomenovaná bola po robotníkovi, komunistovi a správcovi Robotníckeho domu Štefanovi Košíkovi. Po nežnej revolúcii sa dostala táto ulica na zoznam osobností nevyhovujúcich súčasnej dobe. Odstránená bola jeho pamätná tabuľa z ulice Protifašistických bojovníkov a zanikla aj ulica nesúca jeho meno.

Na rohoch ulice sa objavili nové tabule. Premenovala sa. Kto bol Peter Alvinczy (1570 - 1634, pôvodne písaný Alvinczi)? Bol to protestantský kazateľ, ktorý pôsobil ako rektor v Debrecíne, ako evanjelický reformovaný kazateľ v Oradei a od roku 1605 ako farár v Košiciach. Bol blízkym spolupracovníkom a dvorným duchovným vodcom protihabsburskej protestantskej uhorskej šľachty Štefana Bočkaia a Gabriela Bethlena. Významne prispel k rozvoju maďarskej kultúry v Košiciach. V roku 1612 bol dokonca povýšený do šľachtického stavu.

(pod)  ( 17.januára 2007 )                        

Alšavská

Košice - V mestskej časti Vyšné Opátske sme našli ulicu, ktorá sa volá Alšavská. Opýtali sme sa miestnych, skôr narodených občanov, po kom, po čom bola pomenovaná. Nevedeli a mladí už vôbec nie a radi by sa to dozvedeli. Ťažká otázka to bola aj pre tých, ktorí o košických uliciach vedia dosť. Len Alšavská im veľa nehovorila. Pátrali sme preto ďalej.

Táto mestská časť nepatrí medzi najstaršie obce Košíc. Jej územie patrilo Benediktínskemu opátstvu - kláštoru z dediny Krásna nad Hornádom. Svahy kopcov boli ideálne na pestovanie viniča. Pre kláštor bola táto zem horná čiže vyšná. Od toho bol odvodený aj názov obce Vyšné Opátske. Lexikón obcí z roku 1773 uvádza súčasnú obec pod maďarským názvom Azilvás Apáthi. Časť mena Apáthi značí patriace opátstvu, prívlastok v maďarskom názve Szilvás pochádza od slova slivka, čo súvisí so skutočnosťou, že sa tu nachádzali aj slivkové sady.

To, či názov ulice Alšavská vznikol tak alebo onak, sa nám nepodarilo presne zistiť. Môžme sa iba domnievať, že na území pod vinicami, teda v dolnej časti sa začali stavať domy. V maďarčine "alsó" znamená spodný. Možno, že ulica pod kopcom je odvodená práve od toho, že je spodná, preto sa poslovenčená volá Alšavská. Má to síce logiku, ale nevieme, či to bolo naozaj tak, keď ju pomenovali. Kto pozná odpoveď, mohol by nám dať vedieť.

(pod)  ( 16.januára 2007 )                        

Alešovo nábrežie

Košice - V mestskej časti Sever nesie jedna z ulíc názov po významnom českom maliarovi, kresliarovi a ilustrátorovi Mikulášovi Alešovi (1852-1913). Alešovo nábrežie Mlynského náhonu je teda spojené s menom výtvarníka, ktorý bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov českého národne orientovaného maliarstva druhej polovice 19. storočia. Práve jeho tvorbou bolo zavŕšené České národné obrodenie.

Už počas štúdií na pražskej Akadémii výtvarných umení sa prejavil ako pokračovateľ národne orientovaného diela Josefa Mánesa. Vo svojej tvorbe sa vracia až k počiatkom českej štátnosti. Mnohé významné osobnosti sú dnes známe predovšetkým z jeho podania - Jan Žižka z Trocnova, Jiří z Poděbrad či Václav IV. Jeho dielom je výzdoba foyeru pražského Národního divadla. Cyklus 14 luniet nazvaný Vlast je vrcholom ranného obdobia jeho tvorby. Venoval sa knižným ilustráciám, ilustroval časopisy, robil návrhy dekoratívnych výzdob mnohých fasád a interiérov stavieb. Napr. Mestská sporiteľňa či Staromestská radnica v Prahe. Medzi najvýznamnejšie jeho diela patrí Husitský tábor, Setkání Jiřího z Poděbrad s Matyášem Korvínem a ďalšie.

Alešovo nábrežie pripomína osobnosť, na aké sa nezabúda. Zostali po ňom diela, ktoré stojí za to vidieť.

(pod)  ( 15.januára 2007 )                        

Alejová

Podľa čoho by asi mohla byť pomenovaná Alejová ulica? Niet pochýb, že podľa aleje, uprostred ktorej viedla cesta. Dnes by sme len ťažko prijali návrh na prechádzku alejou, ktorá už dávno stratila svoj význam. Rušná komunikácia, kde sa prúd motorových vozidiel nezastavuje ani v noci, preťatá ešte električkovou traťou na romantické potulky naozaj nie je vhodná.

Leží na územiach dvoch mestských častí - Barce a Juhu. Obývaná nie je. Sú tam sídla firiem, obchodných centier, benzínových čerpadiel. Stromy z tejto aleje už dávno netvoria alej. Podľa rozprávania skôr narodených, cestu lemovali topole a tie veru museli ustúpiť. Alergikom ich kvitnutie spôsobovalo problémy. Ešte aj vlani správca zelene vytínal niekoľko topoľových stromov. Nahradiť by ich mali iné druhy.

Niektoré padli pri výstavbe cesty. Pozostatky aleje stromov sú ešte na verejnom cintoríne. Alejová ulica je v súčasnosti skôr alejou "kandelábrov" ako drevín. Po nej sa však možno dostať na všetky smery von z mesta. Radšej však autom, autobusom alebo električkou ako pešo. Na prechádzku sa treba vybrať radšej do lesa a dýchať čerstvý vzduch a nie výfukové plyny.

(pod)  ( 13.januára 2007 )                        

podľa stromov

Košice - Niektoré ulice menili svoj názov aj niekoľkokrát. Podľa toho, po kom boli pomenované. Keď sa ukázalo, že osobnosť už dobe nevyhovuje, premenovala sa. Určite to však neplatí o stromoch. V meste máme v názvoch ulíc zastúpené lesy, sady a záhrady. Podľa toho, čo kde rástlo v hojnom počte, aj keď dnes nemusíte nájsť ani jeden zo stromov, podľa ktorých sú pomenované.

V mestskej časti Košická Nová Ves majú stromových ulíc hneď niekoľko - Agátovú, Bukovú, Jaseňovú a Čerešňovú. Určite vieme, že posledná z nich dostala meno po tamojšom čerešňovom sade. Na Juhu majú Brezovú, Gaštanovú, Javorovú, Lipovú, dokonca Platanovú, ale aj Topoľovú. V mestskej časti Vyšné Opátske sme našli ulicu Dubovú a Osikovú. Orechová je na Sídlisku dargovských hrdinov. V Šaci sa rozhodli pomenovať podľa drevín dve ulice. Majú tam Jabloňovú a Smrekovú.

Ťažko uveriť, že na Severe niekedy rástli palmy, ale jedna z ulíc je podľa nich pomenovaná. Volá sa Palmová. Exotiku pripomína aj Olivová. Možno sa domnievať, že inšpiráciou pri výbere názvu ulice mohla byť skutočnosť, že neďaleko sa nachádza botanická záhrada, kde sa im darí. V tejto mestskej časti sú tiež ulice Jedľová a Višňová. Džungli príznačné stromy boli vŕby, keďže ňou preteká Hornád, a tak niektorí Košičania tam bývajú na Vŕbovej ulici. V Starom Meste sa jedna volá jednoducho Stromová.

(pod)  ( 12.januára 2007 )                        

Adlerova                    

Košice - Sídlisko dargovských hrdinov je mladou mestskou časťou, ktorej história sa začala písať v roku 1979. Vtedy sa tam nasťahovali prví obyvatelia. Názov je spojený s neďalekým kopcom Dargov, kde počas druhej svetovej vojny prebiehali ťažké boje. Takisto názov väčšiny ulíc je spojený s históriou vojny a sú pomenované po partizánskych veliteľoch, vojnových hrdinoch či vypálených obciach.

Adlerova ulica nesie meno po Karolovi Adlerovi, partizánskom veliteľovi, ktorý bol v roku 1944 popravený gestapom. Keď prevzal moc revolučný národný výbor, utvorila sa milícia, ktorá pod jeho vedením zaistila exponovaných fašistov. Keď sa v druhej polovici októbra 1944 začal mohutný nástup nemeckých jednotiek na všetkých úsekoch frontu, došlo k bojom aj v priestore Dobšinej. Nepriateľské jednotky ju obsadili a povstalci ustúpili do hôr. Adler sa stal organizátorom a vedúcim činiteľom partizánskeho oddielu Karol, neskôr Petöfi Sándor. V polovici decembra 1944 ho zajali a odovzdali gestapu. Po surovom mučení ho popravili.

(pod)  ( 11.januára 2007 )                        

Adamova                    

Košice - Jedna z ulíc v mestskej časti Krásna nad Hornádom sa volá Adamova. Aj keď to zvádza, že je pomenovaná po biblickej postave prvého človeka Adamovi, ktorého Boh stvoril, nie je to pravda. Ulica smerujúca od kostola k cintorínu dostala názov po osobnosti, ktorá v tejto obci žila.

Michal Adam bol správcom farnosti rímsko-katolíckeho kostola od roku 1932 do roku 1942. Veľkú zásluhu mal na postavení rímsko-katolíckeho Kostola sv. Cyrila a Metoda. Postavili ho veriaci za jeho pomoci podľa projektu známeho slovenského architekta Milana Harminca. Sakrálnu stavbu sa podarilo ukončiť za jeden rok. Začali ju stavať v septembri 1934 a v rovnaký mesiac 1935 už bol vysvätený. Je to moderná budova inšpirovaná románskym slohom.

Nie dlhá ulica, na ktorej je vybudovaných 15 rodinných domov a nachádza sa tam aj stará požiarna zbrojnica, je teda spomienkou na kňaza, ktorý sa zaslúžil o výstavbu kostola. Predtým sa Adamova ulica volala po českej spisovateľke Márii Pujmanovej.

(pod)  ( 10.januára 2007 )                        

Abovská

Košice - Podľa abecedného zoznamu košických ulíc je na prvom mieste Abovská. Nachádza sa v mestskej časti Barca. Pomenovaná je podľa historického územia. Za Arpádovcov v Abaujskej župe k najvýznamnejším rodovým menám patril aj rod Barczayovcov, ktorý dostal svoje meno od sídla Barcza. Jeho vlastníkom bol v 13. storočí.

Abov (župa) je názov komitátu, stolice a župy v Uhorsku. V súčasnosti je to neformálny slovenský región (približne mu zodpovedá turistický región Košíc) a maďarský región. Označenie Abov sa v oboch štátoch používa tak pre historické územie, ako aj pre súčasnú jeho časť pripadajúcu na ich štátne územie. Administratívnym centrom Abova bol spočiatku hrad Novum Castrum (po maďarsky Újvár, neskôr Abaújvár), od roku 1262 Forró, neskôr sa menilo a od polovice 16. storočia bolo v Gönci. V polovici 17. storočia sa centrom stolice stali Košice. Počas reforiem Jozefa II. (1786-1790) sa Abov spojil s Turňou do Abovsko-turnianskej župy

(pod)  ( 9.januára 2007 )